znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 192/03-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť D. P., bytom Z., ktorou namieta porušenie čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Capitol, a. s., so sídlom Ružová dolina 6, Bratislava, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. P.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra 2003 doručená sťažnosť D. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a žiada, aby ústavný súd zaviazal firmu Capitol, a. s., vyplatením jemu vzniknutej nemajetkovej ujmy vo výške 1 000 000 Sk ako spravodlivého zadosťučinenia za porušenie jeho základných ľudských práv.

Ako dôvody svojej sťažnosti uvádza skutočnosti, na základe ktorých sa zúčastnil pohovoru vo firme Capitol, a. s., so sídlom Ružová dolina 6, Bratislava, pričom mu bolo oznámené,   že   od   1.   februára   2003   bude   preradený   pracovať   na   lepšie   miesto   (útvar kontroly). Následne mu bolo oznámené, že z dôvodu jeho trestného stíhania firma Capitol, a. s., jeho žiadosť, predmetom ktorej bola práca na oddelení kontroly, zamieta.

Sťažovateľ na základe uvedeného zaslal firme Capitol, a. s., „pokus o zmier“, k čomu mu bolo doručené vyjadrenie advokátskej kancelárie a jeho pokus o zmier bol zamietnutý. Skutočnosti uvádzané vo vyjadrení považuje sťažovateľ za účelové a nezákonné. Podotýka, že jeho trestné stíhanie bolo skončené oslobodením spod obžaloby.

Sťažovateľ uvádza, že jeho nepreradenie firmou Capitol, a. s.,   na útvar kontroly považuje za hrubé porušenie jeho základných ľudských práv a slobôd zaručených v čl. 50 ods.   2 ústavy s poukázaním na Dohovor o ochrane ľudských   práv a základných slobôd, a žiada, aby ústavný súd o porušení jeho základných práv rozhodol. V prípade neúspechu si ochranu svojich práv bude uplatňovať na Európskom súde pre ľudské práva.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   a preskúmal   ju   zo   všetkých   hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti musí skúmať predovšetkým to, či je   daná   jeho   právomoc   na   konanie   a rozhodovanie   o sťažnosti   s osobitným   zreteľom na čl. 127   ods.   1   ústavy.   Podľa   tohto   článku   ústavy   je   daná právomoc ústavného   súdu chrániť základné práva a slobody len vtedy, ak o tejto ochrane nerozhoduje iný súd. To potvrdzuje   aj ustanovenie   §   49   zákona   o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   sťažnosť   musí podať fyzická   osoba   alebo právnická   osoba, ktorá   tvrdí,   že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (v znení platnom ku dňu tvrdeného porušovania   základného   práva)   v   občianskom   súdnom   konaní   súdy   prejednávajú a rozhodujú   veci,   ktoré   vyplývajú   z   občianskoprávnych,   pracovných,   rodinných, družstevných,   ako aj z obchodných   vzťahov   (včítane   podnikateľských   a hospodárskych vzťahov), pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

V danom   prípade   sťažovateľ   namietol   porušenie   čl.   50   ods.   2   ústavy   postupom Capitol,   a.   s.,   Bratislava,   ktorá   je subjektom   súkromného   práva.   Tento   postup   spočíval v tom, že sťažovateľ nebol preradený na pracovnú pozíciu, kvôli ktorej absolvoval pohovor, resp.   nedostal   prácu   na   oddelení   kontroly   obchodnej   spoločnosti.   Súčasne   sťažovateľ namietol, že bol spoločnosťou, resp. členom predstavenstva osočený, čo považuje rovnako za   porušenie   čl.   50   ods.   2   ústavy.   Z uvedeného   vyplýva,   že   k tvrdenému   porušeniu základného práva malo dôjsť pri rokovaní o práci alebo podobnom výkone označeného porušovateľa   základného   práva   sťažovateľa.   Takéto   rokovanie   je   však   súčasťou predzmluvných   právnych   vzťahov   medzi   dvoma   subjektmi   súkromného   práva   a obsah takýchto vzťahov je zásadne chránený v rámci právomoci všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľ sa mohol a musel obrátiť so žiadosťou o súdnu ochranu proti subjektu súkromného práva, ktorým označená spoločnosť nesporne je, na všeobecný súd. Ochranu pred konaním takého subjektu, ale iba za   splnenia   zákonných   podmienok,   poskytujú   zásadne   všeobecné   súdy   v rámci   ich právomoci. Právomoc všeobecných súdov však v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že sťažovateľ nie je oprávnený si vyberať medzi súdmi, ktoré majú poskytnúť ochranu jeho základnému právu, ale musí postupovať v súlade s ústavnou úpravou právomoci všeobecného súdnictva a ústavného súdu (čl. 124, čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy).

Nedostatok právomoci ústavného súdu v tejto veci viedol k odmietnutiu sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2003