znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 19/2011-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2011 predbežne prerokoval   sťažnosť   A.   B...,   R.   B...,   F. K...   a M. B...,   všetci   t. č. vo výkone väzby,   zastúpených   advokátom   JUDr.   S.   J.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich základných   práv   podľa   čl. 17   ods. 2,   čl. 47   ods. 3   a čl. 50   ods. 3   Ústavy   Slovenskej republiky,   ako   aj práv   podľa   čl. 5   ods. 1   písm. c),   ods. 3   a 4   a   čl. 6   ods. 1   a 3   písm. a) Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Úradu   boja   proti organizovanej   kriminalite   Prezídia   Policajného   zboru,   odboru   Bratislava I,   v konaní vedenom   pod   ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010,   postupom   Úradu   špeciálnej   prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 16/10, postupom   Špecializovaného   trestného   súdu   v Pezinku   –   pracovisko   Banská   Bystrica, v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 17/2010 a jeho uznesením z 20. februára 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 7/2010 a jeho uznesením z 8. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B., R. B., F. K. a M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2010 doručená   sťažnosť   A.   B.,   R.   B.,   F.   K.   a M.   B.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   doplnená podaniami   doručenými   ústavnému   súdu   26.   júla   2010   a 21.   decembra   2010,   ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite   Prezídia   Policajného zboru, odboru Bratislava I (ďalej len „ÚBOK“) v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010,   postupom   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 16/10, postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku – pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“), v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 17/2010 a jeho uznesením z 20. februára 2010 (ďalej aj „uznesenie špecializovaného súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 7/2010 a jeho uznesením z 8. marca 2010.

Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú na základe uznesenia vyšetrovateľa   ÚBOK   vydaného   pod   ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010   zo   16.   februára   2010 takto trestne stíhaní:

- A. B. a R. B. pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186   ods. 1,   ods. 2   písm. b),   ods. 3   písm. a)   a   ods. 4   písm. c)   Trestného   zákona   sčasti dokonaný, sčasti vo vzťahu k § 186 ods. 3 písm. a) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, pre obzvlášť závažný zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1, ods. 3 písm. a) a ods. 5 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona v súbehu so zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona, pre obzvlášť závažný zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1 a ods. 5 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona v súbehu so zločinom poškodzovania   cudzej   veci   podľa   § 245   ods. 1   a ods. 4   písm. b)   Trestného   zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona, pre obzvlášť závažný zločin všeobecného ohrozenia   podľa   § 284   ods. 1   písm. a)   a   ods. 3   písm. b)   s   poukazom   na § 141   písm. a) Trestného zákona v súbehu so zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2   písm. a)   a b)   a   ods. 4   písm. b)   s poukazom   na   § 140   písm. a)   a   § 141   písm. a) Trestného   zákona,   pre   obzvlášť   závažný   zločin   podvodu   podľa   § 221   ods. 1   a ods. 4 písm. a)   a b)   s   poukazom   na   § 143   písm. a)   Trestného   zákona   sčasti   dokonaný,   sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, pre obzvlášť závažný zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1, ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. a) s poukazom na § 140 písm. a) a § 143 písm. a) Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona v súbehu   so   zločinom   poškodzovania   cudzej   veci   podľa   § 245   ods. 1,   ods. 2   písm. b) a ods. 4 písm. b) s poukazom na § 140 písm. c) a § 141 písm. a) Trestného zákona a pre zločin   poškodzovania   cudzej   veci   podľa   § 245   ods. 1,   ods. 2   písm. a)   a   ods. 4   písm. b) s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona, obvinený R. B. aj pre obzvlášť závažný zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a) a   ods. 4   písm. a)   Trestného   zákona,   ktorých   sa   mali   dopustiť   na skutkovom   základe podrobne popísanom v uznesení vyšetrovateľa.

- F. K. pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, pre pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1   a   ods. 4   písm. a)   a b)   s poukazom   na   § 141   písm. a)   Trestného   zákona   sčasti dokonaný a sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona.

- M. B. pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1,   ods. 2   písm. b),   ods. 3   písm. a)   a   ods. 4   písm. c)   Trestného   zákona   s   poukazom na § 138 písm. a) a § 141 písm. a) Trestného zákona sčasti dokonaný, sčasti   vo vzťahu k § 186   ods. 3   písm. a) Trestného   zákona   v   štádiu   pokusu   podľa   § 14   ods. 1   Trestného zákona, pre obzvlášť závažný zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1, ods. 3 písm. a) a ods. 5 písm. c) s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona v súbehu so zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona, pre obzvlášť závažný zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1 a ods. 5 písm. c) s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona v súbehu so zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 a ods. 4 písm. b) s poukazom na § 141   písm. a)   Trestného   zákona,   pre   pokračovací   obzvlášť   závažný   zločin   podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) a b) s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona sčasti dokonaný, sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, pre obzvlášť závažný zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1, ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. a) s poukazom na § 140 písm. a) a § 141 písm. a) Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona v súbehu so zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. b) a ods. 4 písm. b) s poukazom na § 140 písm. a) a § 141 písm. a) Trestného zákona, ktorých sa mal dopustiť na skutkovom základe podrobne popísanom v uznesení vyšetrovateľa.

Proti   uzneseniu   o vznesení   obvinenia   podali   sťažovatelia   (spolu   s   ďalšími obvinenými)   sťažnosť,   o ktorej   rozhodol   prokurátor   špeciálnej   prokuratúry   17.   februára 2010 tak, že ju zamietol.

V ten istý deň, keď bolo sťažovateľom vznesené obvinenie, došlo aj k obmedzeniu ich osobnej slobody a následne 17. februára 2010 prokurátor špeciálnej prokuratúry podal návrh špecializovanému súdu na ich vzatie do väzby. Tomuto návrhu špecializovaný trestný súd uznesením sp. zn. Tp 17/2010 z 20. februára 2010 vyhovel. Proti rozhodnutiu o väzbe podali   sťažovatelia   osobne   (ústne   do   zápisnice   o výsluchu   20.   februára   2010),   ako aj prostredníctvom   obhajcu   (písomne   23. februára   2010)   sťažnosť,   ktorú   najvyšší   súd (ako druhostupňový) uznesením sp. zn. 6 Tost 7/2010 z 8. marca 2010 zamietol.

V priebehu   trestného   konania   obhajca   sťažovateľov   osobne   16.   februára   2010 a písomne   17. februára 2010   požiadal   vyšetrovateľa   ÚBOK   o umožnenie   nahliadnutia do vyšetrovacieho spisu ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010, čomu však vyhovené nebolo.

Obhajca   sťažovateľov   preto   18.   februára   2010   požiadal   prokurátora   špeciálnej prokuratúry o preskúmanie postupu vyšetrovateľa ÚBOK. Prokurátor špeciálnej prokuratúry potvrdil obhajcovi sťažovateľov, že „nevidí dôvod na odmietnutie sprístupnenia uznesení o začatí trestného stíhania“.

Dňa 19. februára 2010 obhajca sťažovateľov znovu požiadal vyšetrovateľa ÚBOK o nahliadnutie   do   vyšetrovacieho   spisu,   čo   mu   vyšetrovateľ   ÚBOK   opätovne   bez odôvodnenia zamietol a zaslal mu „prostredníctvom faxu vyrozumenie o odmietnutí úkonu“. Obhajca   sťažovateľov   preto   požiadal   o preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa   ÚBOK. Špecializovaný súd umožnil obhajcovi sťažovateľov preštudovať časť vyšetrovacieho spisu 20. februára   2010,   a to   v rámci   konania,   v ktorom   sa   rozhodovalo   o vzatí   sťažovateľov (a ostatných obvinených) do väzby.

Dňa 23. februára 2010 prokurátor špeciálnej prokuratúry reagoval na žiadosť obhajcu sťažovateľov   o preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa   ÚBOK   o nahliadnutie   do   spisu a odkázal   obhajcu   na   povolenie   nahliadnutia   do   spisu,   ktoré   mu   bolo   umožnené na pojednávaní uskutočnenom 20. februára 2010.

Obhajca   sťažovateľov   zaslal   23.   februára   2010   najvyššiemu   súdu   písomné odôvodnenia   sťažností   podaných   proti   uzneseniu   špecializovaného   súdu   o ich   vzatí do väzby, pričom zároveň upozornil najvyšší súd na nemožnosť komplexného odôvodnenia sťažností   z dôvodu   nedoručenia   sťažnosťami   napadnutého   uznesenia   špecializovaného trestného súdu o vzatí do väzby. Úplné odôvodnenie predložil obhajca najvyššiemu súdu až 10. marca 2010 bezodkladne potom, ako mu bolo doručené uznesenie špecializovaného súdu o vzatí sťažovateľov do väzby.

Ešte   8.   marca   2010   požiadal   obhajca   sťažovateľov   najvyšší   súd   o doručenie upovedomenia o neverejnom zasadnutí, na ktorom sa bude rozhodovať o ich sťažnostiach. Najvyšší súd v ten istý deň zamietol sťažnosti sťažovateľov (ako aj ďalších obvinených).

V súčasnej   dobe   v spoločnom   trestnom   konaní   prebieha   dokazovanie   v rámci prípravného konania pred vyšetrovateľom. Väzba sťažovateľov bola ostatným rozhodnutím špecializovaného súdu predĺžená do 31. marca 2011. Sťažnosť sťažovateľov proti tomuto rozhodnutiu bola najvyšším súdom zamietnutá.

Podľa názoru sťažovateľov v ich veci v rámci trestného konania došlo k porušeniu „ich základných práv na poskytnutie dostatočného času pre prípravu svojej obhajoby podľa článku 50 ods. 3 Ústavy SR, základných práv na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR, základné práva byť včas oboznámení s povahou a dôvodom obvinení vznesených proti nim podľa čl. 6 ods. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základných práv na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Tvrdenie o namietanom porušení označených práv sťažovatelia odôvodňujú takto:„Orgány činné v trestnom konaní svojvoľne a nad rámec svojich oprávnení zamedzili sťažovateľom   a ich   právnemu   zástupcovi   aktívnu   spoluúčasť   na   vedení   vyšetrovania. OČTK opomenuli svoju povinnosť riadne a do detailov skúmať všetky okolnosti rozhodného charakteru pre ďalší postup v trestnom konaní a zamerali sa len na výsledok svojej činnosti, aj za cenu porušenia práv dotknutých osôb...

Obhajca sťažovateľov v priebehu trestného konania niekoľko krát explicitne vyslovil svoju   požiadavku,   aby   mu   OČTK,   ako   aj   súd   predložili   Uznesenie   o začatí   trestného stíhania, resp. umožnili nahliadnuť do trestného spisu v časti, kde je Uznesenie o začatí trestného stíhania. Nakoľko obhajca, ani sťažovatelia nemajú prístup k Uzneseniu o začatí trestného stíhania, nie je možné posúdiť, či je trestné konanie vedené zákonným spôsobom, resp. či doteraz vykonané úkony trestného konania sú procesne platné...

Napriek   tomu,   že   vo   vyjadreniach   na   verejnom   zasadnutí   pred   Špecializovaným trestným   súdom   v Pezinku,   pracovisko   Banská   Bystrica,   a   v   písomných   sťažnostiach obhajca namietal nezákonnosť postupu OČTK, otázkou, či bolo vo veci vydané rozhodnutie o začatí trestného stíhania, či bolo konané v súlade s § 206 Tr. por. sa súdy rozhodujúce vo veci nezaoberali. Aj v prípade, ak by skutočne bolo potrebné utajiť obsah Uznesenia o začatí trestného stíhania pred obhajcom a sťažovateľmi v zmysle § 69 Trestného poriadku, sudca má pri svojej rozhodovacej právomoci prístup k celému obsahu spisu. Súd sa však s návrhom   obhajcu   na   posúdenie   obsahu   Uznesenia   o   začatí   trestného   stíhania nevyporiadal. Obhajca ani sťažovatelia tak nemajú možnosť porovnať (ani prostredníctvom garancie   kontroly   nezávislým súdom)   vyjadrenie a rozsah skutkov,   pre   ktoré   je vedené trestné stíhanie v Uznesení o začatí trestného stíhania a v Uznesení o vznesení obvinenia. Vyšetrovateľ   PPZ   ÚBOK   vzniesol   dňa   16. 02. 2010   sťažovateľom   obvinenie   pre viaceré trestné činy, okrem iného aj pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona. Pritom vymedzenie skutku, ktorý bol vyšetrovateľom kvalifikovaný ako trestný čin je zmätočné a nedostatočné. Vyšetrovateľ len hypoteticky   uvádza   skutky,   ktoré   mali   byť   spáchané   sťažovateľmi,   avšak   bez   odkazu na akýkoľvek   dôkazný   prostriedok.   Uznesenie   o   vznesení   obvinenia   je   preto   zmätočné a nepreskúmateľné...

