znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 191/07-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2007 predbežne prerokoval sťažnosť R. Ch. B., USA, zastúpeného advokátkou JUDr. E. H., K., vo   veci   namietaného porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej republiky   uznesením   vyšetrovateľa   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície   Krajského riaditeľstva Policajného zboru v K. sp. zn. ČVS: KRP-127/OEK-KE-2005 z 27. septembra 2006   a   uznesením   prokurátora   Krajskej   prokuratúry   v K.   sp. zn.   1 Kv 129/05 z 29. novembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Ch. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2007 doručená sťažnosť R. Ch. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v K.   (ďalej   len   „krajské   riaditeľstvo“)   sp. zn.   ČVS: KRP-127/OEK-KE-2005 z 27. septembra 2006 a uznesením prokurátora Krajskej prokuratúry v K. (ďalej len „krajská prokuratúra“) sp. zn. 1 Kv 129/05 z 29. novembra 2006.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: „Som štátnym občanom Spojených štátov amerických,   kde   aj   trvalo   žijem   a obraciam   s na   Ústavný   súd   SR   so   sťažnosťou   podľa čl. 127 Ústavy SR z dôvodu, že podvodným konaním štátneho občana SR som prišiel o svoje celoživotné   úspory   a keď   som   sa   u príslušných   štátnych   orgánov   SR   domáhal   ochrany mojich   základných   práv   a slobôd,   tieto   postupovali   spôsobom,   ktorým   bolo   zasiahnuté do môjho práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré mu zaručuje Ústava SR v čl. 46. Dňa   05.   01.   2007   mi   bolo   doručené   uznesenie   Krajskej   prokuratúry   v K., č. 1 Kv 129/05,   ktorým   bolo   právoplatne   skončené   trestné   konanie   vedené   na   KR   PZ, ÚJ a KP   K.,   ČVS:   KRP-127/OEK-KE-2005,   kde   som   vystupoval   ako   poškodený.   Týmto uznesením   Krajský   prokurátor   zamietol   moju   sťažnosť   proti   rozhodnutiu   vyšetrovateľa o zastavení   trestného   stíhania.   Proti   predmetnému   rozhodnutiu   nie   je   prípustný   žiadny opravný prostriedok.

Trestné oznámenie som podal ako náhle som sa dozvedel o tom, že som bol nekalým spôsobom pripravený o majetok vo výške 30.000.000,- Sk občiankou SR...“

Skutkový   stav,   v   ktorom   sťažovateľ   vidí   porušenie   svojho   označeného   práva, je v sťažnosti opísaný takto:

„Na   základe   môjho   trestného   oznámenia   bolo   vyšetrovateľom   KR   PZ,   ÚJKP   K. začaté dňa 28. 11. 2007 (správne má byť 28. 11. 2005, pozn.) trestné stíhanie pre trestný čin   sprenevery...   V   priebehu   vyšetrovania   som   bol   vypočutý   ako   svedok...   Vyšetrovateľ počas vyšetrovania požadoval odo mňa neustále dôkazy o mojich tvrdeniach. Pritom mám za to, že princípom trestného konania nie je to, aby oznamovateľ uniesol dôkazné bremeno, ale to, aby v zmysle § 2 ods. 10 orgány činné v trestnom konaní postupovali tak, aby bol zistený   skutkový   stav   veci   o ktorom   nie   sú   dôvodné   pochybnosti,   a   to   v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti.

