znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 189/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 1741/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra 2011 doručená sťažnosť M. P., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   práva   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 1741/2009 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom exekučného konania vedeného okresným   súdom   pod   sp.   zn.   17   Er   1741/2009   v   procesnom   postavení   oprávneného. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že „Dňa 30. 7. 2009... podal cestou exekútorského úradu exekútora JUDr. J. B. návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému P. T..., K., na základe   právoplatného   a   vykonateľného   uznesenia   OS   KE   II,   č.   k.   48   Er/2258/07-216, Ex 2258/07   zo   dňa   6.   5.   2008,   ktorým   povinnému   bola   uložená   povinnosť   nahradiť oprávnenému /sťažovateľovi v tomto podaní/ trovy exekučného konania vo výške 1547,20 Eur do 3 dni odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia, nakoľko povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu bolo právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu uložené.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ opisuje doterajší priebeh namietaného konania, z ktorého vyplýva, že „Upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie zo dňa 23. 11. 2009“ bolo povinnému doručené až 11. mája 2010, ktorý podal 24. mája 2010 „námietky proti exekúcie, ktorým sa snažil vyhnúť povinnosti uhradiť súdne trovy a v ktorých použil triky nezaložené ani na práva, ani na pravde, ani na skutkovej podstate“. Okresný súd uznesením č.   k.   17   Er   1741/09-42   z   27.   septembra   2010   námietky   povinného   zamietol.   Proti označenému   uzneseniu   okresného   súdu   vydanému   vyšším   súdnym   úradníkom   podal povinný odvolanie, pričom sťažovateľ tvrdí, že toto odvolanie „mu nebolo ani do dnešného dňa doručené aj keď on o to súd opakovane žiadal.

Do dnešného dňa zo dňa vydania Uznesenia 27. 9. 2010 č. k. 17 Er 1741/09-42 a teda viac ako 14 mesiacov súd v exekučnej veci nekoná a nerozhoduje.

Sťažovateľ za obdobie od vydania uznesenia z 27. 9. 2010 č. k. 17 Er 1741/09-42 doručil súdu niekoľko dožiadaní a sťažnosti na prieťahy v konaní a žiadosti, aby sudca súdu KE I, rozhodol vo veci jeho návrhu na vykonanie exekúcie a potvrdil uznesenie zo dňa 27. 9. 2010 č. k. 17 Er 1741/09-42 oprávnene vydané vyššou súdnou úradníčkou. Na tieto podania sťažovateľa, však žiadnej reakcie zo strany súdu nebolo.“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, že 15. novembra 2011 bol ústne vyrozumený zamestnancami exekútorského úradu JUDr. J. B., „že zo strany povinného P. T. došlo ešte v októbri   2010   k   úhrade   na   depozitný   účet   exekútorského   úradu   vymáhanej   sumy,   teda 1547,20   Eur,   z   dôvodu   čoho   exekučne   konanie   bolo   Úradom   ukončené   a   zriadene   na nehnuteľnosti povinného P. T. exekučne záložne právo - zrušené...

Teda aj keď zo strany povinného P. T. došlo k úhrade požadovanej sťažovateľom finančnej čiastky, ktorá je uložená na depozit exekútora, sťažovateľovi túto exekútorský úrad nemôže vydať z dôvodu, že OS KE I do dnešného dňa nevrátil na ex. úrad spis, a že súd vo veci exekúcie č. k. 17 Er 1741/09 nekonal a nekoná.

Teda postupom OS KE I došlo k ničím neopodstatneným prieťahom v konaní, ktoré pretrvávajú   viac   ako   14   mesiacov   teda   od   27.   9.   2010,   čim   súd   braní   sťažovateľovi v realizácie   jeho   práva.   Neopodstatnene   prieťahy   v   konaní   zo   strany   súdu,   spôsobujú sťažovateľovi stav právnej neistoty, zvýšený stres, poníženie a zbavujú ho možnosti prístupu k   svojim   peniazom,   ktoré   mu   boli   uznané   právoplatným   a   vykonateľným   titulom   - Uznesením OS KE II.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo M. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. I Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   č.   k.: 17 Er 1741/09 EX 0163/09, porušené bolo.

2. Základné právo M. P. na spravodlivé prejednanie veci, zaručené v čl. 6 ods. I Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. č. k.: 17 Er 1741/09 EX 0163/09, porušené bolo.

3. Základné právo M. P. na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. č. k.: 17 Er 1741/09 EX 0163/09, porušené bolo.

4. Okresnému súdu Košice I Ústavný súd prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. č. k.: 17 Er 1741/09 EX 0163/09, konal bez zbytočných prieťahov.

5.   M.   P.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 2 tisíc Eur, ktoré jemu Okresný súd Košice I povinný zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods. 2   ústavy,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   Er   1741/09.   Ústavný   súd   sa   pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Na účely preskúmania, či vo veci sťažovateľa mohlo dôjsť k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, si ústavný súd vyžiadal súdny spis sp. zn. 17 Er 1741/2009, z ktorého zistil toto:

1. Dňa 30. júla 2009 podal sťažovateľ návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému Ing. P. T. (ďalej len „povinný“), ktorý adresoval Exekútorskému úradu súdneho exekútora JUDr.   J.   B.   (ďalej   len   „exekútor“);   sťažovateľ   podal   tento   návrh   na   základe   platného exekučného titulu [uznesenie Okresného súdu Košice II č. k. 48 Er 2258/2007-216 zo 6. mája 2008 (v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 CoE 116/2008 z 31. marca 2009), ktorým bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému (sťažovateľovi) trovy exekučného konania v sume 46 610,90 Sk (1 547,20 €); označené uznesenie nadobudlo právoplatnosť   13.   mája   2009,   pričom   povinný   mal   uloženú   trojdňovú   lehotu   na   jeho vykonanie].