Postup   OČTK,   ako   aj   oboch   súdov   rozhodujúcich   vo   veci   z   uvedených   dôvodov považujem   za   protizákonný   a   protiústavný.   Taktiež   vyjadrujem   svoju   pochybnosť o procesnej relevancii doteraz získaných dôkazov, nakoľko nebolo v konaní preukázané, že by skutočne došlo k riadnemu začatiu trestného stíhania sťažovateľov v súlade so zákonom. Postup OČTK, ako aj súdov zasahuje do práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, keď sú voči nemu uplatňované nejasné a nešpecifické dôkazy, u ktorých vzniká pochybnosť o zákonnosti ich získania a použitia v trestnom konaní. Sťažovatelia ani obhajca nemajú možnosť oboznámiť sa s ich zákonným podkladom...

V trestnom konaní sa OČTK, ani súdy relevantne nevysporiadali s otázkou existencie dôvodov väzby. Tak Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, ako aj   Najvyšší   súd   SR   založili   rozhodnutie   o   väzbe   na   nekonkrétnom   vyjadrení   hrozby predpokladanej Trestným poriadkom...

Pre vzatie obvineného do väzby sa okrem ďalších náležitostí vyžadujú nie len zistené skutočnosti   podporené   dôkazmi,   ale   najmä   obava   založená   na   konkrétnych   dôvodoch. Samotná ničím nepodložená a indiferentná hrozba tak, ako bola vyjadrená v rozhodnutí Najvyššieho súdu preto nenapĺňa zákonné podmienky nariadenia väzby...

Tak   prokurátor   v   podanom   návrhu   na   vzatie   do   väzby,   ako   aj   oba   súdy v odôvodneniach   svojich   rozhodnutí   za   zásadný   dôvod   potreby   nariadenia   väzby sťažovateľov   označujú   obavu,   že sťažovatelia by   v   prípade   ich   prepustenia na slobodu pôsobili   na   svedkov   a   ich   výpovede.   V   tejto   časti   si   preto   dovoľujem   poukázať aj na rozhodnutie súdu v známom prípade bývalého príslušníka SIS M. H., kde súd správne poukázal   na   podstatný   vplyv   časového   odstupu   medzi   spáchaním   skutku   a vznesením obvinenia.

Sťažovatelia sú obvinení so skutkov, ktoré mali byť spáchané prevažne v rokoch 2006 –   2008,   len   výnimočne   začiatkom   roku   2009.   V   prípade,   ak   by   sťažovatelia   skutočne zamýšľali pôsobiť na svedkov a zmariť ich svedecké výpovede mali na to dostatočný časový priestor. Taktiež, ak by v týchto časových obdobiach skutočne boli spáchané trestné činy uvádzané prokuratúrou, mali aj potenciálni svedkovia, ak existujú, dostatočný priestor, ako aj možnosti podať na sťažovateľov trestné oznámenie a podieľať sa na trestnom konaní ešte v dobe, kedy malo dôjsť k údajnému spáchaniu týchto skutkov. Som preto toho názoru, že odôvodnenie   potreby   nariadenia   väzobného   stíhania   sťažovateľov   pre   obavu   z   ich kolúzneho správania nie je možné považovať za relevantné a tento dôvod väzby je uvádzaný protizákonne bez opory v zistených a najmä dokázaných skutočnostiach.

Prokurátor v návrhu na vzatie sťažovateľov do väzby poukázal na predchádzajúce trestné stíhanie obvinených, pričom však zámerne zamlčal podstatné okolnosti, nakoľko uviedol   len   časť   údajov   o   tomto   trestnom   stíhaní.   Obhajca   v   konaní   pred   Špeciálnym trestným súdom žiadal o pripojenie spisu trestného konania namietaného prokurátorom aj v konaní o väzbe za účelom preukázania aktuálneho štádia trestného konania. Obhajca zároveň   súdu   predložil   rovnako   ako   prokurátor   len   časť   spisového   materiálu   tohto trestného konania, a to konkrétne Uznesenie o zastavení trestného stíhania sťažovateľov, pričom žiadal, aby si súd sám zistil skutočné štádium trestného konania.

Špeciálny trestný súd ani Najvyšší súd sa však s požiadavkou a námietkou obhajcu sťažovateľov o pripojenie trestného spisu a zistenie aktuálneho štádia trestného konania nevyporiadali,   pričom   svoju   nečinnosť   neodôvodnili.   Obdobný   prístup   je   badateľný aj v trestnom konaní vedenom Okresnou prokuratúrou v Pezinku pod sp. zn. 1 Pv 279/09, ktoré v konaní namietal prokurátor.

Počas   výsluchov   obvinených   dňa   16. 02. 2010   obhajca   JUDr. S. J.   žiadal vyšetrovateľa kpt. Miroslava Chudého o umožnenie nahliadnutia do vyšetrovacieho spisu a o doručenie,   resp.   prefotenie   uznesenia   o   začatí   trestného   stíhania. Uvedenému vyšetrovateľ nevyhovel, pričom nahliadnutie do spisu neodmietol procesne v zmysle § 69 ods. 2 Tr. por.

Opätovne   žiadal   obhajca   vyšetrovateľa   o   umožnenie   nahliadnutia   do   spisu   dňa 17. 02. 2010. Nakoľko mu nebolo vyhovené tak dňa 18. 02. 2010 požiadal úrad špeciálnej prokuratúry   o   preskúmanie   odmietnutia   preštudovania   spisu.   Ešte   toho   istého   dňa, 18. 02. 2010,   prokurátor   JUDr.   K.   obhajcovi   potvrdil,   že   nevidí   dôvod   na   odmietnutie sprístupnenia uznesení o začatí trestného stíhania, konkrétne: Uznesenie o začatí trestného stíhania vedeného na ÚBOK Bratislava pod ČVS: PPZ-37/BOK-B1-2009 (z tejto veci bola 08. 02. 2010 vylúčená na samostatné konanie tunajšia vec) a ČVS; PPZ-25/BOK-B1-2010. Okolo   14.00   hod   dňa   19. 02. 2010   obhajca   JUDr.   S.   J.   telefonicky   kontaktoval vyšetrovateľa Chudého, či mu bude umožnené nahliadnutie do spisu. Vyšetrovateľ opätovne žiadosť obhajcu zamietol s tým, že vyrozumenie o odmietnutí nahliadnutia zašle obhajcovi poštou.   Vo   vyrozumení   zaslanom   obhajcovi   prostredníctvom   faxu   úplne   absentuje odôvodnenie takéhoto rozhodnutia, nakoľko obsahuje len na § 69 ods. 2 Tr. por. s tým, že tu existujú závažné dôvody brániace uplatneniu práva na nahliadnutie do spisu.

Obratom, 19. 02. 2010 žiadal obhajca o preskúmanie odmietnutia úrad špeciálnej prokuratúry.   Dňa   20. 02. 2010   pred   súdom   obhajca   žiadal   o   umožnenie   preštudovania spisu. Sudca po konzultácii s prokurátorom sprístupnil obhajcovi na študovanie časť spisu v trvaní jednej hodiny. Súd obhajcovi však sprístupnil len tú časť spisového materiálu, ktorá bola obhajcovi už známa z doterajšieho konania a uskutočneného vyšetrovania, nakoľko sa zúčastňoval všetkých výsluchov. Súd teda obhajcovi odmietol sprístupniť akékoľvek nové informácie relevantného charakteru, ktoré by boli obhajcom použiteľné aj v ďalšom konaní. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že v doterajšom priebehu trestného konania došlo k porušeniu zásady rovností zbraní medzi obhajobou a prokuratúrou.

Postup orgánov činných v trestnom konaní, ako aj súdu považujem za neprípustný. Sťažovatelia boli v doterajšom konaní vystavení neúmernému tlaku a presile OČTK a súdu, keď mu nebolo umožnené riadne a včas sa oboznámiť s podstatou a dôvodmi obvinenia, a teda nemal ani možnosť, ani dostatočný čas na prípravu svojej obhajoby. Je nepochybné, že postaviť obvineného pred súd, hoci aj v konaní o väzbe obvineného bez toho, aby sa na tento úkon mohol aj s pomocou svojho právneho zástupcu adekvátne pripraviť, zatiaľ čo OČTK   a   súd   majú   k   dispozícii   kompletný   spisový   materiál   ako   podklad   pre   vydanie rozhodnutia je nevyvážené, neoprávnené a aj nespravodlivé...

Dodržiavaniu práv obvineného na obhajobu nezodpovedá postup OČTK a súdov, ktorý vedie k zmareniu účelu, ako aj samotnej podstaty obhajoby v trestnom konaní, kedy obhajcovi   nie   je   umožnené   oboznámiť   sa   s   obsahom   spisu   a   dôkaznými   prostriedkami využívanými OČTK proti obvineným. Postup OČTK zároveň vážnym spôsobom porušuje zásadu rovnosti zbraní účastníkov konania. Pripomínam, že právo nazerať do spisov je základným právom obvineného a jeho obhajcu, najmä v prípade, keď sa má rozhodovať o väzbe a možnosti obmedzenia tohto práva je potrebné vykladať veľmi reštriktívne. Uznávam,   že   účinnosť   vyšetrovania   môže   niekedy   vyžadovať   odopretie   obhajobe zoznámiť   sa   s   častou   získaných   dôkazov,   aby   sa   obvinenému   zabránilo   zničiť   alebo ovplyvniť dôkazy alebo znemožniť riadny výkon spravodlivosti. Takéto odopretie by však vždy malo byť riadne odôvodnené a malo by sa týkať len časti. Sledovanie tohto legitímneho cieľa však nemôže spôsobiť, že utajené informácie alebo dôkazy, ktoré sú podstatné pre posúdenie zákonnosti väzby, budú obvinenému, resp. jeho obhajcovi úplne odopreté... Nie   je...   prípustné,   aby   obhajca   a sťažovatelia   nemali   a   stále   nemajú   možnosť posúdiť,   či   OČTK   vedú   konanie   v   súlade   s   Tr. poriadkom.   Poukazujem   pritom   najmä na nemožnosť oboznámenia sa s uznesením o začatí trestného stíhania vo veci, nakoľko nie je   predovšetkým   možné   porovnať   uznesenie   o   začatí   trestného   stíhania   s   uznesením o vznesení obvinenia, tak aby sa dala preskúmať totožnosť skutku.

Vzhľadom na nesprístupnenie podstatnej časti spisu tiež nie je možné overiť a zistiť, či OČTK vykonávali všetky úkony až po začatí trestného stíhania...

V prípade, ak sudca pre prípravné konanie rozhoduje o návrhu na vzatie do väzby, je výlučne v kompetencii súdu, aby na základe vlastnej úvahy rozhodol aj o odmietnutí práva obvineného nazerať do spisu a tiež o tom, ktoré časti spisu povolí preštudovať a neprináleží mu preto sa o tejto skutočnosti radiť s OČTK. Rozhodovanie súdu na základe a v zmysle inštrukcií OČTK významnou mierou zasahuje do záruk spravodlivosti garantovaných práve nezávislosťou súdu a úvahou súdu...

Sťažovatelia a ich právny zástupca na tieto skutočnosti upozorňovali aj Najvyšší súd v   rámci   podanej   a   odôvodnenej   sťažnosti.   Pritom   postup   súdu   znevýhodňujúci   jedného z účastníkov   v   dôsledku   rozhodnutia   súdu   založeného   na   názore   OČTK   je   bezpochyby nesprávny a v rozpore so základnými ústavnými garanciami pôsobenia súdnej moci. Najvyšší súd SR v konaní o sťažnosti sťažovateľov proti rozhodnutiu o ich vzatí do väzby taktiež nepostupoval správne. Obhajca sťažovateľov v odôvodnení sťažnosti proti vzatiu   sťažovateľov   do   väzby   zo   dňa   05. 03. 2010   upozorňoval   Najvyšší   súd   aj   na   tú skutočnosť, že v čase vyhotovenia Odôvodnenia sťažnosti mu nebolo doručené Rozhodnutie Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, o vzatí sťažovateľov do väzby. Z tohto   dôvodu,   obhajca   preto   Najvyššiemu   súdu   oznámil,   že   doplnenie   odôvodnenia sťažnosti proti rozhodnutiu o vzatí sťažovateľov do väzby bude Najvyššiemu súdu doručené až   po   tom,   čo   bude   mať   obhajca   k   dispozícii   rozhodnutie   Špeciálneho   súdu   o   väzbe sťažovateľov.

Nakoľko   ide   o   objektívnu   príčinu   nemožnosti   podať   adekvátne   a   komplexné vyjadrenie v rámci jedného podania spočívajúcu na strane súdu, nemôže byť tento stav na ujmu obvinených. O tom, že sťažovateľom nebolo doručené rozhodnutie o väzbe, bol Najvyšší súd upovedomený aj faxovým prípisom.

