znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 19/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. A., L., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., L., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoP/58/2010 a jeho rozsudkom z 30. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. A. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra 2010 doručená sťažnosť M. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   9 CoP/58/2010   a jeho   rozsudkom   z 30.   augusta   2010   (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že návrhom z 21. apríla 2010 sa navrhovateľka ako matka dvoch   maloletých   detí,   ktorých   otcom   je   sťažovateľ,   domáhala   na   Okresnom   súde Liptovský   Mikuláš   (ďalej   len   „okresný   súd“ alebo   „prvostupňový   súd“)   zvýšenia výživného. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 3 P/37/2010 z 24. mája 2010 zmenil rozsudok okresného súdu sp. zn. 3 P/111/2006 z 28. septembra 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu   sp. zn.   5 CoP/101/2006   z 30.   januára   2007   v   časti   o   bežnom   výživnom   tak,   že sťažovateľ je povinný platiť zvýšené výživné na maloletú dcéru v sume 149 € mesačne, na výživu maloletého syna v sume 116 € mesačne, a to od 21. apríla 2010 vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky maloletých detí. Zameškané zvýšené výživné za obdobie od 21. apríla 2010 do 31. mája 2010 na maloletú dcéru v sume 74,76 € okresný súd povolil sťažovateľovi splácať v mesačných splátkach po 10 € spolu s bežným výživným tiež k rukám matky dieťaťa počnúc dňom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku, omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Zameškané zvýšené výživné za to isté obdobie na maloletého syna v sume 30,76 € povolil okresný súd sťažovateľovi splácať v mesačných splátkach po 5 € spolu s bežným výživným tiež k rukám matky   dieťaťa   počnúc   dňom   nasledujúcim   po   právoplatnosti   tohto   rozsudku   s tým,   že omeškanie s plnením čo   aj len jednej splátky   má za následok zročnosť celého plnenia. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

Proti   všetkým   výrokom   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   v zákonom ustanovenej lehote odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil, a súčasne rozhodol, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

V odvolaní adresovanom krajskému súdu sťažovateľ namietal, že prvostupňový súd objektívne neskúmal a neposúdil jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery, pretože keby tak urobil, zistil by, že na jeho strane ako povinného rodiča nedošlo k takej podstatnej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala zvýšenie výživného. Ďalej sťažovateľ namietal, že prvostupňový súd v rozpore so zásadou primeranosti určil neprimerane vysoké výživné na maloleté deti, pričom súdom určené zvýšené výživné nezodpovedá jeho schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom a rovnako ani potrebám maloletých detí. Poukázal v ňom aj na to, že okresný súd pri skúmaní jeho majetkových pomerov vôbec neprihliadal na   jeho   mesačné   výdavky,   ktoré   podrobne   rozpísal   (cestovné   do   zamestnania,   stravné, výdavky   za   služby   spojené   s užívaním   bytu,   poistenie   maloletých   detí,   atď.).   Taktiež poukázal aj na to, že odchodné mu bolo vyplatené v súlade so zákonom č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov,   ktoré   predstavovalo   zákonný   nárok   na   túto   dávku výsluhového zabezpečenia. Tento bol použitý na úpravu a prerobenie bytu, ktorý sťažovateľ nadobudol   z   úverov,   ktoré   spláca,   pričom   tieto   výdavky   na úpravu   a   prerobenie   boli nevyhnutné, aby bolo možné vôbec byt užívať spôsobom a na účel na to určený.

Sťažovateľ vo svojom odvolaní poukázal na množstvo skutočností, s ktorými sa podľa jeho   názoru   krajský   súd   vôbec   nezaoberal   ani   sa   s   nimi   vo   svojom   rozhodnutí nevysporiadal. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku len uviedol, čo bolo obsahom jeho odvolania, avšak vôbec sa so skutočnosťami ním uvádzanými nevysporiadal, konkrétne sa nezaoberal s jeho tvrdeniami, že:

„• prvostupňový   súd   nezobral   do   úvahy   výdavky   matky,   ktoré   nie   je   nevyhnutné vynaložiť...,

