znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 191/2012-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   apríla   2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. O., K., zastúpeného advokátom JUDr. L. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   c)   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 T 14/2007 a jeho uznesením zo 4. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. O. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2012 doručená sťažnosť R. O., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. K., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného   trestného   súdu   v   Pezinku   (ďalej   len   „špecializovaný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   PK-1   T   14/2007   a   jeho   uznesením   zo   4.   januára   2012   (ďalej   aj „namietané uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v procesnom postavení obžalovaného v konaní vedenom špecializovaným súdom   pod sp. zn. PK-1 T 14/2007; predsedom príslušného senátu je JUDr. I. K. (ďalej aj „zákonný sudca“ alebo „predseda senátu“). Opatrením špecializovaného súdu sp. zn. PK-1 T 14/2007 z 27. mája 2010 bola sťažovateľovi za obhajkyňu ustanovená JUDr. L. R. (ďalej len „ustanovená obhajkyňa“).

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že   potom,   čo   sa   14.   februára   2011   oboznámil s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veci   Ferrantelli a   Santangelo   proti Taliansku (rozhodnutie zo 7. augusta 1996) a Rojas Morales proti Taliansku (rozhodnutie zo 16. novembra 2000), vzniesol „bezodkladne“ námietku zaujatosti zákonného sudcu.

Prípisom špecializovaného súdu z 28. februára 2011 bolo sťažovateľovi oznámené, že o jeho námietke zaujatosti súd rozhodovať nebude, keďže „nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 Trestného poriadku“. Uvedený postup špecializovaného súdu napadol sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 2. mája 2011. O tejto sťažnosti ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. I. ÚS 337/2011 zo 14. septembra 2011 tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pričom v odôvodnení okrem iného uviedol, že „Argumentácia, ktorou sťažovateľ námietku zaujatosti odôvodnil, bola uverejnená v odbornej literatúre či článku, ktoré sú však všeobecne verejnosti (nie len odbornej) prístupné. Pokiaľ sťažovateľ nemal   takéto   odborné   vedomosti,   bolo   úlohou   jeho   kvalifikovaného   právneho   zástupcu v konaní   pred   špecializovaným   súdom,   oboznámiť   ho   bez   meškania   o   týchto skutočnostiach.“.

Vychádzajúc   zo   záverov   uvedených   v   uznesení   ústavného   súdu   sp.   zn. I. ÚS 337/2011 zo 14.   septembra   2011 dospel   sťažovateľ   k záveru,   že jeho ustanovená obhajkyňa nie je dostatočne kvalifikovaná a neháji kvalifikovane jeho záujmy, a z týchto dôvodov   podal   19.   decembra   2011   špecializovanému   súdu   žiadosť,   ktorou   sa   domáhal zmeny   ustanoveného   obhajcu.   O tejto   žiadosti   rozhodol   špecializovaný   súd   uznesením sp. zn. PK-1 T 14/2007 zo 4. januára 2012 tak, že jej nevyhovel, t. j. ustanovená obhajkyňa nebola od povinnosti obhajovania sťažovateľa oslobodená; proti tomuto uzneseniu smeruje táto sťažnosť.

Sťažovateľ svoju sťažnosť argumentačne podkladá aj poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 26/97 z 22. júla 1997, v ktorom je formulovaný právny názor, v zmysle ktorého „Od štátneho orgánu... nemožno bez ohľadu na ďalšie okolnosti prípadu vyžadovať, aby bez vonkajšieho podnetu zo strany dotknutého účastníka konania preskúmaval kvalitu právnej   pomoci   poskytovanej   zástupcom,   ktorého   ustanovil   štátny   orgán.“.   Sťažovateľ považuje za takýto podnet svoju žiadosť z 19. decembra 2011 a s poukazom na závery ústavného súdu vyslovené v jeho uznesení sp. zn. I. ÚS 337/2011 zo 14. septembra 2011 zastáva názor, že bolo povinnosťou špecializovaného súdu oslobodiť ustanovenú obhajkyňu od povinnosti jeho obhajovania a ustanoviť mu kvalifikovaného právneho zástupcu, ktorý by riadne a kvalifikovane hájil jeho záujmy.

