znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 190/2011-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., K., M. B., K., F. H., K., M. H., K., C. Š., Česká republika, E. M., K., P. H., C., a R. H., C., zastúpených advokátom JUDr. M. H., K., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 216/2009 z 10. mája 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M., M. B., F. H., M. H., C. Š., E. M., P. H. a R. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2010 doručená sťažnosť J. M., K., M. B., K., F. H., K., M. H., K., C. Š., Česká republika, E. M., K., P. H., C., a R. H., C. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. M. H., K., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 216/2009 z 10. mája 2010.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že „sťažovatelia sa svojím návrhom v pripustenom znení domáhali v súdnom konaní vedenom pôvodne na Okresnom súde Košice 1. pod sp. zn.: 15 C 417/1994   zriadenia   časovo   neobmedzeného   vecného   bremena   na   ťarchu   žalobcov v 1. až 8.   rade ako vlastníkov pozemku pôvodne zapísaného v pozemkovoknižnej vložke č. 6946, katastrálne územie K., parc. č. 10620/10 výmere 1457 m2, ktorému zodpovedá právo žalovaných v 1. až 3. rade nerušene užívať časť vyššie uvedeného pozemku, ktorej zodpovedajú: diel č. 75 o výmere 76 m2, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. 6993/36, diel č. 76 o výmere 12 m2, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. 6993/51, diel č. 77 o výmere 265 m2, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. 6993/38, diel č. 78 o výmere 54 m2, ktorý svojou polohou zasahuje do   parcely súboru   CKN   č.   6993/44,   diel č.   79   o   výmere   28   m2,   ktorý   svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. 6993/46, diel č. 80 o výmere 36 m2, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. 6993/40, diel č. 81 o výmere 13 m2, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. 6993/51, diel č. 122 o výmere 22 m2, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. 6993/36, diel č. 123 o výmere 4 m2, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. 6993/36; ktoré sú všetky vyznačené v geometrickom pláne, ktorý je súčasťou znaleckého posudku Ing. M. H., znalca z odboru geodézie a kartografie, č. posudku č. 3/2009, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou tohto rozsudku.   Rovnako sa domáhali   zriadenia časovo neobmedzeného vecného bremena na ťarchu   žalobcov   v   1.   až   8.   rade   ako   vlastníkov   pozemku   pôvodne   zapísaného   v pozemkovoknižnej vložke č. 6946, katastrálne územie K., parc. č. 10620/2 o výmere 1240 m2,   ktorému   zodpovedá   právo   žalovaných   v 1. až 3. rade   nerušene   užívať   časť   vyššie uvedeného pozemku, ktorej zodpovedajú: diel č. 82 o výmere 46 m2, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. 6993/36, diel č. 83 o výmere 8 m2, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. 6993/51, diel č. 84 o výmere 234 m2, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. 6993/39, diel č. 85 o výmere 68 m2, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. 6993/38, diel č. 86 o výmere 21 m2, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. 6993/51, diel č. 87 o výmere 19 m2, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. 6993/36, diel č. 124 o výmere 4 m2, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. 6993/36; ktoré sú všetky vyznačené v geometrickom pláne, ktorý je súčasťou znaleckého posudku Ing. M. H., znalca z odboru geodézie a kartografie, č. posudku 3/2009, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tohto rozsudku. Žalovaní v 1. až 3. rade mali byť v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 400.491,00 Sk, žalobkyni v 2. rade sumu 400.491,00 Sk; žalobca v 3. rade sumu 80.098,20 Sk; žalobkyni v 4. rade sumu 80.098,20 Sk; žalobkyni v 5. rade sumu 80.098,20 Sk; žalobkyni v 6. rade sumu 80.098,20 Sk; žalobcovi v 7. rade sumu 40.049,10 Sk a žalobcov! v 8. rade sumu 40.049,10 Sk. V tej istej lehote mali byť žalovaní v 1. až 3. rade povinní žalobcom uhradiť trovy konania na účet právneho zástupcu.“.

Okresný   súd   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   právnej   veci   sťažovateľov (žalobcov) rozsudkom sp. zn. 18 C 417/1994 z 2. apríla 2009 žalobu v celom rozsahu zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľov   prvostupňový   súd   dospel   k   správnemu   záveru,   keď «predbežne vyriešil otázku ich vlastníckeho práva k sporným pozemkom. Z vykonaného dokazovania ako nepochybné vyplynulo to, že vyvlastňovacia vyhláška nespĺňala viaceré požiadavky stanovené zákonom a preto sa jedná o nulitný akt, na základe ktorého pôvodný vlastník   pozemkov   nemohol   byť   zbavený   svojho   vlastníckeho   práva,   a   teda   že spoluvlastníkmi   časti   pozemku,   na ktorom   sa nachádza športový areál „A.“   (ďalej   iba „areál“) sú sťažovatelia. S odvolaním sa na znenie žalobného petitu však súd absolútne nevyriešil   otázku   vyporiadania   reálneho   užívania   pozemku   spoluvlastníkmi   pozemku (sťažovateľmi),   ktorí   nemôžu   využívať   ktorékoľvek   z   oprávnení,   ktoré   tvoria   a   definujú obsah vlastníckeho práva. S prihliadnutím na uvedené teda prvostupňový súd nerozhodol o zriadení   časovo   neobmedzeného   vecného   bremena   za   náhradu   ako   kompenzáciu nemožnosti užívať vlastníctvo sťažovateľov.».

Tento prvostupňový rozsudok bol po odvolaní sťažovateľov potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 216/2009 z 10. mája 2010. Krajský súd namietaný rozsudok založil   na   inom   právnom   posúdení   nároku   uplatneného   žalobou   sťažovateľov,   čomu zodpovedá aj text jeho odôvodnenia. Odvolací súd dospel k záveru, že sťažovatelia neboli v súdnom spore aktívne legitimovaní, pretože sa ochrany svojich vlastníckych práv mali domáhať prostredníctvom reštitučných zákonov.

