znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 191/08-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2008 predbežne prerokoval sťažnosť D. P. (...), t. č. v ústave na výkon trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. J. S., B., vo veci namietaného porušenia jeho práva domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   podľa   čl. 36 ods. 1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Toš 33/2006 a jeho uznesením sp. zn. 1 TošNd 7/2006 zo 16. novembra 2006, ako aj základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi   podľa   čl. 48   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa čl. 38   ods. 1   Listiny základných   práv   a slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Toš 33/2006 a jeho uznesením zo 7. decembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2007 doručená   sťažnosť   D.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   doplnená   podaním   doručeným 14. marca 2007,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   práva   domáhať   sa   svojich   práv na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 Toš 33/2006   a jeho   uznesením   sp. zn.   1 TošNd 7/2006 zo 16. novembra 2006, ako aj základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48   ods. 1   ústavy   a   podľa   čl. 38   ods. 1   listiny   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Toš 33/2006 a jeho uznesením sp. zn. 2 Toš 33/2006 zo 7. decembra 2006.

Z obsahu sťažnosti, z jej doplnenia, ako aj z príloh pripojených k sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi bolo Špeciálnym súdom Pezinok (ďalej len „špeciálny súd“) vedené trestné   stíhanie   pre trestný   čin   vraždy   podľa   § 219   ods. 1   a   ods. 2   písm. h)   zákona č. 140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov.   Špeciálny   súd   rozhodol rozsudkom sp. zn. PK 2 Tš/9/2005 z 3. mája 2006 a uznal sťažovateľa za vinného. Proti prvostupňovému rozhodnutiu sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd ako súd odvolací   rozhodol   o odvolaní   sťažovateľa   tak,   že   ho   uznesením   sp. zn.   2 Toš 33/2006 zo 7. decembra 2006 zamietol.

V postupe najvyššieho súdu sťažovateľ poukazuje na skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru   mali   za   následok   porušenie   jeho   základného   práva   domáhať   sa   svojich   práv na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny, pričom predkladá ústavnému súdu túto argumentáciu:

„Dňa 02. 11. 2006, mi bolo Najvyšším súdom SR doručené predvolanie na verejné zasadnutie   konané   o odvolaní,   resp.   môjmu   obhajcovi   upovedomenie   o tomto   verejnom zasadnutí, s termínom konania vytýčeným na dni 22. a 23. 11. 2006.

Na základe uvedeného predvolania som nadobudol vedomosť, že predmetná trestná vec bola na prejednanie a rozhodnutie pridelená senátu zloženého z jeho predsedu JUDr. J. M. a členov JUDr. J. M. a JUDr. I. M.

Vzhľadom   na   tieto   zistenia   som,   podľa   ust.   § 30   a nasl.   Tr. por.,   účinného do 31. 12. 2005   svojim   písomným   podaním   zo   dňa   10. 11. 2006   prostredníctvom   svojho obhajcu, vzniesol námietku zaujatosti dotknutého senátu Najvyššieho súdu SR, resp. jeho predsedu, ktorým podaním som sa domáhal, aby napadnutý senát bol z prejednávania mojej trestnej veci vylúčený a vec bola pridelená senátu určenému náhodným výberom tak, aby bola dodržaná ústavná zásada zákonného sudcu – senátu.

Najvyšší   súd   SR   svojim   uznesením   zo   dňa   16. 11. 2006,   č. k.:   1 TošNd 7/2006, rozhodol,   že   sudcovia   dotknutého   senátu   Najvyššieho   súdu   SR   2 Toš   nie   sú   vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania v predmetnej trestnej veci.

Pre úplnosť uvádzam, že na verejnom zasadnutí konanom pred Najvyšším súdom SR dňa 07. 12. 2006, vyniesol tento súd rozsudok, č. k.: 2 Toš 33/2006, ktorým rozhodnutím zamietol moje odvolanie zo dňa 08. 06. 2006, doplnené podaním zo dňa 28. 07. 2006, proti rozsudku Špeciálneho súdu v Pezinku zo dňa 03. 05. 2006, ktorý rozsudok týmto potvrdil.“

Po   citácii   dotknutých   článkov   ústavy,   dohovoru   a listiny   pokračuje   sťažovateľ vo svojej argumentácii a uvádza ďalšie skutočnosti na podporu tvrdení o porušení svojich označených práv:

«Tak ako to vyplýva z Rozvrhu práce Najvyššieho súdu SR na rok 2006, v rámci trestno-právneho kolégia pôsobí na Najvyššom súde SR deväť senátov.