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo R. O. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm.   c)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, sp. zn.: PK – 1 T/14/2007 z 4. januára 2012 porušené bolo.

2.   Zrušuje   uznesenie   Špecializovaného   trestného   súdu   v   Pezinku,   sp.   zn.: PK – 1 T/14/2007 z 4. januára 2012 a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Špecializovaný trestný súd v Pezinku je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ   sa   predovšetkým   domáha,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   namietaným uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má právo obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá   prostriedky   na   zaplatenie   obhajcu,   aby   sa   mu   poskytol   bezplatne,   ak   to   záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Z hľadiska posúdenia opodstatnenosti sťažnosti sú relevantné aj ustanovenia § 43 ods. 1, § 31 ods. 4 a § 32 ods. 6 Trestného poriadku.

Podľa § 43 ods. 1 Trestného poriadku zo   závažných   dôvodov   môže   byť ustanovený obhajca na svoju žiadosť alebo žiadosť obvineného oslobodený od povinnosti obhajovania a namiesto neho zvolený alebo ustanovený iný obhajca. Iný obhajca môže byť obvinenému   ustanovený   aj   vtedy,   ak   si   ustanovený   obhajca   dlhodobo   neplní   svoje povinnosti.

Podľa § 31 ods. 4 Trestného poriadku námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia.

Podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 alebo ak je dôvodom námietky len procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.

V odôvodnení namietaného uznesenia najvyššieho súdu je okrem iného uvedené:„Obžalovaný R. O. podaním zo 19. decembra 2011, doručeným tunajšiemu súdu 21. decembra   2011   požiadal   o oslobodenie   od   povinnosti   jeho   zastupovania   ustanovenou obhajkyňou JUDr. L. R....

Zo závažných dôvodov môže byť ustanovený obhajca na svoju žiadosť alebo žiadosť obvineného   oslobodený   od   povinnosti   obhajovania   a   namiesto   neho   zvolený   alebo ustanovený   iný   obhajca.   Iný   obhajca   môže   byť   obvinenému   ustanovený   aj   vtedy,   ak   si ustanovený obhajca dlhodobo neplní svoje povinnosti (§ 43 ods. 1 Trestného poriadku). O oslobodení   ustanoveného   obhajcu   rozhodne   predseda   senátu   (§   43   ods.   2 Trestného poriadku).

Po preskúmaní žiadosti obžalovaného R. O. predseda senátu dospel k záveru, že dôvody   jeho   žiadosti   o oslobodenie   od   povinnosti   obhajovania   nemožno   považovať   za závažné.   Preto   rozhodol   o neoslobodení   od   povinnosti   obhajovania   ustanovenou obhajkyňou JUDr. L. R.“

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú   judikatúru,   v   ktorej   zdôrazňuje,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m. II. ÚS 1/95,   II.   ÚS   21/96),   preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Špecializovaný súd (predseda senátu) v posudzovanom prípade namietané uznesenie odôvodnil s odkazom na § 43 ods. 1 Trestného poriadku formulujúc právny názor, podľa ktorého   v danom   prípade   sťažovateľom   uvádzané   dôvody   na   oslobodenie   ustanovenej obhajkyne   od   povinnosti   obhajovania   sťažovateľa „nemožno   považovať   za   závažné“. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že bolo v právomoci predsedu senátu (§ 43 ods. 2 Trestného poriadku) posúdiť, či dôvody uvedené sťažovateľom sú skutočne závažné, a aj preto nemožno považovať jeho postup, resp. rozhodnutie za svojvoľné. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj právny názor viackrát vyslovený v jeho doterajšej judikatúre, podľa   ktorého   postup   a rozhodovanie   súdu   v   súlade   s   platným   a   účinným   zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania v trestnoprávnej veci) v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). Za daných   okolností   nemožno   považovať   namietané   uznesenie   za   arbitrárne,   pričom   aj napriek stručnosti jeho odôvodnenia v prospech jeho ústavnej udržateľnosti možno uviesť aj jeho procesný charakter, ako aj ďalšie okolnosti, za ktorých sťažovateľ podal svoju žiadosť z 19. decembra 2011 (k tomu pozri nižšie, pozn.).

