znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 19/04-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha prerokoval prijatú sťažnosť E. K., bytom B., a Ing. P. K., bytom B., zastúpených advokátom JUDr. M. M., B., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 3/92 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. K. a Ing. P. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky a právo na prejednanie ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 3/92 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   9   C   3/92 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. E. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom Jednostotisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Ing. P. K. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom Jednostotisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť E. K. a Ing. P. K. trovy konania spolu vo výške 14 292 Sk (slovom Štrnásťtisícdvestodeväťdesiatdva slovenských korún) do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet advokáta JUDr. M. M., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 20. októbra 2003 doručená sťažnosť E. K. a Ing. P. K. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 3/92.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 19/04–15 z   30. januára 2004 prijal sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie konanie.

Podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 11. marca 2004 uviedla, že:

„Zdĺhavosť predmetného konania spôsobuje skutočnosť, že návrh bol podaný na súd bez   zaplatenia   súdneho   poplatku   splatného   s podaním   návrhu.   K prieťahom   prispela skutočnosť, že navrhovateľka zomrela a súd konanie z uvedeného dôvodu prerušil. Po skončení dedičského konania súd vo veci konal bez prieťahov, ale z obsahu spisu vyplýva, že odporkyňa sa na stanovené termíny pojednávania nedostavila, čím spôsobila prieťah v predmetnom konaní.

Veľkosť   časového   rozpätia   medzi stanovenými termínmi jednotlivých   pojednávaní ovplyvnila taktiež neúmerná zaťaženosť sudkyne z dôvodu vysokého počtu vybavovaných vecí v pridelenom oddelení 9 C, ako aj dlhodobo pretrvávajúce nedostatočné personálne obsadenie Okresného súdu Bratislava I sudcami, vzniknuté po odchode sudkýň na materskú dovolenku a do dôchodku, na Krajský súd v Bratislave a taktiež pre neúmerne vysoký nápad vecí na občianskoprávnom úseku v posledných rokoch.“

Preskúmaním doterajšieho postupu okresného súdu ústavný súd z vyžiadaného spisu vo veci sp. zn. 9 C 3/92 zistil, že v predmetnej veci od 6. januára 1992, keď bola okresnému súdu   (pôvodne   obvodnému   súdu)   doručená   žaloba   navrhovateľky,   boli   vykonané   tieto podstatné úkony:

  Dňa 20. marca 1992 okresný súd vyzval odporkyňu, aby sa vyjadrila k žalobe, a Miestny úrad Bratislava – Staré mesto (ďalej len „miestny úrad“) o predloženie dokladov k nehnuteľnosti. Dňa 11. mája 1992 okresný súd zaslal doklady miestneho úradu právnemu zástupcovi navrhovateľky na vyjadrenie.

Dňa   17.   júla   1992   okresný   súd   doručil   žalobu   navrhovateľky   na   vyjadrenie odporkyni. Dňa 10. augusta 1992 sa odporkyňa vyjadrila k žalobe. Dňa 7. septembra 1992 okresný súd vyzval právneho zástupcu navrhovateľky, aby sa vyjadrili k podaniu odporkyne a 4. novembra 1992 ho vyzval na oznámenie ceny predmetu konania za účelom vyrubenia súdneho   poplatku.   Dňa   23.   novembra   1992   právny   zástupca   navrhovateľky   doručil vyjadrenie.

Dňa   13.   januára   1993   okresný   súd konanie   zastavil   pre   nezaplatenie   súdneho poplatku.

Dňa   12.   februára   1993   právny   zástupca   navrhovateľky   doručil   okresnému   súdu odvolanie a 16. apríla 1993 okresný súd doručil spis Mestskému súdu v Bratislave (ďalej len „mestský súd“).

Dňa 11. mája 1993 mestský súd uznesenie okresného súdu o zastavení konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 25. augusta 1993 právny zástupca navrhovateľky žiadal okresný súd, aby mu doručil   rozhodnutie   mestského   súdu,   ktoré   okresný   súd   doručil   účastníkom   konania 22. septembra 1993.

Dňa 6. apríla 1994 právny zástupca navrhovateľky doručil okresnému súdu návrh na zmenu účastníka konania (navrhovateľka zomrela) a na vydanie predbežného opatrenia a zároveň   doručil   potvrdenie   notárskeho   úradu,   že   sťažovatelia   sú   dedičmi   zo   zákona po navrhovateľke.