Z týchto senátov však len tri senáty boli predsedom tohto súdu poverené, aby konali a rozhodovali výlučne vo veciach týkajúcich sa Špeciálneho súdu.

Takýto postup, ktorým boli vytvorené tri osobitné senáty vybavujúce výlučne agendu súvisiacu   s rozhodovaním   o riadnych   a mimoriadnych   opravných   prostriedkov   proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu, považujem za nezákonný, porušujúci právo obvineného na zákonného   sudcu,   resp.   právo   na   zákonný   súd   a v konečnom   dôsledku   prehlbujúci pochybnosti o nezaujatosti, nezávislosti a nestrannosti súdu, resp. dotknutého senátu. Zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch totiž nepriznáva predsedovi Najvyššieho súdu SR právomoc   vytvárať,   a to   v rámci   akéhokoľvek   kolégia   Najvyššieho   súdu   SR,   akési špecializované senáty, ktoré by vybavovali jedinú agendu.

Práve   naopak   z vyššie   citovaného   čl. 38   ods. 1   Listiny   základných   práv   a slobôd jednoznačne vyplýva, že príslušnosť sudcov a teda aj senátov ustanoví len zákon.

Pritom podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“

Inými slovami povedané, predseda Najvyššieho súdu SR by bol oprávnený kreovať osobitné senáty len v prípade, ak by mu takáto právomoc explicitne vyplývala z príslušných zákonov, ba dokonca som presvedčený, že takéto senáty by mohli byť zriadené výlučne všeobecne   záväzným   právnym   predpisom   právnej   sily   na   úrovni   zákona.   Je   však nepochybné, že takáto zákonná úprava v súčasnosti neexistuje.

Takýmto konaním – postupom Najvyššieho súdu SR, pritom evidentne došlo zároveň k zúženiu možnosti náhodného výberu senátov a to z deviatich na tri. V tejto súvislosti treba objektívne priznať, že zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch síce ustanovuje, že „podmienka náhodného výberu je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov“, avšak, podľa môjho názoru, sa táto podmienka týka výlučne tých prípadov, keď na tom ktorom súde pôsobia najviac dva senáty, t. j. ide tu o akúsi požiadavku výberu senátov z minimálne dvoch (čo sa predovšetkým týka menších súdov), avšak v prípade, ak ich pôsobí na príslušnom súde viacero, je nevyhnutné, aby dochádzalo k náhodilému výberu jedného z nich práve zo všetkých do úvahy prichádzajúcich senátov.

Mám   teda   zato,   že   predseda   dotknutého   súdu   si   nemôže   svojvoľne   dovoliť   zúžiť diapazón senátov, ktoré by potenciálne mohli konať a rozhodnúť v určitej veci, nakoľko taký postup   jednak   nemá   oporu   v právnom   poriadku,   ba   dokonca   je   s ním   v rozpore a zároveň prinajmenšom vzbudzuje obavu zo subjektívneho – neoprávneného – nepriameho zasahovania, manipulovania, ovplyvňovania konečného verdiktu vo veci samej.

Z uvedeného   potom   vyplýva,   že   ak   na   Najvyššom   súde   pôsobí   v rámci trestnoprávneho kolégia 9 senátov, má sa náhodnou selekciou vybrať senát, ktorý bude potom rozhodovať v určitej veci z možných deviatich senátov a nie len z troch, tak ako je tomu   v súčasnosti,   ktoré   tri   senáty   boli   navyše   subjektívne,   t. j.   priamo   predsedom Najvyššieho   súdu   SR,   poverené   riešiť   len   konkrétnu   agendu   týkajúcu   sa   konkrétneho podriadeného súdu.

