znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 191/2013-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť I. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl. 36   ods. 1   Listiny základných   práv   a slobôd,   práv   podľa   čl. 6   ods. 1,   čl. 13   a   čl. 14   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14 a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, čl. 6, čl. 7 a čl. 12 Paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach,   ako   aj   bližšie   neoznačených   práv   vyplývajúcich   zo   Všeobecnej   deklarácie ľudských   práv,   Dohovoru   Medzinárodnej   organizácie   práce   č.   111 o diskriminácii (zamestnaní a povolaní), zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach   a   o   ochrane   pred   diskrimináciou   a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov (antidiskriminačný   zákon)   v znení   neskorších   predpisov   a smernice   Rady   č. 2000/78/ES postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/129/1996 a jeho rozsudkom z 28. júla 2010, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.   8   Co/175/2010   a   jeho   rozsudkom   z 28.   apríla   2011,   postupom   Okresného   súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/194/1992 a jeho rozsudkom z 10. januára 1995 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co/136/1995 a jeho rozsudkom zo 6. marca 1996 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2013 doručená   sťažnosť   I.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v ktorej   namieta   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, (ďalej len „dohovor“),   čl. 14   a čl. 26   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach (ďalej   len   „medzinárodný   pakt“),   čl. 6,   čl. 7   a čl. 12   Paktu   o hospodárskych,   sociálnych a kultúrnych právach (ďalej len „pakt“), ako aj bližšie neoznačených práv vyplývajúcich zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej len „deklarácia“), Dohovoru Medzinárodnej organizácie   práce   č.   111 o diskriminácii   (zamestnaní   a povolaní) (ďalej   len „dohovor MOP“),   zákona   č. 365/2004   Z. z.   o   rovnakom   zaobchádzaní   v   niektorých oblastiach   a   o   ochrane   pred   diskrimináciou   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov (antidiskriminačný   zákon)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „antidiskriminačný zákon“) a smernice Rady č. 2000/78/ES (ďalej aj „smernica“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/129/1996 a jeho rozsudkom z 28. júla 2010, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.   8   Co/175/2010   a   jeho   rozsudkom   z   28.   apríla   2011,   postupom   okresného   súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 C/194/1992   a   jeho   rozsudkom   z 10.   januára   1995 a postupom   Krajského súdu   v Košiciach   v konaní vedenom pod   sp. zn. 16 Co/136/1995 a jeho rozsudkom zo 6. marca 1996.

Sťažovateľ k dôvodom svojej sťažnosti uviedol: „Právoplatným   a vykonateľným   rozsudkom   Okresného   súdu   v   Bardejove   dňom 2. 8. 1991 pod č. k. 4 C 184/89, zo dňa 16. 1. 1991 vzniklo mi právo na pridelenie práce v Štátnych službách priamo zo zákona – konkrétne na základe ods. 1, §-u 61 v tomto čase platného zákonníka práce. Toto právo bol povinný u mňa za štát aj fakticky naplniť bývalý štátny   úrad   –   Okresný   úrad   v Bardejove,   a   to   z   titulu   v   ňom   obsiahnutej   singulárnej sukcesie na základe uznesenia Vlády SR č. 550/90 z 24. 11. 1990 a v zmysle špeciálneho pokynu   Ministerstva   vnútra   SR   pod   sp. zn.   OVS   3-875/91,   zo   dňa   16.   8.   1991   a vychádzajúceho z nariadeného postupu MV-SR a MF-SR č. OVS/3-714/1991 (viď bod tohto usmernenia) pod   bodom   5,   ktoré   ale   boli   býv.   prednostom   tohto   úradu   odignorované! A nielen to, pretože ťažké dôsledky sa na mne urýchlene a až po dnešné dni objavili! Po neodkladnom nástupe do práce na Okr. úrad v Bardejove hneď v najbližší pracovný deň, t. j. v pondelok dňa 5. 8. 1991 a v mojom v ňom iba fyzickom zotrvaní na tomto pracovisku, ale bez práce, sa jeho štatutárny zástupca odhodlal k takému nehoráznemu činu, že ma z tohto,   akoby   zo svojho   súkromného   úradu   vykázal   na   ulicu,   a   to   bez   akéhokoľvek právneho dôvodu a bez toho, aby som sa ja voči nemu, resp. štátnemu úradu akokoľvek a čímkoľvek previnil! Po tomto hanebnom čine, zrejme zmätený, nevediac, čo robí sa chcel akože poistiť a doručil mi po pošte dňa 2. 9. 1991 ďalšiu výpoveď z pracovného pomeru s nekvalifikovaným   výpovedným   dôvodom   [písm.   b),   ods. 1),   §-u   46   zák.   práce)   ktorú ale tento zákonník – jeho §-44 priamo a bez akejkoľvek polemiky činí neplatnou!!! Napriek tomu naše súdy následne povyšujúc sa nad zákon túto výpoveď nepochopiteľne, aj keď totálne nezmyselnú rozsudkom najmä pod č. k. 4 C 194/92 suverénne uznali za platnú, čím pošliapali o. i. aj ústavný princíp o tom, že sme demokratickým a právnym štátom! (Bližšie viď o. i. najmä moje písomné odvolanie proti rozsudku OS - BJ 11 C 129/95-312 z 28. 7. 10 v spojení s mojím písomným podaním z 10. 9. 2010. Odvolanie je z 30. 9. 2010.“

