znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 191/04-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8. decembra 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Mazáka prerokoval   prijatú   sťažnosť   Marty   Kopčákovej,   bytom   K.,   zastúpenej   advokátom JUDr. J. K., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 1/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Marty Kopčákovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 1/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 1/97 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Marte   Kopčákovej p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 191/04-18   z   2. júna 2004   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Marty Kopčákovej, bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), doručenú ústavnému súdu 5. apríla 2004, ktorou namietala porušenie jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 1/97.

Na základe výzvy ústavného súdu z 29. apríla 2004 sa k sťažnosti písomne vyjadril predseda   okresného   súdu   podaním   sp.   zn.   Spr   2328/04   zo   4. mája 2004,   v   ktorom okrem iného   uviedol: „Prieťahy,   ktoré   v tomto   konaní   vznikli,   spôsobila   hlavne tá skutočnosť, že po začatí konania bol na majetok úpadcu – žalovanej vyhlásený konkurz a konanie sa zo zákona prerušilo. (...) Sťažnosť kvalifikujem čiastočne za dôvodnú, aj keď prieťahy neboli spôsobené subjektívnym zavinením vybavujúcich sudcov.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti,   len   na   základe   písomne   predložených   vyjadrení   účastníkov   a   obsahu predloženého spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 16 C 1/97 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Dňa 30. decembra 1996 sa sťažovateľka žalobou podanou okresnému súdu domáhala určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a s tým súvisiaceho nároku na náhradu mzdy.   Okresný   súd   10. februára   1999   nariadil   pojednávanie   na   9. apríl 1999,   ktoré z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného (sp. zn. 2 K 30/98) Krajským súdom v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozhodnutím   z   15. marca 1999   bolo   odročené na neurčito.

V čase   od   termínu   prvého   pojednávania   (9. apríla 1999)   do   20. augusta 1999, keď bolo   nariadené   pojednávanie   na   24. september 1999, okresný   súd   13. apríla 1999 a 26. mája 1999   vyzýval   správcu   konkurznej   podstaty,   aby oznámil,   či súhlasí,   aby   sa v konaní pokračovalo, a 7. júla 1999 vyzval sťažovateľku, aby doplnila petit žaloby.Dňa 30. augusta 1999 správca   konkurznej   podstaty   oznámil   okresnému   súdu, že nesúhlasí   s pokračovaním   v konaní   z dôvodu,   že   sa   ešte   neuskutočnilo   prieskumné pojednávanie. Z tohto dôvodu pojednávanie nariadené na 24. september 1999 bolo odročené na neurčito.

Dňa 8. júna 2000 okresný   súd   vyzval   správcu   konkurznej   podstaty,   aby oznámil, či sa už   uskutočnilo   prieskumné   pojednávanie   a   či   je   možné   pokračovať   v konaní, a sťažovateľku žiadal o oznámenie, či trvá na podanej žalobe. Správca konkurznej podstaty 14. júna 2000 oznámil, že prieskumné pojednávanie sa ešte neuskutočnilo.

Ďalšie pojednávanie nariadil okresný súd 18. apríla 2002 na 7. jún 2002, ktoré bolo odročené   na   19. september 2002   s   tým,   že   sťažovateľka   predloží   návrh   na   ďalšie dokazovanie a žalovaný predloží výpis z obchodného registra.

Dňa   10. septembra 2002   okresný   súd   zmenil   termín   nariadeného   pojednávania z 19. septembra 2002   na   27. september 2002,   ktoré bolo   odročené   na   neurčito   s   tým, že sťažovateľka oznámi ďalšiu „dispozíciu s návrhom“.