Opätovne teda uvádzam, že predseda Najvyššieho súdu SR nedisponuje zo zákona takou právomocou, na základe ktorej by mohol subjektívne rozhodnúť, že o tom ktorom prípade budú rozhodovať len ním určené senáty, a že ostatným senátom, ktoré sú pritom v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch na to takisto kompetenčne a odborne spôsobilé, bude táto právomoc odňatá.

V konečnom dôsledku je však takýmto postupom porušované právo na zákonného sudcu, priznané čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ústavný zákon č. 23/1991 Zb., keď tento priznáva právomoc určiť príslušnosť sudcov takisto výlučne zákonu.

Účelom   uvedených   článkov   je   práve   zabrániť   „manipulovaniu“   s prideľovaním konkrétnych vecí konkrétnym sudcom (senátom), u ktorých by sa dal vopred predpokladať určitý spôsob rozhodovania, ktorá „prevencia“ je v našom prípade, postupom Najvyššieho súdu pri kreovaní Rozvrhu práce, prinajmenšom spochybnená.

Takisto   som   presvedčený,   že   takýmto   konaním   je   porušované   rovnako   právo na zákonný súd garantované mi čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   a to z jednoduchého dôvodu: Vytvorením špecializovaných senátov v rámci   Najvyššieho   súdu   SR   de facto   dochádza   k vytvoreniu   osobitného   odvolacieho orgánu príslušného konať a rozhodovať len vo veciach týkajúcich sa Špeciálneho súdu, čo opätovne je v hrubom rozpore so zákonom, ako aj zásadou práva na spravodlivý súdny proces.

Je   pritom   nespochybniteľné,   že   samotná   existencia   Špeciálneho   súdu   v Pezinku zriadeného   zákonom,   nijakým   spôsobom   neodôvodňuje   potrebu   tvoriť   osobitné   senáty Najvyššieho súdu SR, ktoré by boli „funkčne“ príslušné rozhodovať výlučne vo veciach týkajúcich   sa   Špeciálneho   súdu,   najmä   ak   neexistuje   na   to   podporná   zákonná   úprava. Zákon č. 757/2004 Z. z. o sudcoch totiž okrem iného jednoznačne uvádza: „Najvyšší súd koná a rozhoduje o riadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam krajských súdov, Špeciálneho súdu a Vyššieho vojenského súdu, ak tak ustanovujú predpisy o konaní pred súdmi.“

V tejto súvislosti preto poukazujem na analógiu vo vzťahu medzi Vyšším vojenským súdom   (ktorý   vzhľadom   na   svoju   vecnú   a miestnu   príslušnosť   je   porovnateľný   so Špeciálnym   súdom)   a Najvyšším   súdom   SR   na   jednej   strane   a Špeciálnym   súdom a Najvyšším   súdom   SR   na   strane   druhej.   Aj   napriek   celkom   zjavnej   podobnosti   týchto vzťahov, nie sú na Najvyššom súde SR kreované akékoľvek špecializované senáty, ktoré by sa zaoberali výlučne agendou súvisiacou s vojenským súdnictvom.

