znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 190/2010-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 50 C 269/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2010 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 50 C 269/2008 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 6. júla 2007 Okresnému súdu Bratislava I žalobu, ktorou sa domáhal ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy v sume   150 000 Sk,   pričom   Okresný   súd   Bratislava I   vec 20.   novembra   2008   z dôvodu miestnej   príslušnosti   postúpil   okresnému   súdu,   kde   mu   bola   pridelená   sp. zn. 50 C 269/2008.

Sťažovateľ okrem iného uviedol, že „podal žalobu proti štátu SR dňa 06. 07. 2007 na   Okresný   súd   Bratislava I,   kde   došlo   k zbytočným   prieťahom.   Spis   bol   postúpený na Okresný súd Bratislava II v roku 2008.

Sťažovateľ sa stal obeťou policajtov dňa 04. 04. 2007, keď vo vlaku mu policajt J. a spol. nasypali do piva v nestráženej chvíli uspávacie prostriedky (?), ktoré sťažovateľa uviedli do bezvedomia, v ktorom zostal až do 21:00 dobu 4-hodiy bez pomoci, hoci údajne bola prítomná záchranná služba.

Nezvyčajne   protizákonne   zákonné   sudkyne   odmietajú   výsluch   svedkov   a pripojiť vyšetrovacie spisy, ktoré vyšetrovatelia úporne skrývajú pred sťažovateľom...

Predseda   súdu   JUDr.   A.   R.   na   sťažnosti   na   prieťahy   nepovažuje   za potrebné odpovedať, viď sťažnosť 26. 01. 2009, 19. 02. 2009.

Sťažovateľ   študoval   súdny   spis   dňa   21. 08. 2009,   bez   známok   činnosti.   Zákonná sudkyňa a jej predseda súdu zjavne majú záujem na zmarení spravodlivosti.“.

Na základe týchto skutočností sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd vydal tento nález:„Okresný súd Bratislava II brutálne porušuje základné práva D. B.   garantované čl. 48   ods. 2   Ústavy   SR   a   čl. 6   ods. 1   –   právo   na   spravodlivé   konanie   bez   prieťahov a náležitým zabezpečením dôkazov.

Okresný súd Bratislava II – zákonná sudkyňa JUDr. I. D. pácha trestný čin marenie spravodlivosti vo veci 50 C/269/2008 § 344 Tr. z.   ods. 1 písm. c) ods. 2 písm. a),   b),   c) a § 326 Tr. z. Zneužívanie právomoci verejného činiteľa ods. 1 a), b), c), ods. 3 písm. c) Ústavný súd SR zbavuje zákonnú sudkyňu JUDr. I. D. sudcovskej imunity a vydáva ju povinnosti preskúmať jej trestnú činnosť spojenú s výkonom súdnictva.

Ústavný súd SR prikazuje Okresnému súdu Bratislava II bezodkladne konať vo veci 50 C/269/2008 bez ďalších prieťahov a porušovania základných práv D. B.

Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť D. B. safisfakciu vo výške 1,000.000 Eur v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu plus úroky z omeškania v prípade omeškania, vo výške 17.6 % z dlžnej sumy od dňa povinnosti zaplatiť do dňa zaplatenia.

Ústavný súd prikazuje predsedovi OS Bratislava II JUDr. A. R. písomne sa jasne a zrozumiteľne   ospravedlniť   D.   B.   za   opakované   a   početné   porušovania   jeho   práv Okresným súdom Bratislava od roku 2002 naďalej s prísľubom, definitívnej nápravy a rehabilitácie dokonca za kriminálne rozhodnutia v konaniach 24 Cb/82/2008, 7 C/63/2002, 52 C/291/06   keď   vo   všetkých   boli   použité   ako   dôkazy   falsifikáty   a   súd   rozhodoval   z falsifikátov; rovnako rozhodovanie po prekrútení a sfalšovaní skutkového stavu...“

Okrem uvedeného sťažovateľ žiada, aby mu bol v konaní o jeho sťažnosti ústavným súdom ustanovený právny zástupca z radov advokátov, pričom túto žiadosť odôvodňuje najmä tým, že „je plne invalidný, nositeľom ŤZP, nemá možnosť zárobku a nemá peniaze na prenájom advokáta, nemá peniaze ani na základné životné potreby a žije na dlh“.