V odôvodnení napadnutého rozsudku sa odvolací súd priklonil k aplikácii zákona č. 229/1991   Zb.   o   úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   inému   poľnohospodárskemu majetku   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   pôde“).   Na   tento   zákon nadväzoval aj zákon č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   180/1995   Z.   z.   o   niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov, ktorý upravoval   vrátenie   vlastníctva   k   pozemkom,   ktoré   nebolo   vydané   podľa   osobitného predpisu; týmto osobitným predpisom je zákon o pôde.

K možnosti aplikácie reštitučných zákonov vo vzťahu k nimi uplatňovaným nárokom v označenom konaní sťažovatelia uviedli:

„Je   zrejmé,   že   postavenie   tzv.   reštitučných   zákonov   vo   vzťahu   k   Občianskemu zákonníku   malo   charakter   špeciálneho   predpisu   k   predpisu   všeobecnému.   Každý z reštitučných   predpisov   pritom   riešil   určenú   oblasť   úpravy   a   definoval,   kto   za   akých okolností   mohol   od   koho   žiadať   vydanie   veci,   resp.   požadovať   zaplatenie   peňažnej náhrady...

Prijatie uvedenej právnej úpravy však nespôsobilo, že by tie subjekty, ktorým tzv. reštitučné zákony   neumožnili   uplatniť   ochranu ich   práv (1)   a   súčasne   ich tieto   zákony z uplatnenia ochrany svojich práv nevylúčili (napr. titulom nedostatku štátneho občianstva) (2), sa nemohli, v súlade s vtedy aj dnes platnou právnou úpravou domáhať ochrany svojich práv   podľa   ustanovení   Občianskeho   zákonníka,   ktoré   boli   platné   a   účinné   aj   v   čase účinnosti tzv. reštitučných zákonov.“

Z uvedeného vyplýva, že sťažovatelia si svoje práva v označenom súdnom konaní uplatnili podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, pretože podľa ich názoru „nebolo možné postupovať ani podľa jedného z prijatých tzv. reštitučných zákonov... Oni totižto nikdy neprestali byť spoluvlastníkmi pozemkov, ktoré zdedili po svojich predkoch. Keďže vyvlastňovacia vyhláška nebola zákonná a teda nemala ani žiadne právne účinky, vlastnícke   právo   pôvodných   vlastníkov,   teda   právnych   predkov   sťažovateľov,   nikdy nezaniklo.   Z   uvedeného dôvodu   preto ani   nebolo možné,   aby   sa   sťažovatelia   domáhali prinavrátenia vlastníckeho práva, pretože o neho ich predkovia nikdy neprišli. Jediným problémom je skutočnosť, že ako vlastník pozemkov je v katastri nehnuteľností zapísaný niekto iný. Otázku vlastníckeho práva mal posúdiť súd v konaní ako predbežnú... Navyše sporné pozemky v čase vyvlastnenia neboli súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho fondu alebo lesného pôdneho fondu.“.

Sťažovatelia   ďalej   uviedli,   že «z   podacích   pečiatok   na   jednotlivých   žalobách súvisiacich so športovým areálom je zrejmé, že si... svoje nároky uplatnili pred viac ako 16 rokmi.   Nikto   z   nich   neočakával,   že   súdy   (ktoré   majú   rozhodovať   rýchlo,   majú   byť nezávislé a nestranné) budú ich vec riešiť dodnes... Je zrejmé, že právo ako systém sa neustále vyvíja a prehodnocuje. Jednotlivé právne názory sa zjednocujú a odôvodňujú za účelom   prijatia   rozhodnutia   akceptovateľného   pre   väčšinu,   tak   aby   bola   nastolená spravodlivosť. Sťažovatelia však pri podaní žaloby vychádzali z právneho a skutkového stavu, ktorý bol známy v roku 1994 a preto by mal dovolací súd (sťažovatelia mali zrejme na mysli „odvolací súd“, pozn.) vždy posudzovať ich postup (a snahu domôcť sa svojich práv) k uvedenému dátumu. Je veľmi jednoduché a pohodlné použiť ako hlavný dôvod na zamietnutie 16 žalôb, dôvod, ku ktorému dospela judikatúra iba prednedávnom. Je veľmi jednoduché po 15 rokoch skonštatovať, že aj keď vyhláška reálne bola nezákonná a nemá žiadne právne účinky (a teda štát postupoval nesprávne a vlastnícke právo na neho nikdy neprešlo), jedná sa vlastne o prevzatie veci bez právneho dôvodu...».

Sťažovatelia   poukazujú   na   skutočnosť,   že   z   odôvodnenia   iných   rozhodnutí v súvisiacich sporoch [vedených okresným súdom na návrh iných vlastníkov pozemkov (na ktorých   stojí   športový   areál   „A.“)]   vyplýva,   že   súdy   zriadili   vecné   bremeno   iba   pod stavbami, najmä tribúnou a sociálnou budovou, ktoré čiastočne stoja na časti pozemkoch iných žalobcov v iných konaniach, a nezriadili vecné bremeno za náhradu na pozemku iných žalobcov, na ktorých sa v prevažnej väčšine nachádzajú tenisové kurty, chodníky, okrasná   zeleň,   cvičná   panelová   stena,   vetrolamy,   vonkajšie   schody,   oplotenia s podmurovkou i bez podmurovky, oplotenie kurtov zo strojového pletiva, vráta a ostatná plocha.

