znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 190/07-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2008 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti R. H., P., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. C., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky   a   práva   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 30 T 21/05 a Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 99/06 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu podanej 7. marca 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva R. H. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa   čl.   5   ods.   4 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 30 T 21/05 a postupom Krajského   súdu   v Trnave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5 Tos 99/06   v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu podanej 7. marca 2006 p o r u š e n é   b o l i.

2.   R.   H. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   20 000   Sk   (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu j e   p o v i n n ý   zaplatiť Okresný súd Trnava do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á uhradiť trovy právneho zastúpenia R. H. v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Z. C., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume   6   296 Sk   (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   na účet Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č. 7000060515/8180   vedený   v Štátnej pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 190/07 z 29. novembra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   R.   H.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Z. C., T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 30 T 21/05 a Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.   5   Tos   99/06   v súvislosti   s rozhodovaním   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na slobodu podanej 7. marca 2006.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 7. marca 2006 podal vo veci vedenej okresným súdom   pod sp.   zn. 30 T 21/05 žiadosť   o prepustenie z väzby na slobodu.   Okresný súd v rozpore so sťažovateľovým právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody rozhodol o uvedenej žiadosti až uznesením z 24. augusta 2006, ktorým túto žiadosť zamietol. Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej okrem iného poukázal aj na prieťahy v konaní. Krajský súd o podanej sťažnosti rozhodol až 21. septembra 2006, a preto podľa sťažovateľa taktiež v jeho veci nekonal urýchlene.

Podľa   sťažovateľa   okresný   súd   a ani   krajský   súd   v konaní   o   jeho   žiadosti o prepustenie   na   slobodu   zo   7.   marca   2006   nekonali   urýchlene,   resp.   bez   meškania. Postupom okresného súdu, v dôsledku ktorého o jeho žiadosti rozhodoval päť mesiacov a postupom   krajského   súdu   v   konaní,   v ktorom   o sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu z 24. augusta 2006 rozhodoval takmer jeden mesiac, došlo podľa neho k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto nález:„1.) Okresný súd Trnava svojim postupom v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti R. H. o prepustenie z väzby na slobodu podanej 7. marca 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 30 T 21/05 porušil jeho základné právo podľa § 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.) Krajský súd v Trnave v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti R. H. o prepustenie z väzby na slobodu podanej 7. marca 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 99/2006 porušil jeho základné právo podľa § 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3.) R. H. priznáva finančné zadosťučinenie 200 000,- Sk (slovom dvestotisíc korún slovenských), ktoré sú súdy povinné mu vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti nálezu.

4.)   R.   H.   priznáva   náhradu   trov   konania   v sume   6.296,-   Sk   (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť korún slovenských), ktoré sú povinné súdy zaplatiť na účet právnej zástupkyne JUDr. Z. C. do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu k sťažnosti sťažovateľa vyjadril podaním z 19. decembra 2007, v ktorom uviedol: „Fakty, ktoré sú konštatované v sťažnosti obvineného   R.   H.   podľa   obsahu   trestného   spisu Okresného   súdu   Trnava,   sp.   zn. 30T/21/2005 zodpovedajú skutočnosti. V trestnom spise sa nachádza veľké množstvo podaní sťažovateľa, zrejme v dôsledku ktorých predseda senátu na jednotlivé podania sťažovateľa včas   nereagoval   a   v dôsledku   toho   došlo   k   situácii,   že   o   žiadosti   obvineného   R.   H.   o prepustenie z väzby zo dňa 07. 03. 2006 bolo rozhodnuté až dňa 24. 08. 2006. Dňa 24. 08. 2006 súd rozhodol súčasne o žiadostiach o prepustenie z väzby zo dňa 01. 02. 2006, 11. 02. 2006, 07. 03. 2006, 28. 02. 2006, 06. 03. 2006, 02. 03. 2006; 18. 04. 2006, 21. 06. 2006, 20. 06. 2006 a 24. 07. 2006. Po podanej sťažnosti obvineného Krajský súd v Trnave rozhodol o zamietnutí sťažnosti dňa 21. 09. 2006, keď spis bol predložený na odvolací súd dňa 12. 09. 2006 a z odvolacieho súdu sa vrátil späť na okresný súd dňa 16. 10. 2006.