Sťažovateľka   1. októbra 2002 oznámila   okresnému   súdu,   že   18. decembra 2000 prihlásila   svoju   pohľadávku   v konkurznom   konaní   sp. zn.   2 K 30/98.   Okresný   súd

19. novembra 2002   nariadil   pojednávanie   na   30. január 2003,   ktoré bolo   po   vypočutí svedkov   odročené   na 19. marec 2003   s   tým,   že   žalovaný   predloží   doklady   súvisiace so skončením   pracovného   pomeru   sťažovateľky,   a   tiež   doklad   o   ponuke   voľných pracovných   miest   a návrhy   na   ďalšie   dokazovanie.   Pojednávanie   19. marca   2003 bolo odročené   na   29. apríl 2003   s   tým,   že žalovaný   predloží   organizačnú   štruktúru   pred a po organizačnej zmene, toto pojednávanie bolo pre ospravedlnenú neúčasť žalovaného a tiež z dôvodu ďalšieho dokazovania odročené na 11. september 2003 a tento termín bol neskôr   okresným   súdom   zmenený   na   15. november 2003   z dôvodu   práceneschopnosti zákonnej sudkyne.

Dňa 1. októbra 2003 okresný   súd   nariadil   pojednávanie na 29. október 2003,   ktoré bolo po oznámení žalovaného, že nemá k dispozícii okresným súdom požadované listiny, odročené na 11. december 2003 aj z dôvodu vypočutia svedka a zistenia spisových značiek konaní vedených proti žalovanému s obdobným predmetom konania na okresnom súde.Pojednávanie   nariadené   okresným   súdom   na   11. december 2003   bolo   okresným súdom   odročené   na   5. február 2004   z   dôvodu   práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne a 21. januára 2004 nariadený termín pojednávania (5. február 2004) bol okresným súdom odročený na neurčito.

Ďalšie pojednávanie nariadil okresný súd 3. marca 2004 na 25. marec 2004, ktoré bolo kvôli ospravedlnenej neúčasti účastníkov odročené na neurčito.

Od 25. marca 2004 okresný súd vo veci nekoná.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Článok 48   ods.   2 ústavy   ustanovuje právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne nerozhodli   (IV. ÚS 232/03).   Priznanie   základného   práva   ne   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zakladá   povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak, aby sa toto základné právo objektívne realizovalo.

Predmetom   konania   na   okresnom   súde   vedenom   pod   sp.   zn.   16 C 1/97   je   nárok sťažovateľky   na   určenie   neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru   a   s   tým   súvisiace mzdové   nároky.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   v danom   prípade   ide   o   sťažovateľkou uplatňované   dva   nároky,   a to   o   uplatnenie   nároku   na   určenie   neplatnosti   skončenia pracovného   pomeru,   ktorý   je hmotnoprávnym   dôvodom   na to,   aby okresný   súd   mohol vôbec rozhodnúť aj o vzniku   nároku   sťažovateľky   na náhradu mzdy   z tohto neplatného skončenia   pracovného   pomeru.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   ústavný   súd   posudzoval sťažovateľkou   označené   konanie   pred   okresným   súdom   sp.   zn.   16 C 1/97   z hľadiska porušenia ňou označeného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy najmä s poukazom na konanie o nároku   na   neplatnosť   skončenia   pracovného   pomeru,   ktoré   bolo   nevyhnutným predpokladom na rozhodnutie okresného súdu o náhrade mzdy z tohto neplatného skončenia pracovného pomeru.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa posudzovanie otázky či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzuje vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2) a postup, akým v konaní postupoval súd (3).

1) Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci   o   určenie   neplatnosti   skončenia pracovného   pomeru,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   pracovnoprávne   spory   týkajúce sa skončenia   pracovného   pomeru   nemožno   vo všeobecnosti   považovať   za   skutkovo   ani za právne zložitú vec. V týchto sporoch sa používa právna úprava prijatá v Zákonníku práce (zákon   č. 65/1965 Zb.   Zákonník   práce   v   znení   neskorších   predpisov   a s   účinnosťou od 1. apríla 2002 zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov), ktorej výklad a používanie sú stabilizované v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov,   kde   je   upravená   aj   metodika   postupu   všeobecných   súdov   v týchto   sporoch. Doterajšie   trvanie   konania (od   podania   žaloby 30. decembra 1996   do   podania   sťažnosti ústavnému súdu 5. apríla 2004, t. j. viac ako 7 rokov a 3 mesiace) a jeho priebeh nie je možné považovať za dôsledok vyvolaný právnou alebo faktickou zložitosťou prejednávanej veci, aj keď okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti kvalifikoval spor ako skutkovo zložitý vzhľadom na potrebu rozsiahlejšieho dokazovania.