Najvyšší   súd   ignoroval   právo   sťažovateľov   na   spravodlivý   súdny   proces,   keď o sťažnosti obvinených rozhodol skôr, ako im bolo doručené rozhodnutie o väzbe, a teda skôr ako mali možnosť riadne sa vyjadriť ku všetkým bodom rozhodnutia. Najvyšší súd rozhodol   Uznesením   dňa   08. 03. 2009,   pričom   nerešpektoval   ani   žiadosť   obhajcu o oznámenie   termínu   neverejného   zasadnutia.   Obhajca   pritom   nežiadal,   aby   bol na neverejnom zasadnutí prítomný tak, ako si to súd vyložil a ako vyplýva aj z odôvodnenia rozhodnutia o sťažnosti obvinených.

Najvyšší   súd   taktiež   opomenul   svoju   povinnosť   riadne   preskúmať   namietané porušenia   práv   sťažovateľov   a   dôkladne   sa   venovať   predloženým   dôkazom,   keď v odôvodnení Uznesenia zo dňa 08. marca 2010, ktorým zamietol sťažnosti sťažovateľov len zopakoval   odôvodnenie uvádzané   už   prvostupňovým   súdom.   Najvyšší   súd sa vo svojom rozhodnutí   nevysporiadal   ani   s argumentáciou   sťažovateľov   a konkrétnymi   poukazmi na jednotlivé porušenia ich práv.

Z   odôvodnenia   Uznesenia   Najvyššieho   súdu   ďalej   vyplýva,   že   sa   Najvyšší   súd nezaoberal   sťažnosťami   sťažovateľov   individuálne,   tak   ako   boli   podané   a   riadne odôvodnené, keď nevzal ohľad ani na rozsah a dôvody obvinení jednotlivých sťažovateľov. Najvyšší   súd   poukazuje   len   všeobecne   na   násilnú   povahu   trestných   činov   obvinených, pritom sťažovateľovi F. K. bolo obvinenie vznesené pre trestné činy nenásilnej povahy. Z   uvedených   dôvodov   mám   preto   zato,   že   rozhodovanie   Najvyššieho   súdu nezodpovedá európskym štandardom, ktoré sú už v súčasnej dobe kladené na rozhodovaciu právomoc   súdov,   pričom   rozhodne   nie   je   možné   akceptovať   len   mechanický   prístup k vydávaniu rozhodnutí bez dôkladného preskúmania všetkých namietaných skutočností. Nakoľko   sa   teda   ani   Najvyšší   súd   nevysporiadal   so   zásadnými   skutočnosťami uvádzanými sťažovateľmi, a nezaoberal sa ani namietanými porušeniami základných práv sťažovateľov je vysoko pravdepodobné, že v ďalšom konaní bude aj naďalej postupované rovnako   automatizovaným   spôsobom,   kedy   sťažovatelia   aj   napriek   všeobecne   platnej a uznávanej zásade prezumpcie neviny a rovnosti strán v trestnom konaní budú z dôvodu zrejmej   nevyváženosti   medzi   postavením   obvinených   a   postavením   orgánov   činných v trestnom   konaní   vnímaní   ako   osoby,   ktoré   sa   podieľali   na   jednej   z   najzávažnejších trestných   činností   podľa   nášho   právneho   poriadku   s   cieľom   najmä   retributívneho charakteru.

Vzhľadom   na   nemožnosť   oboznámiť   sa   s   celým   trestným   spisom   alebo   s   jeho podstatnou časťou, vyjadrujem svoje závažné pochybnosti o tom, či obvinenie bolo skutočne vznesené bez meškania a zároveň poukazujem na nedodržanie povinnosti OČTK oboznámiť sťažovateľa riadne a včas s povahou, ako aj dôvodmi vznesenia obvinenia z trestného činu v dôsledku   zamedzenia   možnosti   sťažovateľa   a   jeho   obhajcu   oboznámiť   sa   s   obsahom relevantných Uznesení...

V prípade sťažovateľov, a to aj v dôsledku nemožnosti oboznámiť sa so spisovým materiálom, vychádzajúc z Uznesení o dočasnom odložení vznesenia obvinenia mám zato, že   obvinenie   bolo   sťažovateľovi   vznesené   a   návrh   na   vzatie   do   väzby   bol   podaný   len na základe výpovede pôvodne utajeného svedka...

Výpoveď svedka... nemajú ani sťažovatelia a ani obhajca doposiaľ k dispozícii a nie je im teda stále umožnené riadnym spôsobom sa pripraviť na obhajobu...

Z doterajšieho priebehu trestného konania vyplýva, že okrem výpovede utajeného svedka   nedisponujú   OČTK   v   zmysle   judikatúry   Najvyššieho   súdu   potrebným   súborom na seba vzájomne nadväzujúcich dôkazov, ktoré by odôvodňovali jednak trestné stíhanie vedené proti sťažovateľom, ako aj rozhodnutie o ich väzbe...“

Sťažovatelia v doplnení sťažnosti z 21. júla 2010 poukázali aj na porušenie svojich práv   podľa   čl. 5   dohovoru   postupom   špecializovaného   súdu,   ako   aj   najvyššieho   súdu, pričom uviedli toto:

«Čl. 5 ods. 1 Dohovoru predstavuje garanciu ľudského práva na slobodu a osobnú bezpečnosť a taxatívne vymedzuje prípady, v ktorých je možné osobnú slobodu jednotlivca obmedziť.   Podľa   ustanovenia   písm. c)   ods. 1   čl. 5   Dohovoru   je   možné   osobu   pozbaviť slobody,   ak   ide   o   „zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby   za   účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní“, a to len pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním   ustanoveným   zákonom.   Hlavným   kritériom   zákonnosti   obmedzenia   osobnej slobody   jednotlivca   je   v   zmysle   tohto   ustanovenia   odôvodnenosť   obmedzenia   osobnej slobody.

V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva obmedzenie osobnej slobody musí byť vždy odôvodnené existenciou dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu, pričom pri počiatočnom akte pozbavenia slobody hrajú zvyšné dva dôvody – oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť osobe v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní – len pomocnú úlohu. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva ak tu nie je dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, nemá zmysel uvažovať o ďalších dvoch podmienkach, pretože tieto by samy osebe nemohli odôvodniť pozbavenie slobody. Odôvodnenosť   podozrenia,   na   ktorom   sa   zakladá   obmedzenie   osobnej   slobody jednotlivca, je základným prvkom ochrany poskytovanej čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru pred svojvoľným pozbavením slobody. Existencia dôvodného podozrenia predpokladá existenciu skutočností   alebo   dôkazov   spôsobilých   presvedčiť   objektívneho   pozorovateľa,   že   osoba mohla spáchať trestný čin. Európsky súd pre ľudské práva odmietol subjektívne hľadisko úprimného   presvedčenia   orgánu   trestného   konania   o   existencii   podozrenia   a   vyžaduje objektívne   skutočnosti   a   dôkazy   o   dôvodnosti   podozrenia,   ktoré   musí   doložiť   štát. Podozrenie musí byť dôvodné tak pokiaľ ide o to, či bol spáchaný konkrétny trestný čin, ako aj pokiaľ ide o to, či ho spáchala dotyčná osoba.»

Sťažovatelia   sú   toho   názoru,   že   im   bola „osobná   sloboda   obmedzená   v rozpore s vyššie   uvedenými   kritériami   zákonností,   keďže   nebola   dostatočne   preukázaná   ani   len existencia   dôvodného   podozrenia,   že   sťažovatelia   spáchali   trestné   činy.   Zadržanie sťažovateľov   bolo   realizované   výlučne   na   základe   pochybnej   výpovede   nespoľahlivého svedka,   sťažovateľom   a ich   obhajcovi   nebolo   doteraz,   resp.   po   dlhú   dobu   umožnené oboznámiť   sa   s   uznesením   o začatí   trestného   stíhania,   resp.   s   uznesením   o   vznesení obvinenia. Obhajcovi sťažovateľov bola po dlhú dobu odopieraná možnosť nahliadnutia do spisu.   Všetky   uvedené   skutočnosti   poukazujú   na   dôkaznú   núdzu   orgánov   činných v trestnom konaní a spochybňujú existenciu dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu v momente zadržania sťažovateľov.“.

Vo vzťahu k porušeniu čl. 5 ods. 3 dohovoru v doplnení sťažnosti uviedli, že tento „oprávňuje   každého,   komu   bola   obmedzená   osobná   sloboda   v súlade   s   ustanoveniami ods. 1   písm. c),   aby   bol   ihneď   predvedený   pred   sudcu   alebo   inú   úradnú   osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.   Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Európsky súd pre ľudské   práva vo   veci Schiesser   v.   Švajčiarsko k predmetnému ustanoveniu judikoval, že súdny orgán je povinný prešetriť všetky sporné otázky spojené s väzbou   a   prijať   konečné   rozhodnutie   na   základe   objektívnych   právnych   hľadísk.   Aby súdny   orgán   splnil   túto   svoju   povinnosť,   musí   rozhodnúť   nezávisle,   podľa   procesných pravidiel predpísaných zákonom a v súlade s právnymi normami.

Vo veci Stögmüller v. Rakúsko Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že z čl. 5 ods. 3   Dohovoru   je   možné   jednoznačne   dôvodiť,   že   trvanie   podozrenia   zo   spáchania trestného   činu   nestačí   po   určitom   čase   odôvodniť   ďalšie   trvanie   väzby.   Existencia dôvodného   podozrenia,   že   osoba   pozbavená   slobody   spáchala   trestný   čin,   je   nutnou podmienkou zákonnosti držania osoby vo väzbe, ale po určitom čase už nestačí. Súd preto musí zistiť, či sú tu aj iné dôvody, ktoré by odôvodňovali ďalšie trvanie väzby.

Špecializovaný trestný súd ani Najvyšší súd pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľov nepreukázali ani existenciu dôvodného podozrenia, že sťažovatelia spáchali trestné činy, ani   existenciu   iných   dôvodov,   ktoré   by   odôvodňovali   ďalšie   trvanie   väzby.   V   prípade sťažovateľov preto nie je možné tvrdiť, že sa súdy so spornými otázkami týkajúcimi sa väzby vysporiadali   na   základe   objektívnych   právnych   hľadísk,   nezávisle,   podľa   procesných pravidiel predpísaných zákonom a v súlade s právnymi predpismi. Uvedené tvrdenie sme zdôvodnili už v ústavnej sťažnosti zo dňa 10. 04. 2010 v bode „Zákonnosť a ústavnosť rozhodnutia o väzbe“. Z týchto dôvodov máme za to, že postupom súdov pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľov bolo porušené právo sťažovateľov podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru.“.

K porušeniu svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru poukázali sťažovatelia na to, že „každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   jeho   pozbavenia slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody   nezákonné.   Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúca sa tohto ustanovenia sa prikláňa k uznaniu nutnosti   výsluchu   osôb   pozbavených   slobody   v konaní   o   zákonnosti   ich   väzby   a   k požiadavke ich osobnej účasti na takomto konaní. Obvinený pritom musí mať vždy čas a možnosť na prípravu a podanie návrhu a na prípravu svojej obhajoby pred súdom. Spôsob,   akým   sa   na   Najvyššom   súde   SR   konalo   o   sťažnosti   sťažovateľov   proti uzneseniu   Špecializovaného   trestného   súdu   o   ich   vzatí   do   väzby,   nezodpovedá   týmto minimálnym   požiadavkám,   keďže   Najvyšší   súd   im   neposkytol   čas   nutne   potrebný na odôvodnenie   ich   sťažnosti   (sťažovatelia   čakali   na   doručenie   odôvodnenia   uznesenia Špecializovaného trestného súdu o ich vzatí do väzby, aby mohli svoju sťažnosť riadne zdôvodniť)   a   o   zamietnutí   sťažnosti   rozhodol   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľov a ich obhajcu napriek ich výslovnej žiadosti o účasť na neverejnom zasadnutí. Takýto postup je v rozpore s požiadavkou kontradiktórnosti konania a požiadavkou rovnosti zbraní, na ktorých trvá európska judikatúra (Toth v. Rakúsko).

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   konštatoval   porušenie   ustanovenia   čl. 5   ods. 4 aj v prípade, keď bolo obhajcovi obvineného odopreté právo nahliadnutia do spisu. Nie je v súlade s princípom kontradiktórnosti konania a s princípom rovnosti zbraní, ak obvinený a jeho obhajca nemôžu účinne vyvracať na znalosti spisu založené tvrdenia súdu a orgánov činných   v   trestnom   konaní   v   prospech   väzby.   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v   tejto súvislosti uviedol, že existuje príliš úzky vzťah medzi posúdením nutnosti väzby a neskorším posúdením viny, aby bolo možné odoprieť nahliadnuť do spisu v prvom prípade, zatiaľ čo to zákon vyžaduje v druhom prípade. Zatiaľ čo orgány činné v trestnom konaní a súd mali právo   oboznámiť   sa   s   celým   spisom,   sťažovateľom   a   ich   obhajcovi   nebola   v   konaní poskytnutá   možnosť,   aby   mohli   primeraným   spôsobom   vyvracať   dôvody   uplatňované na odôvodnenie väzby.“.

