znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 190/03-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Dr.   J.   J.,   bytom   B.,   toho   času   bytom   B.,   zastúpeného advokátom JUDr. J. M., B., vo veci porušenia jeho základného práva na právnu pomoc zaručeného v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci   v jeho   prítomnosti   a   možnosti   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 30 Cb 218/00 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Dr. J. J.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô vo d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 22. júla 2003 doručená sťažnosť Dr. J. J. (ďalej len „sťažovateľ”), zastúpeného advokátom JUDr. J. M., ktorou   namieta porušenie jeho základného práva na právnu pomoc zaručeného v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci   v jeho   prítomnosti   a možnosti   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd”) v konaní vedenom pod sp. zn. 30 Cb 218/00.

Sťažovateľ uviedol, že v roku 1999 jeho dcéra sprostredkovala prostredníctvom jeho firmy   na   požiadanie   českej   obchodnej   spoločnosti   ŠAR   Prostějov   zviazanie   knihy „Kadeřnícky slabikář” firmou Royal Bratislava.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, že firma Royal Bratislava napriek tomu, že on si od nich zviazanie žiadnych kníh neobjednal a žiadne knihy ani neprevzal, podala ako žalobca návrh okresnému súdu, ktorý ho rozsudkom sp. zn. 30 Cb 218/00 z 13. februára 2002 zaviazal zaplatiť žalobcovi celkovú sumu 316 488 Sk.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa o uvedenom postupe firmy Royal Bratislava a o vydanom rozsudku okresného súdu dozvedel až 28. októbra 2002 u súdneho exekútora, kde mu bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie na vykonanie rozsudku okresného súdu sp. zn. 30 Cb 218/00 z 13. februára 2002.

Okresný súd v priebehu konania sp. zn. 30 Cb 218/00 ustanovil sťažovateľovi ako žalovanému   opatrovníka,   s ktorým   potom   vo   veci   ďalej   konal   a   ktorému   bol   neskôr doručený   aj   uvedený   rozsudok.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   neboli   splnené   zákonné podmienky na tento postup zo skutkových dôvodov, ktoré podľa neho nasvedčujú tomu, že okresný súd nevenoval pozornosť zisťovaniu jeho miesta pobytu. Podľa sťažovateľa nie je pravdivé tvrdenie okresného súdu, že mu nemohol doručiť súdne zásielky, pretože tak mohol urobiť na kontaktnú adresu (dočasná zmena adresy sťažovateľa B.), ktorú poznal aj žalobca,   firma   Royal   Bratislava,   podľa   tlačiva   objednávky   kapacity,   resp.   zabezpečenia výroby z 18. októbra 1999, čo je jediný doklad medzi firmou sťažovateľa a firmou Royal Bratislava.

Podľa   názoru   sťažovateľa   nemala   firma   Royal   Bratislava   túto   kontaktnú   adresu opomenúť a mala ju v zmysle § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku uviesť v návrhu na začatie konania. Uvedené konanie podľa sťažovateľa nasvedčuje, že žalobca už vopred „špekuloval“, ako sťažovateľa ako žalovaného z konania vylúčiť a dosiahnuť rozsudok pre zmeškanie, čo sa napokon aj stalo.

Sťažovateľ predmetný rozsudok na okresnom súde prevzal až 25. novembra 2002. Odvolanie   proti   rozsudku   už   podať   nemohol,   pretože   3.   apríla   2002   nadobudol právoplatnosť.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   vydal   nasledovné rozhodnutie:

„... žiadam Ústavný súd SR, aby rozsudok č. 30 Cb 218/00 zo dňa 13. februára 2002 a opravné rozhodnutie zo dňa 12. marca 2002 zrušil a aby tiež zrušil naväzujúce uznesenia a vrátil   vec   Okresnému   súdu   Bratislava   I na   vykonanie   riadneho   pojednávania a dokazovania”.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovených zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde”) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   jednou   zo   zákonných   podmienok pre prijatie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o inom   zásahu, pričom   zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd vo veci zistil, že rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 30 Cb 218/00 z 13. februára   2002,   ktorým   mali   byť   porušené   základné   práva   sťažovateľa,   nadobudlo právoplatnosť   3.   apríla   2002   a sťažovateľ   sa   o ňom   dozvedel   prostredníctvom   súdneho exekútora 28. októbra 2002.

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, s prihliadnutím na deň nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, resp. na deň, keď sa sťažovateľ dozvedel o rozhodnutí okresného súdu vo veci samej (3. apríl 2002, resp. 28. október 2002), ktorým malo byť porušené základné právo sťažovateľa,   a deň   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu,   t.   j.   22.   júl   2003,   je   možné konštatovať, že lehota stanovená na tento druh konania pred ústavným súdom sťažovateľovi bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, než podal túto sťažnosť.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2003