Dňa 14. apríla 1994 okresný súd vydal predbežné opatrenie, ktorým zakázal nakladaťodporkyni   s nehnuteľnosťou   a prerušil   konanie   až   do   doby   právoplatného   skončenia dedičského konania.

Dňa 9. mája 1994 odporkyňa podala odvolanie proti predbežnému opatreniu. Dňa 10. mája 1994 okresný súd zaslal odvolanie odporkyne na vyjadrenie právnemu zástupcovi sťažovateľov.

Dňa 18. mája 1994 okresný súd zaslal spis mestskému súdu za účelom rozhodnutia o odvolaní a právny zástupca sťažovateľov doručil vyjadrenie k odvolaniu odporkyne. Dňa 11. júla 1994 okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľov, aby predložil originál testamentu z 1. júna 1973.

Dňa   29.   júla   1994   právny   zástupca   sťažovateľov   podal   návrh   na   pokračovanie v konaní.

Dňa 6. septembra 1994 právny zástupca sťažovateľov doručil súdu späťvzatie návhru na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa   14.   septembra   1994   mestský   súd   pripustil   späťvzatie   návrhu,   uznesenie okresného súdu zrušil a konanie o nariadení predbežného opatrenia zastavil.

Dňa 29. septembra 1994 mestský súd vrátil spis okresnému súdu.Dňa   6.   októbra   1994   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku.

Dňa 24. októbra 1994 právny zástupca sťažovateľov doručil okresnému súdu doklad o zaplatení súdneho poplatku.

Dňa 14. novembra 1994 okresný súd prerušil konanie z dôvodu, že nie je ukončené dedičské konanie.

Dňa 3. septembra 1998 okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľov, či trvajú na žalobe.

Dňa 18. júla 2001 bol okresnému súdu oznámený okruh dedičov. Dňa 11. októbra 2001 právny zástupca sťažovateľov doručil okresnému súdu žiadosť o pokračovanie v konaní.

Dňa 20. februára 2002 okresný súd určil termín pojednávania na 3. október 2002.Dňa   3.   októbra   2002   sa   konalo   prvé   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 7. november 2002 z dôvodu neúčasti odporkyne. Dňa 7. novembra 2002 sa konalo druhé pojednávanie, ktoré bolo odročené na 23. január 2003 pre neúčasť odporkyne.

Dňa 23. januára 2003 sa konalo tretie pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito „za účelom zadováženia a pripojenia spisu OS BA 1 D 2808/74 a spisu bývalého Bytového podniku Bratislava 1 týkajúceho sa uplatnenia reštitučného nároku na nehnuteľnosť, ktorá je predmetom konania“. Toho istého dňa právny zástupca sťažovateľov doručil okresnému súdu upozornenie na chyby v zápisnici z pojednávania.

Dňa 19. augusta 2003 okresný súd určil termín pojednávania na 4. december 2003.Dňa   3.   decembra   2003   okresný   súd   opravil   zápisnicu   z pojednávania   konaného 23. januára 2003.

Dňa   4.   decembra   2003   sa   konalo   štvrté   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na neurčito za účelom vykonania znaleckého dokazovania znalcom z odboru grafológie.Dňa 5. decembra 2003 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie.  

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami,   ako   aj   obsahom   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   9   C   3/92   dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

K právomoci ústavného súdu pred 15. februárom 1993

Konanie vo veci návrhu navrhovateľky začalo v roku 1992, keď si uplatnila v rámci žaloby   nárok   na   vydanie   nehnuteľnosti   podľa   zákona   č.   403/1990   Zb.   o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov.

Jurisdikcia   ústavného   súdu   („rationae   temporis”)   sa   vzťahuje   na   obdobie po 15. februári 1993. Bez zreteľa na vznik právomoci ústavného súdu v rámci posúdenia základnej otázky, či sa vec sťažovateľov prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd už konštantne prihliada aj na dobu, ktorá v konaní uplynula do 15. februára 1993 (IV. ÚS 47/03).

II.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“. Domáhali sa tiež vyslovenia porušenia svojho práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom   a cieľom   práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov“ (I.   ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím. Nestačí, že štátny orgán vo veci koná. K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   okresného   súdu   vedeného   pod sp. zn. 9 C 3/92 došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 3/92 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1.   Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   bral   do   úvahy v predmetnom prípade skutkový stav a platnú právnu úpravu relevantnú pre rozhodnutie, ako   aj   charakter   veci,   pričom   na   základe   týchto   hľadísk   predmetné   konanie   o vydanie nehnuteľnosti z titulu reštitúcie je možné hodnotiť ako zložitú vec vzhľadom na proces dokazovania.   Treba   však   konštatovať,   že   celková   doba   konania   (od   podania   žaloby 6. januára 1992) je viac ako 12 rokov. Táto dĺžka konania je aj za predpokladu akceptácie právnej a faktickej náročnosti veci neprimeraná.