Podľa názoru sťažovateľov „je potrebné, aby sa športový areál považoval za jednu stavbu ako takú, a nie aby sa každá jeho časť (tenisový kurt, tribúna, chodník a pod.) samostatne   posudzovala   podľa   stavebného   zákona   či   iného   predpisu   a   samostatne hodnotila,   či   spĺňa   podmienky   stavby.   Uvedené   stavby   a   úpravy   sú   navzájom   účelovo prepojené a slúžia na dosahovanie spoločného cieľa.“.

V   tejto   súvislosti   sťažovatelia   tvrdia,   že «jednotlivé   povrchové   úpravy   a   drobné stavby, ktoré sa na sporných pozemkoch nachádzajú majú doplnkovú funkciu k hlavným stavbám (napr. tenisová dvojhala). Žalovaný v 3. rade v areáli vykonáva podnikateľskú činnosť. Areál bol takto vnímaný už od svojho začiatku, pri jeho plánovaní, vyvlastňovaní pozemkov pod ním, jeho neskoršej výstavbe a i súčasnom používaní. Areál bol plánovaný, povolený a vybudovaný ako Tenisový areál V.. Žalovaný v 1. rade s areálom hospodáril ako s Tenisovým areálom „A.“ a na žalovaného v 3. rade ho síce dvoma zmluvami, ale všetko previedol   ako   nehnuteľnosti,   ktoré   spolu   vzájomne   súvisia   a   sú   na   seba   závislé.   Ako tenisový areál ho nazýva aj samotný prvostupňový súd, a to opakovane aj v odôvodnení rozhodnutia vydaného v tomto súdnom spore.».

Na podporu   uvedených záverov poukazujú sťažovatelia v sťažnosti aj na právny názor   Ústavného   súdu   Českej   republiky   (obsiahnutý   v   náleze   sp.   zn.   II.   ÚS   78/98 zo 14. júna 2000), ktorý však o obdobnej problematike rozhodoval v odlišnej súvislosti; po uplatnení reštitučného nároku.

Sťažovatelia nesúhlasia s právnym názorom prvostupňového súdu ani odvolacieho súdu, že tenisový kurt, chodníky, okrasná zeleň, oplotenie nie sú stavbou (a pravdepodobne ani   vecou).   Poukazujú   pritom   na   skutočnosť,   že „od   takto   vymedzených   objektov   sa povahovo vôbec nelíšia iné, ktoré však ako samostatné veci vnímané výslovne sú, napr. komunikácie, predovšetkým cesty I. a II. triedy a diaľnice K nim v niektorých prípadoch zriadil vecné bremeno priamo zákonodarca (viď § 6 zákona č. 639/2004 Z. z. o Národnej diaľničnej spoločnosti, podľa ktorého okrem iného platí, že k nehnuteľnostiam spravovaným ku   dňu   vzniku   diaľničnej   spoločnosti   Slovenskou   správou   ciest,   ktoré   sú   predmetom prechodu práv a povinností podľa tohto zákona a ktoré nemôžu byť súčasťou predmetu vkladu   do   diaľničnej   spoločnosti   z   dôvodu   nevyporiadania,   prípadne   nepreukázania vlastníckeho práva štátu k nim a ktorých užívanie je dané tým, že sú zastavané diaľnicami, vzniká v prospech diaľničnej spoločnosti dňom jej vzniku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je užívanie nehnuteľností). Nehnuteľnosťami sa v tomto prípade myslia pozemky, ktoré nie sú vo vlastníctve štátu.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia tvrdia, že krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. 5 Co 216/2009 z 10. mája 2010, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 18 C 417/1994 z 2. apríla 2009, porušil ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože „súd rozhodol, že v spore nie sú aktívne legitimovaní a v žiadanom rozsahu nie je možné zriadiť vecné bremeno na ich pozemok a následne im priznať náhradu za užívanie pozemkov, ktoré sú preukázateľne ich vlastníctvom... Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí ani nevyporiadal s podstatnými argumentmi, ktoré sťažovatelia v konaní uvádzali.“.

Sťažovatelia   taktiež   tvrdia,   že   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu princípu právnej   istoty.   V   súvislosti   s   týmto   konštatovaním   sťažovatelia   poukazujú   na   to,   že „v skutkovo a právne zhodnom spore vedenom na Okresnom súde Košice I. pod sp. zn. 15 C 717/2002   bolo   rozhodnuté   tak,   že   súd   poskytol   vlastníkom   pozemkov   ochranu   ich vlastníckeho práva, zriadil vecné bremeno a rozhodol o vyplatení náhrady. V danom čase pritom už úprava týkajúca sa reštitučných nárokov existovala.“.

Podľa sťažovateľov napadnutým rozsudkom krajskému súdu došlo aj k porušeniu čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny. V tejto súvislosti argumentujú tým, že „vlastníckemu právu navrhovateľov k pozemkom nebola priznaná ochrana a tým rovnaký zákonný obsah, ako iným vlastníkom v obdobných sporoch. Je zrejmé, že existujúci stav bolo nevyhnutné riešiť zriadením vecného bremena za náhradu. Všeobecne je podľa názoru sťažovateľov potrebné vychádzať z priority ich vlastníckeho práva, ktoré bolo im, resp. ich právnym   predchodcom   protiprávne   odňaté   a   tým   došlo   k   porušeniu   ich   subjektívneho vlastníckeho práva - právo predmet   svojho vlastníckeho práva držať,   užívať ho a pod. Krajský súd v Košiciach svojím rozsudkom posvätil ten právny stav, že vlastnícke právo sťažovateľom k rodičovským pozemkom je obmedzené a to bez akejkoľvek náhrady.“.

Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že:

„Právo   sťažovateľov   garantované   v   čl.   46   ods.   1   a   čl.   20   ods.   1   a   4   Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 11 ods.   1   a čl. 36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach zo dňa 10. 5. 2010, č. k. 5 Co 216/2009-381 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 5 Co 216/2009-381 zo dňa 10. 5. 2010 sa zrušuje.

Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania vo výške vyčíslenej na základe výzvy Ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľov.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, m. m. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľov   je   tvrdenie,   že   rozsudok   krajského   súdu   ako odvolacieho súdu sp. zn. 5 Co 216/2009 z 10. mája 2010 potvrdzujúci zamietavý rozsudok súdu   prvého   stupňa   sp.   zn.   18   C   417/1994   z   2.   apríla   2009   vo   veci   sťažovateľov o odstránenie neoprávnenej stavby a zriadenie vecného bremena, avšak z iných právnych dôvodov, má také závažné nedostatky, ktoré majú za následok porušenie ich základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   čl.   36   ods.   1   listiny   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Podľa   sťažovateľov,   ktorí   za rozhodujúci pre meritórne posúdenie prerokovávanej veci považovali príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka (o ochrane vlastníctva), totiž „odvolací súd dospel k záveru, že si sťažovatelia mali uplatniť svoj reštitučný nárok podľa § 30 zákona č. 229/1991 Zb. a teda sa v súčasnosti nemôžu domáhať svojich práv podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka“.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim   o   opravných   prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov   ani alternatívou   či   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96) vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť   skutkových   a   právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k súdnemu rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   180/02,   III.   ÚS   271/05, III. ÚS 153/07).

O   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym   posúdením   veci   možno   hovoriť   spravidla   vtedy,   ak   ústavný   súd   zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú,   sú   zjavne   protirečivé   alebo   popierajú   pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky, prípadne,   ak   sú   tieto   dôvody   zjavne   jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Uvedené   právne   východiská   uplatnil   ústavný   súd   aj   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti sťažovateľov.

Podstata sťažnosti spočíva v tvrdení sťažovateľov, že na ich strane nebol dôvod, aby sa ako právni nástupcovia domáhali prinavrátenia vlastníckeho práva k pozemkom podľa zákona o pôde, keďže nikdy neprestali byť spoluvlastníkmi pozemkov, ktoré zdedili po svojich právnych predchodcoch (ide o časti pozemkov, na ktorých sa nachádza športový areál „A.“ v meste K.). K tomu záveru podľa nich dospel aj prvostupňový súd, ktorý v rámci posúdenia predbežnej otázky o vlastníctve konštatoval, že vyvlastňovacie rozhodnutie ako individuálny právny akt správneho orgánu [rozhodnutie odboru výstavby ObNV K. č. k. 5882/83/84-Go   vydané   24.   februára   1984   (ďalej   len   „vyvlastňovacia   vyhláška“)],   ktoré sťažovateľom (ich právnym predchodcom) nebolo doručené (údajne doručované vyvesením na   úradnej   tabuli   ObNV   K.),   nie   je   právne   účinné.   Aplikáciu   § 30   zákona   o   pôde sťažovatelia   neakceptovali,   pretože   sporné   pozemky   sa   v   čase   odňatia   nepoužívali   na rovnaký   účel   ako   pozemky,   ktoré   boli   súčasťou   poľnohospodárskeho   pôdneho   alebo lesného fondu v čase, keď bolo možné uplatniť reštitučný nárok.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   uvedenému   tvrdeniu   sťažovateľov   pripomína základnú výkladovú a aplikačnú líniu, podľa ktorej všeobecný súd má pri aplikácii právnej normy vychádzať z racionálnej argumentácie,   ktorá   vylučuje akúkoľvek   ľubovôľu   vo   výklade, a súčasne zabezpečiť aj naplnenie účelu a zmyslu použitej právnej normy so zreteľom na jej miesto v určitom systéme alebo podsystéme právnych noriem.

V predmetnej veci krajský súd ako odvolací súd riešil predovšetkým zásadnú právnu otázku   vzťahu   reštitučného   nároku   a   vlastníckej   žaloby,   t.   j.   či   sa   v   danej   veci   môžu sťažovatelia   v pozícii   žalobcov dovolávať ochrany   ich   vlastníckych   práv podľa   §   135c Občianskeho zákonníka a či žalobou o ochranu vlastníckeho práva podľa tohto ustanovenia nedochádza k obchádzaniu účelu a zmyslu reštitučného zákona (zákona o pôde).

Podstata   právneho   názoru   odvolacieho   súdu   v   predmetnej   veci   je   vyjadrená v odôvodnení rozsudku sp. zn. 5 Co 216/2009 z 10. mája 2010 takto:

„Odvolací súd... rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p., lebo súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, aj keď vec nesprávne právne posúdil, odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu, avšak bolo potrebné aplikovať na vec zák. č. 229/1991 Zb. v znení neskorších predpisov...

Podľa § 135c OZ, ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá právo,   môže   súd   na   návrh   vlastníka   pozemku   rozhodnúť,   že   stavbu   treba   odstrániť   na náklady toho, kto stavbu zriadil (ďalej len vlastník stavby).

Pokiaľ   by   odstránenie   nebolo   účelné,   prikáže   ju   súd   za   náhradu   do   vlastníctva vlastníkovi pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí.

Súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkmi pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe.

Z cit. zák. ust. vychádzal aj súd prvého stupňa, keď zamietol žalobu na odstránenie stavby a zriadenie vecného bremena. Podľa ustálenej súdnej praxe stavba nie je súčasťou pozemku   a   postavenie   stavby   je   nepochybne   originálnym   spôsobom   nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Z toho teda vyplýva, že stavebník neoprávnenej stavby je jej vlastníkom bez ohľadu na to, podľa ktorého odseku sa bude postupovať pri konečnom vyrovnávaní vzťahu medzi stavebníkom a vlastníkom pozemku. Pritom vlastník pozemku nemôže žalovať o spôsob vyrovnania vzťahu medzi ním a neoprávneným stavebníkom, ktorý vyplýva z ods. 3 cit. zák. ust. Ide tu len o dispozíciu, ktorá sa musí použiť vtedy, keď nie sú splnené   zákonné   predpoklady   na   odstránenie   stavby,   ani   na   jej   prikázanie   vlastníkom pozemkov. Od neoprávnenej stavby možno odlišovať nepovolenú stavbu, ktorou je stavba vybudovaná   bez   príslušného   povolenia,   alebo   s   nedodržaním   ustanovení   stavebných predpisov.

