znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 190/2012-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť S., N., zastúpeného advokátkou Mgr. G. H., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cob 178/2010 a jeho rozsudkom z 19. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára 2012   elektronicky   a 1.   februára   2012   poštou   doručená   sťažnosť   S.,   N.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. G. H., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Krajského súdu   v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cob 178/2010 (ďalej aj „napadnuté   konanie“)   a   jeho   rozsudkom   z 19.   októbra   2011   (ďalej   aj   „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že obchodná spoločnosť T., a. s. (ďalej   len   „žalobkyňa“),   ako   dodávateľka   tepelnej   energie   doručila   Okresnému   súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) žalobu, ktorou sa domáhala zaplatenia sumy 2 198,45 € so   14,25   %   ročným   úrokom   z omeškania   zo   sumy   39,58   €   od   20. septembra   2007   do zaplatenia, zo sumy 19,79 € od 15. októbra 2007 do zaplatenia, zo sumy 296,85 € od 21. novembra 2007 do zaplatenia, zo sumy 627,59 € od 20. decembra 2007 do zaplatenia a zo sumy   1 214,64   €   od   22.   januára   2008   do   zaplatenia   a náhrady   trov   konania   proti sťažovateľovi z titulu neuhradených faktúr. Okresný súd vydal vo veci platobný rozkaz č. k. 56 Rob 100/2009-15 z 20. júla 2009, proti ktorému podal sťažovateľ odpor, na základe čoho okresný   súd   vec   zaevidoval   pod   sp.   zn.   36   Cb   231/2009   a následne   o žalobe   rozhodol rozsudkom č. k. 36 Cb 231/2009-127 z 21. júla 2010 tak, že žalobkyni vyhovel v plnom rozsahu.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ „... v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie,   v   ktorom   vytýkal   prvostupňovému   súdu   viaceré   nedostatky   konania a rozhodnutia.   Krajský   súd   v   Trenčíne   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 16 Cob/178/2010 nepovažoval za potrebné vytyčovať vo veci pojednávanie s rozhodnutím aj odôvodnením   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   sa   plne   stotožnil   a   dňa   19.   10.   2011 rozsudok prvostupňového súdu potvrdil a navyše priznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní. Súd sťažovateľa neoboznámil s termínom pojednávania na Krajskom súde v Trenčíne, resp. mu neoznámil, kedy bude vyhlásenie rozsudku.“.

Podľa   sťažovateľa   sa   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   nevysporiadal „... s argumentmi a námietkami sťažovateľa uvedenými v odvolaní, rozhodnutie kopíruje rozhodnutie   prvostupňového   súdu   je   arbitrárne   a   nepreskúmateľné,   čím   bolo   porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu (čl.   46 ods.   1 ústavy) aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Sťažovateľ počas celého konania nenamietal rozdiel medzi dodaným a fakturovaným množstvom tepla, ale výhrady mal k rozdielu zákonne objednaného fixného množstva tepla sťažovateľom a nezákonne a neprimerane určenému fixnému množstvu tepla žalobcom. Súd túto otázku neriešil a zdá sa, že nepochopil, čo je sporné. Podľa rozhodnutí oboch súdov žalobca   mohol   nafakturovať   akúkoľvek   sumu   a   súd   by   neskúmal,   či   táto   suma   je opodstatnená. Máme za to, že v spore o zaplatenie sumy XY sa v prvom rade skúma titul a v druhom rade či fakturovaná suma je niečím podložená. Nehovoriac o tom, že podmienky dokazovania škody pri náhrade škody sú ešte prísnejšie. Žalobca vystavoval sťažovateľovi zálohové   faktúry,   čiže   sa   predpokladá,   že   po   uplynutí   určitého   času   príde   vyúčtovacia faktúra. Taká v tomto prípade nebola a z titulu dominantného postavenia na trhu sa žalobca ani nesnažil vykonať vyúčtovanie, hoci ho pred tým písomne prisľúbil.