Postup predsedu senátu pri rozhodovaní o žiadostiach obvineného o prepustenie z väzby   nemožno   považovať   za   správny,   pretože   o   jednotlivých   žiadostiach   obvineného o prepustenie z väzby bolo potrebné rozhodnúť bezprostredne po ich dôjdení a nie naraz rozhodovať o 11-tich žiadostiach. Je tiež potrebné uviesť, že k prieťahom v konaní došlo aj zo strany Krajského súdu Trnava, keď po rozhodnutí odvolacieho súdu na č. l. 602 zo dňa 16. 02. 2006 bol spis vrátený na tunajší súd až dňa 13. 03. 2006. Došlo tiež k rozhodovaniu súdu o oslobodení od povinnosti obhajoby JUDr. Č. zo dňa 19. 10. 2006 na č. l. 695, k ustanoveniu inej obhajkyne a to dňa 23. 10. 2006 JUDr. Ľ. J. V tomto smere sa okresný súd dopustil ďalšieho pochybenia, keď v období od 19. 10. 2006 do 23. 10. 2006, teda od oslobodenia od povinnosti obhajoby JUDr. Č., došlo k ustanoveniu JUDr. J. až dňa 23. 10. 2006, teda obvinený štyri dni nemal žiadneho obhajcu.

Predmetná   vec   stále   nie   je   právoplatne   skončená   a   nedošlo   ani   k   vyhláseniu prvostupňového rozsudku, keď obvinený medzitým nastúpil výkon trestu odňatia slobody v inej trestnej veci. Poznamenávam tiež, že v období od 06. 07. 2006 do 18. 07. 2006 sudca Mgr. M. Ž. čerpal riadnu dovolenku, pričom rozhodnutie Najvyššieho súdu SR došlo na tunajší súd aj so spisom dňa 12. 07. 2006 (č. l. 556), keď Najvyšší súd SR rozhodol dňa 14. 06. 2006 v tom smere, že trestná vec obvineného R. H. zostáva na Okresnom súde Trnava. Aj napriek horeuvedeným pochybeniam a prieťahom v konaní, ktoré boli zavinené tunajším   súdom   považuje   Okresný   súd   Trnava   požadované   finančné   zadosťučinenie   vo výške 200.000,- Sk za neúmerne vysoké, pretože práve neustálymi podaniami zo strany obvineného   došlo   k   zneprehľadneniu   celého   procesného   postupu   a   zrejme   z uvedených dôvodov predseda senátu Mgr. M. Ž. neurčil vo veci termín hlavného pojednávania.“

Ústavnému súdu bolo 31. decembra 2007 doručené vyjadrenie krajského súdu zo 17. decembra 2007 k sťažnosti sťažovateľa, v ktorom uviedol: „Krajský súd v Trnave prijal sťažnosť R. H. proti rozhodnutiu Okresného súdu v Trnave zo dňa 24. 8. 2006 sp. zn. 30 T 21/05 na rozhodnutie dňa 12. 9. 2006.

O sťažnosti rozhodol dňa 21. 9. 2006 t. j. v lehote 9 dní pod sp. zn. 5 Tos 99/2006. Sudca, ktorému bola vec pridelená vypracoval rozhodnutie dňa 10. 10. 2006. Rozhodnutie bolo opísané dňa 11. 10. 2006 a spis bol expedovaný späť na Okresný súd v Trnave dňa 12. 10. 2006.

Krajský súd v Trnave o sťažnosti R. H. rozhodol v súlade s ust. § 79 ods. 3 Tr. por. v lehote 9 dní a sudca vypracoval rozhodnutie tiež v zákonnej lehote v súlade s ust. § 180 a § 172 ods. 3 Tr. por.