Z hľadiska definície stavby, OZ v § 120 ods. 2 uvádza, že stavba nie je súčasťou pozemku,   avšak   nevymedzuje,   čo   to   je   stavba.   Celkom   nemožno   vychádzať   ani   zo   zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní, podľa ktorého sa za stavbu považujú všetky stavebné diela   bez   zreteľa   na   ich   stavebno-technické   vykonanie,   účel   a   dobu   trvania,   lebo   toto vymedzenie je dané len pre účely stavebno-právne. Podľa ustálenej súdnej praxe stavba ako predmet   občiansko-právnych   vzťahov   vzniká   vtedy,   ak   ide   o   stavbu   podľa   Stavebného zákona,   lebo   základy   stavby   nie   sú   ešte   samostatným   predmetom   občiansko-právnych vzťahov. Rozostavanú budova je vždy stavbou podľa stavebného práva a stavbou podľa občianskeho práva je len za určitých okolností. Pojem stavba pritom nie je vo verejnom a súkromnom   práve   totožný.   Pre   posúdenie   určitého   objektu   podľa   občianskeho   práva nestačí,   že   tento   objekt   je   za   stavbu   prehlásený   alebo   vyhlásený   stavebným   právom. Vlastníkom stavby sa stáva stavebník bez ohľadu na to, či staval z vlastného alebo cudzieho materiálu   a   stavebníkom   v   zmysle   občianskeho   práva   je   ten,   kto   stavbu   uskutočnil s úmyslom mať ju pre seba, pri posúdení vlastníckych a iných právnych vzťahov ku stavbe vzniknutej   spoločnou   činnosťou   viacerých   osôb   je   treba   vychádzať   z   obsahu   dohody uzavretej medzi týmito osobami.

Súd prvého stupňa správne posúdil riešenú vec, žalobu zamietol proti žalovaným v 1., 2.   a   3.   rade.   Súd   prvého   stupňa   správne   skúmal   kto   je   vlastníkom   stavby   keďže z právnej praxe je známe, že situácie, ktoré v dôsledku neoprávnenej stavby môžu vzniknúť sú   natoľko   rôznorodé   a   modifikované,   že   prakticky   zákonodarca   nechcel   v   §   135c   OZ taxatívnym   spôsobom   uviesť   výpočet   všetkých   riešení,   usporiadania,   ktoré   potom   aj vymenoval. V záujme toho je vecou vždy súdu, aby v každom prípade našiel najvhodnejšie zák. riešenie v súlade so znením a účelom § 135c OZ s princípmi, na ktorých je založené platné občianske právo a tiež aj, aby to bolo v súlade s Listinou základných práv a slobôd. Súd   prvého stupňa správne zvažoval a   skúmal,   či pozemok   je zastavaný neoprávnenou stavbou, ktorá nie je stavbou len dočasnou, či ide vôbec o stavbu, aké sú potom právne dôsledky toho, ak by zriadil vecné bremeno. Skúmanie usporiadania pomerov z hľadiska zriadenia   vecného   bremena   vychádza   z   ustanovení   o   vyporiadaní   neoprávnenej   stavby s poukazom na § 135c ods. 2 a § 853 OZ.

Pri otázke zriadenia vecného bremena súd prvého stupňa správne vychádzal z toho, že vyvlastňovacie rozhodnutie ObNV K. z roku 1984 pre výstavbu tenisového areálu T. je právne neúčinné. Napokon, vychádzal súd prvého stupňa z toho, že v danom prípade stavba, ktorá   súvisí   s   porušením   vlastníckeho   práva   žalobcov,   t.   j.   tenisový   areál   postavený   v minulosti na parcele vo vlastníctve žalobcov, nie je svojou povahou takou vecou, stavbou, a to ani čiastočnou, ktorá by pri zachovaní ochrany vlastníckych práv žalobcov mohla byť pri racionálnom úsudku prisúdená do ich vlastníctva za náhradu, lebo dôvodom by iste bola značne vysoká náhrada, a odstránenie stavby ako bolo pôvodne žalované nie je tiež účelné a zmysluplné. Ide o objekt slúžiaci v minulosti aj v súčasnosti obyvateľom mesta a svojou hodnotou   v   komplexe   takéto   riešenie   aj   vylučuje.   Žalobcovia   mohli   podať   na   ochranu svojho   vlastníctva   určovaciu   žalobu,   avšak   mohli   tiež   žiadať   vyplatenie   bezdôvodného obohatenia   za   neoprávnené   užívanie   pozemku   aj   do   budúcna,   pritom   žalobcovia   boli dominus   litis,   to   znamená   len   žalobcovia   si   mohli   zvoliť   formu   právnej   ochrany   ich vlastníctva, ktorou je súd viazaný a podľa § 79 O. s. p. tak urobili žalobným návrhom. Súd prvého stupňa správne vychádzal z toho, že stavbou sa rozumie nehnuteľnosť spojená so zemou   pevným základom a   tejto   požiadavke nevyhovel čo do   rozsahu nehnuteľnosti   vo vlastníctve žalobcov nevyhoveli podiely žalobcov vo vzťahu ku definovanej stavbe, a to išlo o   tak   malé   podiely,   že   nemožno   uvažovať   (a   nebolo   to   pochybné   medzi   účastníkmi)   o možnosti zriadenia vecného bremena, pretože nejde o stavbu v zmysle občiansko-právnom. Správne súd prvého stupňa žalobu zamietol a nestanovil náhradu za zriadené vecné bremeno k stavbám uvedeným podľa výrokovej časti rozsudku. Po postupe podľa § 120 ods. 4 O. s. p. súd prvého stupňa správne aj uznesením zamietol ďalšie návrhy žalovaných na dokazovanie. Pôvodná žalobkyňa A. H. podala dňa 17. 5. 1994 návrh, v ktorom žiadala na vlastné náklady odstrániť stavbu postavenú na pozemkoch č. 6993/2, pritom pôvodné parcelky 10620/1 a 10620/2 nezasahujú svojou polohou do stavieb.“