Žalobca nedodal sťažovateľovi väčšie množstvo tepla,   než si sťažovateľ skutočne objednal a uhradil a preto mu nemohla vzniknúť žiadna škoda. Je tiež smiešne, že vo svojich listoch sťažovateľovi žalobca argumentuje znevýhodňovaním ostaných odberateľov!! (dôkaz č. 13) V takom prípade by však mali byť účastníkmi tohto istého súdneho konania aj ostatní odberatelia!   Tieto   všetky   argumenty   sťažovateľ   v   konaní   uplatnil,   ale   ako   je   zrejmé z rozhodnutí   oboch   súdov,   žiadny   sa   nimi   nezaoberal   a   ani   právne   relevantne nevysporiadal.

Rozhodnutia okresného a krajského súdu sú úplne nepreskúmateľné, a rovnako je protizákonné konanie, ktoré rozhodnutiu okresného súdu predchádzalo, keďže súd sa pri vedení konania neriadil ustanovením § 118 ods. 2 a § 153 ods. 1 O. s. p., keď na začiatku konania   obe strany zhodne potvrdili,   že   zmluvu   o   dodávke   tepla   považovali   za platnú. Prvostupňový   súd   toto   ako   keby   prepočul   a   ani   účastníkom   pred   vyhlásením   rozsudku neoznámil, že túto skutočnosť považuje za spornú. Z rozhodnutia súdu nevyplýva, že by sa žalobca domáhal určenia neplatnosti zmluvy o dodávke tepla. Za tým účelom ani nevykonal žiadne ďalšie dokazovanie, ktoré by objasnilo daný právny stav za predpokladu, že zmluva bola platná alebo za predpokladu, že zmluva nebola platná.

Je prekvapujúce, že prvostupňový a ani odvolací súd sa nezaoberal podľa nášho názoru dôležitým faktom pri určovaní platnosti zmluvy o dodávke tepla a to, kto spôsobil svojim konaním túto neplatnosť.

Sťažovateľ   sa   osobne   snažil   veľakrát   navrhovateľovi   predostrieť   vlastný   návrh zmluvy,   ale   navrhovateľ   ako   monopol   v   meste   N.   takéto   snahy   ignoroval.   Nakoniec navrhovateľ   v   hodine   dvanástej   predložil   sťažovateľovi   návrh   zmluvy   bez   potrebných dodatkov, aby si sťažovateľ myslel, že jeho objednávka tepla zo septembra 2006 platí, a túto zmluvu obaja tak sťažovateľ, ako aj navrhovateľ podpísali.

Prvostupňový   súd   takúto   zmluvu   vyhodnotil   bez   ďalšieho   podľa   ust.   par.   39 Občianskeho   zákonníka   za   neplatnú,   a   už   sa   nedostal   k   §   40a   a   §   49a   Občianskeho zákonníka,   z   ktorých   ustanovení   by   musel   tiež   konštatovať,   že   túto   neplatnosť   zmluvy spôsobil sám navrhovateľ. Veď ako dodávateľ tepla pre celé mesto N. musel a mal vedieť, aké náležitosti má zmluva o dodávke tepla s odberateľom obsahovať. Prvostupňový súd sa v tejto veci ani nesnažil dokazovať okolnosti podpisu zmluvy ani postavenie ich strán, čím sťažovateľa poškodil na jeho práve na spravodlivý súdny proces pred nestranným súdom. Žiadny   zo   súdov   sa   žiadnym   spôsobom   nezaoberal   a   nevysporiadal   s námietkou sťažovateľa, že si teplo na rok 2007 v zákonom stanovenej lehote a spôsobom u dodávateľa objednal.