Vyšetrovateľ   v tomto   trestnom   konaní   porušil   uvedenú   zásadu   trestného   konania, nevykonal všetky dôkazy tak, aby náležite zistil skutkový stav veci a vykonané dokazovanie vyhodnotil   jednostranne,   výlučne   v prospech   osoby,   proti   ktorej   som   podal   trestné oznámenie.   Následne   aj   krajský prokurátor   sa nevysporiadal   s rozpormi   vo   vykonanom dokazovaní... Svoje rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania vôbec relevantným spôsobom neodôvodnil. Preto uvedené rozhodnutie považujem za nezákonné a nepreskúmateľné.“

Sťažovateľ ďalej poukázal na nedostatky v dokazovaní, ktoré vykonával vyšetrovateľ krajského riaditeľstva v predmetnej trestnej veci a vyslovil záver:

„Z   vyššie   uvedeného   považujem   za   zrejmé,   že   orgány   činné   v trestnom   konaní nedostatočne zistili skutkový stav veci, porušili základné zásady trestného konania a svojim postupom   tak   porušili   moje   základné   práva,   ktoré   mi   na   území   Slovenskej   republiky garantuje Ústava SR, predovšetkým právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy SR.“

Pokiaľ ide o právomoc ústavného súdu na prerokovanie jeho sťažnosti, sťažovateľ uvádza: „... proti   napadnutému   rozhodnutiu   Krajskej   prokuratúry   K.   neexistuje   žiaden opravný prostriedok a nemožno sa so žiadosťou na jeho preskúmanie obrátiť na iný súd, mám za to, že v mojom prípade je daná právomoc Ústavného súdu...“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal nasledovné rozhodnutie:

„Právoplatným rozhodnutím Krajskej prokuratúry v K., č. 1 Kv 129/05-41, ktorým bola   zamietnutá   sťažnosť   poškodeného   proti   uzneseniu   o zastavení   trestného   stíhania a právoplatným rozhodnutím KR PZ K., ÚJKP, ČVS: KRP-127/OEK-KE-2005 o zastavení trestného stíhania, boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, R. C. B.

Zrušuje sa rozhodnutie Krajskej prokuratúry v K., č. 1 Kv 129/05-41 o zamietnutí sťažnosti poškodeného proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania a rozhodnutie KR PZ K., ÚJKP, ČVS: KRP-127/OEK-KE-2005 o zastavení trestného stíhania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ústavy:(1)   Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom   na inom   orgáne Slovenskej republiky.

(2)   Kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený   rozhodnutím   orgánu   verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť vylúčené   preskúmanie   rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

(3) Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

(4) Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie označeného práva sťažovateľa podľa čl. 46   ústavy   uznesením   krajského   riaditeľstva   sp. zn.   ČVS:   KRP-127/OEK-KE-2005 z 27. septembra 2006 a uznesením krajskej prokuratúry sp. zn. 1 Kv 129/05 z 29. novembra 2006.

1. Sťažnosťou   sťažovateľ   napadol   uznesenie   krajského   riaditeľstva   sp. zn. ČVS: KRP-127/OEK-KE-2005   z   27. septembra   2006,   ktorým   bolo   podľa   § 215   ods. 1 písm. a) a 4 Trestného poriadku zastavené trestné stíhanie začaté pre trestný čin sprenevery podľa   § 248   ods.   1   a 5   Trestného   zákona   účinného   v relevantnom   čase,   a to   z dôvodu, že vyšetrovateľ dospel k záveru, že sa nestal skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie.

Dozor nad zachovaním zákonnosti v prípravnom konaní vykonáva prokurátor [§ 230 a nasl. Trestného poriadku a § 17 ods. 2 písm. a) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)],   ktorý   je   oprávnený zrušovať   nezákonné   alebo   neopodstatnené   rozhodnutia   policajta,   ktoré   môže   nahrádzať vlastnými rozhodnutiami [§ 230 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku]. Sťažovateľ v danom prípade podal proti uvedenému rozhodnutiu krajského riaditeľstva riadne a včas opravný prostriedok   (sťažnosť),   o ktorom   rozhodol   nadriadený   orgán,   teda   krajská   prokuratúra. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd   nemá právomoc preskúmavať uznesenie krajského   riaditeľstva,   pretože   jeho postup a rozhodnutie preskúmala krajská prokuratúra, ktorá rozhodla o sťažnosti sťažovateľa proti uvedenému uzneseniu. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu ku krajskému riaditeľstvu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Ústavný súd uvádza, že právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči konkrétnej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva alebo   slobody   podľa   druhej   hlavy   ústavy   a ani   ho   nemožno   odvodiť   z niektorého zo základných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 28/06).