Z uvedených dôvodov považujem sťažnosť R. H. za nedôvodnú a navrhujem, aby Ústavný súd SR túto zamietol.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na   základe   písomne   podaných   stanovísk   účastníkov   a obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho súdneho spisu.

II.

Ústavný súd na základe príslušného spisu okresného súdu zistil nasledovný prehľad doterajšieho   priebehu   trestného   konania   v súvislosti   s rozhodovaním   o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu podanej 7. marca 2006:

- 22. decembra 2005 bola okresnému súdu   podaná obžaloba na sťažovateľa pre trestný čin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 v spojení s § 222 ods. 1 Trestného zákona, trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 1 písm.   c)   Trestného   zákona   v znení   účinnom   k 1.   augustu   2004,   trestný   čin   zanedbania povinnej výživy podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom do 1. decembra 2003,   trestný   čin   zanedbania   povinnej   výživy   podľa   §   213   ods.   1   Trestného   zákona účinného do 1. januára 2005,

- 7. marca 2006 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 28. februára 2006,

- na č. l. 499 spisu bola pripojená žiadosť sťažovateľa o „prepustenie z väzby na slobodu, z iných dôvodov“ zo 6. marca 2006 (doručená okresnému súdu 10. marca 2006),

- 14.   februára   2006   bola   okresnému   súdu   prostredníctvom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   doručená   sťažovateľova „Námietka zaujatosti OS a KS v Trnave“ z 1. februára 2006,

- 10. apríla 2006 okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 30 T 21/05 o nevylúčení predsedu   senátu   a prísediacich   senátu   okresného   súdu   z vykonávania   úkonov   trestného konania vedeného proti sťažovateľovi, zákonný sudca zároveň v tento deň nechal pokynom súdnej   kancelárii   doručiť   uvedené   uznesenie   sťažovateľovi,   jeho   obhajcovi   a Okresnej prokuratúre Trnava a následne predložiť spis krajskému súdu na rozhodnutie o odňatí veci z dôvodu námietky zaujatosti vznesenej voči všetkým sudcom okresného súdu,

- na č. l. 555 až 557 boli v uvedenom spise pripojené vyjadrenia všetkých sudcov okresného súdu k námietke zaujatosti podané v období od 28. apríla 2006 do 4. mája 2006,

- 23. apríla 2006 bol spisový materiál v predmetnej veci za účelom rozhodnutia o vznesenej námietke zaujatosti doručený krajskému súdu,

- 27. apríla 2006 bol daný pokyn súdnej kancelárii na zadováženie vyjadrení sudcov krajského   súdu   k sťažovateľovej   námietke   zaujatosti   a následné   predloženie   spisu najvyššiemu súdu za účelom rozhodnutia o jeho návrhu na odňatie veci krajskému súdu,

- 11. mája 2006 bol spis v uvedenej veci predložený najvyššiemu súdu,

- 8. júna 2006 bola krajskému súdu doručená sťažovateľova „Sťažnosť“, ktorou požiadal, aby krajský súd prikázal okresnému súdu vo veci jeho žiadosti o prepustenie na slobodu podanej 7. marca 2006 konať a rozhodnúť,

- prípisom zo 6. júla 2006 (doručeným 11. júla 2006) okresný súd sťažovateľovi oznámil, že sa jeho „v posledných dňoch“ doručenými podaniami bude môcť zaoberať až po vrátení spisu z krajského súdu, ktorému bol spis zaslaný za účelom rozhodnutia o jeho námietke zaujatosti,

- 12. júla 2006 bolo krajskému súdu doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ndt 18/06 zo 14. júna 2006, ktorým rozhodol, že trestná vec sťažovateľa sa krajskému súdu neodníma,