V   nami   napádanom   rozhodnutí   sa   odvolací   súd   žiadnym   spôsobom   nezaoberal a nevysporiadal s námietkou sťažovateľa v odvolaní, že ak teda má ísť o náhradu škody, prečo   sa   prvostupňový   súd   nezaoberal   vyčíslením   výšky   skutočnej   škody   v   súlade s ustanoveniami § 443 Občianskeho zákonníka a arbitrárne uznal faktúry navrhovateľa (ktoré sú faktúrami zo zmluvy) za vyčíslenie škody.

Sťažovateľ počas celého konania tvrdil a nikto to nepoprel, že za skutočne odobrané množstvo   tepla   riadne   a   včas   navrhovateľovi   zaplatil.   Súd   sa   s   týmto   faktom   žiadnym spôsobom   účinne   nevysporiadal,   ba   práve   naopak   z   rozsudku   oboch   súdov   sa   zdá,   že sťažovateľ je neoprávnený odberateľ a neplatič.

Sťažovateľ sa cíti byť arbitrárnym a nepreskúmateľným rozhodnutím krajského súdu poškodený a domnieva sa, že mu bolo upreté právo domáhať sa ochrany na nezávislom a nestrannom súde,   ktoré   mu priznáva   či.   46   ods.   1 ústavy.   Tiež máme za to,   že bolo porušené   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhoduje o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú význam pre rozhodnutie.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné právo S.   na   súdnu   ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cob/178/2010 a jeho rozhodnutím z 19. októbra 2011 porušené bolo.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16 Cob/178/2010 z 19. októbra 2011 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne je povinný zaplatiť Mgr. G. H. trovy právneho zastúpenia v sume 197,84 Eur (slovom jednostodeväťdesiatsedem eur osemdesiatštyri centov) do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   S.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   5.000   Eur   /slovom päťtisíc   eur/,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Trenčíne   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych veciach (vrátane obchodných sporov) patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou ďalej pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií vyplývajúcich z ústavných noriem a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z hľadiska právnych noriem aplikovaných v danom prípade ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by   mohla   spochybniť   konformitu   záverov   namietaného   rozsudku   s   ústavou   (m.   m. IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 1564/09, IV. ÚS 27/2010).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   je   aj   právo   na   odôvodnenie zodpovedajúce zákonu, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   a táto   norma   sa   uplatňuje aj v   odvolacom   konaní v rozsahu, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 211 ods. 2 OSP). Odlišnú úpravu k § 157 ods. 2 OSP pre odvolacie konanie obsahuje § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa v odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní teda nemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Uvedené   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   zamedzuje,   aby   v   odôvodnení rozhodnutia   odvolacieho   súdu   dochádzalo   k   zbytočnému   kopírovaniu   obsahu   podaní a odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré je účastníkom už známe a umožňuje, aby sa odvolací súd sústredil len na podstatnú argumentáciu aj prostredníctvom odbornej literatúry a judikatúry.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na svoj ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   súdu a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08, IV. ÚS 372/08,   IV.   ÚS   331/09),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Z uvedeného   dôvodu   sa   ústavný   súd   najprv   oboznámil   s obsahom   rozsudku okresného súdu č. k. 36 Cb 231/2009-127 z 21. júla 2010, v odôvodnení ktorého sa okrem iného uvádza:

„Z   vykonaného   dokazovania   súd   zistil,   že   dňa   22.   11.   2006   uzavreli   účastníci konania zmluvu o dodávke a odbere tepla č. 04-1/2006, ktorej predmetom bola dodávka a odber tepla (teplo na vykurovanie a teplo na prípravu teplej úžitkovej vody) pre objekt spotreby – budovu... v N.

Podľa čl. V bodu 2 tejto zmluvy bol odberateľ povinný vždy k 30. 09. príslušného roka pre nasledujúci rok doručiť dodávateľovi objednávku na dodávku množstva tepla na vykurovanie   a   množstva   tepla   na   prípravu   TUV.   V   prípade,   že   odberateľ   nedoručil dodávateľovi objednávku požadovaného množstva potrebného tepla pre nasledujúci rok ani do   31.   10.   príslušného   roka,   môže   dodávateľ   tepla   určiť   množstvo   potrebného   tepla v rozsahu príslušného roka alebo postupovať v súlade s § 19 ods. 5 zák. č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike.