Aplikáciu zákona o pôde v uvedenej právnej veci odvolací súd odôvodnil takto:„Podľa   ustálenej   súdnej   praxe,   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn. 4 Cdo 130/2007 z 25. 2. 2009, najvyšší súd zaujal právny názor, že pokiaľ štát v rozhodnej dobe prevzal vec bez toho, aby sa tak stalo na základe akéhokoľvek právneho titulu, išlo o prevzatie bez právneho dôvodu, čo je jeden s reštitučnými zákonmi typizovaným dôvodom pre vydanie veci oprávneným osobám (§ 700 ods. 2 zák. č. 87/1991 Zb. alebo § 6 ods. 1 písm. p/ cit. zák.), reštitučné predpisy sú všeobecným predpisom vo vzťahu špeciality (najmä k   občianskemu   zákonníku),   tento   vzťah   sa   rieši   podľa   zásady   lex   specialis   degorat   lex generali), t. zn., že tam kde existuje špeciálna úprava nemožno použiť úpravu všeobecnú. Ak by sa žalobcovia mohli domáhať ochrany práv a postupov podľa reštitučného podpisu ako špeciálneho, teda ak je daný takýto reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva   podľa   všeobecných   právnych   predpisov,   preto   sa   nemôže   právny   nástupca domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, najmä podľa § 126 ods. 1 OZ, a to ani formou určenia vlastníckeho práva, či už svojho alebo svojho predchodcu, ak mohla žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu, nemohla by sa domáhať   takáto   osoba   ani   jej   právny   nástupca   ani   odstránenia   stavieb,   lebo   nemožno obchádzať   účel   a   zmysel   reštitučného   zákonodarstva   a   takáto   osoba   nie   je   aktívne legitimovaná na podanie žaloby o odstránenie stavby a o zriadenie vecného bremena. Ďalej najvyšší súd dôvodil, že existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem na určenie vlastníckeho práva tak, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol alebo z nejakých dôvodov   takejto   požiadavke   nebolo   vyhovené.   Zároveň   podotkol,   že   žalobcovia neuplatnením   ochrany   podľa   reštitučných   predpisov   stratili   možnosť   domáhať   sa hmotnoprávnej   i   procesnoprávnej   ochrany   podľa   všeobecných   predpisov   a   aj   keď   zák. č. 141/1950 Zb., ani zák. č. 40/1964 Zb. (teraz platný občiansky zákonník) okupáciu, t. j. prevzatie veci štátom bez právneho dôvodu ako právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva štátom nepoznali, nepochybne k faktickej okupácii za účinnosti oboch menovaných noriem dochádzalo a štát v týchto prípadoch právny titul k prevzatiu veci ani nepredstieral. Preto po prijatí reštitučných predpisov zákonodarca akceptoval skutočnosť, že k takýmto situáciám aj dochádzalo, a to nie výnimočne. Na základe jeho vôle vyjadrenej v reštitučných predpisoch sa potom z okupácie stal formálny právny titul nie pre nadobudnutie veci zo strany štátu, ale pre vznik nároku na vydanie veci, a teda obnovu formálneho vlastníckeho práva,   nevyužitím   možností   domáhať   sa   takéhoto   nároku   v   zákonnej   lehote   došlo k nezvratnému zániku (preklúzii práva)!, k nezvratnému zániku preklúzii práva a tým aj k nemožnosti dosiahnuť revíziu krokov štátu robených v rozhodnom období.

V tomto konaní žalované Mesto K. poukazovalo, keď žiadalo zamietnuť žalobu (napr. podaním zo dňa 5. 3. 2002) na § 34 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov, že vlastnícke právo, ktoré vzniklo na základe zákona sa zapisuje do katastra nehnuteľnosti záznamom, záznam nemá právotvorné účinky, ale iba deklaratórny charakter. Rozhodnutím odboru výstavby ÚPA Obvodného národného výboru K. zo dňa 20. 2. 1984, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 3. 1984 sa vlastníkom sporných nehnuteľností stal   Československý   štát   v   zastúpení   V.   Preto   podľa   §   134   ods.   1,   3   OZ   vlastníkom nehnuteľnosti sa stal štát, lebo bol spôsobilým subjektom vydržania. Predmetom vydržania mohla byť každá vec v pravom zmysle, čím nehnuteľnosť nesporne bola. V danom prípade od   právoplatnosti   rozhodnutia   teda   od   20.   2.   1984   (súd   prvého   stupňa   poukazuje   na neúčinnosť vyvlastnenia rozhodnutím) plynúť zákonom stanovená lehota, a to 10 ročná vydržacia   doba,   minimálne   od   1.   1.   1993   v   zmysle   §   2   zák.   č.   317/1992   Zb.   v   znení neskorších predpisov bola žalobkyňa ako vlastníčka platiť daň zo sporných nehnuteľností a ak neplatila, nemohla tvrdiť, že sa správala ako vlastník. S poukazom na uvedené podľa § 122 ods. 2 OZ uplynula zákonom stanovená doba vydržania pre štát dňa 27. 3. 1994, v danom prípade Mesto K. ako právny nástupca štátu priamo zo zákona sa stal vlastníkom predmetných nehnuteľností, a teda nadobudnutie vlastníckeho práva pre žalované mesto bolo preukázané, mesto sa správalo ako vlastník k týmto nehnuteľnostiam, kde sú postavené tenisové kurty a ďalšie objekty, lebo Mesto K. na tomto pozemku zrealizovalo aj stavbu tenisová dvojhala, sociálna budova a podobne.

