znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 19/06-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., bytom P., ktorou namieta porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   na   slobodu   prejavu   podľa čl. 26 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   legalizovaním   volieb   do   zastupiteľského orgánu T. samosprávneho   kraja   uskutočnených   26. novembra 2005   a   10. decembra 2005 Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. decembra 2005 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   základného   práva   na slobodu   prejavu   podľa   čl. 26   ods. 2   ústavy „legalizovaním   volieb“ do   orgánov T. samosprávneho kraja uskutočnených 26. novembra 2005 a 10. decembra 2005 (ďalej len „voľby   do   orgánov   samosprávneho   kraja“)   Ministerstvom   vnútra   Slovenskej   republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“).

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že skutkový stav, v ktorom vidí porušenie označených článkov ústavy, spočíva v tom, že:

„Regionálne voľby do orgánov samosprávneho kraja v T. vyhlásené predsedom SNR Slovenskej   republiky   a uskutočnené   dňa   26. 11. 2005   a dňa   10. 12. 2005   v súlade so zákonom č. 303/2001 Z. z. o voľbách do orgánov samosprávnych krajov a o doplnení Občianskeho   súdneho   poriadku   účasťou   12,3 %   oprávnených   voličov   dňa   26. 11. 2005 a účasťou   7,12 %   oprávnených   voličov   zo   dňa   10. 12. 2005   právoplatnosťou a legalizovaním   volieb   Ústrednou   volebnou   komisiou   došlo   k porušeniu   základných práv a slobôd sťažovateľa.

Znakom demokratického štátu je vôľa väčšiny (vláda väčšiny). Podstatou demokracie je nadradenosť občanov nad štátom vyjadrená tak, že všetka moc   pochádza   od   občanov,   ktorí   ju   vykonávajú   prostredníctvom   svojich   volených zástupcov.

Demokracia je forma politického zriadenia, ktorá umožňuje všetkým plnoprávnym občanom účasť na správe a riadení štátu. Je založená na princípe podriadenia sa menšiny väčšine a uznania slobody a rovnosti občanov.

Neuskutočnením svojho volebného práva v predmetných voľbách som prejavil názor na   mocenské   pojatie   štátu   ako   vlády   silnejšieho   nad   slabšími,   kde   štátna   moc   neslúži ľuďom, ale ľudia slúžia štátu.

Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v čl. 2 ods. 1 ustanovuje, že štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom volených zástupcov alebo priamo. Tým je ústavnou formou vyjadrený základný princíp demokracie v právnom štáte, ktorým   je zvrchovanosť   občanov   v   Slovenskej   republike.   Výkon   štátnej   moci   priamo občanmi je samostatnou formou uplatnenia moci v štáte občanmi, ktorí sú jej originálnymi nositeľmi, čo znamená, že všetky štátne orgány odvodzujú svoju právomoc od občanov ako zvrchovaného suveréna štátnej moci.

Občania   v   samosprávnom   T.   kraji   nedelegovali   v dostatočnom   množstve svoje práva uchádzačom o poslanecké mandáty, ako aj predsedovi samosprávneho kraja. Jedným zo základných princípov práv občanov, ktorým sa realizuje ústavný princíp ich zvrchovanosti v štáte (čl. 2 ods. 1 ústavy), je základné právo upravené v čl. 30 ods. 1 ústavy, podľa ktorého majú občania právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo alebo slobodnou   voľbou   svojich   zástupcov.   Nedelegovaním   svojho   podielu   moci v predmetných voľbách občania nepriamo uplatnili svoje právo upravené v čl. 30 ods. 1 ústavy.   Uchádzači o   moc   nespĺňali   predstavy   občanov   a   nedávali   záruku   na   riadny výkon právomoci prostredníctvom zastupiteľského orgánu.

Občania vo voľbách zobrali na seba zodpovednosť, ktorú parlament nechce, nemôže, nevie alebo nedokáže uniesť.

Voľby   do   T.   samosprávneho   kraja   sú   pre   svoju   podprahovú   účasť   nelegitímne a súbežne nelegálne a v rozpore s demokratickým a právnym štátom.

Na voľbe predsedu (župana) sa zúčastnilo 7 % oprávnených voličov, ktorí dali hlas dvom kandidátom na predsedu samosprávneho kraja.

12,3 % voličov zo dňa 26. 11. 2005 a 7,12 % voličov zo dňa 10. 12. 2005 nenaplnilo cieľ zvrchovanosti občanov delegovať legálne a legitímne prostredníctvom volieb politickú moc. V   nepriamej   (zastupiteľskej)   demokracii   sa   občan   zúčastňuje   na   politickom rozhodovaní sprostredkovane delegovaním svojho podielu na moci na zvolených zástupcov, ktorí napĺňajú jeho vôľu v regióne.

Nelegálne   zvoleným   zástupcom   neprekáža   nedostatok   podielu   na   moci, a potvrdzujú moje legitímne rozhodnutie vyjadriť svoj názor neuskutočnením volebného práva.“

Na základe uvedeného dospel sťažovateľ k názoru, že ministerstvo vnútra porušilo jeho právo na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 2 ústavy, ako aj „právo (...) na zvrchovaný, demokratický a právny štát ustanovený v čl. 1 Ústavy SR“ a „... právo ustanovené v čl. 2 Ústavy SR, na štátnu moc, ktorá pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov“.

