znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 191/09-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2009 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Jána Lubyho a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti M. V., K., zastúpeného advokátom JUDr. D. B., Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8 C 16/2005, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   16/2005 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 16/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. V. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 500 € [slovom päťsto eur (15 063   Sk)],   ktoré   mu j e   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť M. V. trovy konania v sume 245,70 € [slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov (7 401,96 Sk)] na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. D. B., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2009 doručená sťažnosť M. V. (ďalej len „sťažovateľ“), K., zastúpeného advokátom JUDr. D. B., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj svojho základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 16/2005.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   28. januára   2005 okresnému súdu žalobu o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ktorú vyčíslil sumou 398 327,02 € (12 000 000 Sk). Vec je okresným súdom vedená pod sp. zn. 8 C   16/2005.   Podľa   názoru   sťažovateľa   je   konanie   na   okresnom   súde   poznačené zbytočnými   a neefektívnymi   úkonmi   súdu,   pričom   vo   veci   nebolo dosiaľ   nariadené   ani jedno pojednávanie.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že „Okresný súd Bratislava I v konaní na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom o zaplatenie 12.000.000,-Sk s prísl., vedenom na tomto súde pod č. k. 8 C 16/2005, vyzýval sťažovateľa k zaplateniu súdneho   poplatku,   pričom   konanie   je   ex   lege   od   platenia   súdneho   poplatku,   v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1, písm. k) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, oslobodené... v dôsledku svojich zmätočných uznesení o neoslobodení navrhovateľa od platenia súdneho poplatku v konaní na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, zároveň porušil základné právo sťažovateľa na právnu pomoc pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania upraveného v čl.   47 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky.   Ak   by   rozhodnutia   Okresného   súdu   Bratislava   I boli   v súlade s platnými právnymi predpismi Slovenskej republiky, navrhovateľ predmetného konania, by mal   zároveň   po   doručení   vyplneného   tlačiva   o osobných,   zárobkových   a majetkových pomeroch súdu dňa 30. 08. 2005, právo na ustanovenie zástupcu z radov advokátov.“. Právna neistota, v ktorej sa sťažovateľ podľa svojho názoru dlhodobo nachádza, spôsobila jemu, ako aj jeho rodine materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo M. V., K., upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 16/2005 porušené bolo.

2. Základné právo M. V., K., upravené v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 16/2005 porušené bolo.

3.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod č. k. 8 C 16/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

4. M. V. priznáva finančné zadosťučinenie 1.500,- EUR (slovom Jedentisícpäťsto EUR), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť M. V. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   M.   V.   priznáva   trovy   konania   a právneho   zastúpenia   245,70   EUR   (slovom Dvestoštyridsaťpäť EUR a sedemdesiat centov), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. D. B. do dvoch mesiacov od tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 191/09-18 z 28. mája 2009 ju v časti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   prijal   na   ďalšie   konanie   a v časti namietajúcej   porušenie   základného   práva   na právnu   pomoc podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   č.   Spr.   3454/09 zo 17. júna 2009 po chronologickom prehľade úkonov súdu poukázala na skutočnosť, že spis   sa   v dôsledku   odvolaní   sťažovateľa   opakovane   nachádzal   na   Krajskom   súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), a to konkrétne v období od 15. decembra 2005 do 12. júna 2006, v období od 1. februára 2007 do 9. júla 2008 a v období od 3. februára 2009 do 23. apríla 2009. Ďalej predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení konštatovala, že sťažnosť sťažovateľa je dôvodná, keďže konanie vedené na okresnom súde je poznačené prieťahmi, ktoré boli spôsobené neprimerane vysokým počtom pridelených vecí v oddelení zákonnej   sudkyne,   ako   i   pretrvávajúcim   poddimenzovaným   stavom   sudcov a administratívnych   pracovníkov   na   okresnom   súde.   Zároveň   uviedla,   že   pristúpila k sledovaniu   veci   a požiadala   zákonnú   sudkyňu   o konanie   vo   veci   tak,   aby   k ďalším prieťahom v konaní nedochádzalo. Predsedníčka okresného súdu je toho názoru, že prieťahy v predmetnom   konaní   sú   objektívneho   charakteru,   a preto   je   potrebné   túto   skutočnosť zohľadniť a nepriznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v plnej výške.

Právny   zástupca   sťažovateľa   v stanovisku   zo   6.   júla   2009,   ktorým   reagoval   na vyjadrenie predsedníčky okresného súdu zo 17. júna 2009, uviedol:

„Podstatou prieťahov zo strany Okresného súdu Bratislava I je neznalosť právnych predpisov   Slovenskej   republiky,   konkrétne   ustanovenia   §   4   ods.   1   písm.   k)   zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý zakotvuje, že   od   poplatku   je   oslobodené   súdne   konanie   vo   veciach   náhrady   škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Pochybenie   zákonnej   sudkyne   v predmetnej   právnej   veci,   keď   po   prijatí   Uznesenia o oslobodení   od   súdnych   poplatkov   zo   dňa   25.   10.   2005,   dňa   7.   11.   2005   Uznesením opravila rozhodnutie zo dňa 25. 10. 2005, už nie je svojou podstatou objektívnym dôvodom vzniku prieťahov v dotknutom konaní, a to najmä z hľadiska prezentácie dôvodov vzniku samotných prieťahov konania predsedníčkou Okresného súdu Bratislava I.

Podľa nášho názoru v danom prípade nie je podstatným a určujúcim faktom vznik prieťahov   zo   subjektívnych,   či   objektívnych   dôvodov.   Podstatnou   skutočnosťou   je,   že k prieťahom došlo, a to postupom Okresného súdu Bratislava I, čím porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd. Poukazujeme na skutočnosť, že od doručenia návrhu na začatie konania, t. j. od 28. 01.   2005,   bol   dňa   30.   04.   2009   Okresným   súdom   Bratislava   I nariadený   termín pojednávania na deň 29. 09. 2009 o 13.00 hod.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 16/2005.