Doterajšia   dĺžka   súdneho   konania   však   nemôže   byť   akceptovaná   najmä   z toho dôvodu, že vo veci, v ktorej sa namietajú zbytočné prieťahy, ide o pracovnoprávny spor, v ktorom sa pre sťažovateľku rieši existenčná otázka, ktorou je trvanie pracovného pomeru. V týchto sporoch by mal preto súd postupovať čo najrýchlejšie a najefektívnejšie.

2) V   konaní   o   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov ústavný súd vyhodnocuje aj to, či a akým spôsobom sa na prieťahoch konania podieľala osoba, ktorá podala sťažnosť. Pri posudzovaní správania sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd dospel   k záveru, že správanie sťažovateľky možno hodnotiť   ako   súčinnostné   a   neprispelo   k zdĺhavosti   konania.   Sťažovateľka   bola (do 10. septembra 2003)   v konaní   pred   okresným   súdom   zastúpená   advokátkou,   z čoho možno   usudzovať,   že   riešenie   sporu   týkajúceho   sa   neplatného   skončenia   pracovného pomeru   a s tým   súvisiacich   mzdových   nárokov   považovala   za   dôležité,   vyžadujúce   si odbornú pomoc. Sťažovateľka odvolala splnomocnenie udelené advokátke (a zastupovala sa sama) až po tom, keď advokátka nepreberala predvolania na pojednávania doručované jej okresným   súdom,   prípadne   zásielky   preberala   až   keď   boli   doručované   políciou a neposkytovala sťažovateľke právnu pomoc na pojednávaniach, na ktorých sa sťažovateľka zúčastňovala   sama.   Sťažovateľka   sa nezúčastnila   na   pojednávaní   24. septembra 1999, na ktoré nemala vykázané doručenie predvolania. Sťažovateľka svoju neúčasť ospravedlnila aj na pojednávaní 25. marca 2004, čo však neprispelo k predĺženiu konania, pretože okresný súd od 25. marca 2004 vo veci vôbec nekonal. Ústavný súd sa nestotožňuje s tvrdením okresného súdu, že k prieťahom v konaní prispela aj sťažovateľka tým, že neoznačila naraz všetky dôkazy, ktoré bolo treba v konaní vykonať. Sťažovateľka totiž už pri predložení žaloby poskytla okresnému súdu listinné dôkazy, ktoré jej boli známe, a na predloženie ďalších dôkazných prostriedkov nebola súdom vyzvaná. Vykonanie ďalších dôkazov ako vypočutie   svedkov   navrhovala   sťažovateľka   priebežne   reagujúc   tak   na   aktuálny   stav v konaní,   ako   aj   na   žalovaným   tvrdené   nové   skutočnosti.   Na   výzvy   okresného   súdu reagovala sťažovateľka v primeranej lehote a sťažnosťou   podanou orgánu štátnej správy súdu (17. február 2004) sa domáhala urýchlenia konania v jej veci (sťažnosť bola okresným súdom v liste sp. zn. Spr 2328/04 z 22. marca 2004 kvalifikovaná ako dôvodná a súčasne konanie vo veci nebolo hodnotené ako právne a skutkovo zložité).

3) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo ku zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd sa nestotožňuje s vyjadrením okresného súdu k sťažnosti, že: „Prieťahy, ktoré   v tomto   konaní   vznikli,   spôsobila   hlavne   tá   skutočnosť,   že   po   začatí   konania   bol na majetok   úpadcu   –   žalovanej   vyhlásený   konkurz   a konanie   sa   zo   zákona   prerušilo.“ Ústavný   súd   zistil,   že   na   majetok   žalovaného   bol   krajským   súdom   vyhlásený konkurz dvakrát. Prvýkrát pod sp. zn. 2 K 30/98 uznesením z 15. marca 1999 bol konkurz na majetok   žalovaného   vyhlásený   v čase   účinnosti   novely   č. 12/1998   Z. z.   (účinná od 1. februára 1998) k zákonu č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o konkurze   a   vyrovnaní“),   podľa   ktorej   sa   vyhlásením konkurzu zo zákona prerušujú len tie už začaté konania, ktorých výsledkom môže byť nárok proti podstate   [§   14   ods.   1   písmeno d)   zákona   o konkurze   a vyrovnaní].   To   znamená, že ak výsledkom   súdnych   konaní   nie   je   nárok   proti   podstate - nedôjde   k zmenšeniu podstaty, tieto konania sa neprerušujú a súd v nich pokračuje bez potreby ďalšieho návrhu správcu konkurznej podstaty.