Napokon   sťažovatelia   doplnili   svoju   sťažnosť   podaním   zo   17.   decembra   2010, v ktorej poukázali na ďalšie porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď uviedli, že boli vzatí do väzby aj na základe dôkazu – výpovede svedka D. D., ktorý bol podľa ich názoru riadne procesne vypočutý až 14. decembra 2010, a „pred týmto dátumom v konaní vypočutý nebol – vypočutý teda mohol byť   jedine   v čase   pred   začatím   trestného   stíhania“.   Podľa   názoru   sťažovateľov   preto okresný súd „použil nezákonne získaný dôkaz“.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Postupom Prezídia Policajného Zboru, Úrad boja proti organizovanej kriminalite, Odbor Bratislava I, 1. Oddelenie vyšetrovania..., Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry   SR...,   Najvyššieho   súdu   SR...,   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   Tp 17/2010 a 6 Tost 7/2010 došlo k porušeniu práv sťažovateľov nebyť stíhaní alebo pozbavení slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa článku 17 ods. 2 Ústavy SR, práva na   poskytnutie   dostatočného času pre   prípravu svojej   obhajoby podľa   článku 50 ods. 3 Ústavy SR, práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR, práva na slobodu a bezpečnosť v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Európskeho dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   práva   byť   včas   oboznámený s povahou a dôvodom obvinení vznesených proti nim podľa článku 6 ods. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na spravodlivý súdny proces v   zmysle   článku 6   ods. 1   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd.

Uznesenie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. Tp 17/2010 zo dňa 20. 02. 2010 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 Tost 7/2010 zo dňa 08. 03. 2010 sa zrušujú.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

V prvom rade treba poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný   súd   viazaný   návrhom   na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených v tomto   zákone.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní   podľa   čl. 127   ústavy),   v   ktorej   sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet   konania   pred   ústavným súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd skúmať a rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia   domáhajú   v   petite   svojej   sťažnosti   [vyslovenie   porušenia   základných   práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) dohovoru], a vo vzťahu k tomu orgánu verejnej moci,   ktorý   označili   za   porušovateľa   svojich   práv   (ÚBOK   v konaní   vedenom   pod ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010,   špeciálnu   prokuratúru   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. VII/2 Gv 16/10,   špecializovaný   súd   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   Tp 17/2010   a jeho uznesenie z 20. februára 2010 a najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 7/2010 a jeho uznesenie z 8. marca 2010). Platí to predovšetkým v situácii, keď sú sťažovatelia už pri podaní návrhu zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom – zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl. 5   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní...

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl. 6   ods. 3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu   má   tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom ÚBOK

Vo   vzťahu   k namietanému porušeniu   označených   práv   sťažovateľov,   ku   ktorému malo   dôjsť   postupom   ÚBOK,   ústavný   súd   upriamuje pozornosť   na   § 53   ods. 1   zákona o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak   sťažovateľ   nevyčerpal opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

To   znamená,   že   sťažnosť   podľa   čl. 127   ústavy   možno   ústavnému   súdu   podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   práva   poskytuje.   V   opačnom   prípade   je   sťažnosť neprípustná.

Sťažovatelia v sťažnosti podanej ústavnému súdu namietajú, že vyšetrovateľ ÚBOK im   neumožnili   nahliadnuť   do   relevantných   častí   vyšetrovacieho   spisu,   a   teda aj do uznesenia,   ktorým   bolo   trestné   konanie   začaté.   Namietajú   tiež,   že   uznesenie vyšetrovateľa ÚBOK o vznesení obvinenia je zmätočné a nepreskúmateľné.

Podľa   § 17   ods. 1   zákona   č. 153/2001   Z. z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   prokuratúre“)   prokurátor   vykonáva   svoju   pôsobnosť v trestnom konaní v rozsahu ustanovenom osobitnými zákonmi.

Podľa § 17 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre prokurátor najmä vykonáva dozor nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní.

K osobitným zákonom, na ktoré sa odkazuje v § 17 ods. 1 zákona o prokuratúre, patrí predovšetkým zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Podľa   § 210   Trestného   poriadku   obvinený,   poškodený   a   zúčastnená   osoba   majú právo   kedykoľvek   v   priebehu   vyšetrovania   alebo   skráteného   vyšetrovania   žiadať prokurátora, aby bol preskúmaný postup policajta, najmä aby boli odstránené prieťahy alebo iné   nedostatky   vo   vyšetrovaní   alebo   skrátenom   vyšetrovaní.   Policajt   musí   žiadosť prokurátorovi   bez   meškania   predložiť.   Prokurátor   je   povinný   žiadosť   preskúmať a o výsledku žiadateľa upovedomiť.

Podľa   § 230   ods. 1   Trestného   poriadku   dozor   nad   dodržiavaním   zákonnosti   pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor.

Podľa   § 230   ods. 2   Trestného   poriadku   pri   výkone   tohto   dozoru   je   prokurátor oprávnený

a) dávať   záväzné   pokyny   na   postup   podľa   § 197,   vyšetrovanie   a   skrátené vyšetrovanie trestných činov a určovať lehoty na ich vybavenie; také pokyny sú súčasťou spisu,

b) vyžadovať od   policajta   spisy,   dokumenty,   materiály   a   správy   o   stave   konania vo veciach, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie, na zistenie, či policajt včas začal trestné stíhanie a riadne v ňom postupuje,

c) zúčastniť sa na vykonávaní úkonov policajta, osobne vykonať jednotlivý úkon alebo aj celé vyšetrovanie, alebo skrátené vyšetrovanie a vydať rozhodnutie v ktorejkoľvek veci;   pritom   postupuje   podľa   tohto   zákona;   proti   takémuto   rozhodnutiu   prokurátora   je prípustná sťažnosť rovnako ako proti rozhodnutiu policajta,

d) vrátiť vec policajtovi na doplnenie vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania s pokynmi   a   určovať   lehotu   na   ich   doplnenie;   o   vrátení   veci   upovedomí   obvineného a poškodeného,

e) zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže nahradiť vlastnými rozhodnutiami; pri uznesení o zastavení trestného stíhania, prerušení trestného stíhania alebo o postúpení veci to môže urobiť do 30 dní od ich doručenia; ak rozhodnutie policajta nahradil vlastným rozhodnutím inak, než na podklade sťažnosti oprávnenej osoby, proti jeho rozhodnutiu je prípustná sťažnosť, rovnako ako proti rozhodnutiu policajta,

f) odňať   vec   policajtovi   a   prikázať   ju   inému,   a   to   aj   miestne   nepríslušnému policajtovi,   alebo   urobiť   opatrenie,   aby   vec   bola   prikázaná   inému   policajtovi   alebo policajtom,

g) nariadiť, aby sa vo veciach uvedených v § 202 konalo vyšetrovanie.

Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu je sťažnosť.

Podľa § 185 ods. 2 Trestného poriadku sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania...

Podľa   § 190   ods. 1   Trestného   poriadku   orgán,   proti   ktorého   uzneseniu   sťažnosť smeruje, môže jej sám vyhovieť, ak sa zmena pôvodného uznesenia nedotkne práv inej strany trestného konania. Ak ide o uznesenie policajta, ktoré bolo vydané s predchádzajúcim súhlasom   prokurátora   alebo   na   jeho   pokyn,   môže   policajt   sám   sťažnosti   vyhovieť   len s predchádzajúcim súhlasom prokurátora.

Podľa § 190 ods. 2 Trestného poriadku ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti   sa   nevyhovelo   podľa   odseku   1, predloží vec na rozhodnutie

a) policajt prokurátorovi, ktorý vykonáva nad prípravným konaním dozor, a ak ide o sťažnosť   proti   uzneseniu,   ku   ktorému   tento   prokurátor   dal   súhlas   alebo   pokyn,   jeho prostredníctvom nadriadenému prokurátorovi...

Podľa   § 192   ods. 1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   preskúma nadriadený orgán

a) správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne nadriadený orgán sťažnosť, zruší napadnuté uznesenie, a ak je podľa povahy veci potrebné nové rozhodnutie,

a) rozhodne vo veci sám, alebo

b) uloží   orgánu,   proti   ktorého   rozhodnutiu   sťažnosť   smeruje,   aby   vo   veci   znovu konal a rozhodol...

Z citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   vyplýva,   že   tento   zákon   poskytoval sťažovateľom účinný prostriedok nápravy, na použitie ktorého boli oprávnení. Vo vzťahu k neumožneniu nahliadnutia do vyšetrovacieho spisu tento prostriedok nápravy predstavuje žiadosť   adresovaná   dozorovému   prokurátorovi   o preskúmanie   zákonnosti   postupu vyšetrovateľa   ÚBOK   podľa   § 210   Trestného   poriadku   a vo   vzťahu   k „zmätočnosti“ a „nepreskúmateľnosti“ uznesenia   o vznesení   obvinenia   to   bola   sťažnosť   podľa   § 185 ods. 1   a 2   Trestného   poriadku.   Uvedené   právne   prostriedky   umožňovali   sťažovateľom dosiahnuť   účinnú   nápravu   vzhľadom   na   právomoc   prokurátora   danú   mu   Trestným poriadkom, ak by na základe žiadosti   alebo sťažnosti   sťažovateľov dospel   k záveru, že označený   postup   vyšetrovateľa   ÚBOK   (v   súvislosti   s požiadavkou   o nahliadnutie   do vyšetrovacieho   spisu)   alebo   jeho   uznesenie   o vznesení   obvinenia   boli   v rozpore   so zákonom.

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zotrváva na tom, že každý je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov (napr. III. ÚS 152/03, IV. ÚS 126/07).

Vyčerpanie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05, IV. ÚS 126/07).

V konečnom   dôsledku   sťažovatelia   tieto prostriedky   nápravy aj využili a o oboch (sťažnosť   proti   uzneseniu   o vznesení   obvinenia,   ako   aj   žiadosť   o preskúmanie   postupu vyšetrovateľa) prokurátor špeciálnej prokuratúry konal a rozhodol.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   vo   vzťahu   k   tej   časti sťažnosti,   ktorou   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojich   označených   práv   postupom a rozhodnutím   vyšetrovateľa   ÚBOK,   Trestný   poriadok   zakladá   právomoc   príslušnej prokuratúry, čo vylučuje, aby o nej rozhodoval ústavný súd.

Keďže   v   danom   prípade   sa   sťažovatelia   mohli   domáhať   a aj   domáhali   ochrany svojich práv uplatnením právnych prostriedkov nápravy adresovaných orgánom prokuratúry podľa   príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku,   ústavný   súd   ich   sťažnosť   v   časti smerujúcej   proti   postupu   vyšetrovateľa   ÚBOK   odmietol   ako   neprípustnú   (§ 25   ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

2.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   špeciálnej prokuratúry a jej prípisom z 23. februára 2010

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby... vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na vykonanie ktorých je podľa zákona oprávnený.

Podľa   § 34   ods. 1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 54 ods. 2 zákona o prokuratúre na účely konania podľa tohto zákona alebo osobitného zákona a na vybavenie podnetu sa nadriadeným prokurátorom rozumie

a) generálny prokurátor, ak ide   o špeciálneho prokurátora, prokurátora   generálnej prokuratúry   okrem   prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry,   krajského   prokurátora, vyššieho vojenského prokurátora, prokurátora krajskej prokuratúry alebo prokurátora vyššej vojenskej prokuratúry,

b) špeciálny prokurátor, ak ide o prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry,

c) príslušný krajský prokurátor, ak ide o okresného prokurátora alebo prokurátora okresnej prokuratúry,

d) vyšší   vojenský   prokurátor,   ak   ide   o   vojenského   obvodného   prokurátora   alebo prokurátora vojenskej obvodnej prokuratúry.

Podľa   § 34   ods. 2   zákona   o prokuratúre   ďalší   opakovaný   podnet   v   tej   istej   veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa   § 35   ods. 1   zákona   o prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu... či môže... vykonať iné opatrenia, na vykonanie ktorých je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Citované   ustanovenia   zákona   o prokuratúre   nasvedčujú   tomu,   že   proti   vybaveniu žiadosti sťažovateľov o preskúmanie postupu vyšetrovateľa ÚBOK prokurátorom špeciálnej prokuratúry, t. j. proti prípisu sp. zn. VII/2 Gv 16/10 z 23. februára 2010 mali sťažovatelia možnosť   podať podnet na preskúmanie zákonnosti   tohto vybavenia. Z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu však nevyplýva, že by tak sťažovatelia urobili. Išlo síce už o ich opakovanú   žiadosť   o prešetrenie   postupu   vyšetrovateľa   ÚBOK   (pretože   prvá   žiadosť zo 17. februára 2010 bola vybavená prípisom špeciálneho prokurátora z 19. februára 2010), avšak   nebolo   ju   možné   považovať   za opakovaný   podnet   podľa   zákona   o prokuratúre z dôvodu, že bola opäť adresovaná prokurátorovi špeciálnej prokuratúry a opäť jej obsahom bolo preskúmanie postupu vyšetrovateľa ÚBOK (a nie preskúmanie prípisu špeciálneho prokurátora z 19. februára 2010).