2.   Správanie   účastníka   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či   v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zo spisu nezistil, že by samotní   sťažovatelia,   resp.   ich   právny   zástupca   prispeli   k vzniku   zbytočných   prieťahov v konaní,   sťažovatelia   boli   v konaní   aktívni   a súčinnostní,   nariadených   pojednávaní   sa zúčastňovali, dvakrát podali návrh na pokračovanie v prerušenom konaní (29. júla 1994, ako aj 11. októbra 2001, pričom o ich návrhu okresný súd dosiaľ nerozhodol), viackrát žiadali o určenie termínu pojednávania a podali tiež sťažnosti na prieťahy v konaní.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu.

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťami uloženými mu v citovaných ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný   súd   bez   toho,   aby   vymedzoval   jednotlivé   obdobia   nečinnosti   okresného súdu, konštatoval, že postup okresného súdu bol okrem iného aj nesústredený a neefektívny. Výsledkom nesústredenej a neefektívnej práce boli výzvy zo 7. septembra a 4. novembra 1992, ktorým žiadal právneho zástupcu navrhovateľky, aby oznámil cenu predmetu konania za účelom vyrubenia súdneho poplatku, pričom predmetné výzvy vypracoval bez toho, aby sa vysporiadal s otázkou, či ide o konanie, ktoré je podľa § 4 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov s poukázaním na ustanovenie § 23 zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernení   následkov   niektorých   majetkových   krívd   v znení   neskorších   predpisov od platenia   súdnych   poplatkov   oslobodené.   Rovnako   neefektívne   je   aj   rozhodnutie okresného súdu z 13. januára 1993, keď z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku konanie vo   veci   zastavil,   ktoré   neskôr   mestský   súd   zrušil.   V dôsledku   neefektívnych   úkonov okresného súdu sa konanie neúmerne predlžovalo.

Za   neefektívnu   činnosť   okresného   súdu   ústavný   súd   hodnotí   i to,   že   v   období od 21. apríla 1992 do 23. januára 2003 niekoľkokrát žiadal pripojiť spis sp. zn. D 2808/74 alebo sa informoval o stave tohto konania, pričom už 5. decembra 1994 mu bol oznámený okruh účastníkov dedičského konania, s ktorými mohol bez akejkoľvek zákonnej prekážky vo veci konať.

Výsledkom nesústredenej činnosti okresného súdu je i to, že výzva z 3. septembra 1998 pre právneho zástupcu sťažovateľov, či trvá na žalobe alebo či návrh berie späť, bola doručená   17.   septembra   1998   zástupkyni   odporkyne,   ďalej   i to,   že   predvolanie na pojednávanie z 20. februára 2002, keď určil termín pojednávania na 3. október 2002, bolo expedované z okresného súdu až v mesiaci september 2002. Okresný súd nariadil prvé pojednávanie   po   vyše   10   rokoch   od   podania   návrhu,   jeho   činnosť   však   ani   vtedy nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov. Dve pojednávania v roku 2002 boli odročené bez vykonania relevantných dôkazov a tiež znalecké dokazovanie na zistenie pravosti podpisu na origináli testamentu okresný súd nariadil až 5. decembra 2003, hoci testament mu bol predložený už 26. novembra 1993.

