znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 191/2014-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti PPC Energy, a. s., Magnetová 12, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Škubla & Partneri, s. r. o., Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa Mgr. Martina Škublu, ktorou namieta porušenie svojich základných práv   podľa   čl. 46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   spojení s porušením čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenie základných práv podľa   čl.   36   ods.   1   a   čl.   38   ods.   1   a   2   Listiny   základných   práv   a   slobôd   uznesením Krajského   súdu   v   Bratislave   sp. zn.   6   S   23/2012   z   22.   novembra   2012   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 3/2013 z 31. januára 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti PPC Energy, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2013 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   PPC   Energy,   a.   s.,   Magnetová   12,   Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny   základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“)   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 S 23/2012 z 22. novembra 2012 a uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   8 Sžf 3/2013 z 31. januára 2013.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   10.   februára   2012   požiadal o vrátenie preddavku na daň z emisných kvót za II. polrok 2011, ktorú zaplatil v zmysle § 51b   ods.   8   zákona   č.   595/2003   Z.   z.   o   dani   z príjmov   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) 28. decembra 2011. O žiadosti sťažovateľa rozhodol Daňový úrad Bratislava (ďalej len „správca dane“) rozhodnutím č. 9103303/5/231341/2012 z 30. apríla 2012 tak, že jej nevyhovel.

Proti   rozhodnutiu   správcu   dane   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodlo Finančné   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „žalovaný“)   rozhodnutím č. 1020502/1/1028264/2012/5248-r   z   26.   júna   2012   tak,   že   rozhodnutie   správcu   dane potvrdilo.

Sťažovateľ následne podal na krajskom súde žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Spoločne so žalobou podal aj „návrh na prerušenie konania a rozhodnutie o podaní návrhu na Ústavný súd… na zaujatie stanoviska o súlade ustanovenia § 51b Zákona o dani z príjmov s Ústavou SR podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) druhá veta OSP (zároveň žiadal o položenie predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie)“.

O   návrhu   sťažovateľa   na   prerušenie   konania   rozhodol   krajský   súd   namietaným uznesením z 22. novembra 2012 tak, že mu vyhovel a prerušil konanie do rozhodnutia ústavného súdu vo veci sp. zn. Rvp 11177/2012 o súlade § 51b zákona o dani z príjmov s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 55 ods. 2, čl. 59 ods. 2 a čl. 87 ods. 1 ústavy, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 2 ods. 3, čl. 28, čl. 30, čl. 49 a čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   pričom   namietal   nesprávne právne posúdenie veci s tým, že krajský súd mal povinnosť prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) druhej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), a nie podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením z 31. januára 2013 tak, že ho   odmietol   ako   neprípustné   z   dôvodu,   že   smeruje   len   proti   dôvodom   uznesenia krajského súdu.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   uznesenie   najvyššieho   súdu   je „nesprávne   a   nezákonné [a] nebolo riadne odôvodnené...“. V sťažnosti ďalej uvádza:

«...   Pochybnosti o ústavnosti predmetného ustanovenia Zákona o dani z príjmov vyjadril   v   inom   konaní   aj   Krajský   súd   v   Bratislave.   Podaním   zo   dňa   08.   08.   2012 doručeným Ústavnému súdu SR dňa 22. 08. 2012 v súvislosti s konaním vedeným pod sp. zn. 1 S 130/2011 sa obrátil na Ústavný súd SR s návrhom na zaujatie stanoviska o súlade ustanovenia   §   51b   Zákona   o   dani   z   príjmov   s Ústavou   SR,   s Dodatkovým protokolom k Dohovoru ako i so Zmluvou o fungovaní Európskej únie.

…   Na   základe   uvedeného   by   bolo   opodstatnené   očakávať,   že   Krajský   súd   v Bratislave   bude   rovnako   postupovať   aj   v   prípade   Žaloby   obsahujúcej   aj   návrh   na prerušenie konania podanej Sťažovateľom. Krajský súd v Bratislave síce súdne konanie prerušil, avšak podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP...