Vzhľadom   na   uvedené   aj   vo   vzťahu   k tejto   časti   sťažnosti,   v ktorej   sťažovatelia namietajú   porušenie   označených   práv   postupom   špeciálnej   prokuratúry,   neostávalo ústavnému súdu iné, len konštatovať, že sťažovatelia sa mohli domáhať ochrany svojich práv uplatnením právnych prostriedkov nápravy adresovaných orgánom prokuratúry podľa príslušných   ustanovení   zákona   o prokuratúre   proti   postupu   špeciálnej   prokuratúry   a jej prípisu z 23. februára 2010. Z uvedeného dôvodu je sťažnosť aj v tejto časti neprípustná, a to vzhľadom na § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, preto ju ústavný súd z toho dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

3.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   špeciálnej prokuratúry zo 17. februára 2010

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   označených   práv   sťažovateľov   uznesením špeciálnej prokuratúry zo 17. februára 2010, ktorým bola zamietnutá ich sťažnosť proti uzneseniu   vyšetrovateľa   ÚBOK   ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010   zo 16. februára   2010 o vznesení obvinenia, ústavný súd dospel k názoru, že sťažnosť bolo potrebné v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Sťažovatelia namietajú, že uznesenie vyšetrovateľa ÚBOK ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010   zo   16.   februára   2010   je   zmätočné   a nepreskúmateľné,   pretože „vyšetrovateľ   len hypoteticky   uvádza   skutky,   ktoré   mali   byť   spáchané   sťažovateľmi,   avšak   bez   odkazu na akýkoľvek dôkazný prostriedok“. Keďže prokurátor špeciálnej prokuratúry zamietol ich sťažnosť   proti   predmetnému   uzneseniu   vyšetrovateľa   ÚBOK,   považujú   tento   postup za protizákonný a protiústavný.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti považoval v prvom rade   za   potrebné   opätovne   poukázať   na   čl. 127   ods. 1   ústavy,   podľa   ktorého   je   jeho právomoc v konaní o sťažnostiach limitovaná princípom subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy, príp. iné orgány verejnej moci. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy, ale aj iné orgány moci sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Z toho dôvodu je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov, príp. iných orgánov verejnej moci (m. m. IV. ÚS 236/07).

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a požiadať o ochranu   ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

V súvislosti   s uplatňovaním   princípu   subsidiarity   ústavný   súd   pri   posudzovaní namietaného porušenia   označených   práv   sťažovateľov   v prebiehajúcom   trestnom   konaní vo svojej judikatúre vychádza z právneho názoru, že trestné konanie je od svojho začiatku až   po   jeho   koniec   procesom,   v ktorom   sa   v rámci   vykonávania   jednotlivých   úkonov a realizácie   garancií   ochrany   základných   práv   a slobôd   môžu   zo   strany   orgánov uplatňujúcich svoje kompetencie v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce   porušenia   práv   a slobôd   označených   v čl. 127   ods. 1   ústavy,   ktoré   neboli odstránené   v jeho   priebehu (napr.   III. ÚS 3/02,   III. ÚS 18/04,   III. ÚS 75/05). Právomoc ústavného   súdu   zasahovať   do   rozhodovania   v štádiu   prípravného   konania   je   daná   len výnimočne, a to vtedy, ak rozhodnutím orgánu verejnej moci, jeho opatrením alebo iným zásahom došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré už nepodlieha prieskumu iným   orgánom   verejnej   moci   alebo   ho   nemožno   napraviť   v ďalšom   konaní   pred všeobecným súdom (napr. rozhodnutie o väzbe).

Ústavný súd stabilne zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu   základných   práv   a   slobôd   vrátane   rešpektovania   záväzkov   vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Zákonné predpoklady na ochranu základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   kvalifikovanej   medzinárodnej   zmluvy   v   priebehu trestného konania vytvárajú príslušné ustanovenia Trestného poriadku.

Podľa   § 34   ods. 1   Trestného   poriadku   môže   obvinený...   uvádzať   okolnosti, navrhovať,   predkladať   a   obstarávať   dôkazy   slúžiace   na   jeho   obhajobu,   robiť   návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom...

Podľa § 34 ods. 4 Trestného poriadku sú všetky orgány činné v trestnom konaní povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť vrátane významu priznania a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa § 238 ods. 1 Trestného poriadku podanú obžalobu, ako aj návrh na dohodu o vine   a   treste   predseda   senátu   najskôr   prezrie   z   toho   hľadiska,   či   pre   ďalšie   konanie poskytujú spoľahlivý podklad, najmä preverí, či prípravné konanie, ktoré im predchádzalo, bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či ju treba preskúmať alebo predbežne prejednať. Podľa § 243 ods. 2 Trestného poriadku pri predbežnom prejednaní obžaloby preskúma súd obžalobu a zákonnosť dôkazného materiálu.

Podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku po predbežnom prejednaní obžaloby súd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku sa prieskumná právomoc odvolacieho súdu vzťahuje nielen na zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ale aj na správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo.

Podľa   § 321   ods. 1   písm. a)   Trestného   poriadku   odvolací   súd   zruší   napadnutý rozsudok   aj   pre   podstatné   chyby   konania,   ktoré   napadnutým   výrokom   rozsudku predchádzali,   najmä   preto,   že   boli   porušené   ustanovenia,   ktorými   sa   má   zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   tak   prvostupňový   súd   príslušný   konať   v   trestnej   veci sťažovateľov   po   prípadnom   podaní   obžaloby,   ako   aj   odvolací   súd   v   prípade   podania odvolania   sú   súdmi   s   plnou   jurisdikciou,   v   právomoci   ktorých   je   posúdenie   všetkých relevantných   skutkových   aj   právnych   okolností   daného   prípadu   vrátane   zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania.

Sťažovatelia teda uplatnením svojho práva na obhajobu v priebehu trestného konania vedeného   proti   nim   majú   možnosť   účinným   spôsobom   namietať   porušenie   svojich základných práv a slobôd pred všeobecnými súdmi (IV. ÚS 100/09).

Za daných okolností nie je daný ústavný dôvod, aby ústavný súd vstupoval v trestnej veci sťažovateľov do právomoci všeobecných súdov. Sťažovatelia môžu uplatniť v rámci práva na obhajobu argumentáciu týkajúcu sa porušenia ich označených práv priamo pred súdom   prvého   stupňa   v   rámci   konania   o   merite   veci   a   následne   zákonom   dovoleným spôsobom aj prostredníctvom využitia opravných prostriedkov v trestnom konaní. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

4. K namietanému porušeniu označených práv postupom špecializovaného súdu v konaní vedenom sp. zn. Tp 17/2010 a uznesením z 20. februára 2010

K postupu a rozhodnutiu špecializovaného súdu vo vzťahu k namietanému porušeniu označených   práv   sťažovateľov   v súvislosti   s   rozhodovaním   a rozhodnutím   o ich   vzatí do väzby (konanie vedené pod sp. zn. Tp 17/2010 a uznesenie z 20. februára 2010) ústavný súd   znovu   odkazuje   na   princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   (čl. 127   ods. 1 ústavy) podrobnejšie ozrejmený v časti II bode 3 tohto rozhodnutia.

Podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumie rozhodnutie o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby.

Podľa   § 83   ods. 1   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   o   väzbe   je   prípustná sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 189 ods. 1 Trestného poriadku uznesenie možno napadnúť pre

a) nesprávnosť niektorého jeho výroku,

b) zrejmý rozpor výroku s odôvodnením, alebo

c) porušenie ustanovení o konaní, ktoré uzneseniu predchádzalo, ak toto porušenie mohlo spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku uznesenia.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovatelia   sa   mohli   domôcť   ochrany   svojich   práv podaním   sťažnosti   proti   napadnutému   uzneseniu   špecializovaného   súdu,   o   ktorej   bol oprávnený   a povinný   rozhodnúť   najvyšší   súd   (v   konečnom   dôsledku   sa   tak   aj   stalo). Ústavný súd nemôže preskúmavať rozhodnutie súdu   prvého stupňa, proti ktorému bolo možné podať sťažnosť.

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných   práv   alebo   slobôd   mohol   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

K prípadnej náprave zásahu orgánu verejnej moci do základných práv alebo slobôd sťažovateľa nemôže vzhľadom na spomenutý princíp subsidiarity dôjsť tak, že by z konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a z preskúmania ústavným súdom bolo vynechané rozhodnutie   o   riadnom   procesnom   opravnom   prostriedku,   ktoré   zákon   sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Keďže pred právomocou ústavného súdu tu existoval iný súd (najvyšší súd), ktorý bol v prvom rade povinný zabezpečiť ochranu práv sťažovateľov, ústavný súd sťažnosť odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci   na jej prerokovanie (obdobne napr. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 74/07).

5. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) dohovoru postupom najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 Tost 7/2010   a jeho   uznesením z 8. marca 2010

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) dohovoru aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 7/2010 a jeho uznesením z 8. marca 2010,   ktorým   zamietol   ich   sťažnosti   (ako   aj   ďalších   obvinených)   proti   uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. Tp 17/2010 z 20. februára 2010 o ich vzatí do väzby.

5.1 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoruSťažovatelia v doplnení sťažnosti z 21. júla 2010 namietali okrem iného aj porušenie svojho práva na slobodu a osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru, keď poukázali na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej   obmedzenie   osobnej   slobody „musí byť   vždy odôvodnené   existenciou   dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu, pričom pri počiatočnom akte pozbavenia slobody hrajú zvyšné dva dôvody – oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť osobe v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní – len pomocnú úlohu... ak tu nie je dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, nemá zmysel uvažovať o ďalších dvoch podmienkach, pretože by sami osebe nemohli odôvodniť pozbavenie slobody“.

Sťažovatelia   sú   toho   názoru,   že   ich   osobná   sloboda   bola   obmedzená   v   rozpore s kritériami zákonnosti, pretože podľa nich nebola dostatočne preukázaná ani len existencia dôvodného   podozrenia,   že   spáchali   trestné   činy,   a ich   zadržanie   bolo   realizované   iba na základe pochybnej výpovede nespoľahlivého svedka, nebolo im po dlhú dobu umožnené oboznámiť sa s uznesením o začatí trestného stíhania a tiež im bola odopieraná možnosť nahliadnutia do spisu.

Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest,

b) bude   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti   ktorej   bolo   vznesené   obvinenie.   Odôvodnenie   rozhodnutia   o   väzbe   obsahuje aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,   ktorý   nie   je   pri   vymedzení   dôvodov   väzby   návrhom   prokurátora   viazaný. O sťažnosti   proti   rozhodnutiu   súdu   alebo   sudcu   pre   prípravné   konanie   o   väzbe   koná a rozhoduje nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý.

Najvyšší súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných   na   rozhodnutie   o vzatí   sťažovateľov   do   väzby)   vychádzal   zo skutkového a právneho stavu uvedeného v uznesení špecializovaného súdu, ktorý konštatoval existenciu materiálnych podmienok väzby, a teda že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú spáchaniu skutkov, pre ktoré bolo trestné stíhanie začaté, ďalej že tieto skutky majú znaky trestného činu a že existujú dôvody na podozrenie, že skutky spáchali obvinení (sťažovatelia), ako aj súčasné splnenie podmienky existencie dôvodov útekovej, kolúznej a preventívnej väzby. Špecializovaný súd tieto svoje závery vyvodil nielen z výpovede svedka R. G., ktorého sťažovatelia označili pre jeho drogovú   závislosť za nedôveryhodného,   ale aj z výpovede svedka   D.   D.   a   z   ďalších   zadovážených   dôkazov   nachádzajúcich   sa   v spise   (napr. obhliadkami   a zaistením   stôp   na   miestach   spáchaných   trestných   činov,   zisteniami zo znaleckých posudkov, prehliadkami tela a podobných úkonov vykonaných rekogníciami, listinnými   dôkazmi   a dôkazmi   získanými operatívno-pátracou   činnosťou   a z informačno-technických   prostriedkov,   tak   ako   to   vyplýva   z   uznesenia   prokurátora   špeciálnej prokuratúry   sp. zn.   VII/2 Gv 16/10   zo 17.   februára   2010,   ktorým   bolo   rozhodnuté o sťažnostiach   sťažovateľov   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   ÚBOK   zo 16. februára   2010, ktorým bolo sťažovateľom vznesené obvinenie, pozn.).

Najvyšší   súd   v odôvodnení   uznesenia   uviedol,   že „trestné   stíhanie   je   iba v počiatočnom   štádiu,   kde   sa   nerozhoduje   o vine,   preto   pri   rozhodovaní   o väzbe   sa nevyžaduje naprostá istota, že obvinení budú konať podľa § 71 Tr. por., ak nebudú vzatí do väzby.   Na   rozhodnutie   o väzbe   preto   postačuje,   že   táto   hrozba   s prihliadnutím na konkrétne skutočnosti je reálna.“.