• súd vôbec neprihliadal na schopnosti, možnosti a majetkové pomery matky, keď neskúmal   skutočné   pomery   matky,   ako   aj   jej   výdavky,   ktoré   prvostupňovému   súdu nepreukázala; prvostupňový súd sa uspokojil len s tvrdeniami matky, avšak tieto nemal vôbec reálne preukázané...,

• matka   žiadnym   spôsobom   nepreukázala   mesačné   platby   za   v   odvolaní   uvedené výdavky, ani tieto výdavky žiadnym spôsobom nepreukázala; súd neskúmal, z čoho platba vo výške 130 € za bývanie u rodičov pozostáva, či je nájomným alebo príspevkom rodičom, pričom   taktiež   súd   neskúmal,   či   táto   platba   je   platbou   reálnou   vzhľadom   na   skutočné výdavky na bývanie všetkých osôb bývajúcich v rodinnom dome,

•... matka býva u svojich rodičov, akým spôsobom je vedená domácnosť a či a akým spôsobom je potrebné posudzovať aj spoločne žijúce osoby v domácnosti...,

•... matka na jednej strane sporí a na druhej strane si zobrala úver, ktorý spláca vo výške 34,42 €, pričom sporí na stavebné sporenie,

•... namietal, že nebolo preukázané, na čo mala matka skutočne použiť úver vo výške 1.000 €, pričom prvostupňový súd sa bez ďalšieho uspokojil s tvrdeniami matky, že ho použila   na   nákup   bežných   potrieb   pre   deti,   pretože   mala   zvýšené   výdavky   v septembri na zabezpečenie bežných potrieb na začiatku školského roku...,

•... z potvrdenia Základnej školy B. vyplýva, že plavecký výcvik stál 14,05 € a nie 20 €, ako to uviedla matka, pričom túto skutočnosť tiež súd neskúmal,

•... došlo aj k zmene pomerov a to k zlepšeniu zdravotného stavu M., ktorý už nie je alergikom   –   vyplýva   z   vyjadrenia   matky,   maloleté   deti   sú   zdravé   a   v   súvislosti so zdravotným stavom nie sú zvýšené výdavky,

•...   po   sčítaní   mesačné   výdavky   na   maloletú   M.   predstavujú   sumu   57,74   € a na maloletého M. sumu 36,87 € (okrem ostatného),

•... matka uviedla, že deťom platí stavebné sporenie, na ktoré im prispieva podľa svojich možností,   pričom neuviedla   výšku,   akou prispieva a tiež ani zostatky na týchto účtoch, túto skutočnosť tiež súd neskúmal ani na námietku sťažovateľa, pričom sťažovateľ mal za to, že aj táto skutočnosť má vplyv na určenie rozsahu vyživovacej povinnosti.“

Takýto   postup   krajského   súdu   sa   javí   sťažovateľovi   ako   nesprávny,   pretože všeobecný   súd   podľa   jeho   názoru   nesmie   ani   jedného   z   účastníkov   súdneho   konania zvýhodňovať,   resp.   znevýhodňovať,   ku   každému   účastníkovi   musí   pristupovať   rovnako a musí   každému   účastníkovi   umožniť   rovnaké   uplatnenie   jeho   práv,   inak   by   došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   krajský   súd,   ktorý   je   povinný   v   konaní   vo   veci starostlivosti súdu o maloleté deti prihliadať na všetky skutočnosti, aj na tie, ktoré boli uplatnené neskôr, príp. aj nadnesené v odvolacom konaní (krajský súd tvrdil, že sťažovateľ neuviedol   iné skutočnosti – pri podrobnom   preštudovaní jeho rozsiahleho odvolania by podľa sťažovateľa zistil, že sa tak stalo), a náležite sa s nimi vysporiadať, pretože nejde o konanie, pri ktorom by bolo potrebné dôkazy označiť do času, kým prvostupňový súd nevyhlási dokazovanie za skončené.

