znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 191/2011-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. M., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 120/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 21. januára 2011   doručené   podanie   J.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   označené   ako „Nečinnosť orgánov   činných   v trestnom   konaní   –   sťažnosť“,   ktoré   ústavný   súd   podľa   obsahu kvalifikoval ako sťažnosť podľa   čl. 127 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1 T 120/2008 (ďalej len „namietané konanie“).

Keďže sťažnosť v predloženom znení neobsahovala náležitosti predpísané zákonom Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   ústavný   súd   vyzval   sťažovateľa   na odstránenie nedostatkov podania prípisom z 8. februára 2011. Na výzvu ústavného súdu reagoval sťažovateľ podaniami doručenými ústavnému súdu 28. februára 2011, 10. marca 2011   a 28.   marca   2011,   ktorými   doplnil   svoje   pôvodné   podanie   (ďalej   len   „sťažnosť“) v zmysle výzvy ústavného súdu aj o splnomocnenie na svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. J. M., B.

Z obsahu takto doplnenej sťažnosti, ako aj z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 1 T 120/2008, ktorý si ústavný súd pre účely prípravy predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal, vyplýva, že pred okresným súdom je pod sp. zn. 1 T 120/2008 vedené trestné konanie proti obžalovanému M. Š. pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 3 Trestného zákona platného a účinného do 31. decembra 2005; uvedené trestné stíhanie pred súdom sa začalo 10. októbra 2008 podaním obžaloby Okresnou prokuratúrou Trenčín. Sťažovateľ v označenej trestnej veci vystupuje v postavení poškodeného.

Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   uvádza,   že   namieta „porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2) Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného úradu justičnej polície PZ v Trenčíne ČVS:   OUJP-845/20-2002,   Okresnej   prokuratúry   Trenčín,   č.   k.   1   Pv   762/02-329 a Okresného súdu Trenčín - č. k. nie je známe, nakoľko odo dňa 10. 10. 2008, kedy Okresná prokuratúra Trenčín oznámila sťažovateľovi, že na obv. M. Š. podala obžalobu pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, 3 Tr. zák. na Okresný súd Trenčín, nebolo vytýčené žiadne pojednávanie....

Od doby podania trestného oznámenia, t. j. od 21. 10. 2002 do 10. 10. 2008, kedy bola podaná obžaloba na obv. na Okresný súd v Trenčíne, orgány činné v trestnom konaní neboli   schopné vec   náležité za 6   rokov objasniť   a vyšetriť   a   to ani   napriek podaniam sťažovateľa, ktorý sa svojimi podaniami dotazoval na postup pri vyšetrovaní.

Od 10. 10. 2008, t. j. od doby, kedy Okresná prokuratúra Trenčín sťažovateľovi oznámila, že na obv. M. Š. bola podaná na Okresný súd Trenčín obžaloba, do dnešného dňa nebolo vytýčené žiadne pojednávanie a Okresný súd Trenčín je vo veci nečinný.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na to, že „vzhľadom na doterajší - 6 ročný - zdĺhavý proces v prípravnom konaní, nepodal na Okresný súd Trenčín sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní. Ak je pravdou, že na obv. M. Š. bola podaná obžaloba dňa 10. 10. 2008 na Okresný súd Trenčín a tento súd za 2 roky vo veci nekonal, sťažovateľ zastáva názor, že došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy...

V náväznosti na predchádzajúce podania sťažovateľa o podanie informácii vo veci a najmä na neefektívny a nedostatočne razantný postup orgánov činných v trestnom konaní, sťažovateľ sa dostal do stavu právnej neistoty, domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci. Zo strany sťažovateľa nedošlo k žiadnym prieťahom a podľa jeho názoru, jeho žiadosti o   poskytnutie   informácii   vo   veci   treba   posudzovať   ako   žiadosti   o   urýchlenie   priebehu konania...

Aj keď je pravdou, že sa sťažovateľ neobrátil so svojou žiadosťou o prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ešte na okresný súd Trenčín vo veci, zastáva však názor, že súd aj bez jeho žiadosti, či sťažnosti, mal konať už vzhľadom na pomerne dlhú dobu, bez ďalších zbytočných prieťahov.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd na základe skutočností uvedených v sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trenčín porušené bolo.