II.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

1. Vychádzajúc z uvedeného, predloženej sťažnosti a jej príloh, ako aj zo súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 50 C 269/2008 ústavný súd zistil, že 20. novembra 2008 Okresný súd Bratislava I po zistení, že nie je miestne príslušný, postúpil právnu vec sťažovateľa   (o ochranu   osobnosti   a náhradu   nemajetkovej   ujmy)   bez   rozhodnutia   podľa § 105 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) okresnému súdu.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní   podľa   čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným   súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (napr.   m. m.   I. ÚS 178/09,   IV. ÚS 428/09).   Konanie   pred   ústavným   súdom   je   navyše ovládané princípom dispozitívnosti,   ktorý   vylučuje, aby ústavný súd zapájal do konania o sťažnosti iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.

Vzhľadom na viazanosť ústavného súdu návrhom na rozhodnutie vo veci samej sa ústavný súd časťou konania, ktoré prebiehalo na Okresnom súde Bratislava I až do jeho postúpenia okresnému súdu, nemohol zaoberať.

Vo   vzťahu   k prípadnému   preskúmavaniu   postupu   Okresného   súdu   Bratislava I ústavný súd poukazuje tiež na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého poskytuje ochranu základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy,   ako   aj   právu   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   pred   ústavným   súdom   uplatnená   v čase,   keď k namietanému porušeniu označených práv ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. IV. ÚS 102/05). V danom prípade vec bola z Okresného súdu Bratislava I postúpená okresnému súdu 20. novembra 2008 a sťažnosť ústavnému súdu bola doručená až 7. januára 2010, teda v čase, keď k porušovaniu označených práv Okresným súdom   Bratislava I   už   nemohlo   dochádzať.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   na   základe uvedeného by sťažnosť aj v prípade, ak by smerovala proti Okresnému súdu Bratislava I, bolo potrebné v tejto časti odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. Pri skúmaní opodstatnenosti sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd prihliada najmä   na   dĺžku   trvania   namietaného   konania   vychádzajúc   súčasne   zo   svojej   doterajšej judikatúry, podľa ktorej môže odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú okrem iného v prípade, keď zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré možno kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle uvedeného článku ústavy (napr. I. ÚS 57/01, II. ÚS 199/02, IV. ÚS 296/04).

V okolnostiach   danej   veci   okresný   súd   po   predložení   spisu   z Okresného   súdu Bratislava I   (20.   novembra   2008)   vyzval   sťažovateľa   prípisom   zo   16.   januára   2009 na doplnenie petitu a 9. februára 2009 na doručenie potrebného počtu rovnopisov návrhu. V súvislosti   s hrubo   urážlivým   podaním   sťažovateľa   zákonná   sudkyňa   7.   októbra   2009 oznámila   predsedníčke   okresného   súdu,   že   na   sťažovateľa   podala   trestné   oznámenie, uplatnila   podanou   žalobu   nárok   na   ochranu   osobnosti   a v súlade   s   § 15   ods. 1   OSP predložila   súdny   spis   predsedníčke   okresného   súdu   s návrhom   na   svoje   vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci (§ 14 ods. 1 OSP). Predmetný spis bol 8. decembra 2009 opatrením predsedníčky okresného súdu prikázaný inému zákonnému sudcovi, ktorý ho   11.   decembra   2009   zaslal   Okresnému   súdu   Bratislava I   s požiadavkou   na   doloženie chýbajúcich doručeniek, pričom spis bol okresnému súdu vrátený 22. marca 2010.