Vzhľadom   na   povahu   žalobného   návrhu   sťažovateľky,   ktorým   sa   domáhala vyslovenia   neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru,   je   nepochybné,   že   tento   nárok sťažovateľky   nie   je   majetkového   charakteru,   pretože   ako   už   bolo   uvedené,   ide   len o rozhodnutie   o hmotnoprávnom   dôvode,   ktorý   je   nevyhnutným   predpokladom pre rozhodnutie aj o ďalšom nároku sťažovateľky na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného   pomeru,   ktorý   už   má   dopad   na   majetkovú   podstatu   úpadcu   (žalovaného). Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   aj   napriek   vyhláseniu konkurzu na majetok žalovaného okresnému súdu nič nebránilo, aby pokračoval v konaní, pokiaľ   išlo   o   tú   časť   žalobného   návrhu   sťažovateľky,   ktorým   sa   domáhala   vyslovenia neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru,   ktoré   sa   zo   zákona   vyhlásením   konkurzu neprerušilo.

Ústavný súd zistil, že po tom, ako Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   uznesením   sp. zn.   4 Obo 120/99   z   19. augusta 1999   zrušil   uznesenie krajského súdu o vyhlásení konkurzu sp. zn. 2 K 30/98 z 15. marca 1999 a vec mu vrátil na ďalšie   konanie,   krajský   súd   opätovne   vyhlásil   na   majetok   žalovaného   konkurz 12. októbra 1999 uznesením sp. zn. 2 K 30/98. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Obo 49/00 z 29. júna 2000   zmenil   uznesenie   krajského   súdu   tak,   že návrh   na   vyhlásenie   konkurzu zamietol   (uznesenie   najvyššieho   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   6. septembra 2000). Následne krajský súd na návrh iného konkurzného veriteľa uznesením sp. zn. 5 K 82/00 z 11. septembra 2000   opätovne   vyhlásil   konkurz   na   majetok   žalovaného.   Uznesenie sp. zn. 5 K 82/00 nadobudlo právoplatnosť 28. septembra 2000, teda v čase účinnosti novely zákona č. 238/2000 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 238/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení   neskorších   predpisov   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov,   účinnej od 1. augusta 2000,   podľa   ktorej   sa   vyhlásením   konkurzu   prerušujú   len   tie   už   začaté konania, ktoré sa týkajú majetku patriaceho do podstaty, alebo ak sa týkajú nárokov, ktoré majú byť z podstaty uspokojené. Ani podľa tohto novelizovaného znenia zákona o konkurze a vyrovnaní nemal okresný súd dôvod prerušiť konanie, pokiaľ išlo o nárok na vyslovenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru sťažovateľky.

V postupe okresného súdu zistil ústavný súd nasledovné obdobia nečinnosti, ktoré mali vplyv na doterajšiu dĺžku konania a ktoré je potrebné považovať za zbytočné prieťahy podľa čl. 48 ods. 2 ústavy:

- od   30. decembra 1996   (okresnému   súdu   bola   doručená   žaloba   sťažovateľky) do 10. februára 1999 (okresný súd nariadil vo veci prvé pojednávanie), t. j. viac ako 2 roky;

- od   9. apríla 1999   (okresný   súd   z dôvodu   vyhlásenia   konkurzu   na   majetok   žalovaného odročil pojednávanie na neurčito s tým, že od správcu konkurznej podstaty bude žiadať súhlas   na   pokračovanie   v konaní)   do   7. júna 2002   (okresný   súd   pojednával   vo   veci), t. j. viac ako 3 roky, pričom v tomto období okresný súd len komunikoval so správcom konkurznej podstaty, či dáva súhlas na pokračovanie v konaní, a z toho istého dôvodu bolo odročené aj pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 24. septembra 1999.