S prihliadnutím   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   som   potom   nadobudol   dôvodné pochybnosti o dodržaní môjho práva na nezávislý a nestranný súd (ktoré právo mi je takisto garantované   čl. 46 ods. 1 Ústavy   SR   a čl. 6   ods. 1   Európskeho dohovoru),   pred   ktorým súdom   mala   byť   moja   trestná   vec   prejednaná   a rozhodnutá,   t. j.   vzhľadom   na   vyššie uvedené, možno mať dôvodné pochybnosti o nezaujatosti členov dotknutého senátu. Len   z opatrnosti   poukazujem   aj   na   tzv.   teóriu   zdania,   ktorá   sa   v praxi   aplikuje v súvislosti   s právom   „každého   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“ garantovaného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru, podľa ktorej teórie nestačí, že sudca je subjektívne nestranný a nezávislý, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť navonok. V tejto súvislosti podotýkam, že predseda senátu Najvyššieho súdu SR JUDr. J. M., ktorého   zákonnosť   výberu   a príslušnosť   som   svojou   námietkou   zaujatosti   zo   dňa 10. 11. 2006 napadol, rozhodoval v predchádzajúcom období aj o otázkach predĺženia dĺžky trvania výkonu väzby vo vzťahu k mojej osobe a to práve v tejto trestnej veci. To považujem za ďalší dôvod prehlbujúci pochybnosti o nezávislosti, nestrannosti a nezaujatosti predsedu senátu, nehovoriac o tom, že tento rozhodoval o tomto predĺžení trvania väzby v čase, keď dokazovanie na hlavnom pojednávaní pred Špeciálnym súdom v Pezinku bolo už ukončené, ba dokonca aj po vynesení rozsudku tohto súdu. Na základe s tým súvisiaceho dôkazného materiálu, s ktorým by sa mal dostať do kontaktu až v rámci odvolacieho konania, si tento, ako je aj z odôvodnení   jednotlivých   uznesení o predĺžení trvania   väzby   zrejmé,   vytvoril určitý právny názor na vec, jednoznačne inklinujúci k jeho presvedčeniu o mojej vine. S poukazom na vyššie uvedené podporne poukazujem na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 06. 07. 2006, č. k.: 2 Ntvš 3/2006, ktorým uznesením JUDr. J. M., ako predseda senátu tohto súdu, rozhodoval o mojom predĺžení trvania väzby v predmetnej trestnej veci. Predovšetkým poukazujem na stranu 14, posledný odsek dotyčného rozhodnutia, v ktorom sa   expressis   verbis   uvádza   nasledovné:   „... aj   ďalšie   dôkazy   opodstatňujú   dôvodnosť podozrenia, že sa obžalovaní R. Š. a J. K. dopustili súdených trestných činov, čo viedlo Špeciálny súd k vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku.“

V neposlednom   rade   dávam   do   pozornosti   stranu   16   posledný   odsek   toho   istého uznesenia, v ktorom sa explicitne uvádza: „Charakter súdenej trestnej činnosti, dlhá doba po ktorú mali súdenú trestnú činnosť páchať, jej charakter a presadzovanie svojich zámerov a zištných cieľov za akúkoľvek cenu a to v prípade potreby aj usmrtením nepohodlných a v ceste stojacich osôb, sú tými konkrétnymi okolnosťami, ktoré opodstatňujú obavu, že by obžalovaní v prípade ich prepustenia na slobodu pokračovali v páchaní trestnej činnosti“. Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   je   potom   zrejmé,   že   výber   senátu Najvyššieho   súd   SR,   ktorý   bol   poverený   konať   a rozhodnúť   v mojej   trestnej   veci,   bol uskutočnený v rozpore s právnym poriadkom, tým boli porušené moje práva na spravodlivý súdny   proces   garantované   mi   jednak   Ústavou   SR,   Európskym   dohovorom   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ale aj Listinou základných práv a slobôd.

Bez meškania, t. j. ihneď ako som sa dozvedel o týchto skutočnostiach, som proti tomuto   senátu,   resp.   jeho   predsedovi   dňa   10. 11. 2006   vzniesol   námietku   zaujatosti a navrhol som, aby dotknutý senát Najvyššieho súdu SR bol z prejednávania mojej trestnej veci   vylúčený   a vec   bola   pridelená   senátu   určenému   náhodným   výberom   tak,   aby   bola dodržaná ústavná zásada zákonného sudcu – senátu.

Ako som už vyššie spomínal, uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 11. 2006, č. k.: 1 TošNd 7/2006, nebolo tejto námietke vyhovené, keď tento rozhodol, že sudcovia dotknutého   senátu   Najvyššieho   súdu   SR   2 Toš   nie   sú   vylúčení   z vykonávania   úkonov trestného konania v predmetnej trestnej veci.

S argumentáciou obsiahnutou v mojej námietke zaujatosti zo dňa 10. 11. 2006, sa podľa   môjho   názoru   Najvyšší   súd   SR   nijakým   spôsobom   nezaoberal   a s   touto   sa nevysporiadal.