- 14.   júla   2006   bolo   okresnému   súdu   doručené   sťažovateľovo   podanie,   ktorým reagoval na prípis okresného súdu zo 6. júla 2006,

- 7.   augusta   2006   sudca   krajského   súdu   pokynom   súdnej   kancelárii   nariadil neverejné zasadnutie na 8. august 2006,

- 8. augusta 2006 krajský súd uznesením sp. zn. Nto 76/2006 rozhodol, že trestná vec sťažovateľa vedená okresným súdom pod sp. zn. 30 T 21/05 sa tomuto súdu neodníma (uznesenie krajského súdu bolo 18. augusta 2006 doručené okresnému súdu),

- na   č.   l.   593   v spise   bola   pripojená   odpoveď   predsedníčky   okresného   súdu z 10. augusta 2006 na sťažovateľovu sťažnosť na prieťahy v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu.

- 17.   augusta   2006   bolo   okresnému   súdu   prostredníctvom   najvyššieho   súdu doručené   podanie   sťažovateľa,   v ktorom   reagoval   na   oznámenie   najvyššieho   súdu o postúpení jeho predchádzajúceho podania okresnému súdu,

- 22.   augusta   2006   bolo   okresnému   súdu   prostredníctvom   najvyššieho   súdu doručené   podanie   sťažovateľa,   ktorým   doplnil   svoje   predchádzajúce   podanie   doručené okresnému súdu 17. augusta 2006,

- 24. augusta 2006 okresný súd uznesením sp. zn. 30 T 21/05 zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu,

- 6. septembra 2006 bola sťažovateľom podaná sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 24. augusta 2006,

- 12.   septembra   2006   bol   spisový   materiál   v predmetnej   veci   predložený najvyššiemu súdu,

- 21. septembra 2006 krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tos 99/06 zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 24. augusta 2006,

- 16. októbra 2006 bolo uznesenie krajského súdu z 21. septembra 2006 doručené okresnému   súdu   (uznesenie   bolo   následne   doručené   20.   októbra   2006   sťažovateľovi a 17. októbra 2006 Okresnej prokuratúre Trnava).

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly   v krátkych   intervaloch.   V texte   čl.   5   ods.   4   dohovoru   použitý   anglický   výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5   ods.   4 dohovoru   tým,   že osobám pozbaveným slobody   zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z 28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - 36).

Ústavný súd už v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou (v rámci ktorej sa zaoberal   požiadavkou   urýchlenosti   rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby   aj z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru) uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade však   požiadavke   neodkladnosti   rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby   v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale   na   týždne.   Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 255/03).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal,   že   pri   rozhodovaní   o jeho   žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu podanej 7. marca 2006 došlo k porušeniu jeho práva na urýchlené   rozhodovanie   o zákonnosti   jeho   väzby   postupom   okresného   súdu,   ako   aj postupom krajského súdu.

Zo spisového materiálu v predmetnej veci vyplýva, že okresnému súdu bola uvedená žiadosť   sťažovateľa   doručená   7.   marca   2006.   Okresný   súd   o nej   rozhodol   uznesením z 24. augusta 2006.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ v priebehu konania využil svoje procesné právo   a 14.   marca   2006   podal   námietku   zaujatosti   smerujúcu   proti   všetkým   sudcom okresného   súdu   aj krajského   súdu.   Spisový   materiál   v tejto   veci   musel   byť   následne v dôsledku tejto skutočnosti odstúpený až najvyššiemu súdu, pričom rozhodovanie o tomto procesnom práve sťažovateľa taktiež prispelo k predĺženiu uvedeného konania.

Podľa zistenia ústavného súdu však aj vykonanie jednoduchých, na čas a prípravu nenáročných úkonov súvisiacich s odstúpením spisu na rozhodnutie o námietke zaujatosti sťažovateľa trvalo súdom zúčastneným na rozhodovaní v predmetnej veci s prihliadnutím na predmet   tohto   konania   neprimerane   dlho   (okresnému   súdu   trvalo   získanie   vyjadrení sudcov týkajúcich sa vznesenej námietky zaujatosti sudcov a doručenie spisu krajskému súdu   od   14.   marca   2006   do   23.   apríla   2006,   t.   j.   39   dní,   krajskému   súdu   vykonanie obdobných úkonov trvalo od 24. apríla 2006 do 11. mája 2006, t. j. 18 dní).