Okresný súd tak spôsobil v dôsledku svojej nečinnosti prieťahy v konaní v celkovej dĺžke viac ako 5 rokov.

Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr 2328/04 zo 4. mája 2004, ako   aj   vo   vyjadrení   z 13. augusta 2004   odôvodnil   vzniknuté   prieťahy   v konaní   aj   tým, že „Od októbra 2003 sa vo veci nekoná z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti vybavujúcej zákonnej sudkyne“.

V súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   (I. ÚS 19/00,   II. ÚS 18/98, III. ÚS 14/00) ústavný súd konštatuje, že skutočnosti uvedené okresným súdom ako príčiny prieťahov   v označenom   súdnom   konaní   (dlhodobá   práceneschopnosť   zákonného   sudcu) nemôžu ísť na ťarchu účastníka súdneho konania (m. m. II. ÚS 61/03).

Ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp.   zn.   16   C   1/97   pri   rozhodovaní   o nároku   na   vyslovenie   neplatnosti   rozviazania pracovného pomeru sťažovateľky bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pokiaľ   ide   o tú   časť žalobného návrhu,   ktorá   sa   týka   sťažovateľkou   uplatneného nároku   na   náhradu   mzdy,   ústavný   súd   konštatuje,   že   vo   vzťahu   k uvedenému   nároku nemohlo   konanie   od   vyhlásenia   konkurzu   na   majetok   žalovaného   ďalej   pokračovať [§ 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní]. Z dôvodu prerušenia konania nie je možné   vo   vzťahu   k tomuto   nároku   uvažovať   o tom,   že   by   v napadnutom   konaní   pred okresným súdom mohlo ešte dôjsť k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, teda k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky. Keďže ide o pohľadávku, ktorú treba prihlásiť v konkurze (§ 20 zákona o ústavnom súde), ďalší postup okresného súdu, pokiaľ ide o prejednávanie a rozhodovanie veci vo vzťahu k tomuto nároku sťažovateľky po vyhlásení konkurzu, neprichádzal do úvahy (§ 14 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní).

IV.

Ústavný súd rozhodol, že v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 16 C 1/97 došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   V záujme   zavŕšenia   ochrany   základných   práv sťažovateľky ústavný súd prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby v tejto veci konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk.

Pri   rozhodovaní   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd zohľadnil všetky skutočnosti prebiehajúceho konania, ako aj všetky okolnosti zakladajúce porušenie   označeného   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy spočívajúce   v najmä   nekonaní   okresného   súdu,   pričom   ústavný   súd   považoval   za odôvodnené priznať sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk.Vzhľadom na tú časť žalobného návrhu, ktorá sa týka sťažovateľkou uplatneného nároku   na   náhradu   mzdy,   ústavný   súd   konštatuje,   že   vo   vzťahu   k uvedenému   nároku nemohlo   konanie   od   vyhlásenia   konkurzu   na   majetok   žalovaného   ďalej   pokračovať [§ 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní]. Z dôvodu prerušenia konania nie je možné vo vzťahu k tomuto nároku uvažovať o tom, že by v napadnutom konaní pred okresným súdom mohlo ešte dôjsť k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, teda k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky. Keďže ide o pohľadávku, ktorú treba prihlásiť v konkurze (§ 20 zákona o ústavnom súde), ďalší postup okresného súdu týkajúci sa prerokovávania a rozhodovania veci vo vzťahu k tomuto nároku sťažovateľky po vyhlásení konkurzu neprichádzal do úvahy (§ 14 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní).

Ústavný   súd   prihliadol   aj   na   skutočnosť,   že   z hľadiska   povahy   prerokovávaného návrhu   a jeho   významu   pre   sťažovateľku   ide   o závažnú   statusovú   vec   so   zreteľom na negatívne sociálne dopady, ktoré jej predlžovanie konania mohlo spôsobiť.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť účastníkovi konania, aby úplne alebo čiastočne uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   V danom   prípade   ústavný   súd   úspešnej sťažovateľke úhradu trov konania nepriznal, pretože si ju jej právny zástupca neuplatnil a trovy konania ani nevyčíslil.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2004