Podľa sťažovateľa došlo označeným postupom a konaním tiež k porušeniu princípu zvrchovanosti občanov nad štátnou mocou.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Porušovateľ   legalizovaním   volieb   do   zastupiteľského   orgánu   T.   samosprávneho kraja   porušil   základné   práva   a   slobody   sťažovateľa   J. K.   na zvrchovaný,   demokratický a právny   štát   ustanovený   v   čl.   1   ods. 1   ústavy,   práva   na   štátnu   moc,   ktorá   pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov ustanovenú v čl. 2 ods. 1 ústavy a práva na slobodu prejavu ustanovenú v čl. 26 ods. 2 Ústavy SR. Sťažovateľ   žiada   ústavný   súd   za   porušené   základné   práva   a   slobody   zaručené a ustanovené v Ústave Slovenskej republiky a porušené postupom a konaním porušovateľa priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.“

Poukazujúc na svoje nepriaznivé majetkové, zárobkové a osobné pomery napokon sťažovateľ žiada, aby mu bol v konaní pred ústavným súdom ustanovený zástupca z radov advokátov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je predovšetkým posúdenie namietaného porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 26 ods. 2 ústavy „legalizovaním volieb“ do   orgánov   samosprávneho   kraja,   a to   pre „podprahovú   účasť“ voličov,   teda napriek   tomu,   že   občania „... nedelegovali   v dostatočnom   množstve   svoje   práva uchádzačom o poslanecké mandáty, ako aj predsedovi samosprávneho kraja“.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. (...)

Prostredníctvom   práva   prijímať,   vyhľadávať   a   rozširovať   idey   a   informácie   sa každému umožňuje dozvedieť sa informáciu a získať informáciu do svojej dispozičnej sféry a v nej informáciu spracovať pre svoju potrebu i potrebu iných, keďže v súlade s ústavou k nemu patrí aj právo informáciu ďalej rozširovať (II. ÚS 28/96).

Podstatou   argumentácie   sťažovateľa   v okolnostiach   prípadu   je   spájanie   porušenia jeho základného práva na slobodu prejavu a práva na informácie zaručeného v čl. 26 ods. 2 ústavy s „legalizovaním“ volieb do samosprávneho kraja, čiže k porušeniu jeho označeného práva   malo   de   facto   dôjsť   zistením   a uverejnením   výsledkov   volieb   do   orgánov samosprávneho kraja a následným vydaním osvedčenia zvoleným kandidátom (§ 40, § 43 a § 44 zákona č. 303/2001 Z. z. o voľbách do orgánov samosprávnych krajov a o doplnení Občianskeho súdneho poriadku).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti   a túto   odmietne   (mutatis   mutandis   I. ÚS 12/01,   I. ÚS 124/03).   Za   zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 229/03).

Zistenie a uverejnenie výsledkov volieb a vydanie osvedčenia zvoleným kandidátom do   orgánov   samosprávneho   kraja   netvorí   súčasť   základného   práva   na   slobodu   prejavu a základného práva na informácie v zmysle čl. 26 ods. 2 ústavy, z čoho vyplýva, že práva tvoriace okruh čl. 26 ods. 2 ústavy nijako nesúvisia so skutkovým stavom, v ktorom vidí sťažovateľ porušenie svojich práv.

Preto s ohľadom na uvedené neprichádza do úvahy, aby ústavný súd sťažovateľom namietané „legalizovanie   volieb“ do   samosprávneho   kraja   mohol   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie jeho základného práva podľa čl. 26 ods. 2 ústavy, a v nadväznosti na to odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa   čl. 2   ods. 1   ústavy   štátna   moc pochádza   od   občanov,   ktorí   ju   vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.

K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 1 ústavy poukazuje ústavný súd na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej sa ich aplikácia v individuálnych sťažnostiach viaže   na   vyslovenie   porušenia   osobitne   určeného   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľa   (ide   teda   o   sprievodný   účinok   porušenia   základného   práva   alebo slobody). Zásady   vyjadrené   v   uvedených   článkoch   ústavy   vyjadrujú   podstatu   základných   práv ako prirodzených   práv   človeka   a   majú   univerzálny   charakter   a   „nemôžu   plniť   poslanie priamo   aplikovateľných   ustanovení   v   individuálnych   konaniach   o   sťažnostiach“ (m. m. II. ÚS 821/00,   II. ÚS 104/04,   IV. ÚS 257/04).   Ide   o ústavné   direktívy   adresované predovšetkým   orgánom   pôsobiacim   v   normotvornej   činnosti   všetkých   stupňov (m. m. II. ÚS 123/02, IV. ÚS 193/04). Z toho dôvodu vyhodnotil ústavný súd aj namietané porušenie uvedených článkov ústavy ako zjavne neopodstatnené.

Zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   možno   napokon   vyvodiť   aj   z toho,   že sťažovateľom   označený   porušovateľ   jeho   práv,   t. j.   ministerstvo   vnútra,   do   samotného volebného procesu aktívne nevstupuje a nie je nositeľom tých povinností, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, ale plní len pomocné a archivačné úlohy spojené s voľbami do orgánov samosprávneho   kraja.   Vzhľadom   na   to   ani   nemôže   byť   subjektom   spôsobilým   porušiť základné právo sťažovateľa (m. m. II. ÚS 201/03) a aj z toho dôvodu medzi sťažovateľom uvádzanými   skutočnosťami   a namietaným   porušením   jeho   základných   práv   nie   je relevantná priama súvislosť (m. m. I. ÚS 229/03).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa   sťažovateľ   domáhal   jeho   priznania,   osobitne   nezaoberal.   Z toho   dôvodu   považoval ústavný   súd   tiež   za   bezpredmetné   zaoberať   sa   žiadosťou   sťažovateľa   o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2006