znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 19/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Mgr. R. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. V., B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva obrany Slovenskej republiky v disciplinárnom konaní nariadenom rozhodnutím Úradu pre štátnu službu č. 4152/2005 z 13. apríla 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Mgr. R. M. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta 2008   doručená   sťažnosť   JUDr.   Mgr.   R.   M.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. P. V., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) postupom   Ministerstva   obrany Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo obrany“) v disciplinárnom konaní nariadenom rozhodnutím Úradu pre štátnu službu č. 4152/2005 z 13. apríla 2005.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   od   roku   1999   do 14. februára 2005 riaditeľom odboru sociálnej a bytovej politiky, sekcie ľudských zdrojov ministerstva obrany, a to do 31. marca 2004 ako profesionálny vojak a následne od 1. apríla 2004 ako štátny zamestnanec v stálej štátnej službe.

V druhej polovici roka 2004 bola orgánmi Inšpekcie ministra obrany na uvedenej sekcii vykonaná kontrola na základe rozhodnutia ministra obrany. Následne v nadväznosti na   výsledky   uvedenej   kontroly   vykonala   disciplinárna   komisia   služobného   úradu ministerstva obrany voči sťažovateľovi disciplinárne konanie podľa zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   č.   312/2001   Z.   z.“).   Dňa   25.   januára   2005   disciplinárna   komisia služobného   úradu   ministerstva   obrany   svojím   rozhodnutím   č.   OÚ-95-19/2005   uložila sťažovateľovi disciplinárne opatrenie - prepustenie zo stálej štátnej služby.

Sťažovateľ   8.   februára   2005   podal   proti   uvedenému   rozhodnutiu   disciplinárnej komisie služobného úradu ministerstva obrany odvolanie. Ministerstvo obrany 15. februára 2005   postúpilo   sťažovateľovo   odvolanie   sprievodným   prípisom   č.   OÚ-95-23/2005 odvolacej disciplinárnej komisii Úradu pre štátnu službu (zrušený s účinnosťou od 1. júna 2006 zákonom č. 231/2006 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 312/2001 Z. z.; práva a povinnosti   úradu   vrátane   práv   a povinností   zo   štátnozamestnaneckých   pomerov a pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov prešli na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, pozn.).

Rozhodnutím   odvolacej   disciplinárnej   komisie   Úradu   pre   štátnu   službu č. UŠS-4152/2005 z 13. apríla 2005 bolo rozhodnutie disciplinárnej komisie služobného úradu ministerstva obrany č. OÚ-95-19/2005 z 25. januára 2005 zrušené v celom rozsahu pre jeho nepreskúmateľnosť a zistené procesné pochybenia. Súčasne Úrad pre štátnu službu ustanovil povinnosť disciplinárnej komisii služobného úradu ministerstva obrany vykonať nové disciplinárne konanie a rozhodnutie.

Z dôvodu nečinnosti ministerstva obrany sťažovateľ 13. júla 2005 podal Generálnej prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   podnet   na preskúmanie zákonnosti postupu služobného úradu ministerstva obrany. Dňa 22. júla 2005 sťažovateľ vyzval ministerstvo obrany na pokračovanie v disciplinárnom konaní.

Disciplinárna   komisia   služobného   úradu   ministerstva   obrany   12.   augusta   2005 sťažovateľovi   oznámila,   že   podaním   č.   SELP-628/2005   z toho   istého   dňa   podala Okresnému   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   návrh   na   začatie   konania o neplatnosť   právneho   úkonu   vo   veci   vydaného   rozhodnutia   odvolacej   disciplinárnej komisie Úradu pre štátnu službu č. ÚŠSP-4152/2005. Uvedený postup ministerstva obrany vníma sťažovateľ ako zbytočné prieťahy v disciplinárnom konaní, pretože „žaloba bola podaná bez aktívnej legitimácie, organizačnou zložkou ministerstva obrany bez právnej subjektivity a navyše na nepríslušný súd“.

Sťažovateľ   18.   novembra   2005   zaslal   ministerstvu   obrany   opakovanú   výzvu   na pokračovanie   v disciplinárnom   konaní,   pretože   z oznámenia   Úradu   pre   štátnu   službu č. 23627/2005 zistil, že okresný súd už 18. novembra 2005 uznesením sp. zn. 50 C 50/2005 súdne konanie vo veci navrhovateľa disciplinárnej komisie služobného úradu ministerstva obrany proti odporcovi odvolacej disciplinárnej komisii Úradu pre štátnu službu zastavil pre procesnú nespôsobilosť účastníkov konania.