Obdobný názor vo vzťahu reštitučných zákonov ako špeciálnej úpravy k všeobecnej právnej úprave zaujal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 120/03 zo dňa 29. 4. 2004.

Aj pri zmene právneho posúdenia je treba konštatovať, že ani jeden odvolací dôvod nebol daný a preukázaný žalobcami.

V prejednávanej veci pôvodná žalobkyňa A. H. uplatňovala si návrh o odstránenie neoprávnenej   stavby   a   zriadenie   vecného   bremena   podľa   §   135c   Obč.   zák. k nehnuteľnostiam postaveným v katastri nehnuteľnosti k. ú. K. na LV č. 11648 ako parcela č. 6993/2. Pretože ide o konanie o nárokoch z tzv. neoprávnenej stavby, kde prichádza do úvahy použitie právneho predpisu, z ktorého vyplýva určitý spôsob vyporiadania vzťahov medzi účastníkmi, bolo povinnosťou žalobkyne v konaní preukázať, že je vlastníčkou tejto parcely KN - C699312, na ktorej mala stáť neoprávnená stavba. Súd prvého stupňa správne zistil z doplnku k znaleckému posudku znalca Ing. H., že z pôvodnej pozemnoknižnej parcele 10613/2   zodpovedajú   parcely   6993/36,   6993/51,   6993/48,   6993/50,   6993/47,   6993/38, 6993/36 a 6993/2 kat. úz. K., rozhodnutie o vyvlastnení bývalého Obvodného národného výboru zo dňa 20. 2. 1984 nemalo podľa súdu prvého stupňa nadobudnúť účinnosť, lebo nebolo doručené žalobkyni a že účastníkom tohto konania bol aj jej manžel, ktorému nebolo doručené a pôvodné parcely 10620/1 a 10620/2 nezasahujú do stavieb. Keďže žalobkyňa tvrdila, že pozemok jej bol odňatý na základe neúčinného vyvlastňovacieho rozhodnutia, teda bez právneho dôvodu v čase, ktorý spadá do tzv. rozhodného obdobia, bolo potrebné aplikovať reštitučné predpisy (zák. č. 229/91 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, prípadne zák. č. 87/1991 Zb.), v dobe od 25. 2. 1948 do 1. 1. 1990 však žalobkyňa mohla, resp. právna predchodkyňa žalobkýň mohla uplatniť bez ohľadu na jej predchádzajúce reštitučné možnosti právo na ochranu vlastníckeho práva podľa § 135c OZ.

Napokon z reštitučných zákonov (zák. č. 229/1991 Zb. a zák. č. 87/1991 Zb.) vyplýva, že na zabratie veci štátom, či už na základe právoplatného rozhodnutia alebo bez právneho dôvodu tzv. okupovaním nehnuteľností sa vzťahovali reštitučné predpisy, ktoré aj mali za cieľ zmierniť následky niektorých majetkových krívd z obdobia rokov 1948 až 1989. Keďže ako bolo uvedené reštitučné predpisy sú k všeobecným predpisom vo vzťahu špeciality, s poukazom na § 6 ods. 1 písm. p zák. č. 229/91 Zb. právna predchodkyňa mala uplatniť ochranu vlastníckeho práva podľa reštitučných predpisov, žalobcovia ani netvrdili, žeby tak urobili, preto zaujal súd prvého stupňa nesprávny právny názor, že vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti neprešlo nikdy na štát a Mesto K. Zároveň je aj nesprávny záver súdu prvého stupňa, že štátny orgán neumožnil žalobcom ochranu ich vlastníckych práv prostredníctvom reštitučného   konania.   Na   základe   uvedeného   možno   konštatovať,   že   žalobcovia   nie   sú aktívne legitimovaní a nemôžu sa domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa § 135c Obč. zák., lebo žalobou o ochranu vlastníckeho práva podľa tohto ustanovenia nemôžu obchádzať účel a zmysel reštitučného zákona.“

K odvolacej námietke sťažovateľov, že pre uplatnenie nároku podľa zákona o pôde nemohli byť splnené podmienky, lebo zákon sa v § 1 ods. 1 písm. a) vzťahuje na pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí, a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond, odvolací súd uviedol:

„Podľa § 30 zák. č. 229/91 Zb. pre postup podľa druhej časti tohto zákona sa za majetok uvedený v § 1 ods. 1 považuje aj majetok, ktorý sa v čase odňatia vlastníckeho práva na tieto účely užíval, toto ustanovenie rieši aj prípady (§ 30), keď poľnohospodárske alebo lesné nehnuteľnosti prešli na štát alebo na inú právnickú osobu, dodatočne však stratili   charakter   poľnohospodárskeho   a   lesného   majetku   tým,   že   boli   napr.   zastavané sídliskami a podobne, takže ohľadne § 1 ods. 1 by sa na nej zákon nevzťahoval, pre účely reštitúcie sa preto považuje tento majetok za nehnuteľnosti uvedené v § 1 ods. 1, a tak sa na ne vzťahuje aj druhá časť zákona. Preto možno vychádzať z tohoto a prijať taký záver, že aj keby   bola   sporná   parcela   v   čase   účinnosti   zákonom   zastavaným   pozemkom,   nešlo   by o prekážku,   pre   ktorú   by   nárok   nemohol   byť   uplatnený,   ďalšie   reštitúcie,   ak   by   boli uplatnené k nehnuteľnostiam mimo poľnohospodárskej alebo lesnej pôdy, boli upravené zák. č. 87/1991 Zb.“

Ústavný súd zohľadňujúc citované právne závery krajského súdu považoval ešte za potrebné zdôrazniť, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním   aplikuje.   Za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy)   a   ústavný   súd   iba   posudzuje,   či   príslušný   výklad   právnej   normy   aplikovanej v konkrétnych   okolnostiach   prípadu   (v   danej   veci   zákona   o   pôde)   je   racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu (IV. ÚS 123/08).