Podľa čl. XIV bodu 7 ods. 7.1 zmluvy sa táto zmluva uzatvára na dobu určitú do 31. 12.   2006.   Ak   nebude   zmluva vypovedaná   do 30.   06.   príslušného roka   niektorou   zo zmluvných strán, zostáva v platnosti na ďalší kalendárny rok.

Dňa   24.   09.   2009   uzavreli   účastníci   konania   dodatok   č.   1   k   zmluve   o   dodávke a odbere tepla č. 04-1/2006 zo dňa 22. 11. 2006.

Objednávkou zo dňa 29. 9. 2006 si žalovaný objednal u žalobcu teplo na rok 2007 v množstve 1 862 GJ, z toho teplo na vykurovanie 1 377 GJ a teplo na TÚV 485 GJ. Listom zo dňa 20. 11. 2006 oznámil žalobca žalovanému, že prehodnotil objednané množstvá   tepelnej   energie   na   rok   2007   od   jednotlivých   odberateľov   tepla   a   v   záujme objektívneho rozdelenia fixných nákladov medzi všetkých odberateľov využil § 3 ods. 3 výnosu ÚRSO č. 1/2006 a objednané množstvo tepelnej energie na rok 2007 určil podľa skutočnej dodávky tepla v roku 2005 s tým, že po skončení roka 2007 prerozdelí objem fixných nákladov medzi jednotlivých odberateľov pomerom, akým sa podieľali na skutočne odobratom množstve tepla v roku 2007 (odberateľom bude vystavená faktúra - preplatok alebo nedoplatok do 31. 03. 2008). Uvedeným postupom sa zabezpečí rozdelenie fixných nákladov   na   výrobu   tepelnej   energie   medzi   jednotlivých   odberateľov   podľa   skutočne odobratého množstva tepelnej energie v roku 2007. Zároveň v prílohe tohto listu žalobca zaslal žalovanému prehľad o určenom množstve tepla na rok 2007, ktoré predstavovalo spolu 2 438 GJ.

Listom   zo   dňa   4.   12.   2006   zaslal   žalobca   žalovanému   rozhodnutie   ÚRSO č. 0034/2007/T zo dňa 20. 11. 2006 o určení maximálnej ceny tepla pre rok 2007.

Listom zo dňa 19. 12. 2006 žalovaný zaujal stanovisko k určeniu množstva tepla na rok 2007 žalobcom. Poukazoval na to, že splnil podmienky čl. V bodu 2 zmluvy o dodávke a odbere tepla, a preto považoval žalovaným objednané množstvo tepla na rok 2007 za dohodnuté. Pri objednávke tepla v TÚV žalovaný zohľadnil spotrebu za uplynulé obdobie, počet   osôb   a   normatívny   ukazovateľ   spotreby   tepla,   ktorý   tvorí   prílohu   č.   2   vyhl. č. 328/2005 Z. z. V objednávke na rok 2007 bolo znížené množstvo objednaného tepla na vykurovanie   oproti   predchádzajúcemu   obdobiu   z   titulu   realizácie   hydraulického vyregulovania, termostatizácie a montáže pomerových rozdeľovačov tepla.