… Krajský súd v Bratislave sa teda preukázateľne stotožnil s dôvodnosťou návrhu Sťažovateľa, a to že konanie o Žalobe závisí od otázky, ktorú je oprávnený riešiť Ústavný súd SR, a teda musel dospieť aj k záveru, že napádané ustanovenie § 51b Zákona o dani z príjmov   je   v   rozpore   s   Ústavou   SR.   Napriek   tomu   však   nerozhodol   o   podaní   návrhu na Ústavný súd SR na zaujatie stanoviska v predmetnej veci tak, ako mu to prikazuje OSP. … Pritom táto povinnosť Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu prvého stupňa, vyplýva nielen zo zákonnej úpravy, ale i z rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR, ktorý svoj   názor   k   uvedenému   vyjadril   v   uznesení…   sp.   zn.   II.   ÚS   269/2009   nasledovne: „... Ak však účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd podal návrh ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s ústavou, má všeobecný súd v zásade tieto možnosti:

(i). Buď vykoná ústavne konformný výklad právnej normy, (ii). alebo vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú, (iii). alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec ústavnému súdu“. … aj v prípade rozhodovania o návrhu Sťažovateľa na prerušenie konania nemohol Krajský súd… rozhodnúť len na základe voľnej úvahy, ale bol povinný postupovať jedným zo spôsobov, ktoré judikoval aj Ústavný súd SR…»

Podľa sťažovateľa prerušením konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP mu krajský súd odňal možnosť konať pred súdom, pretože takto nerozhodol o jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že v zmysle judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 14/96) zastavenie konania odníma všeobecnému súdu aktívnu vecnú legitimáciu v konaní o posúdení ústavnosti právnej normy.

„... Sťažovateľ je   v právnej neistote   v prípade   rozhodovania Ústavného   súdu   SR o návrhu na posúdenie ústavnosti právnej normy v konaní iniciovanom Krajským súdom v Bratislave,   na   ktoré   sa   Krajský   súd   v   Bratislave   odkazuje   v   Uznesení   KS,   keďže navrhovateľ   v   tejto   právnej   veci   môže   vziať   svoj   návrh   kedykoľvek   späť.   Krajský   súd v Bratislave následne stratí procesnú legitimáciu a Ústavný súd SR tak už nebude mať povinnosť o návrhu na posúdenie ústavnosti spornej právnej normy rozhodnúť.

… v prípade už exitujúceho konania o nesúlade daného právneho predpisu s Ústavou SR,   návrh   všeobecného   súdu na zaujatie   stanoviska   o   nesúlade   rovnakého ustanovenia právneho predpisu, Ústavný súd SR spojí na spoločné konanie s už prebiehajúcim konaním o nesúlade.“

Sťažovateľ tiež tvrdí, že namietanými uzneseniami konajúce súdy spôsobili zbytočné prieťahy v konaní, prípadne také riziko v konaní existuje, pričom v tejto súvislosti uvádza:«... Najvyšší súd SR… ako i Krajský súd… spôsobili prieťahy v konaní o Žalobe Sťažovateľa, nakoľko, ak by Krajský súd v Bratislave:

a) konanie o Žalobe neprerušil, naďalej by konal o Žalobe sťažovateľa, alebo

b) ak by konanie o Žalobe prerušil podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) druhá veta OSP, konal by ďalej o Žalobe po rozhodnutí Ústavného súdu v danej veci.

… Ak však Krajský súd v Bratislave prerušil konanie o Žalobe podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP a tento postup bol „potvrdený“ Uznesením Najvyššieho súdu SR, došlo týmto k zbytočným prieťahom v konaní o Žalobe a k právnej neistote Sťažovateľa, pretože vzhľadom na dispozičnú zásadu môže byť konanie vedené pred Ústavným súdom SR, sp zn. Rvp 11177/2012 kedykoľvek zastavené a konanie o Žalobe sa „ocitne“ na tom istom mieste ako v čase vydania Uznesenia Najvyššieho súdu SR a Uznesenia KS.