Prv,   než   ústavný   súd   pristúpil   k   hodnoteniu   právnych   a   skutkových   záverov krajského   súdu   z   hľadiska   dodržania   zásad   spravodlivého   súdneho   konania,   považoval v prvom rade za potrebné poznamenať, že v danom prípade krajský (odvolací) súd rozhodol vo   veci   odvolania   sťažovateľov   proti   rozsudku   okresného   súdu   vydaného   takmer   po 15 rokoch od podania ich žaloby. Počas tohto obdobia sa relevantná judikatúra všeobecných súdov (a aj v súčasnosti aplikovaná) už vysporiadala s otázkou, že prevzatím nehnuteľnosti (štátom) bez právneho dôvodu podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde sa rozumie nielen prevzatie nehnuteľnosti tzv. okupáciou, t. j. bez toho, aby k tomu existoval právny dôvod, ale i prevzatie nehnuteľnosti na základe správneho rozhodnutia o vyvlastnení, ktoré nebolo riadne doručené a nenadobudlo právnu účinnosť (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp.   zn.   4   Cdo   130/2007,   zjednocujúci   rozsudok   veľkého   senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky z 11. septembra 2003 sp. zn. 31   Cdo   1222/2001,   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   zo 7.   decembra   2005 sp. zn.   31   Cdo   1529/2004,   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   sp.   zn. 28 Cdo 2980/2006   zo   14.   februára   2007,   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky sp. zn. 28 Cdo 572/2010 zo 14. apríla 2010).

V posudzovanom prípade to znamená, že prevzatie nehnuteľnosti sťažovateľov (ich právnych   predchodcov)   štátom   na   základe   právneho   dôvodu   síce   existujúceho,   ale nespôsobilého vyvolať zamýšľané právne dôsledky (vyvlastňovacej vyhlášky) je z hľadiska reštitučných nárokov a žaloby vlastníckej subsumovateľné pod pojem prevzatia veci bez právneho dôvodu; rovnaký právny názor vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Českej republiky (II. ÚS 114/04, II. ÚS 504/04, I. ÚS 2177/07, II. ÚS 99/09, IV. ÚS 1610/08).

Ak krajský súd, hoci aj po 16 rokoch od začatia konania, dospel k právnemu záveru, podľa ktorého nemožno považovať osobu, ktorej nehnuteľnosť prešla na štát v dobe od 25. februára   1948   do   1.   januára   1990,   za   vlastníka   nehnuteľnosti   a   tá   (resp.   jej   právni nástupcovia)   sa   svojich   vlastníckych   nárokov   už   nemôže   úspešne   domáhať   podľa všeobecných   predpisov   (Občianskeho   zákonníka),   keďže   jej   prináležala   ochrana vlastníckeho práva k pozemkom podľa špeciálneho predpisu (zákona o pôde), tak takýto záver nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   v   namietanom   rozsudku   zaujal k sťažovateľmi   nastolenému   problému   ústavne   konformný   právny   názor   (v   súlade s ustálenou rozhodovacou praxou, zjednotenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky) neodporujúci ani hmotnému právu, pričom poukázal na to, akými ustanoveniami zákona (Občianskeho zákonníka, zákona o pôde) sa riadil, aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru. Viazaný žalobným návrhom (o odstránenie neoprávnenej stavby a zriadenie vecného bremena podľa §   135c   Občianskeho   zákonníka   k   nehnuteľnostiam   v   katastri   nehnuteľností   K.   na   LV č. 11648   ako   parcela   č.   6993/2)   odvolací   súd   v   odôvodnení   rozhodnutia   objasnil   svoje úvahy o povinnosti žalobcov - sťažovateľov v konaní preukázať, že sú vlastníkmi spornej parcely č. KN-C6993/2, na ktorej mala stáť neoprávnená stavba (tenisový kurt), ako aj svoje úvahy o vymedzení pojmu stavba v občianskoprávnom zmysle. To, že zistený skutkový stav viedol odvolací súd k prijatiu odlišných právnych dôvodov, ale smerujúcich k totožnému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, ešte nemožno, a to vzhľadom na okolnosti tohto prípadu,   ako   aj   s   prihliadnutím   na   platnú   judikatúru   ústavného   súdu   (III.   ÚS   146/09, III. ÚS 351/08) považovať za situáciu, ktorá by mohla prisvedčiť tvrdeniu sťažovateľov, že v danom prípade došlo k porušeniu zásad spravodlivého súdneho konania.

Uvedené   závery   vyslovené   v   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   216/2009 z 10. mája   2010   preto   nesignalizujú   existenciu   takej   príčinnej   súvislosti   s   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by zakladala dôvod na vyslovenie záveru o ich porušení.

Ten istý právny záver zaujal ústavný súd aj vo vzťahu k sťažovateľmi namietanému porušeniu ich základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, ktorého porušenie namietali iba z dôvodu nimi tvrdených svojvoľných a arbitrárnych záverov napadnutého rozsudku krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv vyjadrených   v   čl.   46   až čl.   48   ústavy   alebo práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07).

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom   prerokovaní sťažnosti   dospel k záveru, že sťažovateľmi označené základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 216/2009 z 10. mája 2010 nemohli byť porušené, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov formulovanými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011