Z uznesenia sp. zn. I. ÚS 337/2011 zo 14. septembra 2011 a z jeho príloh ústavný súd zistil,   že   sťažovateľ   v   námietke   zaujatosti   zo   14.   februára   2011   namietal   zaujatosť zákonného sudcu s poukazom na už uvedenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [Ferrantelli a Santangelo proti Taliansku (rozhodnutie zo 7. augusta 1996) a Rojas Morales proti Taliansku (rozhodnutie zo 16. novembra 2000)], pričom citoval z publikácie Ľudské práva v súdnom konaní vydanej vo vydavateľstve MANZ v roku 1999, kde je na strane 113 okrem iného uvedené: „Výnimočne súd zistil porušenia článku 6 ods. 1 v prípade, v ktorom sudca rozhodoval najprv o vine a treste spoluobvineného a potom v osobitnom konaní o vine a treste ďalších obvinených. Súd konštatoval, že obava z nedostatku nestrannosti vyplýva   z   dvoch   skutočností.   Jednak   prvý   rozsudok   sa   podrobne   zaoberá   činnosťou obvinených, označuje ich ako spolupáchateľov a zisťuje ich účasť a úlohu pri spáchaní trestného činu, jednak v druhom rozsudku, ktorým boli odsúdení sťažovatelia, sú citované obsiahle pasáže z prvého rozsudku.“

Sťažovateľ   v   námietke   zaujatosti   ďalej   uviedol,   že „Procesne   identická   situácia nastala aj v mojej trestnej veci, keď predseda senátu rozhodoval v trestnej veci obv. R. Č., sp. zn.: PK – 1 T 15/2008 a rozsudok Špeciálneho trestného súdu v Pezinku v tejto veci bol vo svojej podstate len kópiou rozsudku toho istého súdu v mojej trestnej veci pod vedením toho istého predsedu senátu, sp. zn.: PK – 1 T 14/2007.“.

Prípisom špecializovaného súdu z 28. februára 2011 bolo sťažovateľovi oznámené, že o jeho námietke zaujatosti súd rozhodovať nebude, keďže nebola vznesená bezodkladne tak, ako to predpokladá § 31 ods. 4 Trestného poriadku.

Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 T 14/2007 zo 17. februára 2009 bol   sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania skutkov   uvedených   v   obžalobe.   V   rámci   odvolacieho   konania   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 2 Toš 4/2009 z 26. februára 2010 na neverejnom   zasadnutí   v   celom   rozsahu   zrušil   rozsudok   špeciálneho   súdu   sp.   zn. PK-1   T   14/2007   zo   17.   februára   2009   a   zároveň   aj   rozsudok   sp. zn.   PK-1   T   15/2008 z 30. marca   2009   (trestná   vec   obvineného   R.   Č.)   a predmetné   veci   mu   vrátil   na   ďalšie konanie s pokynom na spojenie týchto trestných vecí.