Ďalej   najvyšší   súd   pripomenul,   že   Trestný   poriadok   nedefinuje   pojem   konkrétne skutočnosti,   a preto treba vždy   vychádzať z povahy konkrétnej veci,   osoby   obvineného a jeho osobných pomerov, a poukázal tiež na to, že v prerokovávanej veci tieto konkrétne skutočnosti „vyplývajú   práve   z povahy   a charakteru   trestnej   činnosti   jednotlivých obvinených,   ich   pôsobenia   v zločineckej   skupine,   ktorá   mala   používať   hrozby   a značné násilie voči poškodeným“.

Z odôvodnenia   namietaného   rozhodnutia   ďalej   vyplýva,   že   najvyšší   súd   dôvody útekovej   väzby   [§ 71   ods. 1   písm. a)   Trestného   poriadku]   odôvodnil   najmä   tým,   že sťažovateľom v prípade uznania viny hrozí vysoký trest odňatia slobody. Opodstatnenosť uvalenia   kolúznej   väzby   [§ 71   ods. 1   písm. b)   Trestného   poriadku],   ako   aj   dôvod preventívnej   väzby   [§ 71   ods. 1   písm. c)   Trestného   poriadku]   videl   hlavne   v povahe a charaktere   trestnej   činnosti,   pre ktorú   boli sťažovatelia obvinení (organizovaný zločin násilného   charakteru),   ako   aj   v skutočnosti,   že   jedného   z vedúcich   členov   zločineckej skupiny M. B. sa nepodarilo zadržať (preto v prípade ponechania sťažovateľov na slobode hrozila možnosť jeho varovania pred stíhaním, ako aj možnosť vyvíjania kolúznych aktivít na zosúladenie výpovedí obvinených a ovplyvnenia výpovedí poškodených a svedkov, ako to vyplýva z uznesenia špecializovaného súdu sp. zn. Tp 17/2010 z 20. februára 2010).

Keďže   v prípade   sťažovateľov   išlo   o prvotné   rozhodnutie   týkajúce   sa   zákonnosti väzby, treba prisvedčiť najvyššiemu súdu, že vplyv charakteru a závažnosti trestnej činnosti na   rozhodnutie   súdu   je   výrazný,   na   rozdiel   od   nasledujúcich   rozhodnutí   týkajúcich   sa ďalšieho trvania väzby.

Aj   ESĽP vo svojej   judikatúre uznal, že   existenciu   všeobecného ohrozenia,   ktoré vyplýva z organizovaného charakteru trestnej činnosti pripisovanej sťažovateľom, možno akceptovať ako dôvod   ich   zadržania vo   väzbe iba po   určitý   čas.   V takýchto   prípadoch zväčša   vystupuje   množstvo   obvinených   a potreba   zadováženia   rozsiahlych   dôkazov z množstva   zdrojov   a posúdenia   skutkových   okolností   a miery   predpokladanej zodpovednosti každého z nich môže predstavovať relevantný a dostatočný dôvod na držanie sťažovateľov   vo   väzbe   počas   obdobia   nevyhnutného   na   ukončenie   vyšetrovania, vypracovanie   obžaloby   a vykonanie   dôkazov   výsluchom   obvinených.   V prípadoch týkajúcich   sa   organizovaných   zločineckých   skupín   je   navyše   riziko,   že   by   zadržiavaná osoba   mohla   vyvíjať   nátlak   na svedkov   alebo   ostatných   spoluobvinených   alebo   iným spôsobom mariť či sťažovať konanie, veľmi vysoké (pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci Celejewski v. Poľsko zo 4. mája 2006).

Vo   vzťahu   k   dôvodnému   podozreniu   ako   materiálnej   podmienke   uvalenia   väzby ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že v súlade s judikatúrou ESĽP sa uznáva, že „dôvodné podozrenie“ („reasonable suspicion“) treba považovať za dôležitú súčasť záruk každého proti jeho svojvoľnému zatknutiu alebo väzbe. Dôvodné podozrenie predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin, pričom jeho „dôvodnosť“ závisí vždy od všetkých   okolností   každého   konkrétneho   prípadu   (rozsudok   ESĽP   vo   veci   Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. augusta 1990).

Trestný poriadok (ako zákon, na ktorý poukazuje ústava vo svojom čl. 17 ods. 2) nevyžaduje,   aby   existencia   dôvodného   podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu   bola podložená   aj   zodpovedajúcimi   dôkazmi   proti   obvinenému.   Pri   rozhodovaní   o   väzbe postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal skutok, ktorým naplnil znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu. V tejto súvislosti je naopak potrebné zdôrazniť,   že   až   po   vznesení   obvinenia   sa   v   rozhodujúcej   miere   otvára   priestor na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného obvinenia postupne „odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo vyvracia) práve dokazovaním. Samotné dôvody   väzby   podľa   § 71   ods. 1   Trestného   poriadku   rátajú   s   existenciou   takéhoto dokazovania počas prípravného konania (napr. IV. ÚS 383/04).

Sťažovatelia   v doplnení   svojej   sťažnosti   poukázali   vo   vzťahu   k namietanému porušeniu   ich   práva   podľa   čl. 5   ods. 3   dohovoru   na   judikatúru   ESĽP,   podľa   ktorej pretrvávaním podozrenia zo spáchania trestného činu nestačí po určitom čase odôvodniť ďalšie   trvanie   väzby   a existencia   dôvodného   podozrenia,   že   osoba   pozbavená   slobody spáchala   trestný   čin,   je   nutnou   podmienkou   zákonnosti   držania   osoby   vo   väzbe, ale po určitom čase nestačí a treba zisťovať, či sú dané aj iné dôvody ospravedlňujúce pozbavenie slobody a či sú relevantné a dostačujúce.

Ústavný súd k uvedenému dodáva, že môže ísť buď o tie dôvody, ktoré sú uvedené v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, alebo tie, ktoré vyplývajú z vnútroštátneho zákonodarstva (v danom prípade z § 71 Trestného poriadku) (m. m. Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

Možno konštatovať, že v počiatočnej fáze väzby Trestný poriadok poskytuje väčšiu ochranu osobnej slobode ako čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, keďže na účely obmedzenia osobnej   slobody   podľa   dohovoru   postačuje   v počiatočnej   fáze   väzby   iba   existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu.

Takéto úvahy najvyššieho súdu považuje ústavný súd za legitímne a celkom logické, pretože vzhľadom na povahu dôvodov vzneseného obvinenia, charakter a spôsob páchania trestnej   činnosti   ide   o také   skutočnosti,   ktorými   súd   mohol   odôvodniť   väzbu.   Navyše, v prípade   sťažovateľov,   ako   už   bolo   uvedené,   išlo   o prvotné   rozhodnutie   týkajúce   sa zákonnosti väzby, keď vplyv charakteru a závažnosti trestnej činnosti na rozhodnutie súdu je   výrazný,   na rozdiel   od nasledujúcich   rozhodnutí   súdu   týkajúcich   sa   ďalšieho   trvania väzby.

Úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a slobôd.   Z uvedeného   dôvodu ústavný   súd   nemôže   zasahovať   do   skutkových   a právnych   záverov   týchto   všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu   je   toto   stručné,   avšak   z dôvodov   už   uvedených   ústavnoprávne   akceptovateľné. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nedospel k názoru, že by skutkové alebo právne závery najvyššieho súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak nezlučiteľné s označenými článkami dohovoru,   a preto   sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

5.2 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 50 ods. 3 ústavy

Sťažovatelia v doplnení svojej sťažnosti namietali aj porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, a to najmä v súvislosti s tým, že pri rozhodovaní o ich sťažnosti proti uzneseniu   špecializovaného   súdu   sp. zn.   Tp   17/2010   z 20.   februára   2010   o ich   vzatí do väzby neboli jednak prítomní a nemali dostatočný čas na oboznámenie sa s dôvodmi ich vzatia   do   väzby,   ako   aj   odopretím   nahliadnutia   do   spisu.   V súvislosti   s odmietnutím nahliadnutia do celého spisu sťažovatelia poukazujú aj na porušenie svojho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.

5.2.1   Sťažovatelia   spájajú   porušenie   základného   práva   na   obhajobu   podľa   čl. 50 ods. 3   ústavy   predovšetkým   s tým,   že   im,   resp. ich   obhajcovi   nebolo   umožnené   pred rozhodovaním o väzbe nahliadnuť do celého vyšetrovacieho spisu, no predovšetkým, že im nebolo sprístupnené uznesenie o začatí trestného stíhania a takisto ani v spise obsiahnuté relevantné   dôkazy.   Od tejto   skutočnosti   sťažovatelia   odvíjajú   aj   porušenie   zásady kontradiktórnosti konania vo väzbe na rovnosť zbraní obhajoby a špeciálnej prokuratúry (ktorá   mala   k dispozícii   celý   spisový   materiál),   a tým   aj   ich   práva   podľa   čl. 5   ods. 4 dohovoru.   Rovnako   sťažovatelia   spochybňujú   zákonnosť   vznesenia   obvinenia,   pretože dosiaľ nemali možnosť porovnať totožnosť skutku uvedeného v uznesení o začatí trestného stíhania   a skutku   opísaného   v uznesení   o vznesení   obvinenia   a taktiež   včasnosť   jeho vydania.   Sťažovatelia   si   taktiež   nie   sú   istí   tým,   či   úkony   vykonané   pred   vznesením obvinenia, ktoré im neboli vyšetrovateľom ÚBOK sprístupnené, sú vykonané procesne, t. j. až po začatí trestného stíhania.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 7/2010 z 8. marca 2010 ústavný súd uvádza, že toto základné právo zaručuje všetkým oprávneným osobám jednak čas na prípravu obhajoby, možnosť pripraviť si obhajobu, ako aj to, že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne významným spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie práva na obhajobu oprávnenej osobe nezaručuje dosiahnutie takého rozhodnutia   súdu,   o   ktoré   sa   usiluje   pomocou   obhajoby.   Účelom   základného   práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (obdobne napr. III. ÚS 41/01, III. ÚS 256/03, I. ÚS 140/04).

S námietkou   porušenia   označených   práv   sťažovateľov   vo   vzťahu   k odopretiu nahliadnutia   do   spisu   sa   zaoberal   aj   najvyšší   súd,   ktorý   k tomu   uviedol: „Sudca   pre prípravné   konanie   postupoval   podľa   § 69   ods. 6   Tr. por.   a zabezpečil   sprístupnenie obhajcom   tie   časti   vyšetrovacieho   spisu,   ktoré   boli   potrebné   pri   rozhodovaní   o väzbe. Každému z obvinených bolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia, teda mali vedomosť o tom, čo sa im kladie za vinu a mali možnosť pri svojom výsluchu vyjadriť sa ku každému bodu. Konanie pred sudcom malo všetky prvky kontradiktórnosti. Len pre úplnosť treba dodať,   že   obhajobou   predložené   rozhodnutia   nevylučujú   možnosť   odopretia   obhajobe zoznámiť sa s časťou získaných dôkazov.“

Ústavný   súd sa   stotožňuje aj s touto   časťou   odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho   súdu.   Z obsahu sťažnosti,   ako   aj jej príloh   vyplýva, že sťažovateľom   a ich obhajcovi bolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia, teda mali vedomosť o tom, čo sa im kladie za vinu. Pred rozhodovaním o väzbe im (a ich obhajcovi) bol predložený, aj keď nie celý, vyšetrovací spis na nahliadnutie, teda boli oboznámení s tou časťou vyšetrovacieho spisu,   s ktorou   byť   oboznámení   mohli   a ktorá   bola   podstatná   na   posúdenie   zákonnosti väzby. V konaní o väzbe boli vypočutí a mali možnosť predniesť svoju obhajobu právne významným spôsobom, a to osobne, ako aj prostredníctvom svojho obhajcu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemal pochybnosť o tom, že záruky uvedené v čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru boli všeobecnými súdmi naplnené.

Pokiaľ ide o námietku nesprístupnenia časti vyšetrovacieho spisu podľa § 69 ods. 2 Trestného   poriadku   v   prípravnom   konaní,   orgán   činný   v   trestnom   konaní   môže   právo nazerať do spisu a s ním spojené práva podľa odseku 1 zo závažných dôvodov odmietnuť, najmä   ak   v   spise   nemožno   urobiť   také   opatrenia,   ktoré   by   zabránili   zmareniu   alebo podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného stíhania. Závažnosť dôvodov, z ktorých orgán činný v trestnom konaní toto právo odmietol na žiadosť osoby, ktorej sa odmietnutie týka, je prokurátor povinný urýchlene preskúmať. Ak právo nahliadať do spisu a s ním spojené   ostatné   práva   uvedené   v   odseku   1   zo   závažných   dôvodov   odmietol   prokurátor na žiadosť osoby, ktorej sa odmietnutie týka, je nadriadený prokurátor povinný urýchlene preskúmať dôvodnosť odmietnutia. Tieto práva nemožno odoprieť obvinenému a obhajcovi a poškodenému potom, ako boli upozornení na možnosť preštudovať spisy.