Ústavný súd konštatoval, že prebiehajúce konanie je stále na súde prvého stupňa bez rozhodnutia vo veci samej napriek tomu, že od podania žaloby uplynula doba viac ako 12 rokov. Táto zdĺhavosť konania okresného súdu nemôže byť podľa ústavného súdu ničím ospravedlniteľná.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   čo   sa   týka   otázky   prerušenia   konania,   je   potrebné vychádzať   z toho, že   okresný   súd   vykonal   voľbu   medzi   viacerými   do   úvahy prichádzajúcimi procesnými postupmi a ústavný súd ju ani nemieni spochybniť, pretože jednak ide o procesný postup, ktorý je zákonom dovolený (§ 109 ods. 2 OSP), a jednak ho treba   posudzovať   podľa   situácie,   ktorá   existovala   v čase,   keď   sa   realizoval, a k posúdeniu ktorej majú v zásade lepšie predpoklady všeobecné súdy než ústavný súd, odhliadnuc   od   princípu   subsidiarity,   ktorým   sa   riadi   jeho   vzťah   k všeobecným   súdom a ktorému viac zodpovedá, aby ústavný súd, pokiaľ to nie je nevyhnutné, sám neposudzoval vhodnosť alebo účelnosť zvoleného procesného postupu. To však ešte neznamená, že táto voľnosť je bez obmedzenia a ústavným súdom nekontrolovateľná. Aj ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) OSP, tak ako napokon každé zákonné ustanovenie, sa totiž musí vykladať a uplatňovať v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Keďže zo žiadneho ustanovenia ústavy nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, všeobecný súd sa musí pri uplatňovaní procesného postupu o prerušení konania riadiť i požiadavkou, ktorá je zakotvená v tomto článku ústavy a ktorá ukladá povinnosť prijať   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   napadnutej   veci   bez   zbytočných prieťahov, a tým aj vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu vecí a v tejto súvislosti neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by vylučovala   alebo   znižovala   zodpovednosť   súdu za rozhodnutie   vo   veci   občana,   ktorý   sa   naň   obrátil.   Tieto   okolnosti   ústavný   súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov, preto obranu okresného súdu spočívajúcu vo veľkom počte nevybavených vecí a nedostatočnom personálnom obsadení, v dôsledku čoho nie je možné   vo   všetkých   veciach   konať   plynulo   a bez   zbytočných   prieťahov,   v tomto   smere neakceptoval.

Vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho doterajšieho priebehu a z dosiahnutých výsledkov   preto   ústavný   súd   uzavrel,   že   v konaní   vedenom   na okresnom   súde   pod sp. zn. 9 C 3/92   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   došlo   nečinnosťou   okresného súdu, ústavný súd mu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľov, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   aj   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 500 000 Sk pre každého z nich z dôvodov, že sú v dôchodkovom veku a postup súdu v nich vyvoláva pocit, že o výsledok sporu sa budú môcť zaujímať už len ich deti.

V dôsledku toho (aj vzhľadom na celkový prístup okresného súdu k predmetnej veci) považoval preto ústavný súd za potrebné rozhodnúť i o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá sťažovateľom   vznikla,   a to   priznaním   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Pri   jeho priznaní   ústavný   súd   vychádzal   z tej   skutočnosti,   že   sťažovatelia   si   uplatnili   nárok na ochranu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v spore, ktorého doterajšie trvanie nemožno ničím ospravedlniť. Podľa ústavného súdu nemožno od sťažovateľov spravodlivo žiadať, aby čakali na výsledok súdneho sporu, v ktorom sa rieši   ich   nárok   na   vydanie   nehnuteľnosti   vyplývajúci   z reštitučného   zákona,   takú neprimerane dlhú dobu, a nie je akceptovateľné ani to, aby bol stav konania ku dňu vydania tohto nálezu taký, ako bol zistený v prípade sťažovateľov.

Vychádzajúc z odôvodnenia celej situácie sťažovateľov, z princípov spravodlivosti a z potreby zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľov ústavný súd dospel k záveru, že primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 (slovom Jednostotisíc slovenských korún)   pre   každého   sťažovateľa   zvlášť,   ktoré   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   v súlade s výrokom   tohto   nálezu,   je   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľov   dostatočnou náhradou nemajetkovej ujmy.

Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) i úhradu trov   konania   vo   výške   14   292   Sk   (slovom   Štrnásťtisícdvestodeväťdesiatdva   slovenských korún) z dôvodu trov ich právneho zastúpenia. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi úhradu   za   2   x   úkony   právnej   služby   (príprava   a prevzatie   veci,   písomné   vyhotovenie sťažnosti) v súlade s ustanovením § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 163/2002   Z.   z.   o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“), pričom úhradu   za   jeden   právny   úkon   právnej   služby   priznal   vo   výške   4   270   Sk   (základom pre výpočet   výšky   náhrady   za   úkon   právnej   služby   bola   nominálna   mesačná   mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk). Základná sadzba tarifnej odmeny bola však znížená podľa § 17 ods. 2 vyhlášky o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní viacerých osôb.

Ďalej   ústavný   súd   priznal   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   štyrikrát   náhradu režijného paušálu po 128 Sk (§ 19 ods. 3 vyhlášky).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2004