Navyše, sťažovateľ poukazuje aj na to, že krajský súd nevzal do úvahy ani to, že mu v   pôvodnom   konaní nebola daná   možnosť navrhovať ďalšie dôkazy.   Prvostupňový   súd vyhlásil dokazovanie za skončené bez toho, aby dal možnosť sťažovateľovi navrhnúť ďalšie dôkazy. Sťažovateľ vzhľadom na to následne aj v odvolacom   konaní predniesol   ďalšie skutočnosti, pričom krajský súd sa s nimi vôbec nezaoberal a svoje rozhodnutie odôvodnil len všeobecne bez toho, aby toto bolo jasné, zrejmé a presvedčivé. Rovnako krajský súd mal v   prípade   potreby   buď   nariadiť   pojednávanie   na ozrejmenie   skutočností   uvádzaných sťažovateľom a na odstránenie prípadných rozporov, alebo rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť mu vec na nové konanie.

Ďalej sa krajský súd podľa sťažovateľa vôbec nevysporiadal s tým, že on napadol rozsudok súdu prvého stupňa vo všetkých výrokoch. V jeho odôvodnení podľa sťažovateľa úplne absentuje odôvodnenie vo vzťahu ku všetkým výrokom rozsudku.

Sťažovateľ   taktiež   namieta   aj   porušenie   svojho   základného   práva   na   rovnosť účastníkov konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a je toho názoru, že v konaní pred okresným súdom, ako aj krajským súdom došlo k porušeniu princípu rovnosti účastníkov v súdnom konaní, pretože okresný súd zjavne na jednej strane zvýhodňoval matku maloletých detí (rovnako aj krajský súd) a jeho znevýhodňoval, keď napríklad nepostupoval s rovnakým prístupom a za rovnakých podmienok pri hodnotení jeho príjmu ako pri matke maloletých detí.   Podľa   sťažovateľa   toto   právo   a   princíp   rovnosti   účastníkov   konania   je   implicitne obsiahnutý aj v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ďalej   sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   po   podaní   odvolania   mu   nebolo   doručené písomné vyjadrenie matky ani kolízneho opatrovníka k ním podanému odvolaniu, a preto zastáva názor, že aj v tomto prípade došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.Sťažovateľ v závere sťažnosti zhrňujúc uvádza, že krajský súd „sa nezaoberal vôbec dôvodmi podaného odvolania sťažovateľa a skutočnosťami v ňom uvedenými, pričom práve tieto   námietky   tvorili   podstatu   odvolania   sťažovateľa,   v   zásade   sa   žiadnym   spôsobom nevyrovnal   s   odvolaním   sťažovateľa.   Krajský   súd   v   Žiline   sa   v   zásade   obmedzil   len konštatovanie   obsahovo   skoro   totožné   skonštatovaním   prvostupňového   súdu   a   okrem všeobecných konštatovaní žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili tvrdenia sťažovateľa uvedené v jeho odvolaní, o ktorom rozhodoval, neuviedol, čím podľa názoru sťažovateľa postupoval spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s požiadavkami upravenými v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru, tak postupom Krajského súdu v Žiline, ako aj jeho rozsudkom zo dňa 30. 08. 2010.

Odhliadnuc   od   vyššie   uvedených   skutočností,   prvostupňový   súd   v   rozpore s príslušnými   ustanoveniami   právnych   predpisov   neuviedol   aké   skutočnosti   považoval za preukázané, ktoré za preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako sa vysporiadal so skutočnosťami uvedenými sťažovateľom   v   odvolaní.   Odôvodnenie   rozsudku   Krajského   súdu   v   Žiline   nemožno považovať   za   stručné,   jasné   a   výstižné   vysvetlenie   a   presvedčivé   odôvodnenie.   Jedným z princípov   predstavujúcich   súčasť   práva   na   spravodlivý   proces   a   zároveň   vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní,   je aj povinnosť súdov svoje rozhodnutia   podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odôvodniť, a to tam uvedeným spôsobom. Z odôvodnenia musí   vyplývať   vzťah   medzi   skutkovými   zisteniami   a   úvahami   pri   hodnotení   dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Ak to chýba, potom ide o vadu, ktorá má vždy za následok zrušenie preskúmavaného rozhodnutia.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že rozhodnutie krajského súdu sa neopiera o dostatočné a jasné   odôvodnenie,   pričom   povinnosťou   súdu   je   rozhodnutie   riadne   odôvodniť,   čomu následne korešponduje právo účastníka konania na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Nedostatok riadneho, dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia predstavuje   potom   porušenie   práva   na spravodlivé   súdne   konanie.   Súčasne   uvádza,   že krajský súd sa vôbec nevysporiadal a nezobral na zreteľ vyživovaciu povinnosť k ďalšiemu maloletému synovi (ktoré nepochádza z manželstva s navrhovateľkou), ktorú si sťažovateľ plní len v obmedzenom rozsahu.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné   právo   sťažovateľa   M.   A.   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky a právo podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoP/58/2010 a jeho rozsudkom zo dňa 30. 08. 2010 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 30. 08. 2010 sp. zn. 9 CoP/58/2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie, ktoré mu je povinný vyplatiť Krajský súd v Žiline v sume 1.000 €.