Podľa § 69 ods. 6 Trestného poriadku rovnaké práva ako orgán činný v trestnom konaní má aj sudca pre prípravné konanie, ak v čase konania v rámci svojej právomoci nakladá   so   spisom.   Ak   však   sudca   pre   prípravné   konanie   v   konaní   o   väzbe   pred rozhodnutím o nej odmietne obvinenému alebo obhajcovi právo nazrieť do celého spisu, zároveň s odmietnutím tohto práva označí a umožní sprístupniť na nazretie obvinenému alebo jeho obhajcovi tie časti spisu, ktoré obsahujú skutočnosti alebo dôkazy, na ktoré sa podľa § 71 až § 87 a § 339 Trestného poriadku pri rozhodovaní o väzbe prihliada.

Z citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   jednoznačne   vyplýva,   že   o tom, do ktorých častí vyšetrovacieho spisu sa odmietne obvinenému nazrieť, rozhoduje orgán činný v trestnom konaní a prípadne sudca pre prípravné konanie v čase, keď v rámci svojej právomoci   nakladá   so   spisom.   V trestnej   veci   sťažovateľov,   teda   orgán   oprávnený na odmietnutie   nazretia   do   vyšetrovacieho   spisu   (vyšetrovateľ   ÚBOK   a sudca špecializovaného   súdu   pre   prípravné   konanie)   rozhodol   v súlade   s procesnoprávnym predpisom   (§ 69 Trestného poriadku) o tom, že takéto nazretie do   vyšetrovacieho spisu v určitom   rozsahu   odmietne.   Ústavný   súd   teda   nemôže   v žiadnom   prípade   konštatovať porušenie akejkoľvek zákonnej normy vzťahujúcej sa na skúmanú problematiku. Príslušné orgány   verejnej   moci   postupovali   v súlade   s právnym   predpisom,   preto   je   len   ťažko predstaviteľné, aby sa tým dopustili porušenia práv sťažovateľov na obhajobu. Na tomto mieste ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že jeho právomoc mu nedovoľuje preskúmavať a rozhodnúť o tom, ktoré časti vyšetrovacieho spisu príslušné orgány mohli či nemohli, alebo mali či nemali na nazretie sťažovateľom a ich obhajcovi sprístupniť.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   účinnosť   vyšetrovania,   ktoré   bolo   v počiatočnom štádiu   a týkalo   sa   viacerých   obvinených,   mohla   v danej   veci   vyžadovať   utajenie   časti získaných informácií pred sťažovateľmi a ich obhajcom v záujme zabezpečenia riadneho výkonu spravodlivosti.

5.2.2 Článok 5 ods. 4 dohovoru zakotvuje pre zatknutú alebo zadržanú osobu právo iniciovať   konanie,   v ktorom   by   spochybňovala   zákonnosť   pozbavenia   slobody,   a právo na to,   aby   po   začatí   takého   konania   súd   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   pozbavenia slobody   a aby bolo nariadené jeho ukončenie,   ak sa   ukáže,   že   je nezákonné.   V zmysle judikatúry   ESĽP   musí   súdna   kontrola   spĺňať   hmotnoprávne   aj   procesné   podmienky ustanovené vnútroštátnou legislatívou a navyše musí byť vedená v súlade s čl. 5 dohovoru, ktorým   je   ochrana   jednotlivca   pred   svojvôľou   (pozri   rozsudok   ESĽP   Herczegfalvy v. Rakúsko z 24. septembra 1992, ods. 75). Konanie musí byť kontradiktórne a v každom prípade   musí   zaručiť   rovnosť   zbraní   medzi   stranami,   prokurátorom   a zadržaným   (pozri rozsudok ESĽP Sanchez-Reisse v. Švajčiarsko z 21. októbra 1986).

Ústavný súd uvádza, že všeobecný súd svojím procesným postupom má zabezpečiť obvinenému,   respektíve   obžalovanému   (v   tomto   prípade   sťažovateľom)   „rozumnú príležitosť“ brániť svoje práva, a tak sa vyjadriť k dôvodnosti a zákonnosti väzby. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd je v prvom rade povinný poskytnúť ochranu základným právam   a   slobodám   sťažovateľa,   ale   na   druhej   strane   nemožno   bagatelizovať   význam, podstatu a zmysel obhajoby, v rámci ktorej sa obvinený alebo obžalovaný obhajuje sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Ak takéhoto obhajcu má, alebo ho musí mať, je potom úlohou tohto obhajcu obhajovať práva tejto osoby čo najúčinnejším spôsobom, pod ktorým treba bez pochýb rozumieť aj aktívny prístup pri bránení práv, ako aj starostlivosť obhajcu   zameranú   na   to,   aby   boli   náležite   a   včas   objasnené   skutočnosti,   ktoré   vinu obvineného   alebo   obžalovaného   vyvracajú   alebo   ju   zmierňujú   [§ 44   ods. 1   Trestného poriadku (obdobne III. ÚS 80/2010, III. ÚS 392/09)].

Ako   vyplýva   z fotokópií   doručeniek   predložených   špecializovaným   súdom,   jeho uznesenie z 20. februára 2010 o vzatí sťažovateľov do väzby bolo sťažovateľom doručené 4. marca 2010 a ich obhajcovi 11. marca 2010. Najvyšší súd rozhodol o ich sťažnostiach uznesením z 8. marca 2010, teda pred doručením uznesenia špecializovaného súdu o ich vzatí do väzby ich obhajcovi. Sťažovatelia zahlásili sťažnosť do zápisnice o uskutočnení výsluchu z 20. februára 2010, pričom 23. februára 2010 podali aj písomnú sťažnosť s tým, že   túto   ešte   doplnia   po   doručení   písomného   uznesenia   špecializovaného   súdu   o vzatí do väzby. Obhajca sťažovateľov podal 10. marca 2010 doplnenie sťažnosti z 23. februára 2010,   pričom   uviedol,   že   o písomnom   odôvodnení   uznesenia   špecializovaného   súdu   sa „dozvedel až prostredníctvom kolegu advokáta“. Sťažovatelia v sťažnosti namietali, že tým, že   písomné   vyhotovenie   uznesenia   špecializovaného   súdu   o vzatí   do   väzby   bolo   ich obhajcovi doručené až po rozhodnutí najvyššieho súdu o ich sťažnosti, nemali možnosť sa oboznámiť s písomnými dôvodmi uznesenia o vzatí do väzby a svoju sťažnosť tak riadne zdôvodniť.

Je nepochybné, že v čase medzi doručením uznesenia špecializovaného súdu o vzatí sťažovateľov do väzby a konaním neverejného zasadnutia najvyššieho súdu sťažovatelia mohli predostrieť svoje argumenty svedčiace proti vzatiu do väzby. Ústavný súd sa teda nestotožňuje s tvrdením sťažovateľov, že vzhľadom na to, že uznesenie špecializovaného súdu   o vzatí   do   väzby   bolo   ich   obhajcovi   doručené   až   na   tretí   deň   potom,   ako   o ich sťažnosti rozhodol najvyšší súd, došlo k porušeniu ich označených práv, a teda aj k odňatiu ich práva predložiť argumenty proti vzatiu do väzby. Dané námietky sťažovateľov totiž vyznievajú   tendenčne,   keďže   postačovalo,   aby   v   tejto   súvislosti   kontaktovali   svojho obhajcu. Tieto názory by ústavný súd nezastával, ak by ani sťažovatelia a ani ich obhajca nemali žiadnu vedomosť o písomnom odôvodnení uznesenia špecializovaného súdu o vzatí do väzby.   Ako   vyplýva   z   tvrdení   sťažovateľov,   ich   obhajca   sa   o obsahu   uznesenia špecializovaného   súdu   o vzatí   do   väzby   dozvedel   až po   konaní neverejného zasadnutia najvyššieho   súdu,   na   ktorom   sa   rozhodovalo   o ich   sťažnosti.   Sťažovatelia   však   obsah uznesenia špecializovaného súdu o vzatí do väzby poznali už 4. marca 2010 a napokon stručné   dôvody   väzby   poznali   už   skôr,   keďže   v zápisnici   o výsluchu   sťažovateľov z 20. februára   2010   sa   uvádza,   že „po   krátkom   odôvodnení   uznesenia   a poučení o opravnom prostriedku“ sťažovatelia zahlásili sťažnosť. To znamená, že mali dostatok času na to, aby do 8. marca 2010, keď najvyšší súd rozhodol o zamietnutí ich sťažností, predostreli tomuto súdu svoje ďalšie argumenty (okrem tých, ktoré už uviedli v sťažnosti z 23. februára 2010) o tom, že ich vzatie do väzby nie podľa nich dôvodné. Sťažovatelia tak mohli   urobiť   sami   alebo   prostredníctvom   svojho   obhajcu,   ktorého   na   účely   doplnenia sťažnosti, ako už ústavný súd uviedol, mohli kontaktovať. Podľa názoru ústavného súdu je práve aj takýto postup súčasťou aktívneho bránenia práv, a to už bez ohľadu na to, kto tento aktívny prístup vyvinie, či to bude obhajca alebo sťažovateľ, zvlášť v prípadoch, ak ide o osobnú slobodu dotknutej osoby.

Navyše,   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázať   na   to,   že   argumenty sťažovateľov proti ich vzatiu do väzby obsiahnuté v doplnení ich sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu o vzatí do väzby, ako aj tie, ktoré vyplývajú z ich písomnej sťažnosti podanej 23. februára 2010, vychádzajú z totožných skutočností a nemožno dospieť k záveru, že by v nich sťažovatelia predstavili svoje argumenty v inom svetle alebo že by uvádzali také skutočnosti, ktoré by mohli viesť k inému rozhodnutiu.

Najvyšší súd nemožno „obviňovať“ z toho, že rozhodol urýchlene vo väzobnej veci, keďže mu to ukladá ústava aj dohovor. Z pohľadu ústavného súdu sa predmetná situácia javí   tak,   že   najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   sťažovateľov   proti   uzneseniu špecializovaného   súdu   o vzatí   do väzby   musel   riešiť   konflikt   dvoch   práv,   a to   práva na urýchlené rozhodovanie o ich väzbe (dodržanie lehôt podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, i keď v tomto konkrétnom prípade išlo o rozhodovanie o ich prvotnom vzatí do väzby) a práva na predloženie argumentov prostredníctvom obhajcu súdu proti ich vzatiu do väzby. Podľa názoru ústavného súdu však nemožno úspešne namietať porušenie určitého ústavou alebo medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody takým postupom dotknutého všeobecného   súdu,   ktorý   by   mohol   mať   za   následok   porušenie   iného   ústavou,   resp. medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody (m. m. IV. ÚS 62/08).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   najvyššieho   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti sťažovateľov proti uzneseniu špecializovaného súdu o ich vzatí do väzby nemožno síce bezvýhradne označiť za celkom náležitý, ale vzhľadom na už uvedené skutočnosti, pokiaľ ide vedomosť sťažovateľov o argumentoch proti ich vzatiu do väzby, ako aj s prihliadnutím na to, že sťažovateľom bolo uznesenie špecializovaného súdu z 20. februára 2010 doručené pred rozhodnutím najvyššieho súdu (4. marca 20120), a v neposlednom rade aj so zreteľom na odôvodnenosť a presvedčivosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, je ústavný súd toho názoru, že takýto postup nemusí automaticky znamenať porušenie označených práv sťažovateľov.

Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľov,   že   najvyšší   súd   rozhodol   o ich   sťažnosti na neverejnom zasadnutí bez ich osobnej účasti, a to napriek ich výslovnej žiadosti o účasť („vzhľadom na vykonávanie neverejného zasadnutia, týmto žiadam o zabezpečenie mojej prítomnosti   a o upovedomenie   obhajcu   o tomto   zasadnutí,   tak   aby   som   sa   ho   mohol zúčastniť“), možno usudzovať, že sťažovatelia požadovali, aby boli najvyšším súdom pri rozhodovaní o ich sťažnosti osobne vypočutí.

Trestný   poriadok   v   § 72   ods. 2   výslovne   upravuje   povinnosť   súdu   vypočuť obvineného   pred   rozhodnutím   o   väzbe,   čo   sa   aj   20.   marca   2010   stalo,   keď   všetci sťažovatelia boli pred rozhodnutím špecializovaného súdu o vzatí do väzby vypočutí. Oproti tomuto o ďalšom trvaní väzby, zmene dôvodov väzby, návrhu na predĺženie lehoty väzby alebo   žiadosti   obvineného   o   prepustenie   z   väzby   možno   rozhodnúť   aj   na   neverejnom zasadnutí.