Ústavný súd v postupe okresného súdu zistil nečinnosť v období od 9. februára 2009, keď   vyzval   sťažovateľa   na   predloženie   rovnopisov   návrhu,   do   7.   októbra   2009,   keď zákonná   sudkyňa   v dôsledku   hrubo   urážlivého   podania   sťažovateľa   predložila   spis predsedníčke okresného súdu s návrhom na svoje vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci.   Toto   obdobie v kontexte   s celým doterajším   priebehom   konania však ústavný súd vyhodnotil   iba   ako   ojedinelý   prieťah,   pričom   predĺženie   priebehu   napadnutého   konania v súvislosti s hrubo urážlivým podaním sťažovateľa a následným prikázaním veci inému zákonnému sudcovi je potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľa.

Ústavný súd poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých opakovane vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04). Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 92/03).

Na   základe   uvedeného   a   s prihliadnutím   na   to,   že   dĺžka   napadnutého   konania v okolnostiach daného prípadu nie je takej povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť namietané   porušenie   práv   sťažovateľa,   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 50 C 269/2008, odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. Pokiaľ sa sťažovateľ v petite domáha „náležitého zabezpečenia dôkazov“, ústavný súd   poukazuje   na   to,   že   v danej   veci   sa   napadnuté   konanie   nachádza   ešte   len   v štádiu dokazovania (zisťovania skutkového stavu potrebného na rozhodnutie), keď ešte nebolo vydané žiadne rozhodnutie vo veci samej. Táto skutočnosť vzhľadom na princíp subsidiarity obsiahnutý v čl. 127 ods. 1 ústavy zásadne bráni ingerencii ústavného súdu do výkonu tejto právomoci   všeobecných   súdov,   a preto   sťažnosť   v tejto   časti   bolo   potrebné   odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

4. Sťažovateľ napokon navrhuje, aby ústavný súd:

- zbavil zákonnú sudkyňu sudcovskej imunity a vydal ju „povinnosti preskúmať jej trestnú činnosť spojenú s výkonom súdnictva“,

- vyslovil, že zákonná sudkyňa „pácha trestný čin marenia spravodlivosti vo veci 50 C 269/2008 § 344 Tr. z ods. 1 písm. c) ods. 2 písm. a), b), c) a § 326 Tr. z. Zneužívanie právomoci verejného činiteľa ods. 1 a), b), c) ods. 3 písm. c)“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   nie   je   oprávnený   posudzovať   trestnú   zodpovednosť sudcov   všeobecných   súdov   za   konanie   spojené   s výkonom   ich   funkcie   ani   rozhodovať o zbavení sudcovskej imunity v súvislosti s trestným stíhaním sudcov.

Obdobne ústavný súd nemá kompetenciu prikazovať predsedom všeobecných súdov, aby sa ospravedlnili účastníkom konania za „opakované a početné porušovania ich práv“.

Ústavný súd je štátnym orgánom (nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti) a jeden zo základných princípov právneho štátu, ktorý je pozitívne zakotvený v čl. 2 ods. 2 ústavy,   vyjadruje,   že   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy,   v jej   medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd sa preto musí dôsledne riadiť vymedzením   svojich   právomocí   vyplývajúcich   z čl. 125   a nasledujúcich   ústavy   a ďalej konkretizovaných v zákone o ústavnom súde a nemôže sa zaoberať podaniami, ktorými sa fyzické   osoby   domáhajú   niečoho,   čo   podľa   ústavy   a zákona   o ústavnom   súde   nemôže prerokúvať a rozhodnúť.

Na základe uvedeného ústavný súd uzavrel, že sťažnosť je potrebné v tejto časti odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný súd nad rámec poznamenáva, že trestné stíhanie a vzatie do väzby sudcu môže prebiehať iba za predpokladu, že ústavný súd dá   na základe žiadosti príslušného orgánu na takýto postup svoj súhlas (§ 74e zákona o ústavnom súde), pričom sťažovateľ ako fyzická osoba nie je na podávanie uvedených návrhov aktívne legitimovaný.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   vrátane   posúdenia   žiadosti   o ustanovenie   právneho zástupcu z radov advokátov na konanie pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2010