znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 19/08-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. mája 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Ing. M. Z., B., zastúpeného advokátkou JUDr. K. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Okresného   súdu   Bratislava   II   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   18C/163/2001,   za   účasti Okresného súdu Bratislava II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II vo veci vedenej pod sp. zn. 18C/163/2001 p o r u š e n é   b o l i.

2. Ing.   M.   Z. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   80 000 Sk   (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. M. Z. trovy právneho zastúpenia   v sume   6 296 Sk   (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. K. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra 2007 doručená sťažnosť Ing. M. Z., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. K. K., B., v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 18C/163/2001.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 19. apríla 2001 okresnému súdu žalobu   o   určenie   neplatnosti   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru   proti   odporcovi

-Úradu civilnej ochrany Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“). Prvé   pojednávanie   nariadené   na   29.   október   2001   sa   neuskutočnilo   z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne.

Pojednávanie 11. februára 2002 bolo po výpovediach zúčastnených strán odročené na   neurčito   s tým,   že   účastníci   konania   boli   vyzvaní,   aby   predložili   svoje   návrhy   na vykonanie   ďalšieho   dokazovania.   Odporca   navrhol   vypočuť   dvoch   svedkov,   ktorí   však neboli predvolaní na pojednávanie 7. októbra 2002. Na pojednávaní 20. januára 2003 bol vypočutý iba jeden zo svedkov, pričom zákonná sudkyňa oznámila, že „… na Okresnom súde Bratislava II končí a pojednávanie odročuje na neurčito“.

Sťažovateľ podal okresnému súdu 13. februára 2003 sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorá bola podľa vyjadrenia predsedu okresného súdu zo 7. apríla 2003 vyhodnotená ako nedôvodná s tým, že vec bude pridelená novému zákonnému sudcovi. Sťažovateľ uvádza, že po období takmer tri roky trvajúcej nečinnosti okresného súdu v danej veci bolo ďalšie pojednávanie   nariadené   na 11.   december   2006,   na   ktorom   sa   súd „…   pokúsil   o   zmier bezúspešne“.

Na   pojednávaní   26.   februára   2007   okresný   súd   vykonal   ďalšie   dokazovanie a pojednávanie bolo odročené na neurčito. Sťažovateľ sa následne stanoviskami z 26. marca 2007   a   13.   júla   2007   vyjadril   k predmetu   konania.   Termín   ďalšieho   pojednávania   bol nariadený   na   16.   január   2008.   Predmetné   konanie   nebolo   ku   dňu   podania   sťažnosti ústavnému súdu právoplatne skončené, čo podľa názoru sťažovateľa s prihliadnutím na jeho dĺžku (takmer 6 rokov od podania návrhu) zasahuje samotnú podstatu a účel práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   zastáva   názor,   že   postupom   okresného   súdu v namietanom konaní došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto navrhuje, aby vo veci jeho sťažnosti ústavný súd vydal nasledovný nález:

„1. Základné právo Ing. M. Z. upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a základné   právo   na   súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 18C/163/2001 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   prikazuje,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov.

3.   Ing.   M.   Z.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v sume   500   000   Sk   (slovom päťstotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť Ing. M. Z. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ing. M. Z. priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 6 296,- Sk (slovom šesťtisíc dvestodeväťdesiatšesť slovenských korún), ktoré je Okresný súd povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. K. K., Advokátska kancelária B. do 15 dní od tohto rozhodnutia...“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 19/08-10 zo 17.   januára   2008   ju   prijal   na   ďalšie   konanie.   Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedníčku okresného   súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadrila   k sťažnosti.   Právna zástupkyňa   sťažovateľa   a predsedníčka   okresného   súdu   ústavnému   súdu   oznámili,   že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení č. Spr. 2015/2008 z 22. februára 2008, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 28. februára 2008, uviedla:

„Dňa 25. 01. 2008 bola doručená Vaša výzva na vyjadrenie sa k sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom tunajšieho súdu.