4. Sťažovateľovi   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   trovy   právneho zastúpenia vo výške 254,74 € (slovom dvestopäťdesiatštyri € aj 74 Centov), ktoré je Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním,   rozhodnutím   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť   medzi   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd v súlade s východiskami vyplývajúcimi z jeho konštantnej judikatúry predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   predmetom   je   rozhodovanie   o namietanom porušení   práv   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 CoP/58/2010, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, v konaní o určenie výživného.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej   v siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (IV. ÚS 115/07).   Podľa   ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 dohovoru nie je zásadná odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne.

Ústavný   súd   považoval   v   súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   sťažnosti za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach, ktoré   patria   do   právomoci   všeobecných   súdov,   nie   je   alternatívou   alebo   mimoriadnou opravnou inštitúciou. Ústavný súd preto vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že v týchto   veciach   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,   m. m.   II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96,   I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01), resp. na posúdenie, či nie sú skutkové a právne závery všeobecného súdu, na ktorých je založený napadnutý rozsudok, zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom majú zároveň za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Podstatou   sťažnosti   je   predovšetkým   nesúhlas   sťažovateľa   so   závermi   krajského súdu, ktorý podľa neho nesprávne vyhodnotil   skutočnosti rozhodujúce na posúdenie, či došlo k takej zmene pomerov od pôvodného určenia rozsahu jeho vyživovacej povinnosti k maloletým deťom, ktoré by odôvodňovali iné určenie jeho vyživovacej povinnosti.

Sťažovateľ   považuje   za   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva na spravodlivé súdne konanie hlavne to, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bola odmietnutá jeho faktická argumentácia poukazujúca na rozsah jeho možností a schopností plniť si vyživovaciu povinnosť v súdom určenej sume.

Sťažovateľ   vyjadruje   nespokojnosť   s tým,   že   sa   krajský   súd   podľa   neho   vôbec nezaoberal   dôvodmi   jeho   odvolania   smerujúcimi   proti   všetkým   výrokom   rozsudku prvostupňového   súdu   sp. zn.   3 P/37/2010   z 24.   mája   2010,   ktorým   došlo   k zvýšeniu výživného na jeho maloleté deti, a ani neodôvodnil, prečo sa nimi nezaoberal. To robí jeho rozhodnutie podľa sťažovateľa svojvoľným a arbitrárnym.

Ústavný súd považoval za potrebné poukázať na tomto mieste na právne názory vyslovené   vo   svojej   doterajšej   judikatúre,   podľa   ktorých   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,   IV. ÚS 372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   (prvostupňového aj odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).   Ústavný   súd   preto   preskúmal   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu v spojení   so   skutkovými   a   právnymi   závermi   obsiahnutými   v   odôvodnení   rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 P/37/2010 z 24. mája 2010 a až na tomto základe formuloval svoje závery k ústavnej udržateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

Ústavný   súd   pritom   zároveň   vychádzal   z   toho,   že   súčasťou   obsahu   práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému   uplatneniu   (IV. ÚS 115/03,   III. ÚS 60/04).   Vyjadruje   to   aj   znenie   § 157   ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie navrhnuté dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa   príslušných   ustanovení,   ktoré   použil.   Takéto   odôvodnenie   musí   obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 ods. 2 OSP).