… ak by Krajský súd v Bratislave vyhovel návrhu Sťažovateľa a rozhodol by o tom, že konanie   o   Žalobe   preruší   z   obligatórneho   dôvodu   ako   aj   rozhodnúť   mal,   prieťahy v konaní   by   Sťažovateľovi   nevznikli.   Krajský   súd   v   Bratislave   ale   prerušil   konanie na základe fakultatívneho dôvodu, hoci vyjadril pochybnosť o ústavnosti normy dôležitej pre konanie vo veci samej, kde jedinou možnosťou bolo prerušenie konania z obligatórneho dôvodu.   Sťažovateľ   preto   mal   právo,   aby   takéto   rozhodnutie   o   fakultatívnom   prerušení bolo preskúmané súdom vyššej inštancie, avšak Najvyšší súd SR sa Odvolaním Sťažovateľa v   tejto   veci   vôbec   meritórne   nezaoberal,   čím   Sťažovateľovi   spôsobil   ďalšie   prieťahy v konaní.»

Sťažovateľ   poukazuje   tiež   na   to,   že   pochybenie   krajského   súdu   nenapravil   ani najvyšší súd v konaní o odvolaní a navyše sám vydal nezákonné rozhodnutie tým, že jeho odvolanie odmietol. V tejto súvislosti ďalej uvádza:

„... Tu   si   dovoľujeme   poukázať   na   nezákonnosť   a   nesprávnosť   rozhodnutia Najvyššieho   súdu   SR   o   Odvolaní,   na   nesprávnosť   dôvodu   ako   i   na   skutočnosť,   že   sa Najvyšší súd SR meritórne Odvolaním vôbec nezaoberal, čím Sťažovateľovi odňal možnosť konať pred súdom.

…   Krajský   súd…   v   petite   Uznesenia…   explicitne   uviedol,   že   prerušuje   konanie do rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   vo   veci   sp.   zn.   Rvp   11177/2012... je zjavné, že Uznesenie KS vydal na základe iného ustanovenia ako je ustanovenie § 109 ods.   1   písm.   b)   druhá   veta   OSP   navrhované   Sťažovateľom,   inak   by   Uznesenie   KS neobsahovalo spisovú značku už prebiehajúceho konania pred Ústavným súdom SR v inej veci.   Aj   z   tohto   dôvodu   Odvolanie   Sťažovateľa   nemohlo   a   ani   nesmerovalo   len   voči dôvodom Uznesenia KS, ale poukazovalo na zjavné nesprávne právne posúdenie návrhu Sťažovateľa na prerušenie konania.“

Sťažovateľ argumentuje tiež tým, že namietanými uzneseniami došlo aj k porušeniu jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pričom uvádza:„Vyššie uvedená argumentácia zjavne poukazuje na to, že v časti konania týkajúcej sa posúdenia súladu ustanovenia § 51b Zákona o dani z príjmov s Ústavou SR mal byť zákonným sudcom práve Ústavný súd SR. Toto právo však bolo Sťažovateľovi odopreté už vydaním   Uznesenia   KS   a   následne   potvrdené   Uznesením   Najvyššieho   súdu   SR o odmietnutí Odvolania.“

Sťažovateľ poukazuje na to, že vo viacerých európskych štátoch sú fyzické osoby alebo právnické osoby vecne legitimované na podanie návrhu na konanie o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom príslušného štátu. Právny poriadok Slovenskej republiky zakotvuje, že jediným prostriedkom, „kedy občan môže uplatňovať svoje základné právo priznané   čl.   30   ods.   1   Ústavy   SR   v   oblasti   ochrany   ústavnosti   právneho   poriadku, je predloženie návrhu… všeobecnému súdu, aby prerušil konanie a podal na ústavný súd návrh… Sťažovateľovi však bola odňatá aj táto jediná možnosť...“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   sp.   zn.   8   Sžf/3/2013   zo   dňa 31. 01. 2013… Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 6 S 23/2012-78 zo dňa 22. 11. 2012 porušil[i] základné práva Sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 a ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   8   SŽf/3/2013   zo   dňa 31. 01. 2013   a   uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   6   S   23/2012-78   zo   dňa 22. 11. 2012 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.... eventuálne…   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   8 Sžf/3/2013 zo dňa 31. 01. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú sú Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave povinní vyplatiť na účet právneho zástupcu Sťažovateľa do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu...“

Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 14. novembra 2013 doplnil svoju sťažnosť   z   13.   mája   2013.   V   tomto   podaní   doplňuje   svoju   argumentáciu   týkajúcu sa vyčerpania dostupných prostriedkov nápravy. Poukazuje na to, že namietané uznesenie krajského súdu z 22. novembra 2012 obsahovalo poučenie, ktoré uvádzalo, že proti tomuto uzneseniu   je   možné   podať   odvolanie   do   15   dní   odo   dňa   doručenia   na   najvyšší   súd prostredníctvom krajského súdu.

„… Sťažovateľ sa domnieva, že konal riadne, ak podal Odvolanie, a to aj v prípade, ak by z platnej právnej úpravy aj mohlo vyplývať, že podanie odvolania v tomto prípade nie je   prípustné   a   teda   ak   Krajský   súd…   Sťažovateľa   nesprávne   poučil   o   tom,   že   proti Uzneseniu KS bolo možné podať odvolanie, hoci to zákon nepripúšťa.

… Teda aj ak by bol Sťažovateľ nesprávne poučený, takáto nesprávnosť mu nemôže ísť na ťarchu, pretože postupoval v súlade s existujúcou rozhodovacou praxou Ústavného súdu, a preto pred podaním Sťažnosti bolo potrebné podať Odvolanie tak, ako ho o tom poučil Krajský súd… Aplikáciou uznesenia Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 171/2013-19 totiž možno   vyvodiť   záver,   že   ak   podľa   poučenia   Krajského   súdu…   možno   proti   tomuto rozhodnutiu   podať   odvolanie,   ale   toto   svoje   právo   iniciovať   odvolacie   konanie by Sťažovateľ nevyužil, pretože sa domnieva, že prípustnosť odvolania voči Uzneseniu KS je zo zákona vylúčená, nevyčerpal by všetky dostupné efektívne prostriedky nápravy, ktoré mu boli k dispozícii.

… a Sťažnosť by bola podaná predčasne.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 a 2 listiny uznesením najvyššieho súdu z 31. januára 2013

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd   o   namietaných   zásahoch   do   týchto   práv   alebo   slobôd   rozhoduje   len   v   prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Najvyšší   súd   namietaným   uznesením   sp.   zn.   8   Sžf   3/2013   z   31.   januára   2013 odmietol odvolanie sťažovateľa, pričom v odôvodnení svojho uznesenia poukázal na obsah odvolania,   ktoré   podal   sťažovateľ   proti   uzneseniu   krajského   súdu   o   prerušení   konania, pričom uviedol:

„Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie navrhujúc, aby odvolací   súd   v   prípade,   ak   súd   1.   stupňa   k   tomuto   odvolaniu   nevyhovie,   napadnuté uznesenie zmenil tak, že konanie preruší podľa § 109 ods. 1 písm. b) druhá veta O. s. p. až do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o súlade ustanovenia § 51b zákona č. 595/2003 Z. z. a zákona č. 129/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 55 ods. 2, čl. 59 ods. 2 a čl. 87 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 2 ods. 3, čl. 28, čl. 30, čl. 49 a čl. 288 Zmluvy   o   fungovaní   Európskej   únie.   Bol   toho   názoru,   že   v   prípade   podnetu   účastníka súdneho konania, aby súd podal návrh ústavnému súdu na preskúmanie súladnosti právnej normy s Ústavou Slovenskej republiky, má súd obmedzený okruh možností rozhodnutia o tomto   podnete;   buď   vykoná   ústavne   konformný   výklad   právnej   normy   alebo   vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú, alebo, ak sa stotožní s návrhom   účastníka,   podá   vec   ústavnému   súdu.   Žalobca   namietal,   že   súd   1.   stupňa nesprávne právne posúdil ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p., pričom aplikoval nesprávne ustanovenie, t. j. ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., avšak mal postupovať podľa § 109 ods. 1 písm. b) druhej vety O. s. p. Ďalej namietal, že súd 1. stupňa síce konanie prerušil,   avšak s podnetom žalobcu,   aby   podal   návrh na   zaujatie   stanoviska   o súlade s § 51b zákona o dani z príjmov sa nijakým spôsobom nevysporiadal. Keďže súd 1. stupňa   sa   síce   stotožnil   s návrhom   žalobcu,   avšak   nepodal   návrh   Ústavnému   súdu Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska, nekonal tak, ako mu to prikazuje zákon. Podľa názoru   žalobcu   ak   má   všeobecný   súd   pochybnosti   o   tom,   či   je   predpis   relevantný   pre konanie v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, je povinný podať návrh na preskúmanie súladnosti Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Žalobca mal za to, že ak sa aj súd 1. stupňa vysporiadal s jeho návrhom v časti, v ktorej obsahoval podnet na podanie návrhu súdom na preskúmanie súladnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky, tým spôsobom, že konanie   prerušil   do   rozhodnutia   o   návrhu   súdu   (teda   sa   stotožnil   s   pochybnosťami   o nesúlade   právneho   predpisu   s   Ústavou   Slovenskej   republiky   uvedenými   v   návrhu), nesprávne právne vec posúdil, pretože, ak sa stotožnil pochybnosťami žalobcu o ústavnosti § 51b zákona o dani z príjmov, bol povinný predložiť návrh na posúdenie ústavnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky podľa § 109 ods. 1 písm. b) druhá veta O. s. p., a nie rozhodnúť o prerušení konania podľa iného ustanovenia O. s. p. ako to súd 1. stupňa urobil v napadnutom uznesení.“

Následne najvyšší súd uviedol:„Vzhľadom na to, že v predmetnej veci podal žalobca odvolanie len proti dôvodom uznesenia o prerušení konania, odvolací súd odvolanie podľa § 218 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 202 ods. 4 O. s. p. a s použitím § 246c ods. 1 vety prvej O. s. p. odmietol.“

Podstatou sťažovateľovej sťažnosti je jeho nesúhlas s právnym názorom najvyššieho súdu o tom, že jeho odvolanie proti uzneseniu z 22. novembra 2012, ktorým krajský súd prerušil   konanie,   smeruje   len   proti   jeho   dôvodom.   Namieta   tiež,   že   najvyšší   súd   svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.

Podľa § 202 ods. 4 OSP odvolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Ústavný súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí (IV. ÚS 598/2012) uviedol, že svoj postoj k otázke, ktorá tvorila predmet konania, vyslovuje všeobecný súd vo výroku rozhodnutia. Výrok je tou časťou rozhodnutia, ktorá nadobúda záväzné účinky na právne vzťahy   účastníkov   konania   (§   159   ods.   2   OSP).   Z   týchto   skutočností   vyplýva   aj   to, že opravný prostriedok (napr. odvolanie alebo dovolanie) možno podať len proti niektorému z   výrokov   namietaného   rozhodnutia   s   tým,   že   odvolanie,   prípadne   dovolanie   len   proti odôvodneniu nemožno podať (§ 202 ods. 4, § 236 ods. 2 OSP). Za splnenia zákonných podmienok môže napadnúť rozhodnutie súdu príslušným opravným prostriedkom zásadne len účastník konania (napr. § 201, § 240 ods. 1 OSP). Z povahy veci vyplýva, že môže ísť len o toho účastníka, v ktorého neprospech vyznelo rozhodnutie súdu. Tento neprospech sa prejaví v zásade tým, že účastník bol neúspešný vo veci samej, prípadne rozhodnutím procesnej   povahy,   ktoré   znamená   pre   účastníka   ujmu   (napr.   nepriznanie   oslobodenia od súdnych   poplatkov,   uloženie   poriadkovej   pokuty   a   pod.).   Neprospech   účastníka (teda neúspech vo veci samej, prípadne ujma) musí vyplývať z výroku rozhodnutia a musí byť   v tejto   časti   rozhodnutia   vyjadrený.   Z   uvedeného   tiež   vyplýva,   že   pre   prípustnosť opravného prostriedku nepostačuje, ak tento neprospech vyplýva len z dôvodov rozhodnutia alebo je v nich len vyjadrený.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   namietanom   konaní   podal krajskému súdu návrh na prerušenie konania a na rozhodnutie o podaní návrhu ústavnému súdu o súlade § 51b zákona o dani z príjmov s ústavou podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP.