Faktúrou č. 20070511 zo dňa 05. 09. 2007, splatnou 19. 09. 2007, vyfakturoval žalobca   žalovanému   dodávku   tepelnej   energie   za   august   2007   v   sume   23   714,10   Sk (787,16 €) Žalovaný z tejto faktúry uhradil žalobcovi dňa 12. 09. 2007 sumu 747,58 €, doteraz neuhradil sumu 39,58 €. Faktúrou č. 20070574 zo dňa 04. 10. 2007, splatnou 14. 10. 2007, vyfakturoval žalobca žalovanému dodávku tepelnej energie za september 2007 v sume 43 274,90 Sk (1 436,46 €). Žalovaný z tejto faktúry uhradil žalobcovi dňa 15. 10. 2007 sumu 1 416,67 €, doteraz neuhradil sumu 19,79 €. Faktúrou č. 20070642 zo dňa 06. 11. 2007, splatnou 20. 11. 2007, vyfakturoval žalobca žalovanému dodávku tepelnej energie za október 2007 v sume 104 186,90 Sk (3 458,37 €). Žalovaný z tejto faktúry uhradil žalobcovi dňa 15. 11. 2007 sumu 3 161,52 €, doteraz neuhradil sumu 296,85 €. Faktúrou č. 20070712 zo dňa 05. 12. 2007, splatnou 19. 12. 2007, vyfakturoval žalobca žalovanému dodávku tepelnej energie za november 2007 v sume 167 930,90 Sk (5 574,28 €). Žalovaný z tejto faktúry uhradil žalobcovi dňa 11. 12. 2007 sumu 4 946,69 €, doteraz neuhradil sumu 627,59 €. Faktúrou č. 20070783 zo dňa 07. 01. 2008, splatnou 21. 01. 2008, vyfakturoval žalobca žalovanému dodávku tepelnej energie za december 2007 v sume 215 712,80 Sk (7 160,35 €) Žalovaný z tejto faktúry uhradil žalobcovi dňa 15. 01. 2008 sumu 5 945,71 €, doteraz neuhradil sumu 1 214,64 €.

Dňa 18. 09. 2007 bol S. B. vydaný atest č. 2589/2007 z hodnotenia hospodárnosti prevádzky sústavy tepelných zariadení odberným miestom za rok 2007 pre odberateľa tepla

- žalovaného.

Dňa 30. 10. 2009 bol S. B. vydaný atest č. 2589/2005 z hodnotenia hospodárnosti prevádzky sústavy tepelných zariadení za odberným miestom za rok 2005 pre odberateľa tepla - žalovaného...“

V ďalšej   časti   označeného   rozsudku   okresného   súdu   sú   citované   príslušné ustanovenia zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších právnych predpisov [§ 1, § 19 ods. 1 a ods. 2 písm. c), § 22 ods. 1 a 2], ako aj príslušné ustanovenia výnosu Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 1/2006 a tiež § 34 a § 39 Občianskeho zákonníka   aplikovateľné   na   vec   sťažovateľa,   pričom   následne   okresný   súd   sformuloval svoje právne závery v predmetnej veci takto:

«Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam má súd za to, že účastníci konania uzavreli dňa 22. 11. 2006 v zmysle § 19 ods. 1 zák. č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších právnych predpisov zmluvu o dodávke a odbere tepla pod č. 04-1/2006, ktorá bola podľa   čl.   XIV   bodu 7 ods.   7.1 zmluvy uzavretá na dobu určitú   do 31.   12.   2006. V čl. XIV bode 7 ods. 7.1 druhej vete zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že „ak nebude zmluva   vypovedaná   do   30.06.   príslušného   roka   niektorou   zo   zmluvných   strán,   zostáva v platnosti na ďalší kalendárny rok“. Z čl. XIV bodu 7 ods. 7.1 druhej vety zmluvy je teda zrejmé, že táto zmluva bola uzavretá i na rok 2007 za rovnakých zmluvných podmienok ako pre rok 2006. Z písomného vyhotovenia zmluvy č. 04-1/2006 zo dňa je zrejmé, že táto neobsahuje objednané množstvo tepla na rok 2007 v zmysle § 19 ods. 1 písm. c) zák. č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších právnych predpisov, v dôsledku čoho nebola v zmysle § 39 Obč. zák. pre rok 2007 uzavretá platne. V roku 2007 bol teda odber tepla žalovaným realizovaný bez písomnej zmluvy o dodávke a odbere tepla, a preto bol   v   žalovanom   období   od   augusta   do   decembra   2007   v   zmysle   §   22   ods.   1   zák.   č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších právnych predpisov neoprávneným odberom,   pričom   žalobca   si   v   konaní   uplatnil   škodu   spôsobenú   týmto   neoprávneným odberom vo výške zodpovedajúcej zložkám ceny tepla v predmetnom období. V zmysle § 22 ods. 2 zák. č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších právnych predpisov za škodu,   spôsobenú   dodávateľovi   neoprávneným   odberom   tepla,   zodpovedá   osoba,   ktorá neoprávnene   teplo   odobrala,   teda   v   tomto   prípade   žalovaný.   Z   vyjadrení   účastníkov konania   a   ich   písomnej   korešpondencie   je   nesporné,   že   k   ich   dohode   o   množstve objednaného   tepla   na   rok   2007   nedošlo   a   keďže   neuzavreli   platne   písomnú   zmluvu   o dodávke a odbere tepla, vzniklo žalobcovi právo uplatniť regulovanú cenu tepla a určiť množstvo tepla pre spornú časť fixnej zložky maximálnej ceny tepla v zmysle § 3 ods. 3 druhej vety výnosu ÚRSO č. 1/2006 podľa odberu tepla v roku t-2. Vzhľadom k tomu v zmysle § 22 ods. 2 zák. č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších právnych predpisov zaviazal súd žalovaného na náhradu škody v sume 2 198,45 €, vrátane úrokov z omeškania tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, keďže žalovaný je so zaplatením uvedenej   sumy   v omeškaní.   Súd   nezistil   rozpor   postupu   žalobcu   pri   určení   množstva dodaného tepla a jeho ceny pre rok 2007 s dobrými mravmi, ani so zásadami poctivého obchodného styku, nakoľko konanie žalobcu je v súlade so zák. č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších právnych predpisov, výnosom ÚRSO č. 1/2006 a rozhodnutím ÚRSO č. 0034/2007/T zo dňa 20. 11. 2006.»

Krajský   súd   v napadnutom   rozsudku,   ktorým   sa   v   plnom   rozsahu   stotožnil s rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   36   Cb   231/2009-127   z 21.   júla   2010,   predovšetkým uviedol:

„Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.

Preskúmaním   obsahu   spisu   odvolací   súd   zistil,   že   súd   prvého   stupňa   vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v § 132 O. s. p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť fakt. č. 20070511 zo dňa 05. 09. 2007, fakt. č. 20070574 zo dňa 04. 10. 2007, fakt. č. 20070642 zo dňa 06. 11. 2007, fakt. č. 20070712 zo dňa 05. 12. 2007 a fakt. č. 20070783 zo dňa 07. 01. 2008 za odber tepelnej energie v období od   augusta   do   decembra   2007.   Odber   tepelnej   energie   v   uvedenom   období   žalovaný nespochybnil.   Aj   odvolací   súd   je   názoru,   že   medzi   žalobcom   a   žalovaným   k   dohode o množstve tepla na rok 2007 nedošlo napriek tomu, že mali zmluvu o dodávke a odbere tepla. Vzhľadom na vyššie uvedené na rok 2007 nebola zmluva platná. Nárok žalobcu za škodu spôsobenú neoprávneným odberom tepla je v súlade s § 22 ods. 2 zák. č. 657/2004 Z. z. a Výnosom č. 1/2006 a rozhodnutím ÚRSO č. 0034/2007/T zo dňa 20. 11. 2006. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že v danom prípade vzhľadom na vyššie uvedenú   situáciu   nie   je   možné   ustáliť,   že   žalobca   dodával   teplo   neexistujúcemu odberateľovi.   Žalovaný   bol   existujúci   subjekt,   ktorý   teplo   odobral   a   túto   skutočnosť nevyvrátil.