Vo   vzťahu   k časti   mojej   námietky,   týkajúcej   sa   nedostatku   právomoci   predsedu Najvyššieho súdu SR svojvoľne si kreovať akési špecializované senáty, ktoré by vybavovali jedinú agendu (v našom prípade agendu Špeciálneho súdu), Najvyšší súd SR len okrajovo spomenul, že predseda Najvyššieho súdu SR tak neučinil svojvoľne, ale na základe ust. § 52 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu SR. Takúto argumentáciu však považujem za úplne neprijateľnú. Opätovne podotýkam, že   zákon   č. 757/2004   Z. z.   o súdoch   v žiadnej   svojej   časti   expressis   verbis   neudeľuje predsedovi Najvyššieho súdu SR takúto právomoc vytvárať špecializované senáty. Práve naopak   z jednotlivých   vyššie   spomínaných   normatívnych   právnych   aktov,   právnej   sily na úrovni ústavných zákonov, jednoznačne vyplýva, že príslušnosť sudcov a teda aj senátov môže ustanoviť len zákon.

Zároveň   v tejto   súvislosti   z opatrnosti   pripomínam,   že   Rokovací   poriadok Najvyššieho súdu SR nemá právnu silu na úrovni zákona, jedná sa v podstate o interný predpis tohto justičného orgánu,   ktorý by však v žiadnom prípade nemal byť v rozpore so všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi,   nehovoriac   o tej   skutočnosti,   že   ani   tento predpis nepriznáva predsedovi Najvyššieho súdu SR spomínanú právomoc.

Na   záver,   Najvyšší   súd   SR   v napadnutom   uznesení   odôvodnil   potrebu   kreácie spomínaných   troch   špecializovaných   senátov   tou   skutočnosťou,   že   nakoľko   v zmysle ust. § 11 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich možno na Špeciálny súd prideliť   len   sudcu,   ktorý   dovŕšil   vek   35   rokov   a podľa   vyjadrenia   Národného bezpečnostného   úradu   podľa   osobitného   zákona   je   oprávnený   oboznamovať   sa s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia „Prísne tajné“, pričom tieto podmienky platia aj na sudcu, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Špeciálneho súdu a vzhľadom   na   to,   že   ostatní   sudcovia   trestno-právneho   kolégia   Najvyššieho   súdu   SR nemajú   splnenú   túto   zákonom   požadovanú   podmienku,   nemôže   byť   náhodným   výberom určený ktorýkoľvek senát trestného kolégia na rozhodovanie o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Špeciálneho súdu, ale len senát spomedzi troch senátov určených Rozvrhom práce, ktorého senátu členovia dané podmienky spĺňajú.

Takáto argumentácia podľa môjho názoru takisto neobstojí. Práve naopak, týmto u mňa   len   narastajú   pochybnosti   o nezaujatosti   a nestrannosti   sudcov   tých   senátov trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktorých agenda spočíva práve v rozhodovaní o otázkach   týkajúcich   sa   Špeciálneho   súdu.   Vzhľadom   na   uvedené   totiž   nadobúdam presvedčenie, že sudcovia dotknutých troch senátov sa stávajú akýmisi vazalmi Národného bezpečnostného   úradu,   de   facto   závislými   od   jeho   rozhodnutia,   či   títo   sú   alebo   nie   sú spôsobilí konať a rozhodovať vo veciach určitého druhu a tým sú v konečnom dôsledku mimoriadne ľahko ovplyvniteľní.

Pripomínam tú skutočnosť, že platnosť osvedčenia pre utajované skutočnosti stupňa „Prísne tajné“ je päť rokov, čo má následne za následok povinnosť toho ktorého sudcu Najvyššieho   súdu   SR   opätovne   sa   podrobovať   bezpečnostným   previerkam,   čím   chcem povedať, že sa nejedná o jednorázovú záležitosť, ale tieto osoby sú sústavne pod určitou kontrolou,   resp.   istým tlakom   zo   strany výkonnej moci,   čo prinajmenšom   môže vyvolať pochybnosť o nestrannosti týchto osôb.