Ústavný súd si pri výklade „základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu   právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil   na súd   so   žiadosťou   o jeho   rozhodnutie.   Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   vyplýva z § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a účinná,   ďalej   z § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného   súdu   (3). V súlade   s judikatúrou   ESĽP   ústavný   súd   v rámci   prvého   kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II. ÚS 32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   konštatoval,   že   predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je rozhodovanie   o žalobe   sťažovateľa,   ktorou   sa   domáha   náhrady   škody   spôsobenej nesprávnym   úradným   postupom   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom vnútra   Slovenskej   republiky.   Ústavný   súd   vychádzajúc z obsahu spisovej   dokumentácie a doterajšieho   priebehu   namietaného   konania   konštatoval,   že   ani   po   skutkovej,   ani   po právnej stránke nejde o zložitú vec.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom,   ktoré   sa   uplatňuje   pri rozhodovaní   o tom,   či   v konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Zo spisovej dokumentácie ústavný súd zistil, že sťažovateľ v doterajšom priebehu konania trikrát podal žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, pričom okresný súd všetky tieto jeho žiadosti zamietol, a to uzneseniami sp. zn. 8 C 16/2005 zo 7. novembra 2005,

27. novembra 2006 a 10. novembra 2008. Sťažovateľ sa proti týmto uzneseniam okresného súdu vždy odvolal, pričom krajský súd v dvoch prípadoch uznesenia súdu prvého stupňa potvrdil a v jednom prípade napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu procesného pochybenia. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatoval, že   sťažovateľ   opakovaným   podávaním   žiadostí   o ustanovenie   právneho   zástupcu   síce uplatňoval svoje procesné práva, ale rozhodovanie o nich na úrovni okresného súdu, ako aj krajského súdu objektívne ovplyvnilo výrazným spôsobom doterajšiu dĺžku namietaného konania. Navyše, vzhľadom na jednoznačný záver krajského súdu, podľa ktorého „... zo strany navrhovateľa nie sú splnené podmienky pre ustanovenie zástupcu z radov advokátov, keď je zjavné, že ide o zrejmé bezúspešné uplatňovanie práva, a to vzhľadom na obsah návrhu, jeho dôvody a výšku uplatneného nároku zo strany navrhovateľa, bez ohľadu na pasívnu legitimáciu odporcu“, vyjadrený v jeho uznesení č. k. 9 Co 495/05-28 z 26. apríla 2006,   ktorým   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   zo   7.   novembra   2005,   sa   dalo predpokladať, že opakovane podané žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu budú tiež zamietnuté.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľovi možno   pripísať   aspoň   čiastočne   negatívny   podiel   na   stave,   v ktorom   sa   nachádzalo napadnuté konanie v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.

Z predloženého spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 8 C 16/2005 vyplýva, že podstatná   časť   doterajších   úkonov   okresného   súdu   v napadnutom   konaní   súvisela s rozhodovaním   o žiadostiach   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho   zástupcu   (pozri   už uvedené). Zo spisu ale tiež vyplýva, že doterajšia činnosť okresného súdu bola nesústredená a neefektívna,   keďže   okresný   súd   sa   dopustil   viacerých   procesných   pochybení   (napr. opravné uznesenie č. k. 8 C 16/2005-23 zo 7. novembra 2005 vo vzťahu k v poradí prvému uzneseniu   o žiadosti   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho   zástupcu,   procesné   chyby v uznesení č. k. 8 C 16/2005-41 z 27. novembra 2006, ktoré bolo krajským súdom zrušené, neodôvodnená výzva na zaplatenie súdneho poplatku zo 17. augusta 2006 vzhľadom na skutočnosť,   že   konanie   bolo   oslobodené   od   súdnych   poplatkov   zo   zákona),   pričom   od podania žaloby 28. januára 2005 do 30. apríla 2009, keď bolo nariadené prvé pojednávanie vo veci na 29. september 2009, okresný súd v zásade nevykonal žiadny procesný úkon smerujúci k meritórnemu rozhodnutiu veci.

Ústavný súd vzal na vedomie aj skutočnosť, že aj predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení zo 17. júna 2009 vyhodnotila sťažnosť sťažovateľa ako dôvodnú.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   rozhodol,   že   v dôsledku   neefektívnej a nesústrednej činnosti okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v konaní a teda aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže ústavný súd rozhodol, že doterajším postupom okresného súdu v namietanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 ústavy, prikázal okresnému súdu, aby v ďalšom priebehu konania vedeného pod sp. zn. 8C 16/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48   ods.   ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   zaoberal   sa   aj   jeho   žiadosťou o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €, poukazujúc najmä na to, že „... právna neistota,   v ktorej   sa   dlhodobo   nachádza,   mu   spôsobila   nielen   materiálnu,   ale   aj nemateriálnu ujmu, a to nielen jeho osobe, ale aj jeho manželke a rodičom“.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania,   správanie   sťažovateľa   ako účastníka konania, ako aj doterajšiu neefektívnu činnosť okresného súdu vo veci ústavný súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   bude   priznanie   finančného   zadosťučinenia sťažovateľovi v sume 500 € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia advokátom JUDr. D. B. Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania vychádzal z výšky priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za I. polrok 2008,   ktorá   bola   695,41   €   (20   950   Sk),   keďže   išlo   o úkony   právnej   služby vykonané v roku 2009. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 115,90 €, t. j. spolu 231,80 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 245,70 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2009