Prípisom   č.   VI/I   Gd   2245/05-20   zo   16.   decembra   2005   generálna   prokuratúra sťažovateľovi oznámila, že na základe jeho podnetu podala upozornenie prokurátora na nečinnosť disciplinárnej komisie služobného úradu ministerstva obrany.

Prípisom   č.   SELP-OPZ-1171/05-3/II   z   29.   decembra   2005   ministerstvo   obrany sťažovateľovi oznámilo, že nepodalo odvolanie proti rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 50 C 50/2005 z 18. augusta 2005, ale že podalo nový návrh na začatie konania. Sťažovateľ uvedený postup ministerstva obrany považoval za ďalší pokus o prieťahy v disciplinárnom konaní.

Okresný súd uznesením sp. zn. 9 C 286/2005 z 18. januára 2006 rozhodol o svojej vecnej nepríslušnosti na prerokovanie veci a odstúpil návrh Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Najvyšší súd konanie vo veci navrhovateľa disciplinárnej komisie služobného úradu ministerstva   obrany   vedené   pod   sp.   zn.   4   Sž   23/2006   uznesením   z 27.   októbra   2006 právoplatne   zastavil.   V tomto   uznesení   okrem   iného   najvyšší   súd   konštatoval,   že ministerstvo obrany nebolo oprávnené na podanie žaloby proti Úradu pre štátnu službu v uvedenej záležitosti.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že «Dňa   16.   marca   2007   ministerstvo   obrany   vydalo v prvom stupni nového disciplinárneho konania rozhodnutie č. p. OÚ-10-7/2007 označené ako   „Rozhodnutie   o uložení   disciplinárneho   opatrenia“   (hoci   sa   žiadne   disciplinárne opatrenie   sťažovateľovi   neukladalo),   v ktorom   rozhodlo   o zastavení   disciplinárneho konania   z dôvodu,   že   sťažovateľ   už   ukončil   štátnozamestnanecký   pomer   a nie   je   už účastníkom   konania.   Ministerstvo   obrany   pritom   nerešpektovalo   záväznosť   právneho názoru Úradu pre štátnu službu ako odvolacieho orgánu ani uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.   zn.   4 Sž 23/2006   a priamo   v odôvodnení   svojho   uvedeného   rozhodnutia   uviedlo,   že disciplinárna   komisia   služobného   úradu   ministerstva   obrany   sa   právnym   názorom odvolacieho orgánu neriadila. Uvedené konanie prebehlo bez sťažovateľovej prítomnosti a nebola   mu   daná   ani   možnosť   vyjadriť   sa   k vykonávaným   dôkazom.   Tieto   skutočnosti sťažovateľ vníma ako porušenie svojich ďalších práv ustanovených v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.».

Sťažovateľ podal   proti   uvedenému rozhodnutiu   odvolanie,   na ktoré   mu predseda prvostupňovej disciplinárnej komisie prípisom č. OÚ-10-13/2007 z 25. apríla 2007 oznámil, že opravný prostriedok bol podaný osobou, ktorá už nebola účastníkom konania. Od tohto momentu ministerstvo obrany v disciplinárnom konaní nepokračovalo.

Dňa   15.   júna   2007   sťažovateľ   podal   najvyššiemu   súdu   žalobu   o   nečinnosť ministerstva   obrany   v disciplinárnom   konaní.   V nadväznosti   na   to   15.   augusta   2007 generálna prokuratúra prípisom č. Hd 13/07 sťažovateľovi oznámila, že podala protest proti rozhodnutiu disciplinárnej komisie služobného úradu ministerstva obrany č. OÚ-10-7/2007.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Sžnč 9/2007 z 27. marca 2008 uložil ministerstvu obrany povinnosť, aby v lehote 45 dní od doručenia uznesenia rozhodlo v disciplinárnom konaní   o odvolaní   sťažovateľa   z   10.   apríla   2007   vo   veci   rozhodnutia   o uložení disciplinárneho opatrenia č. OÚ-10-7/2007 zo 16. marca 2007, ktorým bolo disciplinárne konanie zastavené, nielen ako prvostupňový, ale ako aj druhostupňový disciplinárny orgán.