Na druhej strane však zároveň nie je možné, aby boli porušované moje základné práva a slobody, ako je právo na nezávislý a nestranný súd, resp. právo na zákonného sudcu, garantované mi jednak Ústavou SR, ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ale aj Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd,   zákon   č. 209/1992   Zb.,   len   z toho   dôvodu,   že   istý   sudcovia trestnoprávneho   kolégia   Najvyššieho   súdu   SR,   nedisponujú   platným   osvedčením,   podľa ktorého sa títo môžu oboznamovať s utajovanými skutočnosťami   príslušného stupňa,   čo môže byť zapríčinené rôznymi dôvodmi, napr. že sa títo bezpečnostnú previerku ani len nepokúšali absolvovať.»

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   v   závere   sťažnosti   v znení   jej   doplnenia z 12. marca 2007 navrhol ústavnému súdu, aby vo veci rozhodol týmto nálezom:

V trestnom konaní, vedenom pred Najvyšším súdom SR pod č. k.: 2 Toš 33/2006, bolo postupom Najvyššieho súdu SR porušené základné právo sťažovateľa – D. P. (...) nebyť odňatý   zákonnému   sudcovi   podľa   čl. 48   ods. 1   Ústavy   SR,   podľa   čl. 38   ods. 1   Listiny základných práv a slobôd.

V trestnom   konaní,   vedenom   pred   Najvyšším súdom SR   pod   č. k.:   2 Toš 33/2006, bolo postupom Najvyššieho súdu SR porušené základné právo sťažovateľa – D. P. (...) domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   vyhlásený   pod č. 209/1992 Zb., čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   16. 11. 2006,   č. k.:   1 TošNd 7/2006,   sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 07. 12. 2006, č. k.: 2 Toš 33/2006 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR, je povinný zaplatiť sťažovateľovi – D. P. trovy konania na účet právneho zástupcu, JUDr. J. S. (...)“

Ústavný súd pred predbežným prerokovaním návrhu výzvou zo 14. januára 2008 vyžiadal   vyjadrenie   najvyššieho   súdu   k predmetnej   sťažnosti,   ako   aj   jeho   spis   sp. zn. 2 Toš 33/2006. Ústavnému súdu bol 12. februára 2008 predložený vyžiadaný spis spolu so stanoviskom najvyššieho súdu sp. zn. KP 8/08-14 z 31. januára 2008, v ktorom uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodujúci o námietke zaujatosti, ktorú vzniesli obžalovaní R. Š. a D. P. uznesením zo 16. novembra 2006, sp. zn. 1 TošNd 7/2006, podľa § 31   ods. 6   Tr. por.   účinného   do   1.   januára   2006,   nevylúčil   z vykonávania   úkonov Trestného konania v trestnej veci vedenej na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Toš 33/2006 sudcov senátu 2 Toš JUDr. J. M., JUDr. J. M. a JUDr. I. M. Z   odôvodnenia   tohto   uznesenia   vyplýva;   že   uvedený   senát   konal   vo   veci   podľa Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2006, a preto neboli porušené práva obvineného na prejednanie veci na nezávislom a nestrannom súde. Z tohto dôvodu nedošlo k svojvoľnému zúženiu počtu senátov, ktoré by potenciálne mohli vo veci konať. Argumentácia uvedená   v odôvodnení   tohto uznesenia   na základe   zákonných   ustanovení vysvetľuje   prečo   obvinený   nebol   odňatý   zákonnému   sudcovi,   to   znamená,   že   neboli porušené jeho práva podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. článku 38 ods. 1 Listiny zákonných práv a slobôd.

Z   týchto   dôvodov   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   predmetnú sťažnosť neprijal na ďalšie konanie.“

Právny zástupca sťažovateľa nevyužil možnosť (ktorá mu bola poskytnutá výzvou ústavného súdu z 13. februára 2008) vyjadriť sa k uvedenému stanovisku najvyššieho súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   domáhať   sa svojich práv na nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl. 38   ods. 1   listiny   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania, vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04, III. ÚS 153/08).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v jednej rovine namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva nebyť odňatý   zákonnému   sudcovi   podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 38   ods. 1   listiny v súvislosti so zúžením počtu senátov trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu príslušných na rozhodovanie   o opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   špeciálneho   súdu vytvorením   troch   tzv. špecializovaných   senátov   najvyššieho   súdu   (z   celkového   počtu deviatich senátov trestnoprávneho kolégia).