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu (prvostupňového,   ale aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a   právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05). Uvedenému právnemu názoru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý napr. vo   veci   Ruiz   Torija   c.   Španielsko   (rozsudok   z   9.   decembra   1994,   Annuaire,   č. 303-B) uviedol: „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý   argument   prednesený   v   súdnom   konaní.   Stačí,   aby   reagoval   na   ten   argument (argumenty),   ktorý   je   z   hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia   považovaný za rozhodujúci.“ Ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a funkcie v zásade nemôže preskúmavať správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať, či súdy správne právne vyhodnotili zistený stav. Z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 141 ods. 1 ústavy) totiž vyplýva aj zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 132 OSP). Preto ak všeobecné   súdy   pri   svojom   rozhodovaní   postupujú   podľa   označeného   zákonného ustanovenia, nespadá do právomoci ústavného súdu opätovne posudzovať hodnotenie nimi vykonaných   dôkazov.   Navyše,   pokiaľ   ide   o   dodržanie   procesných   ustanovení   v konaní súdov, opäť ide o zákonnosť a nápravu môžu vykonať len všeobecné súdy.

Krajský   súd   v relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   uviedol,   že „... preskúmal   vec   v   rozsahu   mu   danom   ust.   § 212   ods. 2   O. s. p.   a   bez   nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 O. s. p. rozsudok prvostupňového súdu podľa ust. § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.

Citované   zákonné   ustanovenie   umožňuje   súdu   zmeniť   dohody   alebo   súdne rozhodnutia o výživnom pre maloleté deti v dôsledku zmeny pomerov. K zmene pomerov môže dôjsť jednak na strane maloletého dieťaťa v dôsledku jeho fyzického vyspievania, keď dochádza ku zvýšeniu nákladov na zabezpečenie jeho potrieb, ako i v súvislosti s prípravou na ďalšie povolanie (vyšší stupeň školy a pod.), ale i na strane povinného rodiča v dôsledku zvýšenia, resp. odôvodneného zníženia jeho príjmu a pod.

Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania pred prvostupňovým súdom mal i odvolací súd preukázané, že o výživnom na maloleté deti bolo naposledy rozhodnuté rozsudkom Okresného   súdu   v   Liptovskom   Mikuláši   pod   č. k.   3 P/111/2006-25   zo   dňa   28. 9. 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5 CoP/101/2006-39 zo dňa 30. 1. 2007 v časti obežnom výživnom tak, že otcovi určil povinnosť platiť zvýšené výživné na maloleté deti rovnakou sumou 2.800,- Sk (92,94 eur) mesačne. Maloletá M. v tom čase navštevovala 4. ročník a M. 1. ročník základnej školy, pričom v súčasnej dobe je to návšteva vyšších ročníkov – M. prešla z prvého stupňa na druhý stupeň základnej školy, teda je v 7. ročníku, a M. je v 4. ročníku základnej školy. Matka bola v tom čase zamestnaná s priemerným čistým príjmom 304,02 eur, pričom za obdobie od mája 2009 do apríla 2010 predstavoval v priemere   326,65   eur.   Otcov   príjem   v   čase   posledného   rozhodovania   činil   priemerne v čistom 778,33 eur, a v súčasnosti je v priemere 656,78 eur, k tomu v tomto roku preukázal aj príjem z výsluhového dôchodku v sume 350,98 eur – spolu teda príjem činil 1.007,77 eur. Okrem   toho   bolo   otcovi   pri   odchode   do   dôchodku   k 31. 12. 2008   vyplatené   odchodné vo výške 6.600 eur. Otec má ďalšiu vyživovaciu povinnosť k maloletému O. A..., ktorému taktiež prispieva na výživu.