2. Okresnému súdu Trenčín prikazuje, aby v konaní v trestnej veci vedenej proti obv. M. Š. pre zločin podvodu podľa § 259 ods. 1, 3 Tr. zák. konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. B. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 9 000,00 € (slovom deväťtisíc eur), ktoré mu je Okresný súd Trenčín povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá uhradiť trovy konania J. B.   v   sume   262,32   €   (slovom:   dvestošesťdesiatdva   eur   tridsaťdva   centov)   na   účet   jeho právnej zástupkyne JUDr. J. M., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

V podaní doručenom ústavnému súdu 28. marca 2011 sťažovateľ navrhol upraviť bod 2 petitu takto:

„Okresnému   súdu   Trenčín   prikazuje,   aby   v konaní   v trestnej   veci   vedenej   pod č. k. 17/2008 proti obv. M. Š. pre zločin podvodu podľa § 259 ods. 1, 3 Tr. zák. konal bez zbytočných prieťahov.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   sťažnosť,   ktorá   je   zjavne neopodstatnená.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je koncentrovane vyjadrený v návrhu na rozhodnutie (petite).

Sťažovateľ v texte sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy tak postupom orgánov činných v trestnom konaní v priebehu prípravného konania, ako aj postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 120/2008, ktoré začalo podaním obžaloby doručenej okresnému súdu 10. októbra 2008. V petite však sťažovateľ   (v   danom   prípade   zastúpený   kvalifikovanou   právnou   zástupkyňou)   namieta porušenie označeného základného práva len postupom okresného súdu, preto ústavný súd predbežne   prerokoval   sťažnosť   len   v   rozsahu   vymedzenom   v   petite   sťažnosti   (m.   m. III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   považoval   v prvom   rade   za potrebné   zdôrazniť,   že   jeho   právomoc   rozhodovať   o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.

Zmyslom a účelom princípu   subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   opakovane   vyslovil,   že   v prípadoch   sťažností   podľa   čl. 127   ods. 1 ústavy,   v   ktorých   je   namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred všeobecným súdom, ústavný   súd   v súlade   so svojou   doterajšou   judikatúrou   vyžaduje   preukázanie   využitia právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ právo podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Navyše, v danom prípade ide o trestné konanie,   v rámci   ktorého   má   sťažovateľ   tiež   právo   podať   sťažnosť   pre   nečinnosť   na nadriadený súd podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku („ak je dôvodný predpoklad, že došlo k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia alebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podať prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu...“).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle uvedených zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Rovnako tak za účinný   prostriedok   ochrany   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   považuje   aj sťažnosť   na   nečinnosť   podľa   §   55   ods.   3   Trestného   poriadku   (IV.   ÚS   296/2010, II. ÚS 31/09). Účinnosť týchto právnych prostriedkov ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na § 64 ods. 1 zákona o súdoch, podľa ktorého „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods.   1   ústavy,   v   ktorých   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred všeobecným súdom, vyžaduje, aby sťažovatelia preukázali, že ešte pred podaním sťažnosti ústavnému   súdu   podali   sťažnosť   proti   porušovaniu   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   v rámci   sústavy   všeobecných   súdov   a v trestnom   konaní,   príp.   aj podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku.

V   súvislosti   s už uvedeným   ústavný   súd   poznamenáva, že   vyčerpanie   opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Zo   sťažnosti,   ako   aj   súvisiaceho   súdneho   spisu   vyplýva,   že   sťažovateľ   nepodal v priebehu namietaného konania sťažnosť na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch ani sťažnosť pre nečinnosť okresného súdu podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku, pričom v tejto súvislosti uviedol, že „jeho žiadosti o poskytnutie informácii vo veci treba posudzovať ako žiadosti o urýchlenie priebehu konania... Aj keď je pravdou, že sa sťažovateľ neobrátil so svojou žiadosťou o prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ešte na okresný súd Trenčín vo veci, zastáva však názor, že súd aj bez jeho žiadosti, či sťažnosti, mal konať už vzhľadom na pomerne dlhú dobu, bez ďalších zbytočných prieťahov.“.