Odvolací   súd   konštatuje,   že   súd   prvého   stupňa   sa   dôkladne   zaoberal   všetkými tvrdeniami a dôkazmi a svoje rozhodnutie náležité odôvodnil. V odvolacom konaní žalovaný neuviedol   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   neboli   predmetom   preskúmania   súdom   prvého stupňa.   Napadnutému   rozsudku   niet   čo   vytknúť   a   odvolací   súd   na   jeho   odôvodnenie v podrobnostiach odkazuje.“

Vychádzajúc   z citovaného   ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažnosťou   napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Cob 178/2010 z 19. októbra 2011 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 36 Cb 231/2009 z 21. júla 2010 konštatuje, že tieto rozhodnutia dávajú jasnú a zrozumiteľnú odpoveď   na všetky podstatné skutkové a právne okolnosti právneho sporu medzi žalobkyňou a sťažovateľom, pričom zjavne z nich najmä vyplýva, akými   úvahami   sa   okresný   súd   a tiež   krajský   súd   riadili   pri   posudzovaní   (ne)platnosti zmluvy o dodávke a odbere tepla uzavretej medzi sťažovateľom a žalobkyňou, ako aj práva žalobkyne uplatniť „regulovanú cenu tepla a určiť množstvo tepla pre spornú časť fixnej zložky maximálnej ceny“ (citované z rozsudku okresného súdu č. k. 36 Cb 231/2009-127 z 21. júla 2010, pozn.). Napriek relatívnej stručnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sa v zásade obmedzuje len na skonštatovanie a potvrdenie správnosti odôvodnenia   odvolaním   sťažovateľom   napadnutého rozsudku   okresného   súdu,   nemožno vzhľadom   na   text   §   219   ods.   2   OSP   súhlasiť   ani   s tvrdením   sťažovateľa,   že   ide o rozhodnutie,   ktoré   len „kopíruje   rozhodnutie   prvostupňového   súdu,   je   arbitrárne a nepreskúmateľné“, a preto   ním   malo   dôjsť   k porušeniu   sťažovateľom   označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   v danom   prípade   rozhodol   v   súlade s platnými   právnymi   predpismi,   a   jeho   rozhodnutie   je   preto   z ústavného   hľadiska akceptovateľné   a   udržateľné.   Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   medzi napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a   namietaným   porušením   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie signalizovala reálnu   možnosť   vysloviť   porušenie   týchto   práv.   Rozhodnutie   krajského   súdu   obsahuje dostatok   právnych   záverov   na   jeho   výrok   a   ústavný   súd   nezistil   porušenie ústavnoprocesných   princípov   konania   pred   týmto   súdom,   a   tiež   ani   to,   že   by   závery, ku ktorým   dospel,   boli   svojvoľné   alebo   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobené v zrejmom   omyle a v   nesúlade s platnou   právnou   úpravou.   Tvrdenia   sťažovateľa   preto podľa   názoru   ústavného   súdu   sledujú   len   dosiahnutie   zmeny   súdneho   konania,   ktoré skončilo   pre   neho   nepriaznivým   výsledkom,   čo   však   nemožno   spájať   s   porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa neoznámenia termínu verejného vyhlásenia   rozsudku   krajským   súdom   ústavný   súd   zistil,   že   oznámenie   o verejnom vyhlásení rozsudku v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 16 Cob 178/2010 bolo na oznamovacej tabuli krajského súdu vyvesené 7. októbra 2011 a zvesené 19. októbra 2011. Kategorický imperatív verejného vyhlásenia rozsudku vyplývajúci z čl. 142 ods. 3 ústavy   je   vo   veciach,   v ktorých   všeobecný   súd   rozhoduje   rozsudkom   bez   nariadenia pojednávania, bližšie upravený v § 156 ods. 3 OSP, podľa ktorého všeobecný súd oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd vo veci vedenej pod sp. zn. 16   Cob   178/2010   v súlade   s procesno-právnymi predpismi   (v   lehote   a spôsobom ustanoveným zákonom) oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku, vyhodnotil ústavný súd aj túto námietku sťažovateľa ako nedôvodnú.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2012