Vychádzajúc z týchto skutočností s prihliadnutím na návrh matky maloletých detí, prvostupňový súd postupoval správne, keď v súlade s ustanovením § 78 Zákona o rodine skúmal, či od poslednej úpravy výživného došlo na strane účastníkov konania k takej zmene pomerov, ktorá odôvodňuje zmenu rozhodnutia o výživnom. V tomto smere vykonal vo veci i dostatočné dokazovanie, a vyvodil z neho správny záver, keď návrhu matky vyhovel, a otca zaviazal platiť zvýšené výživné na maloletú M. sumou 149 eur a na maloletého M. 116 eur mesačne. Ako správne konštatuje i prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, od poslednej úpravy výživného (september 2006) došlo k výraznej zmene v pomeroch, či na strane   maloletých   detí,   keď   došlo   k   zvýšeniu   ich   životných   nákladov,   a   to   hlavne na ošatenie,   stravu,   ako   i   v súvislosti   s   postupom   dcéry   M.   z prvého   stupňa,   na druhý stupeň, a u M. z 1. do 4. ročníka základnej školy, a tak pôvodne určené výživné nemôže v žiadnom prípade postačovať na ich pokrytie, ako aj na strane matky, je síce zamestnaná, ale oproti poslednému rozhodnutiu sa jej príjem zvýšil nepatrne. Naproti tomu otcov príjem, sa zvýšil priemerne v čistom o viac ako 200 eur mesačne. Z uvedeného teda vyplýva, že otec je v takej finančnej situácii, že je v jeho možnostiach a schopnostiach platiť súdom určené zvýšené výživné na maloleté deti spolu s úhradou zameškaného výživného, a je tak schopný zabezpečiť aj ostatné svoje potreby.

Pokiaľ otec v odvolaní poukazuje na odlišný prístup súdu vo výpočte priemerného zárobku   rodičov   (u   matky   za   iné   obdobie)   považuje   to   odvolací   súd   za   nedôvodné a nespôsobilé   odlišne   hodnotiť   rozhodnutie   prvostupňového   súdu.   Výživné   súd   zvýšil od 21. 4. 2010. Pre objektivizáciu posúdenia príjmov rodičov posudzoval dlhšie obdobie, ktoré spriemeroval. Ak by súd vychádzal z príjmu za rok 2010 – obdobie 1. až 4. mesiaca dosiahol   otec   maloletých   detí   podľa   potvrdenia   zamestnávateľa   priemerný   čistý   príjem 656,78 eur a výsluhový dôchodok 350,98 eur mesačne. Matka dosiahla priemerný čistý zárobok 328,99 eur a poberá na deti prídavky 42,50 eur mesačne. Príjem otca je potom 1.007,76 eur, príjem matky 371,49 eur. Pri určení výživného na dve maloleté deti sumou 265   eur   mesačne   ostáva   otcovi   742,76   eur   a   matke   s   dvoma   deťmi   636,49   eur.   Pri porovnaní týchto súm aj s prihliadnutím na ďalšiu vyživovaciu povinnosť otca odvolací súd nepovažuje prvostupňovým súdom stanovené výživné za neprimerané...“.

Sťažovateľ svojou sťažnosťou v podstate požaduje revíziu rozsudku krajského súdu, ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu,   ktorým   bolo   vyhovené   návrhu   matky na zvýšenie   výživného.   Svoju   sťažnosť   opiera   o   dôvody,   ktoré   uviedol   aj   v   samotnom odvolaní   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa. V   citovanej   časti   odôvodnenia   rozsudku krajský súd uviedol a náležite ozrejmil dôvody, pre ktoré napadnutý rozsudok okresného súdu   ako vecne   správny potvrdil. Ústavný   súd po   preskúmaní sťažnosťou   napadnutého rozsudku,   ako   aj   konania,   ktoré   mu   predchádzalo,   konštatuje,   že   napadnutý   rozsudok krajského   súdu   jasne   a   zrozumiteľne   podáva   výklad   použitého   právneho   predpisu a vyplývajú z neho dôvody, pre ktoré rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistil pochybenia takej relevancie, ktoré by mohli mať za následok neakceptovateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu z ústavného hľadiska. Sťažnosťou napadnutý rozsudok je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárny a v dostatočnom rozsahu dáva odpoveď na to, ako a prečo došlo k zvýšeniu sumy výživného   na   maloleté   deti. Z napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   podľa   názoru ústavného súdu nevyplýva ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia   činnosť   ústavného súdu   (II. ÚS 4/94,   II. ÚS 3/97)   rešpektuje   názor,   podľa ktorého nemožno právo   na súdnu   ochranu stotožňovať s procesným   úspechom,   z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (podobne II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).

Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s jeho námietkami a iba opätovne zopakoval závery prvostupňového súdu, a poukazuje na to, čo z napadnutého   rozsudku   nemožno   v dôsledku   toho   zistiť,   ústavný   súd   konštatuje,   že v nadväznosti   na   to   sťažovateľ   nepredložil   konkretizovanú   a ústavne   podloženú argumentáciu, z ktorej by vyplývalo, že jeho konkrétna námietka (tvrdenie) bola pre právny záver   krajského   súdu   o potvrdení   prvostupňového   rozsudku   kľúčová.   Ústavný   súd v nadväznosti   na   to   navyše   poznamenáva,   že   nie   je   ďalšou   inštanciou   v systéme všeobecného súdnictva.

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   krajský   súd   sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú v nevyhnutnej miere v potrebnom rozsahu odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   medzi   napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   a   namietaným   porušením   označených   práv   sťažovateľa neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie. S prihliadnutím na ústavne akceptovateľnú odôvodnenosť   napadnutého   rozsudku   ústavný   súd   sťažnosť odmietol   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec tejto časti odôvodnenia ústavný súd dodáva, že určenie výšky výživného na maloleté deti po rozvode, resp. jeho zmeny prislúcha všeobecnému súdu, ktorý je pri rozhodovaní viazaný zákonom č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o rodine“),   ktorý   ustanovuje základné   pravidlá   pri   určovaní   výšky   výživného.   Ako   vyplýva   z   viacerých   ustanovení zákona o rodine, rozhodovanie o výživnom a najmä skúmanie pomerov povinného rodiča nie   je   vždy   mechanické   a   súdu   umožňuje   odchýliť   sa   od   povinným   rodičom preukazovaných skutočností, prípadne tieto nezohľadniť (napr. § 62 ods. 5 a § 63 ods. 1 a 2 zákona o rodine). Takto postupovali všeobecné súdy aj v právnej veci sťažovateľa, pričom skutočnosť,   že   on   sám   sa   s   ich   právnym   názorom   nestotožňuje,   nemôže,   ako   už   bolo uvedené, sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   ich   právny   názor   svojím vlastným   (m. m.   II. ÚS 134/09,   I. ÚS 417/08).   Všeobecné   súdy   sa   dostatočne   zaoberali všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa (zdravotný stav, vek, príjmové a majetkové pomery, schopnosti a možnosti) a vyhodnotili ich spôsobom, ktorý zodpovedá zákonným požiadavkám   na   odôvodnenie   rozsudku   (§ 157   ods. 2   OSP).   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) takéto nedostatky nevykazuje, a preto konštatuje, že nezistil dôvod, ktorý by signalizoval možnosť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť, že ním došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.

Takisto   v   okolnostiach   danej   veci   sa   ústavný   súd   nestotožnil   ani   s   námietkou sťažovateľa,   ktorou   argumentoval,   že   sa   nemal   možnosť   vyjadriť   k   stanovisku   matky a kolízneho opatrovníka k jeho odvolaniu.

Je pravdou, že ústavný súd vo viacerých prípadoch dospel k záveru, že nedoručenie vyjadrenia   účastníka   konania   druhému   účastníkovi   konania   vytvára   stav   nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces (m. m. I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06),   a   možno   ho   kvalifikovať   ako   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom (I. ÚS 156/07).

