znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 191/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. Š., B., zastúpeného advokátkou JUDr. H. B., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 33/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. Š. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2010 doručená sťažnosť JUDr. P. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 33/2008.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   ešte   v auguste   1999   podal   aj   s už   nebohou manželkou   na   Okresnom   súde   Bratislava   IV   (ďalej   len   „okresný   súd“) žalobu   proti spoločnosti   H.,   s. r. o.,   o zaplatenie   sumy   629 935 Sk   z   dôvodu   vydania   bezdôvodného obohatenia. Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom z 11. októbra 2007, proti ktorému sa odvolali   obe   sporové   strany.   Preto   bol   predmetný   spis   1.   februára   2008   predložený krajskému   súdu   na rozhodnutie   o odvolaní.   Pretože   okresný   súd   vo   veci   sťažovateľa nekonal, „23. 6. 2009 požiadal žalobca o urýchlené vytýčenie pojednávania a rozhodnutie o odvolaniach žalobcu a žalovaného. V písomnom podaní poukázal na to, že ide o 10-ročný spor, v ktorom sú značné bezdôvodné prieťahy v konaní.

Krajský súd Bratislava na podanie nereagoval a do dnešného dňa neurobil vo veci žiadny úkon aj napriek tomu, že od doručenia a zaevidovania spisu na Krajskom súde Bratislava už uplynulo 25 mesiacov.

Ako   vyplýva   z   horeuvedených   skutočností,   Krajský   súd   bol   v   konaní   počas 25 mesiacov nečinný, čím porušil moje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“.

Podľa sťažovateľa intenzitu porušenia jeho označeného základného práva výrazne zvyšuje skutočnosť, že v dohľadnom čase uplynie 11 rokov od začatia súdneho konania v jeho právnej veci a ústavný súd v tejto veci už skôr okrem iného vyslovil, že postupom okresného súdu v prvostupňovom konaní došlo k zbytočným prieťahom, uložil povinnosť odstrániť tento stav a konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, a napriek tomu naďalej dochádza k zbytočným prieťahom.

Keďže   napadnuté   konanie   nebolo   do   dňa   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu právoplatne   skončené,   sťažovateľ   sa   domáha,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom krajského súdu v označenom konaní bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ďalej sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu konať v jeho právnej veci bez zbytočných prieťahov a aby mu priznal finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V prípade   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy považuje ústavný súd za takýto prostriedok s účinnosťou od 1. apríla 2005 sťažnosť adresovanú predsedovi príslušného súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Ústavný súd z doplnenia sťažnosti zo 7. apríla 2010 zistil, že sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní podľa § 62 zákona o súdoch adresovaná predsedníčke krajského súdu bola   krajskému   súdu   osobne   podaná   9.   marca   2010.   Na   túto   sťažnosť   odpovedala podpredsedníčka krajského súdu prípisom z 31. marca 2007, v ktorom ju uznala za dôvodnú a zároveň sa za vzniknuté prieťahy spôsobené podľa nej okolnosťami objektívnej povahy (organizačné zmeny a odchod zákonnej sudkyne na nadriadený súd) ospravedlnila. Taktiež informovala   sťažovateľa   o pripravenosti   odvolacieho   senátu   po   vrátení   spisu zo sťažnostného oddelenia krajského súdu sa vecou zaoberať, čo sa aj stalo, keď krajský súd 28. apríla 2010 napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd opakovane vyslovil, že podanie sťažnosti na prieťahy podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch považuje za vyčerpanie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   len   v tom   prípade,   ak   sťažovateľ   poskytne   príslušnému   súdu dostatočný priestor na prijatie opatrení s cieľom nápravy a odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného   nečinnosťou   alebo   neefektívnou   činnosťou   (napr.   m. m. IV. ÚS 113/07, II. ÚS 3/2010).

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   adresovaná   predsedníčke krajského súdu bola podaná až po podaní sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, posúdil ústavný súd podanie sťažnosti na prieťahy podľa zákona o súdoch zo strany sťažovateľa iba ako formálny úkon, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť   mohla   mať,   ak   by   predsedníčka   krajského   súdu   dostala   primeranú   (rozumnú) lehotu   na   prijatie   opatrení   proti   zbytočným   prieťahom   vo   veci   samej   (podobne II. ÚS 376/06,   IV. ÚS 48/06,   II. ÚS 390/06).   Nemožno   totiž   obísť   skutočnosť,   že zástupkyňa   porušovateľa   vzniknuté   prieťahy   v   konaní   priznala   a   že   neodkladne   prijala opatrenia na odstránenie vzniknutého stavu.

Z uvedeného dôvodu postup sťažovateľa v okolnostiach danej veci nemožno podľa ústavného   súdu   považovať   za   splnenie   požiadavky   efektívneho   namietania   prieťahov v konaní pred orgánom štátnej správy súdov. Na základe týchto zistení ústavný súd dospel k záveru, že v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Okrem   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   po   podaní   sťažnosti   na   prieťahy v konaní predsedníčke krajského súdu odvolací senát krajského súdu vo veci odvolania konal a rozhodol o ňom.

Ústavný súd v súvislosti so svojimi zisteniami konštatuje, že sťažnosť na prieťahy v konaní   adresovaná   predsedníčke   krajského   súdu   ako   účinný   prostriedok   nápravy namietaného porušovania základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy splnila svoj účel a prispela k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa.

Napokon   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   k veci   dodať,   že   podľa   § 20   ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý za porušovateľa svojich základných   práv   označil   výlučne   krajský   súd.   Preto   v   danej   veci   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní veci vzhľadom na viazanosť návrhom na začatie konania mohol posudzovať namietané porušenie práv sťažovateľa iba vo vzťahu k tomu porušovateľovi jeho práv, ktorého výslovne označil v návrhu na rozhodnutie vo veci samej.

Vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti   sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa uplatnenými v jeho petite nezaoberal.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   považuje   za   potrebné poznamenať, že prípadná nečinnosť všeobecných súdov v ďalšom priebehu namietaného konania   by   mohla   mať   za   následok   porušenie   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo nevylučuje, aby sťažovateľ v takom prípade opätovne podal sťažnosť ústavnému súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2010