Krajský súd rozhodol uznesením z 22. novembra 2012 tak, že konanie prerušil podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP, vychádzajúc zo zistenia, že na ústavnom súde prebieha konanie o návrhu krajského súdu podanom v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 130/2011 o súlade § 51b zákona o dani z príjmov.

Sťažovateľ sa svojím návrhom snažil docieliť taký stav, ktorý by viedol k prerušeniu konania a k iniciovaniu konania na ústavnom súde o súlade § 51b zákona o dani z príjmov. Krajský   súd   konanie prerušil,   pričom   konanie o   súlade príslušného   ustanovenia zákona o dani z príjmov na ústavnom súde neinicioval zrejme z dôvodu, že mal informáciu o tom, že konanie na ústavnom súde s takýmto predmetom už prebieha.

Pre posúdenie toho, či odvolanie sťažovateľa smerovalo proti výroku alebo len proti dôvodom namietaného uznesenia krajského súdu z 22. novembra 2012, je potrebné posúdiť to, akú ujmu sťažovateľ namietaným rozhodnutím utrpel a či táto ujma vyplýva z výroku tohto uznesenia alebo len z jeho odôvodnenia.

Odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 22. novembra 2012 obsahuje v zásade totožnú argumentáciu, akú sťažovateľ uvádza vo svojej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1   ústavy.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   tvrdí,   že   namietaným   uznesením   krajského   súdu z 22. novembra 2012 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu tým, že sa dostal do   stavu   právnej   neistoty.   Poukazuje   na   to,   že   krajský   súd   ako   navrhovateľ   v   konaní vedenom na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 11177/2012 môže vziať návrh kedykoľvek späť,   prípadne   ak   konanie   vedené   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn.   1   S   130/2011   bude zastavené pre späťvzatie žaloby, krajský súd stratí vecnú legitimáciu v konaní o súlade na ústavnom súde. Následne by krajský súd musel podať ďalší návrh na súlad príslušného ustanovenia ústavnému súdu v konaní týkajúcom sa sťažovateľa.

Z uvedenej argumentácie je zrejmé, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti (a aj v odvolaní proti namietanému uzneseniu krajského súdu) neuvádza, že mu už bola spôsobená reálna ujma, ale poukazuje len na ujmu hypotetickú, t. j. takú, ktorá mu za splnenia určitých okolností mohla nastať.

Keďže sťažovateľ nepreukázal, že utrpel takú ujmu, ktorá mu mala byť spôsobená výrokom napadnutého uznesenia krajského súdu z 22. novembra 2012, nemožno považovať právny záver najvyššieho súdu, že odvolanie sťažovateľa smerovalo len proti dôvodom namietaného uznesenia, podľa názoru ústavného súdu za arbitrárny.

Námietku   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   svoje   uznesenie   dostatočne   neodôvodnil, možno akceptovať len čiastočne − je pravdou, že najvyšší súd svoj právny záver osobitne neodôvodnil. Z odôvodnenia namietaného uznesenia je však zrejmé, že svoj právny záver o tom,   že   odvolanie smeruje proti   dôvodom,   uviedol   až po   tom,   čo   relatívne   podrobne v odôvodnení reprodukoval obsah odvolania sťažovateľa a argumentáciu v ňom uvedenú, čo predstavuje   v   zásade   akceptovateľný   podklad   pre   jeho   právny   záver   a   pre   výrok namietaného uznesenia. Táto skutočnosť umožňuje konštatovať, že pochybenie najvyššieho súdu pri odôvodňovaní uznesenia nemalo takú intenzitu, aby mohlo relevantne zasiahnuť do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu,   ktorý   koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi   konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu vyjadreného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny namietaným uznesením najvyššieho súdu z 31. januára 2013.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom by bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu   predmetný   právny   výklad   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku takéto nedostatky nevykazuje.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že prieťahy v konaní vznikajú tým, že existuje hrozba, že konanie vedené pred ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 11177/2012 môže byť zastavené   pre   späťvzatie   návrhu   krajským   súdom   alebo   stratu   jeho   vecnej   legitimácie v prípade   zastavenia   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   1   S   130/2011.   Následne   bude nevyhnutné, aby krajský súd podal ďalší návrh na konanie o súlade na ústavnom súde. Z uvedeného   je   zrejmé,   že   ani   z   tohto   hľadiska   sťažovateľ   netvrdí   skutočné   porušenie uvedeného základného práva, ale len porušenie hypotetické (možné).