Konanie   okresného   súdu   o prepustení   sťažovateľa   z väzby   začalo   7.   marca   2006 a skončilo   24.   augusta   2006   a napriek   tomu,   že   bolo   potrebné   rozhodovať   o námietke zaujatosti   sťažovateľa,   ústavný   súd   považuje   celkovú   dobu   rozhodovania   o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby za neprimerane dlhú.

Z uvedeného   vyplýva,   že   k spomaleniu   predmetného   konania   došlo   hlavne v dôsledku postupu okresného súdu, ktorý predovšetkým pri vykonávaní úkonov súvisiacich s podanou   námietkou   zaujatosti   nekonal urýchlene a neodkladne   napriek   tomu,   že si   to povaha, resp. predmet tohto konania vyžadoval.

Zo   spisu   je   taktiež   zrejmé,   že   s nedostatočnou   starostlivosťou   a rýchlosťou v uvedenej   veci   postupoval   aj   krajský   súd   po   doručení   rozhodnutia   najvyššieho   súdu o neodňatí   veci   krajskému   súdu   (12.   júla   2006)   vzhľadom   na   to,   že   o neodňatí   veci okresnému súdu rozhodol až uznesením z 8. augusta 2006, t. j. po 27 dňoch a ďalších 10 dní potreboval na doručenie tohto rozhodnutia spolu so spisom okresnému súdu (18. augusta 2006), ktorý následne vo veci rozhodol 24. augusta 2006.

V dôsledku   sťažovateľom   podanej   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 24. augusta   2006   bol   spis   v tejto   veci   12.   septembra   2006   doručený   krajskému   súdu. Krajský súd síce už 21. septembra 2006 (t. j. 9 dní po doručení spisu) v predmetnej veci rozhodol,   avšak   doručenie   tohto   rozhodnutia   a spisu   okresnému   súdu   mu   trvalo   až   do 16. októbra 2006, t. j. 25 dní.

S ohľadom na uvedené, ako aj na znemožnenie možnosti kontroly väzby v krátkych intervaloch   v dôsledku   postupu   súdov   zúčastnených   na   tomto   konaní,   ústavný   súd konštatuje,   že   celkovú   dĺžku   tohto   rozhodovania   o   väzbe   nemožno   akceptovať   ani z hľadiska   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu,   ani   z hľadiska   kritérií,   ktoré   uplatňuje ESĽP.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   toto   konanie   neprebehlo   urýchlene   a   trvalo neprimerane dlho, hlavne v dôsledku postupu okresného súdu, ale aj krajského súdu, ktorým porušili právo sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody   nie   je   už   možné   napraviť.   To   znamená,   že   neprichádza   do   úvahy   zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde považoval za primerané priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk. K uhradeniu tohto finančného zadosťučinenia zaviazal   okresný   súd,   ktorý   podľa   názoru   ústavného   súdu   v prevažujúcej   miere   prispel k porušeniu práv sťažovateľa a tým aj k celkovej dĺžke rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu podanej 7. marca 2006.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia pred ústavným   súdom   advokátkou   JUDr.   Z.   C.   Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti), a to v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 970 Sk, t. j. spolu 5 940 Sk, čo spolu s režijným paušálom 2 x 178 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 6 296 Sk.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   podiel,   ktorým   okresný   súd   prispel   k porušeniu   práv sťažovateľa v preskúmavanom konaní vo výroku, prikázal uhradiť náhradu trov konania sťažovateľa   v sume   6   296   Sk   okresnému   súdu   na   účet   Kancelárie   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2008