Zároveň však ústavný súd pripustil, že v niektorej veci môže byť absencia stanoviska k   vyjadreniu   k   opravnému   prostriedku   druhého   účastníka   konania   právne   irelevantná. O taký   prípad   ide   vtedy,   keď   súd   rozhodujúci   o   opravnom   prostriedku   nezaložil   svoje rozhodnutie   na   vyjadrení   k   opravnému   prostriedku   (teda   vtedy,   keď   vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku). Napríklad v uznesení sp. zn. IV. ÚS 462/2010 z 20. decembra 2010 ústavný súd akcentoval, že   prvostupňový   súd   má   zákonnú   povinnosť   doručiť   odvolanie   bezodkladne   ostatným účastníkom konania, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, má povinnosť vyzvať účastníkov konania, aby sa k odvolaniu vyjadrili; iná povinnosť mu z Občianskeho súdneho   poriadku   (§ 209a   ods. 1   OSP   a   ani   z   iných   jeho   ustanovení)   nevyplýva. Z Občianskeho   súdneho   poriadku   nevyplýva   ani   povinnosť   odvolacieho   súdu   predložiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému prostriedku, avšak pokiaľ ide o odvolacie konanie uskutočňované bez nariadenia   ústneho   pojednávania,   malo   by   byť   vyjadrenie   k   opravnému   prostriedku poskytnuté na zaujatie stanoviska druhému účastníkovi konania.

Podľa právneho názoru ústavného súdu vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu druhého účastníka konania by malo byť poskytnuté na zaujatie stanoviska odvolateľovi vtedy, pokiaľ vyjadrenie k odvolaniu má zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi znamenať neustály (opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa   jedného   účastníka   konania   k   vyjadreniu   druhého   účastníka   konania.   Podľa   názoru ústavného súdu by takýto pohľad mohol mať až znaky prílišného právneho formalizmu odporujúceho   materiálnemu   chápaniu   princípu   právneho   štátu   (pod   prehnaným formalizmom sa rozumie interpretácia ustanovenia, pri ktorej striktné trvanie na formálnych stránkach   práva   neplní   žiadnu   rozumnú   funkciu,   ale   naopak,   popiera   samotný   zmysel právnej úpravy). Z týchto dôvodov ústavný súd v ďalšom vychádzal z názoru, že odňatie možnosti konať pred súdom nemusí samo osebe bezvýnimočne zakladať skutočnosť, že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu.

Občiansky súdny poriadok v § 209a ods. 1 totiž ustanovuje, že ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete (ak sa aj napriek výzve súdu odvolanie nedoplní alebo ak ide o oneskorené odvolanie alebo podané tým, kto naň nie je oprávnený, predloží súd prvého   stupňa   odvolanie   na   rozhodnutie   odvolaciemu   súdu),   doručí   súd   prvého   stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu a či súhlasia s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že všeobecný súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania, pretože je len na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť. Pokiaľ má   k   dispozícii   potrebné   argumenty,   ako   aj   pri   dodržaní   dikcie   § 209a   OSP,   pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej. Krajský súd takýmto spôsobom postupoval, a preto ho ústavný súd hodnotí ako postup konformný s obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj vo vzťahu k tejto námietke porušenia základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného treba pripomenúť, že platná právna úprava upravuje situácie, v ktorých je potrebné opätovne rozhodnúť o zmene súdneho rozhodnutia o výživnom. Podľa § 163 ods. 3 OSP a podľa § 78 zákona o rodine má ktorákoľvek zo zúčastnených strán právo podať nový procesný návrh na zmenu rozhodnutia o výživnom za predpokladu, že dôjde k zmene pomerov. Takéto konanie môže súd začať aj bez návrhu. Všeobecný súd bude   môcť   v   prípade   nového   konania   posúdiť   aktuálny   stav   a   porovnať ho   so   stavom predchádzajúcim, zatiaľ čo ústavný súd sa na základe sťažnosti podľa čl. 127 ústavy môže zaoberať namietaným rozsudkom (aj to iba pokiaľ ide o okolnosti majúce ústavnoprávny rozmer) bez možnosti zohľadniť následný vývoj vo veci (§ 55 zákona o ústavnom súde). Preto ak na strane sťažovateľa dôjde k takej zmene pomerov, že nebude schopný plniť si súdom určenú vyživovaciu povinnosť voči maloletým deťom, nič mu nebráni, aby podal na príslušnom okresnom súde návrh na zníženie výživného.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012