Ústavný súd taktiež vyslovil, že «Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (...) nie je ani oprávnenie „každého“, aby na základe jeho návrhu (podnetu) boli   orgány   činné   v trestnom   konaní   povinné   začať   trestné   stíhanie   a   následne   podať obžalobu   voči   označeným   osobám.   Takéto   základné   právo   „každého“   nie   je   upravené v ústave, ani v Trestnom poriadku, taktiež ani v zákone o prokuratúre» (m. m. I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00).

Sťažovateľ   sa   cítil   byť   poškodený   údajným   trestným   činom   a keď   sa   obrátil   na orgány činné v trestnom konaní, požíval ochranu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Hoci z tohto práva mu nevyplývalo subjektívne právo na trestné stíhanie   iného   (ako   už   bolo   uvedené),   bol   oprávnený,   aby   tieto   orgány   venovali   jeho trestnému oznámeniu riadnu pozornosť zodpovedajúcu ich zákonným povinnostiam.

Orgány   činné   v trestnom   konaní   sú   povinné   trestné   oznámenie   prešetriť   a o ňom rozhodnúť.   To   sa   aj   stalo   (bolo   konané o trestnom   oznámení sťažovateľa).   Neznamená to však, že ak kompetentné orgány v danom prípade po zvážení všetkých okolností prípadu dospeli k záveru, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, porušili základné práva sťažovateľa. Nikto nemá právny nárok, a už vonkoncom nie ústavnoprávny nárok na to,   aby   jeho   podaniu   (v   prípade   sťažovateľa   trestnému   oznámeniu)   bolo   vyhovené. Ak dôkazy,   ktoré   boli   vykonané,   nedávajú   podklad   pre   začatie   alebo   pokračovanie v trestnom   stíhaní,   nemôže   policajný   orgán   začať   konať   alebo   pokračovať   v konaní. Keď je sťažovateľ presvedčený, že policajný orgán bezdôvodne zastavil trestné stíhanie, čím porušuje zákon (Trestný poriadok), potom je sťažnosť ako opravný prostriedok, ktorý podával oznamovateľ, oprávnená. Sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jeho oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán riadne zaoberal. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave (II. ÚS 88/99).

K porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   krajskou prokuratúrou by teda mohlo dôjsť v prípade, ak by táto nevenovala trestnému oznámeniu sťažovateľa,   resp.   sťažnosti   voči   rozhodnutiu   policajného   orgánu   náležitú   pozornosť, čo sa však v okolnostiach prípadu nestalo.

Tieto skutočnosti viedli ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľa podaná proti označenému   uzneseniu   krajskej   prokuratúry   je   zjavne   neopodstatnená,   preto   ju   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Navyše   ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodnutím   krajskej   prokuratúry   vo   veci sťažovateľa nie je dotknuté jeho právo na prípadnú náhradu škody uplatnením nároku voči osobám označeným v trestnom oznámení v občianskoprávnom konaní.

Ústavný   súd   napokon   uvádza,   že   sťažnosť   sťažovateľa   ohľadom   namietaného porušenia   základného   práva   na súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa   čl.   46   ústavy,   ktorý poskytuje   ochranu   viacerých   práv,   by   bolo   možné   odmietnuť   aj   z dôvodu   nesplnenia zákonom   predpísaných   náležitostí,   pretože   sťažovateľ   konkrétne   neuvádza,   ktoré   práva podľa čl. 46 ústavy boli rozhodnutím krajského riaditeľstva a krajskej prokuratúry porušené [§ 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde].

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2007