Podstatnou   súčasťou   procesných   záruk   v   konaní   podľa   čl. 5   ods. 4   dohovoru v prípadoch,   keď   pozbavenie   osobnej   slobody   dotknutej   osoby   spadá   pod   čl. 5   ods. 1 písm. c) dohovoru, je aj osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom umožňujúca mu   osobne   sa   k   veci   vyjadriť,   pretože   sama   osebe   predstavuje   významnú   garanciu rešpektovania práv obvineného (obdobne napr. III. ÚS 84/06, I. ÚS 352/06, II. ÚS 315/06) a za   určitých   okolností   môže   predstavovať   nevyhnutný   predpoklad   na   rešpektovanie základných   procesných   garancií   uplatniteľných   vo   veciach   týkajúcich   sa   pozbavenia osobnej slobody väzbou (kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe   oprávnená   na   preskúmanie   procesných   a   hmotných   podmienok,   ktoré   sú predpokladom na jej „zákonnosť“, pričom požiadavka preskúmania hmotných podmienok väzby   zahŕňa   povinnosť   preskúmať   okolnosti   svedčiace   pre a proti   väzbe   a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, alebo prepustiť osobu   na   slobodu,   pokiaľ   také   dôvody   neexistujú   (pozri   III. ÚS 38/01,   III. ÚS 79/02 a III. ÚS 135/04).

Z judikatúry   ESĽP   vyplýva,   že   konanie   podľa   čl. 5   ods. 4   dohovoru   musí   mať charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti orgánu   rozhodujúceho   vo   veci   musí   poskytovať   garancie   procesnej   povahy   primerané povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (napr. rozsudok vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. októbra 1998, rozsudok vo veci Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000). Ak je dotknutá osoba pozbavená osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, musí byť vypočutá. Vždy musí byť zaručená kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní (napr. rozsudok vo veci Nikolova c. Bulharsko z 25. marca 1999).

Zo zápisnice o výsluchu sťažovateľov z 20. februára 2010 vyplýva, že všetci boli vypočutí   a všetci   sa   mali   možnosť,   resp.   mohli   rovnakým   spôsobom   vyjadriť   k návrhu prokurátora na ich vzatie do väzby. Následne sudca pre prípravné konanie vyhlásil za ich prítomnosti,   ako aj prítomnosti   ich   obhajcu (ako   aj prokurátora) uznesenie,   ktorým   ich z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku vzal do väzby.

Ani z judikatúry ESĽP však nevyplýva, že v konaní o väzbe musí byť sťažovateľ osobne vypočutý na obidvoch stupňoch konania. Rešpektovanie práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru vyžaduje, aby v priebehu väzby obvineného bola procesná záruka spočívajúca v jeho možnosti byť osobne prítomný v konaní pred súdom a osobne   sa   k veci   vyjadriť   rešpektovaná   v rámci   periodickej   súdnej   kontroly   väzby (v rámci konaní spadajúcich pod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru) v primeraných (t. j. v relatívne krátkych) časových intervaloch. Osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom je nevyhnutná   vždy,   keď   to   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   vyžaduje   povaha skutočností (tvrdení a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom, alebo   ak   vzhľadom   na   procesnú   situáciu   a povahu   prerokúvaných   skutočností   je zabezpečenie osobnej prítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom rešpektovania kontradiktórnosti konania a princípu „rovnosti zbraní“ (napr. III. ÚS 34/07, III. ÚS 226/07).Nevyhnutnosť osobnej prítomnosti obvineného pred súdom v takomto konaní treba posudzovať   vždy   individuálne,   podľa   okolností   konkrétneho   prípadu.   Čisto   písomné konanie o sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu o väzbe pred súdom druhého stupňa môže byť v súlade s čl. 5 ods. 4 dohovoru, ak ani prokurátor nebol na zasadnutí súdu prítomný (napr. m. m. III. ÚS 345/06, III. ÚS 67/08, III. ÚS 68/08).

Trestný   poriadok   výslovne   ukladá   konať   na   verejnom   zasadnutí   len   v konaní o sťažnosti   proti   uzneseniu   o   nevzatí   obvineného   do   väzby   (§ 192   ods. 3   Trestného poriadku) a zároveň toto ustanovenie jednoznačne a explicitne ustanovuje, že o sťažnosti proti   uzneseniu   o vzatí   obvineného   do   väzby   rozhodne   nadriadený   súd   na   neverejnom zasadnutí.   Požiadavka   osobného   vypočutia   obvineného   v konaní   o sťažnosti   proti rozhodnutiu   o väzbe   by   mohla   vyplývať   z   konkrétnych   okolností   prípadu,   najmä ak sťažovateľ   uvádza   nové   skutočnosti   významné   na   posúdenie   dôvodov   väzby   alebo ak došlo   k zmene   dôkaznej   situácie.   Zo   sťažnosti   sťažovateľov   žiadne   také   skutočnosti nevyplývali. Pokiaľ konanie na prvom stupni vyhovuje požiadavke kontradiktórnosti, podľa názoru ústavného súdu nebolo za daných podmienok povinnosťou najvyššieho súdu konať o sťažnosti na verejnom zasadnutí, aj keď o to sťažovatelia výslovne žiadali.

Ústavný   súd   už   v konaniach   vedených   pod   sp. zn.   III. ÚS 318/06   a   sp. zn. IV. ÚS 45/08 zdôraznil, že ani judikatúru ESĽP k čl. 5 ods. 4 dohovoru nemožno vykladať tak bezmedzne, že by z nej vyplývala povinnosť všeobecného súdu a zvlášť odvolacieho súdu rozhodovať o trvaní väzby vždy na verejnom zasadnutí, t. j. po vypočutí obvineného, bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu. V danom prípade ústavný súd konštatoval, že konkrétne   okolnosti   prípadu,   predovšetkým   skutočnosť,   že   išlo   o sťažnostné   konanie (rozhodovanie najvyššieho súdu v druhom stupni), prvostupňový súd (špecializovaný súd) rozhodol o väzbe sťažovateľov po ich vypočutí, umožňujú urobiť záver, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu prijatým na neverejnom zasadnutí, t. j. bez predchádzajúceho vypočutia sťažovateľov, nemohlo dôjsť k porušeniu ich práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Preto   postup,   ktorý   v danom   prípade   najvyšší   súd   zvolil   pri   rozhodovaní   o sťažnosti sťažovateľov, je podľa názoru ústavného súdu   zlučiteľný s požiadavkami vyplývajúcimi z označeného článku dohovoru.

Sťažovatelia   ako   obvinené   osoby   mali   v danom   prípade   možnosť   predložiť   súdu argumenty   a dôvody   proti   ich   vzatiu   väzby   a   vyjadriť   sa   ku všetkým   dôvodom a okolnostiam   týkajúcim   sa   návrhu   protistrany   (prokurátora)   na   ich   vzatie   do   väzby a vyvracať ich aspoň na jednom stupni (na špecializovanom trestnom súde), preto nemohlo dôjsť k porušeniu princípov kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, ako to namietali, a tým ani k porušeniu čl. 50 ods. 3 ústavy, ak navyše prokurátor, takisto ako sťažovatelia a ich obhajca neboli prítomní na neverejnom zasadnutí najvyššieho súdu uskutočnenom 8. marca   2010,   keď   bolo   rozhodnuté   o ich   sťažnosti   sťažovateľov   proti   uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. Tp 17/2010 z 20. februára 2010 o ich vzatí do väzby. Ako vyplýva   zo   zistenia   ústavného   súdu,   na   tomto   neverejnom   zasadnutí   boli   prítomní   iba členovia senátu a zapisovateľka.

Z uvedených   dôvodov   ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti   odmietol   ako zjavne neopodstatnenú.

6. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy

Sťažovatelia v poslednom doplnení sťažnosti namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy napadnutým postupom a rozhodnutiami oboch súdov, keď v podaní uviedli, že „ako vyšlo najavo pri výsluchu svedka D. D. dňa 14. 12. 2010, tento svedok bol prvýkrát riadne procesne vypočutý až dňa 14. 12. 2010. Pred týmto dátumom v konaní vypočutý nebol – vypočutý teda mohol byť jedine v čase pred začatím trestného stíhania.“. Preto podľa názoru sťažovateľov, ak špecializovaný súd v uznesení o ich vzatí do väzby odôvodnil vzatie sťažovateľov do väzby aj jeho výpoveď, „použil nezákonne získaný dôkaz“. Z tejto skutočnosti odôvodňujú sťažovatelia porušenie svojho označeného základného práva.

Z informácie   ÚBOK   poskytnutej   ústavnému   súdu   v rámci   prípravy   predbežného prerokovania   veci   vyplýva,   že svedok   D.   D.   bol   prvýkrát   vypočutý   14. decembra   2009 (čo je   zhodou   okolností   v   ten   istý   deň,   avšak   iný   rok   ako   bol   tento   svedok   vypočutý v decembri   2010),   čo   je   síce   pred   dátumom,   keď   bolo   vydané   uznesenie   o vznesení obvinenia proti sťažovateľom (16. februára 2010), avšak tento úkon bol evidentne vykonaný po   začatí   trestného   stíhania.   Prípravné   konanie   v predmetnej   veci   vedené   pod ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010   vzniklo   vylúčením   z trestnej   veci   ČVS: PPZ-37/BOK-B1-2009   (ďalej   len   „pôvodné   trestné   konanie“)   na   samostatné   konanie   8.   februára   2010. Pôvodné   trestné   stíhanie   za   zločin   založenia,   zosnovania   a podporovania   zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona bolo začaté 9. novembra 2008 (na uznesení je však uvedené   ČVS: PPZ-98/BOK-B-2008,   pretože   1.   augusta   2009   došlo   vzhľadom na organizačné zmeny k administratívnemu preevidovaniu spisu na ČVS: PPZ-37/BOK-B1-2009).

Z uvedeného   vyplýva,   že   niet   žiadnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným porušením   označeného   základného   práva   a   skutkovým   stavom   popísaným   v tejto   časti sťažnosti,   ktorá   by   mohla   reálne   zakladať   dôvod   na   vyslovenie   porušenia   tohto   práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

7.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 47   ods. 3   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 7/2010 a jeho uznesením z 8. marca 2010

V súvislosti s námietkou o porušení práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   postupom   a rozhodnutím   najvyššieho   súdu   pri   rozhodovaní   o väzbe   je potrebné poznamenať, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru.

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru sa zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá   v   čl. 5   dohovoru   upravujúcom   právo   na   slobodu   a   bezpečnosť   (napr. II. ÚS 15/05).   Ústavný   súd   v   tomto   smere   poukazuje aj   na   stabilnú   rozhodovaciu   prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok ESĽP de Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 atď.).

Sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ktorým   podľa   § 193   ods. 1   písm. c)   Trestného   poriadku zamietol ich sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného súdu o ich vzatí do väzby, teda takým rozhodnutím všeobecného súdu, na ktoré sa čl. 6 ods. 1 dohovoru vecne nevzťahuje.

Pokiaľ sťažovatelia v odôvodnení sťažnosti tvrdia, že všeobecné súdy porušili ich základné   právo   na   rovnosť   účastníkov   konania   podľa   čl. 47   ods. 3   ústavy   tým,   že   pri rozhodovaní   o ich   väzbe   neumožnili   nahliadnuť   im,   resp.   ich   obhajcovi   do   celého vyšetrovacieho spisu, a tým boli v nevýhode oproti orgánom činným v ich trestnej veci, ktoré   mali prístup   ku   všetkým   dôkazom   a rozhodnutiam   obsiahnutým vo   vyšetrovacom spise, ústavný súd poukazuje na to, že čl. 47 ods. 3 ústavy sa vzťahuje spravidla na súdne konanie vo veci samej. Rozhodovanie o väzbe nie je rozhodovaním vo veci samej. Opäť je na   tomto   mieste   potrebné   pripomenúť,   že   princípy   spravodlivého   súdneho   konania   pri rozhodovaní o väzbe sú súčasťou čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   ochrana   základných   práv   a slobôd   v súvislosti s rozhodovaním o vzatí konkrétnej osoby do väzby, t. j. s rozhodovaním o osobnej slobode fyzickej osoby (zákonnosť väzby) spadá (ratione materiae) pod ustanovenia čl. 17 ústavy a pod ustanovenia čl. 5 dohovoru, ktoré obsahujú základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej   slobody   vrátane   práva   na   súdnu   ochranu   pri   jej   pozbavení   (obdobne   pozri III. ÚS 135/04, III. ÚS 108/06).

Keďže   neexistuje   žiadna   vecná   súvislosť   medzi   napadnutým   postupom a rozhodnutím   najvyššieho   súdu   o zamietnutí   sťažností   sťažovateľov   proti   uzneseniu prvostupňového súdu a namietaným porušením označených článkov dohovoru, ústavný súd sťažnosť   aj   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov bola ako celok odmietnutá, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v petite ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2011