znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 19/02-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 19. septembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. M. B., bytom   N., zastúpeného komerčným   právnikom   JUDr.   I.   K.,   N., vo   veci   porušenia   základných   ľudských   práv a slobôd   podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Co 19/01 z 20. februára 2002, za účasti Krajského súdu v Nitre, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. M. B.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (   ďalej   len   „ústavný   súd“   )   bolo 9. augusta 2002   doručené   podanie   PhDr.   M.   B.,   bytom   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného komerčným právnikom JUDr. I. K., N., označené ako „Sťažnosť pre porušenie ľudských   práv,   vyplývajúcich   z Ústavy   SR,   medzinárodných   zmlúv,   ktoré   SR ratifikovala...“, ktorým namieta porušenie základných ľudských práv a slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Co 19/01 z 20. februára 2002. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ sa žalobou z 21. januára 1998 na Okresnom súde v Nitre domáhal, aby žalované 1. Rádio TWIST, a. s., Šalviová 1, Bratislava odvysielalo ospravedlnenie sťažovateľovi za príspevok   odvysielaný   v programovej   relácii   „Žurnál“   8.   januára   1998,   ktorý   mal   byť skreslený, nepravdivý   a mal veľmi vážne zasiahnuť do   jeho práv na ochranu osobnosti a znížiť mu vážnosť, dôstojnosť a česť, a žalovaní 2. redaktor vysielania Juraj Vydarený, bytom Lesná 2, Nitra, a 3. režisér Karol Spišák, bytom Ružová 25, Nitra,   boli povinní odvysielanie   tejto   správy   strpieť   a boli   zaviazaní   zaplatiť   sťažovateľovi   titulom nemajetkovej ujmy každý sumu 50 000 Sk. Rozsudkom sp. zn. 19 C 16/98 z 22. júna 2000 Okresný   súd   v Nitre   rozhodol   tak,   že   žalobe   v celom   rozsahu   vyhovel.   Proti   tomuto rozsudku podali žalovaní v 1. až 3. rade v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd v Nitre rozsudkom   sp. zn.   7 Co 19/01 z 20. februára 2002 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol. Podľa sťažovateľa rozsudkom Krajského súdu v Nitre boli porušené jeho ľudské práva a slobody. V dôsledku toho požiadal, aby ústavný súd v konaní o jeho sťažnosti podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodol tak,   že   „právoplatným   rozhodnutím   Krajského   súdu   v Nitre   zo   dňa   20.   februára   2002, spis. zn. 7 Co 19/01-302, boli porušené moje ľudské práva a slobody uvedené v ods. 1 čl. 127   a v čl.   19   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   toto   rozhodnutie   zrušil   a vrátil   vec tomuto súdu na ďalšie konanie a zakázal mu pokračovať v porušovaní mojich základných ľudských práv a slobôd a podľa úvahy, priznal mi nemajetkovú ujmu“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Z konania o sťažnostiach nemožno vylúčiť   ani   postup   všeobecných   súdov   Slovenskej   republiky,   ak   v jeho   dôsledku   došlo k porušeniu niektorého zo základných práv alebo slobôd fyzickej osoby alebo právnickej osoby ako účastníka súdneho konania ( čl. 46 až 50 ústavy ) a ak tomuto základnému právu alebo slobode iný súdny orgán Slovenskej republiky neposkytuje účinnú právnu ochranu na základe právneho prostriedku nápravy priamo dostupného sťažovateľovi.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“), ako aj prípadné dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Medzi tie podmienky konania, ktoré ústavný súd pravidelne skúma pri predbežnom prerokovaní   každej   sťažnosti,   patrí   aj   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie a rozhodnutie,   pretože   na   konanie   a   rozhodovanie   o porušení   základných   práv   fyzickej osoby   alebo   právnickej   osoby   je   oprávnený   len   vtedy,   ak   im   ochranu   neposkytujú všeobecné súdy (čl. 127 ústavy: „ ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd“).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa preto zisťoval, či účinnú   ochranu   tomuto   základnému   právu,   porušenie   ktorého   namietal   (t.   j.   právu   na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena), neposkytujú všeobecné   súdy   na   základe   dostupných   opravných   prostriedkov.   Súd   prvého   stupňa rozsudkom vyhovel žalobe sťažovateľa, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.

Podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku „dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej“.   Z obsahu   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   na   ochranu   svojho   práva nevyužil dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 236 Občianskeho súdneho poriadku, hoci na jeho použitie boli splnené všetky zákonom ustanovené predpoklady.

Vychádzajúc   z uvedeného   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa ústavný súd konštatoval, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy namietaného porušenia označeného základného práva, ktorý mu bol prístupný v systéme všeobecného súdnictva, a to dovolanie podľa § 236 Občianskeho súdneho poriadku. Jeho nevyčerpanie nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy. Ústavný súd je o namietanom porušení základného práva alebo slobody sťažovateľa v konaní o sťažnosti oprávnený konať len vtedy, ak ochranu tomuto právu neposkytuje iný orgán.   Keďže   v tomto   prípade   mal   sťažovateľ   k dispozícii   účinný   právny   prostriedok nápravy ním namietaného porušenia základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bolo treba jeho sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu (II. ÚS 13/00, II. ÚS 31/00, II. ÚS 24/02 ).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. septembra 2002