Ústavný   súd   nespochybňuje   v tomto   konaní   právne   závery   vyslovené   v uznesení ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 337/2011 zo 14. septembra 2011, ktorým odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pričom v jeho odôvodnení okrem iného uviedol, že „... dospel k názoru, že postup špecializovaného súdu o námietke zaujatosti podanej   sťažovateľom   nevyvoláva   žiadne   pochybnosti,   ktoré   by   mohli   odôvodniť vyslovenie   porušenia   sťažovateľom   označených   práv.   Sťažovateľ   v   podanej   námietke zaujatosti argumentoval judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, konkrétne dvoma rozsudkami z roku 1996 a 2000, ako aj odborným článkom a publikáciami z rokov 1999 až 2003. Takto odôvodnená námietka zaujatosti proti predsedovi senátu podaná sťažovateľom 14. februára 2011, keď trestné konanie prebieha už štyri roky pred súdom, nemohla byť v žiadnom prípade považovaná za vznesenú bezodkladne. Argumentácia, ktorou sťažovateľ námietku zaujatosti odôvodnil, bola uverejnená v odbornej literatúre či článku, ktoré sú však všeobecne verejnosti (nielen odbornej) prístupné. Pokiaľ sťažovateľ nemal takéto odborné vedomosti,   bolo   úlohou   jeho   kvalifikovaného   právneho   zástupcu   v   konaní   pred špecializovaným   súdom   oboznámiť   ho   bez   meškania   o   týchto   skutočnostiach.   Preto špecializovaný súd nemohol akceptovať námietku zaujatosti podanú 14. februára 2011 ako vznesenú   bez   meškania,   ako   to   vyžaduje   §   31   ods.   4   Trestného   poriadku.   Keďže špecializovaný   súd   vyhodnotil   námietku   zaujatosti   sťažovateľa   ako   takú,   ktorá   nebola podaná bezodkladne, v súlade s § 32 ods. 6 Trestného poriadku o nej ani nerozhodol. Ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť v postupe špecializovaného súdu na hlavnom   pojednávaní   28.   februára   2011   a   namietaným   porušením   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto   dospel   k   záveru,   že   sťažnosť   je   v   celom   rozsahu   zjavne   neopodstatnená,   čo odôvodňuje jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.“.

Z citovaného vyplýva, že ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 337/2011 vyhodnotil   námietku   zaujatosti   vznesenú   sťažovateľom   ako   takú,   ktorá   nebola   podaná bezodkladne, najmä s poukazom na skutočnosť, že konanie v trestnej veci sťažovateľa je vo fáze po podaní obžaloby, teda na súde prebieha už štyri roky, a teda sťažovateľ už štyri roky vie, kto je zákonným sudcom v jeho trestnej veci.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázať   na skutočnosť,   že   pri   posudzovaní   námietky   zaujatosti   sťažovateľa   vrátane   včasnosti   jej podania nebola určujúca znalosť príslušnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ale   v prvom   rade   informácie   (vedomosti)   o   skutkových   okolnostiach   zakladajúcich pochybnosti o zaujatosti zákonného sudcu (v danom prípade vedomosť o tom, že zákonný sudca je zároveň zákonným sudcom v trestnej veci obvineného R. Č., ako aj vedomosť o rozsudku v trestnej veci obvineného R. Č.).

Odsudzujúci rozsudok špeciálneho súdu v trestnej veci obvineného R. Č. sp. zn. PK-1   T   15/2008   bol   vyhlásený   30.   marca   2009,   pričom   skutkové   okolnosti   v naznačených súvislostiach týkajúce sa trestnej veci obvineného R. Č. boli sťažovateľovi známe omnoho skôr (najneskôr zo zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 4/2009 z 26. februára 2010, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 25. marca 2010), ako podal námietku zaujatosti.

Ak by teda aj ustanovená obhajkyňa informovala sťažovateľa o príslušnej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva ihneď po svojom ustanovení v júni 2010 (ustanovenej obhajkyni bolo opatrenie špecializovaného súdu sp. zn. PK-1 T 14/2007 z 27. mája 2010 doručené 7. júna 2010), bolo by námietku zaujatosti vznesenú proti zákonnému sudcovi v súvislosti s jeho rozhodovaním v trestnej veci obvineného R. Č. potrebné považovať za takú, ktorá nebola podaná bezodkladne.

Postup ustanovenej obhajkyne, ktorá sťažovateľa, podľa jeho tvrdenia, o príslušnej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva neinformovala, za daných okolností nemožno považovať za nekvalifikovaný, a preto v danom prípade nemohlo ísť o závažný dôvod, pre ktorý by ustanovená obhajkyňa mala (musela) byť oslobodená od povinnosti obhajovania sťažovateľa.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu a sťažovateľom označenými základnými právami   podľa   ústavy   a právom   podľa   dohovoru   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol dospieť k záveru o ich porušení. Na tomto základe odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť,   neprichádzalo   už   do   úvahy   rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2012