Rozhodnutím č. OÚ-10-9/2008 z 23. júna 2008 vedúci služobného úradu ministerstva obrany   vydal   v druhostupňovom   disciplinárnom   konaní   rozhodnutie,   ktorým   zmenil rozhodnutie   prvostupňovej   disciplinárnej   komisie   č.   OÚ-10-7/2007   zo   16.   marca   2007 a návrh   na   začatie   disciplinárneho   konania   voči   sťažovateľovi   podaný   pod č.   SÚMO-2-9/2005   zo   14.   januára   2005   zamietol.   V uvedenom   rozhodnutí   vedúci služobného   úradu   ministerstva   obrany   okrem   iného   konštatoval,   že   odvolací   orgán   sa stotožnil s niektorými námietkami uplatnenými účastníkom konania a orgánmi prokuratúry, ktoré spočívali v prieťahoch v konaní a nerešpektovaní zákonom ustanovených lehôt, ako aj v nerešpektovaní niektorých   ustanovení   Správneho   poriadku   a zákona č.   312/2001 Z.   z. z hľadiska procesných postupov a aj pochybení v hmotnoprávnej oblasti, ktoré už nebolo možné konvalidovať v odvolacom konaní.

Podľa   názoru   sťažovateľa   jeho „právo   podľa   článku   48   odsek   2   bolo   porušené ministerstvom obrany, ktoré v novom disciplinárnom konaní vedenom proti sťažovateľovi podľa   zákona   č.   312/2001   Z.   z.   na   základe   rozhodnutia   Úradu   pre   štátnu   službu č. UŠS-4152/2005 zo dňa 13. apríla 2005 ako druhostupňového disciplinárneho orgánu:

-ukončilo uložené disciplinárne konanie po viac ako troch rokoch od jeho nariadenia uvedeným rozhodnutím Úradu pre štátnu službu, čo sťažovateľ považuje za zbytočné prieťahy v konaní,

-vykonalo v prvom stupni toto konanie neverejne a bez prítomnosti sťažovateľa a

-neumožnilo   sťažovateľovi   v prvom   stupni   tohto   konania   vyjadriť   sa   k vykonávaným dôkazom“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že „ministerstvo   obrany   po   dobu   viac   ako   troch   rokov nerešpektovalo   rozhodnutie   Úradu   pre   štátnu   službu   -   odvolacej   disciplinárnej   komisie č. ÚŠS-4152/2005 zo dňa 13. apríla 2005 o povinnosti vykonať nové disciplinárne konania voči sťažovateľovi a svojimi krokmi (podávanie žalôb proti Úradu pre štátnu službu bez aktívnej legitimácie, svojou organizačnou zložkou bez právnej subjektivity a na nepríslušný súd, nerešpektovaním upozornenia a protestu Generálnej prokuratúry SR, nerešpektovaním uznesenia Najvyššieho súdu SR o právoplatnosti rozhodnutia Úradu pre štátnu službu) sa snažilo preťahovať nariadené nové disciplinárne konanie a oddialiť jeho ukončenie, resp. ho neukončiť vôbec. Sťažovateľovi správanie žiadnym spôsobom nevytvorilo situáciu, ktorá by odôvodňovala zbytočné prieťahy, práve naopak na nápravu tohto stavu sťažovateľ využil všetky zákonné prostriedky, ktoré ako občan má k dispozícii. Napriek tomu disciplinárne konanie trvalo viac ako 3 roky, čo sťažovateľ vníma ako porušenie svojho základného práva vyplývajúceho   z čl.   48   ods.   2   Ústavy   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v disciplinárnom   konaní   podľa   zákona   č.   312/2001   Z.   z.   Prvostupňové   konanie   nového disciplinárneho   konania   vykonalo   ministerstvo   obrany   bez   sťažovateľovej   prítomnosti a neumožnilo mu vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, čo považuje za porušenie ďalších svojich   práv   -   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   za   sťažovateľovej   prítomnosti   a na vyjadrenie sa k vykonávaným dôkazom.“.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol: „Ministerstvo   obrany   Slovenskej   republiky   svojím   postupom   v disciplinárnom konaní nariadenom rozhodnutím Úradu pre štátnu službu č. 4152/2005 zo dňa 13. apríla 2005 porušilo základné práva JUDr.   Mgr.   R. M.   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,   na   jej   verejné   prerokovanie   a v jeho   prítomnosti   a na   vyjadrenie   sa k vykonávaným   dôkazom,   vyplývajúce   z čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a je povinné   zaplatiť   menovanému   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   70   000   Sk (slovom:   sedemdesiattisíc   slovenských   korún)   do   3   dní   odo   dňa   doručenia   tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie označených práv sťažovateľa postupom ministerstva obrany v disciplinárnom konaní vedenom proti sťažovateľovi podľa zákona č. 231/2006   Z.   z.   V tomto   konaní   pôvodným   rozhodnutím   disciplinárnej   komisie z 25. januára 2005 bolo sťažovateľovi uložené disciplinárne opatrenie - prepustenie zo stálej štátnej   služby.   Odvolacia   disciplinárna   komisia   zriadená   na   Úrade   pre   štátnu   službu rozhodnutím č. 4152/2005 z 13. apríla 2005 zrušila sťažovateľom napadnuté rozhodnutie a vec vrátila disciplinárnej komisii ministerstva obrany na nové konanie a rozhodnutie. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že výhrady sťažovateľa sa týkajú   postupu   ministerstva   obrany   v novom   disciplinárnom   konaní   nariadenom predmetným   rozhodnutím   úradu   pre   štátnu   službu   z   13.   apríla   2005.   V tejto   súvislosti sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy v tomto konaní, keď ministerstvo obrany po dobu viac   ako   troch   rokov   nerešpektovalo   rozhodnutie   Úradu   pre   štátnu   službu   -   odvolacej disciplinárnej   komisie   č.   UŠS-4152/2005   z   13.   apríla   2005   o povinnosti   vykonať   nové disciplinárne   konanie   voči   sťažovateľovi.   Súčasne   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   nové prvostupňové   disciplinárne   konanie   vykonalo   ministerstvo   obrany   bez   sťažovateľovej prítomnosti   a neumožnilo   mu   vyjadriť   sa   k vykonávaným   dôkazom,   čím   podľa   neho porušilo   jeho   základné   právo   na   verejné   prerokovanie   veci   v   jeho   prítomnosti   a na vyjadrenie sa k vykonávaným dôkazom.