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil,   že „základné,   ľudské, občianske a sociálne práva, ktoré boli predmetom kauzy na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. 11 C 129/96, boli u sťažovateľa slovenskou justíciou v ním označených právnych normách tejto sťažnosti, pokiaľ ide o diskrimináciu, jednoznačne porušené“.

V nadväznosti na to zároveň navrhuje, aby ústavný súd zrušil „Konečný rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 175/2010, zo dňa 28. 4. 11 v spojení s právoplatným rozsudkom Okresného súdu v Bardejove pod č. k. 11 C 129/96-312 a... Konečný rozsudok Krajského   súdu   v Košiciach   sp. zn.   16 Co 136/95-223   zo   6. III. 1996   v spojení s právoplatným   rozsudkom   Okresného   súdu   v Bardejove   pod   č. k.   4 C   194/92   zo   dňa 10. 1. 1995.“.

Sťažovateľ sa taktiež domáha, aby mu ústavný súd priznal primeraného finančné zadosťučinenie v sume 200 000 000 €, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   napokon   žiada,   aby   mu   ústavný   súd   ustanovil zástupcu z radov advokátov na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s postupom a výsledkom súdnych konaní vedených okresným súdom pod sp. zn. 11 C/129/1996 a sp. zn. 4 C/194/1992 a Krajským súdom   v Prešove   pod   sp. zn.   8 Co 175/2010   a sp. zn.   Krajským   súdom   v Košiciach 16 Co 136/1995.

Ústavný súd zo svojej rozhodovacej činnosti zistil, že:

- uznesením č. k. IV. ÚS 369/2011-18 z 8. septembra 2011 bola sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 C/194/1992   a   jeho   rozsudkom   z   10.   januára   1995, odmietnutá z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie, pretože sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom bol oprávnený rozhodovať odvolací súd, a v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ústavy   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1,   čl. 13   a   čl. 14   dohovoru   postupom   Krajského   súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co/136/1995 a jeho rozsudkom zo 6. marca 1996,   bola   sťažnosť   sťažovateľa   odmietnutá   ako   oneskorene   podaná,   pretože   označený rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   18.   apríla   1996,   pričom   sťažnosť   bola   podaná na poštovú prepravu 24. júna 2011,

- uznesením č. k. III. ÚS 440/2011-9 z 18. októbra 2011 bola sťažnosť sťažovateľa v časti,   v ktorej   namietal porušenie   svojho   základného práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práv   podľa   čl. 6   ods. 1,   čl. 13   a   čl. 14   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/129/1996 a jeho rozsudkom z 28. júla 2010, ako aj postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/194/1992 a jeho rozsudkom z 10. januára 1995,   odmietnutá   z dôvodu   nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie, pretože   sťažovateľ   podal   odvolania,   o ktorých   bol   oprávnený   rozhodovať odvolací   súd, a v časti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co/136/1995 a jeho rozsudkom zo 6. marca 1996, bola   sťažnosť odmietnutá   z dôvodu,   že bola   podaná   oneskorene,   a vo vzťahu k postupu Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co/175/2010 a jeho rozsudku   z 28.   apríla   2011   bola   odmietnutá   z dôvodu   nedostatku   právomoci   ústavného súdu, pretože sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť dovolací súd,

- uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 101/2012-10 z 1. marca 2012 bola sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/194/1992 a jeho rozsudkom z 10. januára 1995, odmietnutá ako oneskorene podaná, pretože toto konanie bolo právoplatne skončené 18. apríla 1996, pričom sťažovateľ doručil svoju sťažnosť ústavnému súdu 22. júna 2012, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde,

-   prípisom   č. k.   Rvp   5646/2013-13   z 5.   februára   2013   bolo   podanie   sťažovateľa označené ako „VEC: Ďalšia ústavná sťažnosť, resp. na pokračovanie s tými predošlými v dôležitej   kauze   na   Okresnom   súde   v Bardejove   pod   č. k. 11 C 129/96,   ktorá   nie   je komplexne uzavretá pred Ústavným súdom SR pre jeho subsidiaritu, keďže nebola vopred posúdená všeobecným dovolacím súdom – NS-SR“, a v ktorom uviedol, že „už existuje právoplatné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktorým je jeho uznesenie (konečné) sp. zn. 5 Cdo 324 až 326/2012 zo 6. 12. 12 (došlo 20. 12. 12), takže Ústavný súd SR má už teraz voľné ruky a možnosť celý prípad spravodlivo prehodnotiť a vo veci samej aj rozhodnúť, a to   pre   jeho   doterajšiu   neudržateľnosť   a neakceptovateľnosť!“, odložené   bez   ďalšieho procesného postupu   podľa   § 23a zákona o   ústavnom   súde,   pretože ústavný   súd   dospel k záveru, že nejde o návrh na začatie konania o sťažnosti, o ktorom by mohol a mal konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 20 a § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

Ďalej ústavný súd zistil, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ako súdu dovolacieho sp. zn. 5 Cdo 324, 325, 326/2012 zo 6. decembra 2012, ktoré sťažovateľ prevzal 20. decembra 2012, bolo konanie o dovolaniach sťažovateľa podaných okrem iného aj proti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co/175/2010 z 28. apríla 2011, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C/129/1996 z 28. júla 2010, zastavené, pretože sťažovateľ neodstránil nedostatok podmienky konania o dovolaní spočívajúci v jeho zastúpení advokátom.

1. K napadnutým postupom a rozhodnutiam okresného súdu

Ako vyplýva z už uvedených zistení ústavného súdu, sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej   namieta   porušenie   svojho   základného práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a podľa čl. 36   ods. 1   listiny,   práv   podľa   čl. 6   ods. 1,   čl. 13   a   čl. 14   dohovoru,   ako   aj   smernice postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/129/1996 a jeho rozsudkom z 28. júla 2010, ako aj jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/194/1992 a jeho rozsudkom   z   10.   januára   1995,   je   neprípustná,   pretože   ústavný   súd už   o   námietkach sťažovateľa   uplatnených   v tejto   časti   sťažnosti   rozhodol   tak,   že   sťažnosť   odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v súlade s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 14 a čl. 26 medzinárodného paktu, čl. 6, 7 a 12 paktu, deklarácie, dohovoru MOP, antidiskriminačného zákona postupom okresného súdu   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   11 C/129/1996   a   jeho rozsudkom   z 28.   júla 2010, ako aj jeho   postupom   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 C/194/1992   a   jeho   rozsudkom z 10. januára   1995   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný   súd,   pričom   právomoc   všeobecných   súdov   je   ústavou   založená   primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta, sa   sťažovateľ môže domôcť   využitím   jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V okolnostiach daného prípadu mohol sťažovateľ využiť opravný prostriedok, ktorý pripúšťa § 201 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), t. j. odvolanie, pričom sťažovateľ   toto   svoje   právo   aj   využil.   O   odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu   č. k. 11 C/129/1996-312   z 28. júla   2010   rozhodol   Krajský   súd   v Prešove   rozsudkom   sp. zn. 8 Co/175/2010   z 28. apríla   2011.   Právomoc   Krajského   súdu   v Prešove   na   preskúmanie rozsudku   okresného   súdu   teda   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   Rovnako   tak   proti postupu   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 C/194/1992   a   jeho   rozsudku z 10. januára 1995 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 16 Co/136/1995 zo 6. marca 1996. Aj v tomto prípade preto právomoc Krajského súdu v Košiciach v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Navyše,   sťažnosť   je   v tejto   časti   aj   oneskorene   podaná,   pretože   konanie   vedené okresným   súdom   pod   sp. zn.   4 C/194/1992   bolo   právoplatne   skončené   18.   apríla   1996 a konanie vedené pod sp. zn. 11 C/129/1996 bolo právoplatne skončené 30. mája 2011, pričom sťažovateľ podal svoju sťažnosť adresovanú ústavnému súdu na prepravu 15. marca 2013, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Preto bola sťažnosť v tejto časti odmietnutá aj z toho dôvodu.