Sťažovateľ   tiež   namieta   porušenie   základného   práva   na   zákonného   sudcu   podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny. V sťažnosti uvádza, že v „časti konania týkajúcej sa posúdenia súladu ustanovenia § 51b Zákona o dani z príjmov s Ústavou SR mal byť   zákonným   sudcom   práve   Ústavným   súd   SR.   Toto   právo   však   bolo   Sťažovateľovi odopreté už vydaním Uznesenia KS a následne potvrdené Uznesením Najvyššieho súdu SR o odmietnutí Odvolania.“.

Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) OSP nezakladá nárok účastníka konania, aby sa všeobecný súd vždy stotožnil s jeho názorom, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Rozhodujúce je, či všeobecný súd sám dospeje k záveru o možnom   nesúlade   právneho   predpisu.   Všeobecný   súd   takto   nie   je   povinný   vyhovieť návrhu účastníka na prerušenie konania a na podanie návrhu o súlade právnych predpisov na ústavný súd podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Rovnako tak, ak všeobecný súd preruší konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP, nemusí to znamenať, že sa stotožnil s názorom účastníka o možnom nesúlade právneho predpisu. Uvedeným rozhodnutím súd v zásade len reflektuje   skutočnosť,   že   prebieha   konanie,   v   ktorom   sa   rieši   otázka,   ktorá   môže   mať význam pre jeho rozhodnutie vo veci. Z postupu najvyššieho súdu v spojení s postupom krajského   súdu   preto   nevyplýva   pre   ústavný   súd   vyvodiť   záver   o   možnom   porušení základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 ústavy ústavný súd zdôrazňuje, že čl. 1 ods. 1 ústavy má charakter ústavného princípu, a preto je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   (m.   m.   IV.   ÚS   332/2012,   IV.   ÚS   119/07).   Keďže   predmetom   tohto   konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd podľa ústavy alebo listiny, možno v   tomto   konaní   uvažovať   o   porušení   čl.   1   ods.   1   ústavy   len   v   spojení   s   porušením konkrétneho základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o porušení niektorého základného práva alebo slobody, nemohol dospieť ani k záveru o porušení čl. 1 ods. 1 ústavy.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   možnosť   vyslovenia   porušenia   základných   práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 ústavy a porušenia základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 a 2 listiny postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho uznesením z 31. januára 2013 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 ústavy a základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 a 2 listiny uznesením krajského súdu z 22. novembra 2012

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady   subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu z 22. novembra 2012 podal odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením z 31. januára 2013 tak, že ho odmietol na tom základe, že odvolanie smeruje len proti dôvodom napadnutého uznesenia.

Sťažovateľ v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza vo vzťahu k namietanému uzneseniu   krajského   súdu   v   zásade   totožnú   argumentáciu,   akú   uviedol   aj   vo   svojom odvolaní. Túto argumentáciu preskúmal v odvolacom konaní najvyšší súd, pričom ústavný súd   nepovažoval   právny   záver,   ktorý   vyslovil   vo svojom   uznesení z 31.   januára 2013, za arbitrárny ani zjavne neodôvodnený.

V tejto súvislosti preto ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnuté uznesenie krajského súdu č. k. 6 S 23/2012-78 z 22. novembra 2012, pretože ho z rovnakých   dôvodov   preskúmal   na   základe   odvolania   sťažovateľa   najvyšší   súd ako odvolací súd.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2014