Pri prerokovaní sťažnosti sťažovateľa vychádzal ústavný súd z princípu subsidiarity svojho konania, z ktorého vyplýva, že o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva alebo slobody   je   oprávnený   konať len   vtedy,   keď   sťažovateľ   nemá k dispozícii   účinný právny prostriedok nápravy pred iným orgánom štátu. Ústavný súd už predtým rozhodol, že nemá   právomoc   konať   o návrhu   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   na   vyslovenie porušenia   jej   základných   práv,   ak   im   poskytuje   ochranu   právny   poriadok   využitím opravného alebo iného právneho prostriedku pred iným orgánom verejnej moci (obdobne napr. III. ÚS 51/07, III. ÚS 212/08, IV. ÚS 312/08).

Ústavný sú konštatuje, že sťažovateľ mal v posudzovanej veci k dispozícii opravné prostriedky, resp. právne prostriedky nápravy na ochranu svojich práv, ktorých porušenie namieta touto sťažnosťou, pričom zo sťažnosti a priloženej dokumentácie vyplýva, že tieto opravné prostriedky aj využil.

1.   Proti   rozhodnutiu   ministerstva   obrany   č.   OÚ-10-7/2007   zo   16.   marca   2007 o zastavení   disciplinárneho   konania   z   dôvodu,   že   sťažovateľ   už   skončil štátnozamestnanecký pomer a už nie je účastníkom konania, mal právo podať a aj podal 10. apríla 2007 odvolanie.

2.   Proti   nečinnosti   ministerstva   obrany   mal   právo   podať   a aj   podal   žalobu v správnom súdnictve, o ktorej   rozhodol   najvyšší súd uznesením sp.   zn. 5 Sžnč 9/2007 z 27. marca 2008, ktorým uložil ministerstvu obrany povinnosť rozhodnúť v lehote 45 dní od doručenia uznesenia o odvolaní sťažovateľa z 10. apríla 2007 (bod 1), a to nielen ako prvostupňový, ale aj ako druhostupňový disciplinárny orgán.

3.   Na   základe   označeného   uznesenia   najvyššieho   súdu   vedúci   služobného   úradu ministerstva   obrany   rozhodnutím   o odvolaní   č.   OÚ-10-9/2008   z 23.   júna   2008   zmenil rozhodnutie   disciplinárnej   komisie   služobného   úradu   tak,   že   návrh   na   začatie disciplinárneho konania voči sťažovateľovi podaný disciplinárnej komisii služobného úradu ministerstva   obrany   vedúcim   služobného   úradu   ministerstva   obrany   spisom č. SÚ-MO-2-9/2005 zo 14. marca 2005 zamietol, t. j. rozhodol v prospech sťažovateľa. Navyše sťažovateľ bol poučený, že toto rozhodnutie je preskúmateľné súdom.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že v súvislosti s námietkou nečinnosti ministerstva obrany vykonať nové disciplinárne konanie voči sťažovateľovi a spravodlivo v ňom rozhodnúť (za sťažovateľovej prítomnosti a možnosťou vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom) mal sťažovateľ na ochranu svojich základných práv, ktorých porušenie namietal touto sťažnosťou, účinné a dostupné právne prostriedky, čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodnúť o jeho sťažnosti.

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2009