Posudzujúc uvedenú argumentáciu sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru že ním uvádzaný dôvod nemožno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde, na základe ktorého by bolo možné sťažovateľovi odpustiť nesplnenie podmienok konania pred ústavným súdom o jeho sťažnosti, a preto konštatoval, že v danom prípade nevyužitie účinného prostriedku ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Bez ohľadu na túto skutočnosť ústavný súd považoval za potrebné preskúmať postup okresného súdu v namietanom konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 120/2008.

Z vyžiadaného   súdneho   spisu   vyplýva,   že   10.   októbra   2008   bol   sťažovateľ upovedomený Okresnou prokuratúrou Trenčín (ďalej len „okresná prokuratúra“) o tom, že v tento deň bola na obvineného podaná obžaloba na okresnom súde. Sťažovateľ po podaní obžaloby až do 2. decembra 2010, keď okresný súd vo veci rozhodol trestným rozkazom, nielenže nepodal sťažnosť podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch alebo sťažnosť na nečinnosť podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku, ale ani nežiadal okresný súd o podanie informácie o stave a priebehu trestného stíhania v konaní pred súdom, tak ako uvádza v sťažnosti a ako to urobil v priebehu prípravného konania.

Z obsahu spisu sp. zn. 1 T 120/2008 ústavný súd ďalej zistil, že okresný súd bol v namietanom konaní v podstate nečinný až do 13. januára 2010, keď vydal uznesenie, ktorým bolo trestné stíhanie v časti zastavené.

Dňa 5. marca 2010 okresná prokuratúra podala sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania z 13. januára 2010.

Dňa   1.   apríla   2010   bola   okresnému   súdu   vrátená   zásielka   od   obžalovaného (doručované uznesenie okresného súdu si obžalovaný neprevzal).

Okresný súd predložil 20. apríla 2010 spis Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o sťažnosti okresnej prokuratúry.

Dňa   4.   júna   2010   doručila   okresná   prokuratúra   okresnému   súdu   odôvodnenie sťažnosti, ktoré okresný súd 8. júna 2010 zaslal krajskému súdu.

Krajský súd 10. júna 2010 na neverejnom zasadnutí uznesením zamietol sťažnosť okresnej prokuratúry proti uzneseniu z 13. januára 2010.

Dňa 25. augusta 2010 bolo uznesenie krajského súdu doručené okresnej prokuratúre a 30. augusta 2010 bolo doručené. Obvinený si zásielku neprevzal (doklad o neúspešnom doručovaní z 22. septembra 2010).

Dňa 18. novembra 2010 bol k spisu pripojený spis Okresného súdu Prievidza sp. zn. 2 T 165/08.

Okresný   súd   rozhodol   v namietanom   konaní   trestným   rozkazom   z   13.   decembra 2010, ktorým bol obvinený uznaný za vinného a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody   v trvaní   2   roky,   ktorého   výkon   bol   podmienečne   odložený   na   skúšobnú   dobu 4 roky. Zároveň bola týmto trestným rozkazom obvinenému uložená povinnosť nahradiť škodu sťažovateľovi vo výške 4 315,21 € do 15 dní od právoplatnosti.

Sťažovateľovi bol trestný rozkaz doručený 15. marca 2011. Označený trestný rozkaz v čase predbežného prerokovania sťažnosti ešte nenadobudol právoplatnosť vzhľadom na problémy s jeho doručovaním obvinenému.

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že v čase, keď sťažovateľ doručil ústavnému súdu svoju   sťažnosť   (21.   januára   2011),   okresný   súd   už vo   veci   rozhodol,   t.   j.   urobil   úkon na odstránenie   právnej   neistoty   sťažovateľa,   a teda   v tomto   období   už neporušoval   jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu   verejnej   moci   nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného práva, ktoré označil sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je to,   že musí smerovať proti   aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci   do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05, IV. ÚS 369/08). Ak ústavný súd   pri   predbežnom   prerokovaní   zistí,   že   v čase,   keď   sťažovateľ   doručil   sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza, resp. nemôže dochádzať k porušovaniu základného práva, ktorého ochrany sa sťažovateľ domáhal, tak zásadne odmieta takúto sťažnosť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v   čase,   keď   sťažovateľ   doručil   svoju   sťažnosť ústavnému súdu, už okresný súd v namietanom konaní rozhodol, ústavný súd konštatoval, že sú dané dôvody aj na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti, ako aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. finančným zadosťučinením, trovami konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011