znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 189/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. P., Č., zastúpeného advokátkou JUDr. D. P., Ž., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C/220/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2013 doručená   sťažnosť   V. P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva   na   prejednanie   svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C/220/2009 (ďalej len „namietané konanie“).

Sťažovateľ   okrem   iného   uviedol,   že „Na   Okresný   súd   Bratislava   1   som   ako navrhovateľ podal návrh na vydanie platobného rozkazu vo výške 2.421.33 € /72.945,- Sk s prísl. zo dňa 1. 6. 2009 proti odporcovi – spoločnosti K., a. s...

Dôvodom   podania   návrhu   na   vydanie   platobného   rozkazu   proti   odporcovi je tá skutočnosť, že som s odporcom mal uzatvorené povinné zmluvné poistenie na osobné motorové vozidlo O... Predmetné vozidlo som ako jeho vlastník užíval bez akýchkoľvek obmedzení až do dňa 17. 11. 2006, kedy vznikol v oblasti prednej kapoty požiar, v dôsledku čoho   vyhorela   celá   elektroinštalácia.   Škoda   bola   ohodnotená   na 1.327,76   €. Na odporúčanie odporcu som si dal predmetnú elektroinštaláciu opraviť u autorizovaného opravcu vozidiel, ktorý na základe vykonanej opravy vystavil faktúru vo výške 4.510,75 €. Aj napriek tomu, že som podal návrh v júni 2009, bolo dňa 17. 12. 2012 nariadené prvé pojednávanie vo veci. Súd teda vo veci nekonal takmer 3,5 roka a to aj napriek tomu, že som ho niekoľkokrát vyzýval. Jediný procesný úkon vo veci za 3,5 roka bola výzva súdu zo   dňa   2.   12.   2009,   na   základe   ktorej   súd   požadoval   doplnenie   niektorých   listinných dôkazov...

Vzhľadom na nečinnosť Okresného súdu počas takmer 4 rokov od podania môjho návrhu som podal i sťažnosť predsedovi Okresného súdu Bratislava I na prieťahy v konaní zo dňa 2. 11. 2012, ktorý na túto odpovedal listom č. Spr 2272/2012 zo dňa 26. 11. 2012, ktoré   mi   bolo   doručené   dňa   6.   12.   2012.   Predsedníčka   Okresného   súdu   Bratislava   I vo svojej   odpovedi   uviedla,   že   predmetné   konanie   je   poznačené   prieťahmi.   Za   účelom zabránenia   vzniku   ďalších   prieťahov   v   konaní   predsedníčka   OS   Bratislava   I   pristúpila k priebežnému   sledovaniu   veci   až   do   jej   právoplatného   skončenia   a   v   prípade   potreby zabezpečí vykonanie potrebných opatrení na to, aby k vzniku prieťahov v konaní zo strany súdu nedošlo.“.

Ďalej sťažovateľ uviedol, že „Nakoľko od podania žaloby v roku 2009 do dnešného dňa nebolo vykonané žiadne rozhodnutie vo veci samej (teda meritórne rozhodnutie), mám za to, že konaním Okresného súdu Bratislava I dochádza k prieťahom v konaní a práve z tohto dôvodu podávam túto sťažnosť, nakoľko boli porušené moje práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   SR   a   práva   na   verejné prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   trvania   konania   a   aj   skutočnosť,   že   konanie do dnešného   dňa   nebolo   právoplatne   skončené,   domáham   sa   aj   priznania   primeraného finančného zadosťučinenia. Som presvedčený, že za týchto okolností sa vyžaduje nielen vyslovenie porušenia práva a príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základných práv sťažovateľa,   ale   aj   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ako   prostriedku na dovŕšenie ochrany porušovaných základných práv mňa sťažovateľa. Z týchto dôvodov považujem za primerané finančné zadosťučinenie sumu vo výške 5.000,- €.“.

Sťažovateľ poukázal aj na to, že „Na Ústavný súd SR som podal ústavnú sťažnosť, ktorá bola ÚS SR doručená dňa 4. 2. 2013. Ústavný súd SR rozhodol o mojej sťažnosti uznesením   č. III. ÚS 82/2013-10   zo   dňa   12. 2. 2013   tak,   že   moju   sťažnosť   odmietol z dôvodu,   že zo sťažnosti nevyplýva,   že by bola podaná sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu a takisto z dôvodu, že sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   v   zmysle   čl. 46   ods. 1   Ústavy   SR   je   zjavne neopodstatnená.

Avšak   Ústavný   súd   SR   v   závere   svojho   uznesenia   uviedol,   že   toto   rozhodnutie nezakladá   prekážku   veci   rozhodnutej   v   zmysle   § 24   písm. a)   zákona   o   ústavnom   súde, a preto   nebráni   tomu,   aby   som   po   splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   podal   ústavnému   súdu   opakovane   predmetnú sťažnosť a navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C/220/2009 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby mu priznal finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ak aj úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   smerujúcej   proti   zbytočným   prieťahom v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   resp.   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne rozhodol   pred   jej   podaním   (II. ÚS 184/06),   a   preto   už   k   namietanému   porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Ústavný súd konštatuje, že predmetom sťažnosti je preskúmavanie opodstatnenosti tvrdenia   sťažovateľa,   podľa   ktorého   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 22 C/220/2009 malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Potom,   ako   bola   predchádzajúca   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namietal zbytočné prieťahy   v namietanom   konaní,   odmietnutá   uznesením   ústavného   súdu   č. k. III. ÚS 82/2013-10 z 12. februára 2013 z dôvodu, že pred jej podaním nevyužil možnosť podať sťažnosť orgánu štátnej správy okresného súdu (t. j. predsedovi), sťažovateľ takúto sťažnosť   podal   2.   novembra   2012.   V nadväznosti   na   jeho   sťažnosť   mu   predsedníčka okresného súdu prípisom z 26. novembra 2012 odpovedala, pričom v ňom okrem iného uviedla, že pristúpila k priebežnému sledovaniu veci   až do jej právoplatného skončenia a v prípade   potreby   zabezpečí   vykonanie   potrebných   opatrení   na   to,   aby   ku vzniku prieťahov zo strany okresného súdu nedochádzalo.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd na pojednávaní uskutočnenom 18. februára   2013   za   prítomnosti   právneho   zástupcu   sťažovateľa   (ktorý   nie   je   totožný s právnym   zástupcom   zastupujúcim   sťažovateľa   v konaní   pred   ústavným   súdom,   pozn.) vyhlásil rozsudok vo veci samej. Písomné vyhotovenie rozsudku bolo následne okresným súdom expedované účastníkom konania, resp. ich právnym zástupcom (doručenky dosiaľ neboli okresnému súdu vrátené, pozn.).

Z uvedeného   vyplýva, že sťažnosť   sťažovateľa   z 2.   novembra   2012   predsedníčke okresného súdu bola v danej veci účinným prostriedkom nápravy, keďže v priebehu pár týždňov po jej podaní bolo v namietanom konaní meritórne rozhodnuté.

Keďže sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   13.   marca   2013,   t.   j.   v čase,   keď   okresný   súd už vo veci   samej   nekonal,   v dôsledku   čoho   už   k namietanému   porušovaniu   v sťažnosti označených práv jeho postupom nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi   v nej uvedenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2013