V druhej   rovine   ide   o sťažovateľovu   námietku   porušenia   jeho   základného   práva na prerokovanie veci na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36   ods. 1   listiny   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   týkajúcu   sa   pochybností o nezaujatosti   predsedu   senátu   rozhodujúceho   v rámci   spomínaného   špecializovaného senátu   o opravnom   prostriedku   sťažovateľa,   ktorý   zároveň   v predchádzajúcich   štádiách konania rozhodoval v predmetnom trestnom konaní aj o otázkach predlžovania lehoty väzby vo vzťahu k osobe sťažovateľa.

Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o súdoch najvyšší súd koná a rozhoduje o riadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam krajských súdov, špeciálneho súdu a vyššieho vojenského súdu, ak tak ustanovujú predpisy o konaní pred súdmi.

Podľa § 49 písm. a) zákona o súdoch predsedovia súdov zabezpečujú riadenie súdov v oblasti výkonu súdnictva najmä rozvrhom práce.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie akt   riadenia   predsedu   súdu,   ktorým   sa   riadi   organizácia   práce   súdu   pri   zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Podľa § 50 ods. 2 písm. a) zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje určenie senátov, samosudcov, súdnych úradníkov a notárov poverených vybavovaním agendy jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd.

Podľa § 51 ods. 1 zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené podľa   predmetu   konania   sa   v súlade   s rozvrhom   práce   prideľujú   jednotlivým   senátom, samosudcom,   súdnym   úradníkom   a notárom   náhodným   výberom   pomocou   technických prostriedkov   a programových   prostriedkov   schválených   ministerstvom,   tak   aby   bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Podľa § 51 ods. 2 zákona o súdoch podmienka náhodného výberu podľa odseku 1 je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov, súdnych úradníkov alebo notárov.

Interpretáciou relevantných ustanovení možno dospieť k jednoznačnému záveru, že kľúčovými ustanoveniami vytvárajúcimi garancie pre dodržanie ústavou zaručeného práva na nestranný súd je práve ustanovenie určujúce prideľovanie veci systémom tzv. náhodného výberu (§ 51 ods. 1 zákona o súdoch), ako aj ustanovenie stanovujúce kritéria uvedeného systému, a síce takú podmienku systému náhodného výberu predpokladajúcu výber aspoň z dvoch   senátov,   samosudcov,   súdnych   úradníkov   alebo   notárov   (§ 51   ods. 2   zákona o súdoch).

V zmysle citovaných ustanovení zákona o súdoch príslušnosť najvyššieho súdu ako opravnej inštancie proti rozhodnutiam špeciálneho súdu je daná zákonnými normami.

Zákonné normy, ktorými sú § 49 písm. a) a § 50 ods. 2 písm. a) zákona o súdoch, určujú právomoc predsedu súdu (v tomto prípade predsedu najvyššieho súdu) vymedziť okruh senátov poverených vybavovaním agendy určitého druhu, samozrejme za súčasného dodržania   jednej   z   garancií   práva   na   nestranný   súd   poskytovanej   § 51   ods. 2   zákona o súdoch, ktorou je okruh aspoň dvoch senátov.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   spomínané   kreovania   troch   špecializovaných senátov najvyššieho súdu poverených vybavovaním agendy opravných prostriedkov proti rozhodnutiam špeciálneho súdu bolo vykonané na základe a zároveň v súlade s citovanými ustanoveniami zákona o súdoch za súčasného dodržania garancie poskytovanej § 51 ods. 2 zákona o súdoch (kreovanie troch špecializovaných senátov).

Pojem zákonného sudcu vykladá judikatúra ústavného súdu tak, že ním je sudca, ktorý   spĺňa   zákonom   ustanovené   predpoklady   na   funkciu   sudcu,   bol   pridelený   alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, ktorého funkcia nezanikla a ktorý bol určený na prejednanie a rozhodnutie veci v súlade s rozvrhom práce (II. ÚS 15/96).

V intenciách citovanej judikatúry ústavného súdu vychádzajúc z uvedených záverov posúdil ústavný súd námietku sťažovateľa týkajúcu sa porušenia práva na zákonného sudcu ako   zjavne   neopodstatnenú.   V nadväznosti   na   to   a   zároveň   s prihliadnutím   na   už konštatované dodržanie garancie poskytovanej § 51 ods. 2 zákona o súdoch posúdil ako zjavne neopodstatnenú aj námietku porušenia práva na nestranný súd.