Po oboznámení sa s jej obsahom, ako aj obsahom predmetného spisu navrhujem, aby ústavný   súd   rozhodol,   že   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a spravodlivý   proces v konaní porušené nebolo a nepriznal sťažovateľovi ním žiadané finančné zadosťučinenie. V prejednávanej veci nejde o právne zložitú vec, súd od decembra 2006 koná vo veci plynule, sťažovateľ podal sťažnosť na ústavný súd v decembri 2007, v čase keď sa dalo predpokladať, že vzhľadom na vykonané dokazovanie bude vo veci vyhlásený rozsudok. Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom 23. 01. 2008.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa v stanovisku zo 6. marca 2008, ktorým reagovala na vyjadrenie predsedníčky okresného súdu z 22. februára 2008, uviedla:

„Je pravda, že vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom tak ako je uvedené vo vyjadrení. Sťažovateľ   však   doteraz   ku   dňu   podania   tohto   vyjadrenia,   nemá   písomné   vyhotovenie rozsudku a teda vec nie je právoplatne skončená.

Sťažovateľ   odkladal   podanie   sťažnosti   na   ústavný   súd,   nakoľko   pre   neho   bolo prvoradé aby okresný súd v čo najkratšom čase rozhodol. Bol presvedčený, že keďže ide o pracovnú vec, ktorá má byť vybavovaná v osobitnej rýchlosti, súd rozhodne v primeranej dobe... Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   doložil,   že   Okresný   súd   Bratislava   II   konanie neúmerne predlžoval, keď medzi pojednávaním 20. 1. 2003 bolo ďalšie pojednávanie až 11. 12. 2006, takmer tri roky okresný súd nevytýčil vo veci žiadne pojednávanie, neurobil žiadne   procesné   úkony   a vo   veci   nekonal,   čím   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky...

Vzhľadom na predmet konania, keď bola namietaná neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru, doba tohto konania zasahuje samotnú podstatu a účel práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, keď súd reálne neposkytol sťažovateľovi súdnu ochranu v rozumnom čase a reálnym okolnostiam prejednávanej veci.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym ústavným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do   ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   zakotvených   v siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa jeho rešpektovania (I. ÚS 22/03).

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal aj vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ktoré sú obsahovo totožné.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom. Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote.   Z uvedeného   dôvodu   nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 41/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu   základného práva podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy,   čl.   38   ods.   2   listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny   a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   predmetom   konania   vedeného   okresným   súdom   je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru. Ústavný súd z predloženého spisu nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by poukazovali na skutkovú náročnosť tejto veci. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov a nevykazuje známky zložitosti.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom,   či   v konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní predloženého spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľ prispel k zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   čl.   38   ods.   2   listiny   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   bol   postup samotného okresného súdu. Ústavný súd zároveň pri posudzovaní veci prihliadal aj na § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého len čo sa konanie začalo,   postupuje   v ňom   súd   i bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z predloženého spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 18C/163/2001 ústavný súd zistil, že okresnému súdu bol 20. apríla 2001 doručený návrh sťažovateľa na vyslovenie neplatnosti   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru   s prílohami.   Okresný   súd   vydal 24. apríla 2001 pokyn na doručenie žaloby sťažovateľa odporcovi na vyjadrenie v určenej lehote a po doručení vyjadrenia odporcu (27. júla 2001) nariadil 1. augusta 2001 termín pojednávania na 29. október 2001.

Pojednávanie 29. októbra 2001 bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne   na neurčito.   Okresný   súd   nariadil   9.   novembra   2001   termín   pojednávania   na 11.   február 2002.   Na   pojednávaní 11.   februára   2002 okresný   súd   vykonal dokazovanie a pojednávanie bolo uznesením odročené na neurčito s tým, že účastníci konania predložia v určenej lehote návrhy na vykonanie ďalších dôkazov. Vyjadrenia účastníkov konania boli okresnému súdu doručené 22. a 25. februára 2002.