2. K napadnutým   postupom   a rozhodnutiam   Krajského   súdu   v Prešove a Krajského súdu v Košiciach

2.1   K postupu   Krajského   súdu   v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 8 Co/175/2010 a jeho rozsudku z 28. apríla 2011

Ako   vyplýva   z uvedených   zistení   ústavného   súdu,   uznesením   ústavného   súdu č. k. III. ÚS 440/2011-9   z 18.   októbra   2011   bola   sťažnosť   sťažovateľa   v časti,   v ktorej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co/175/2010 a jeho rozsudkom z 28. apríla 2011, odmietnutá pre nedostatok právomoci,   pretože   sťažovateľ   podal   dovolanie,   o ktorom   bol   oprávnený   rozhodnúť dovolací súd.

Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy proti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 175/2010 z 28. apríla 2011 by ostala sťažovateľovi zachovaná iba   za   predpokladu, ak   by   bol   mimoriadny   opravný   prostriedok   (dovolania),   ktorý sťažovateľ   uplatnil,   podaný   kvalifikovaným   spôsobom,   teda   v súlade   s procesnými právnymi predpismi, tak aby najvyšší súd, ktorý o ňom mal a mohol rozhodovať, dostal príležitosť sa ním zaoberať.

V okolnostiach danej veci to však tak nebolo a konanie o jeho dovolaní smerujúce okrem   iného aj proti   postupu   Krajského   súdu   v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 8 Co 175/2010 a jeho rozsudku z 28. apríla 2011, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C/129/1996 z 28. júla 2010, muselo byť uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 324, 325, 326/2012 zo 6. decembra 2012 (sťažovateľom prevzaté 20. decembra 2012) zastavené   v dôsledku   procesného   zavinenia   sťažovateľa,   ktorý   neodstránil   nedostatok podmienky konania o dovolaní spočívajúci v tom, že nebol zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 posledná veta OSP).

Ako   už bolo uvedené,   ústavnému súdu   bolo 24.   januára 2013   doručené podanie sťažovateľa,   v ktorom   uviedol,   že   sa   týka „dôležitej   kauzy vedenej   na   Okresnom   súde v Bardejove pod č. k. 11 C 129/96, ktorá nie je komplexne uzavretá pred Ústavným súdom SR pre jeho subsidiaritu, keďže nebola vopred posúdená všeobecným dovolacím súdom – NS-SR“, a zároveň poznamenal, že už existuje právoplatné rozhodnutie dovolacieho súdu, ktoré však bolo odložené bez ďalšieho procesného postupu, pretože ústavný súd dospel k záveru, že nejde o návrh na začatie konania o sťažnosti, o ktorom by mohol a mal konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 20 a § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

Posudzovanú   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorá   je   predmetom   tohto   predbežného prerokovania ústavným súdom, kvalifikoval ústavný súd ako novú sťažnosť,   ktorá   bola odovzdaná   na poštovú   prepravu   15. marca   2013,   teda   zjavne   po uplynutí   zákonom ustanovenej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich označených základných práv podľa ústavy   a listiny, práv podľa   dohovoru   a ďalších   medzinárodných   dokumentov postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 175/2010 a jeho uznesením z 28. apríla 2011, odmietol ako oneskorene podanú.

2.2   K postupu   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 16 Co/136/1995 a jeho rozsudku zo 6. marca 1996

Sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   základných   práv podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, ako aj smernice postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co/136/1995 a jeho rozsudkom zo 6. marca 1996, ústavný súd v súlade s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú, pretože sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol uznesením č. k. IV. ÚS 369/2011-18 z 8. septembra 2011, keď ju odmietol ako podanú oneskorene.

Sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   čl. 14   a čl. 26 medzinárodného paktu, čl. 6, čl. 7 a čl. 12 paktu, deklarácie, dohovoru, antidiskriminačného zákona, ústavný súd odmietol pre oneskorenosť, pretože napadnutý rozsudok Krajského súdu   v   Košiciach   nadobudol   právoplatnosť   18.   apríla   1996,   pričom   sťažnosť   bola ústavnému súdu   podaná   na poštovú   prepravu   15.   marca   2012,   teda   zjavne po   uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2013