Ústavný súd sa vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa, ktorou namietal zaujatosť predsedu odvolacieho senátu, a teda porušenie práva na prejednanie veci nestranným súdom skutočnosťou,   že   tento   rozhodoval   v predchádzajúcich   štádiách   jeho   trestnej   veci o väzobných   otázkach   týkajúcich   sa   osoby   sťažovateľa,   a   to   v   konaní   o návrhu na predĺženie lehoty väzby.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva   (ďalej   aj   „ESĽP“),   ktorý   opustil   štrukturálne   hľadisko   a hľadisko   nezlučiteľnosti in abstracto rôznych procesných funkcií a použil vo viacerých prípadoch konkrétny prístup. V uvedených prípadoch ESĽP vyslovil záver, že to, na čom záleží pri posudzovaní otázky nestrannosti, je povaha a rozsah úkonov, ktoré urobil sudca pred procesom. Je potrebné preskúmať jednotlivé procesné úkony, ktoré sudca urobil pred rozhodnutím vo veci samej, podľa ich obsahu, t. j. podľa toho, či otázky, ktoré musel riešiť, a spôsob, ako ich riešil, neprejudikovali jeho stanovisko   k vine   či   nevine obvineného. Európsky   súd pre ľudské práva urobil záver, že tieto hľadiská sú zásadné na vyvodenie záveru, či subjektívna obava sťažovateľa z nedostatku nestrannosti sudcu   bola aj objektívne odôvodnená (pozri napr. rozhodnutia vo veciach Sainte-Marie c. Francúzsko z r. 1992, Fey c. Rakúsko z r. 1993, Saraiva de Carvalho c. Portugalsko z r. 1994, Bulut c. Rakúsko z r. 1996, kde ESĽP nezistil porušenie zásady nestrannosti súdu).

V zmysle citovanej judikatúry postupoval aj ústavný súd a preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ntvš 3/2006 zo 6. júla 2006 (ďalej len „väzobné rozhodnutie“) týkajúce   sa   konania   o návrhu   na   predĺženie   lehoty   väzby   sťažovateľa,   v rámci   ktorého rozhodoval ako predseda senátu sudca, ktorý následne rozhodoval v predmetnej trestnej veci sťažovateľa aj v odvolacom konaní.

V predmetnom   väzobnom   rozhodnutí   pri   odôvodňovaní   predĺženia   väzby sťažovateľa (ako aj spoluobžalovaných ) najvyšší súd okrem iného uviedol:

„Naďalej   dôvodné   je   aj   podozrenie,   že   obžalovaný   D.   P.   sa   dopustil   za pomoci spoluobžalovaného   P.   L.   trestného   činu   vraždy   podľa   § 219   ods. 1   Tr. zák.,   ktorého podstata mala spočívať v tom, že nezistenou strelnou zbraňou viacerými výstrelmi usmrtil V. S., ktorého telo mal následne poliať kyselinou sírovou a tak ho rozpustiť.“

Ústavný súd po preskúmaní tohto rozhodnutia dospel k záveru, že jeho odôvodnenie nepresahuje hranicu relevantného a potrebného odôvodnenia materiálnej podmienky väzby, ktorou   je   konštatovanie   existencie   skutočností   zakladajúcich   dôvodnosť   podozrenia zo spáchania skutku obvineným (resp. obžalovaným), tak ako ju predpokladá aj § 67 a nasl. zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov   platného   a účinného   do   31. decembra 2005.   Toto   odôvodnenie   neobsahuje stanovisko takého charakteru, ktoré by bolo možné považovať už za konštatovanie, teda prejudikovanie viny sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd posúdil aj druhú z námietok sťažovateľa týkajúcu sa   porušenia   práva   na   prejednanie   veci   nestranným   súdom   postupom   najvyššieho   súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 Toš 33/2006   a   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn. 1 TošNd 7/2006 z 16. novembra 2006 ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol ako celok podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2008