Okresný súd nariadil 14. júna 2002 termín pojednávania na 7. október 2002. Na pojednávaní   7.   októbra   2002   okresný   súd   vykonal   ďalšie   dokazovanie   vo   veci a pojednávanie bolo uznesením odročené na 20. január 2003 za účelom predvolania ďalších svedkov. Na pojednávaní 20. januára 2003 vykonal okresný súd ďalšie dokazovanie vo veci výsluchom   svedkov   a pojednávanie   bolo   uznesením   odročené   na   neurčito   za   účelom vykonania ďalšieho dokazovania. Následne bol okresný súd nečinný až do   20. októbra 2006, kedy nariadil termín pojednávania na 11. december 2006.

Na   pojednávaní   11.   decembra   2006   sa   okresný   súd   neúspešne   pokúsil   o zmier, účastníci   predniesli   stanoviská   k predmetu   konania   a pojednávanie   bolo   uznesením odročené na 26. február 2007 s tým, že účastníci konania predložia súdu v určenej lehote požadované listinné dôkazy a súd predvolá ďalších svedkov. Na pojednávaní 26. februára 2007   okresný   súd   vykonal   ďalšie   dokazovanie   vo   veci   a pojednávanie   bolo   uznesením odročené na neurčito z dôvodu zváženia ďalšieho procesného postupu v danej veci.

V ďalšom období sa činnosť okresného súdu sústredila na vzájomné doručovanie vyjadrení a stanovísk účastníkov konania k predmetu konania, pričom 6. novembra 2007 nariadil okresný súd termín pojednávania na 16. január 2008. Na pojednávaní 16. januára 2008 účastníci konania predniesli záverečné stanoviská k predmetu konania a pojednávanie bolo   uznesením   odročené   na   23.   január   2008   za   účelom   vyhlásenia   rozsudku.   Na pojednávaní 23. januára 2008 okresný súd rozsudkom č. k. 18C/163/2001-273 určil, že okamžité   zrušenie   pracovného   pomeru   zo   strany   odporcu   je   neplatné,   a   nepriznal sťažovateľovi   náhradu   trov   konania.   Zákonný   sudca   následne   požiadal   predsedníčku okresného súdu o predĺženie lehoty na písomné vypracovanie rozsudku z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti a zdravotných problémov. Lehota na písomné vypracovanie rozsudku bola predĺžená   do   25.   marca   2008.   Okresný   súd   vydal   10.   apríla   2008   pokyn   na   doručenie predmetného rozsudku účastníkom konania a predmetný spis bol 28. apríla 2008 predložený ústavnému súdu.

Vzhľadom   na   zistené   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   v konaní   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn.   18C/163/2001   došlo   jeho postupom   k zbytočným   prieťahom   v   konaní,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ namietal aj porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný   súd   však   s prihliadnutím   na   svoju   ustálenú   judikatúru   (III.   ÚS   49/04, IV. ÚS 159/07)   zastáva   názor,   že   dĺžka   zisteného   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu v danom prípade neumožňuje vysloviť aj porušenie tohto základného práva, a preto v tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

Aj napriek záveru ústavného súdu, že došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   čl.   38   ods.   2   listiny   a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd neprikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   vedenej   pod sp.   zn.   18C/163/2001   konal   bez zbytočných prieťahov vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd na pojednávaní 23. januára 2008 rozhodol v danej veci rozsudkom. Za týchto okolností v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti už nemohol okresný súd porušovať sťažovateľom označené práva.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľ žiadal,   aby   mu   bolo   priznané finančné   zadosťučinenie   v sume   500   000   Sk poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu, dôležitosť predmetu konania a nečinnosť okresného súdu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým   charakter neefektívnej   činnosti   okresného súdu,   ktorá viedla   k zbytočným   prieťahom   v   konaní,   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania a povahu prejednanej veci, ktorá je predmetom posudzovaného konania, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia pre sťažovateľa v sume   80   000   Sk   primerané   konkrétnym   okolnostiam   prípadu (§ 56 ods. 4   zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou   JUDr. K.   K. Ústavný súd úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) vykonané v roku 2007 v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14   ods. 1   písm.   a)   a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume 2 970 Sk (za jeden úkon právnej služby) a 2-krát 178 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej   sume   6 296 Sk. Priznanú   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   je   okresný   súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2008