2.   Exekútor   požiadal   okresný   súd   13.   augusta   2009   o   udelenie   poverenia   na vykonanie   exekúcie   vo   veci   návrhu   sťažovateľa;   exekučný   spis   je   vedený   pod   sp.   zn. Ex 0163/09 a okresným súdom je vec vedená pod sp. zn. 17 Er 1741/2009.

3. Dňa 2. septembra 2009 okresný súd vydal poverenie č. 5082 049025 na vykonanie exekúcie; poverenie vydala vyššia súdna úradníčka.

4.   Exekútor   vydal   23.   mája   2009   upovedomenie   o   začatí   exekúcie,   ktoré   bolo povinnému doručené 11. mája 2010.

5. Povinný podal 24. mája 2010 námietky proti exekúcii, ktoré odôvodnil tým, že vymáhaný nárok zanikol   ešte pred podaním návrhu na začatie exekúcie 22. mája 2009 z dôvodu   vzájomného   započítania   pohľadávky   povinného   proti   oprávnenému (sťažovateľovi) v sume 2 654,39 € s pohľadávkou sťažovateľa vymáhanou v namietanom konaní (v sume 1 547,20 €).

6. Námietky povinného odstúpil exekútor okresnému súdu 26. mája 2010 a následne predložil 9. júna 2010 okresnému súdu vyjadrenie sťažovateľa k námietkam povinného.

7. Uznesením z 27. septembra 2010 okresný súd konajúci prostredníctvom vyššej súdnej úradníčky námietky povinného zamietol a následne uznesením z 30. septembra 2010 uložil   povinnému   povinnosť   uhradiť   súdny   poplatok   za   podané   námietky;   označené uznesenia okresného súdu si povinný v odbernej lehote neprevzal (okresnému súdu boli vrátené 4. novembra 2010, pozn.).

8.   Dňa   1.   decembra   2010   boli   označené   uznesenia   okresného   súdu   doručené právnemu zástupcovi povinného, ktorý podal proti nim 15. decembra 2010 odvolanie.

9.   Sťažovateľ   požiadal   okresný   súd   o   doručenie   odvolania   povinného   svojím podaním z 8. apríla 2011 a následne 20. júla 2011 predložil okresnému súdu listinné dôkazy a svoje vyjadrenie k odvolaniu povinného.

10. Okresný súd o odvolaní povinného rozhodol uznesením z 21. februára 2012 tak, že   námietkam   povinného   vyhovel;   toto   uznesenie   do   dňa   predbežného   prerokovania sťažnosti nenadobudlo právoplatnosť.

V   nadväznosti   na   uvedené   zistenia   ústavný   súd   poukázal   na   svoju   konštantnú judikatúru, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je odstránenie stavu právnej neistoty účastníka konania (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd zároveň konštatoval, že pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov si osvojil judikatúru Európskeho súdu pre   ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Z   uvedeného   prehľadu   procesných   úkonov   vykonaných   v   namietanom   konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 17 Er 1741/2009 vyplýva, že okresný súd odo dňa doručenia   žiadosti   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie   (13.   augusta 2009)   až   do   dňa   doručenia   odvolania   povinného   proti   uzneseniu   okresného   súdu č. k. 17 Er 1741/2009-42 z 27. septembra 2010, ktorým vyššia súdna úradníčka zamietla námietky   povinného   proti   exekúcii   (15.   decembra   2010),   postupoval   v   zásade   plynulo a vykonával   procesné   úkony   smerujúce   k   naplneniu   účelu   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Po doručení odvolania povinného okresný súd vykonával procesné úkony zamerané na prípravu rozhodnutia o tomto odvolaní (vyžiadal si exekučný spis, doručoval odvolanie sťažovateľovi a požiadal ho o predloženie vyjadrenia k odvolaniu), pričom v období od 20. júla 2011 (v tento deň mu bolo doručené vyjadrenie sťažovateľa   k   odvolaniu   povinného,   pozn.)   bol   vo   veci   v   podstate   nečinný   až   do 21. februára 2012, keď uznesením o odvolaní povinného meritórne rozhodol, t. j. v postupe okresného súdu došlo v tomto období ku krátkodobej neodôvodnenej nečinnosti.

V nadväznosti na svoje zistenia ústavný súd poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, podľa   ktorej   nie   každý   zistený   prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, II. ÚS 57/01). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým   materiálne.   S   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).   Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   judikoval,   že ojedinelá   nečinnosť   súdu   hoci   aj   v   trvaní   niekoľkých   mesiacov   ešte   nemusí   zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01).

Na   tomto   základe   ústavný   súd   konštatoval,   že   aj   keď   postup   okresného   súdu v namietanom konaní je poznamenaný prieťahmi, tieto nedosahujú takú intenzitu, že by ich bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   v   súvislosti   s „neopodstatnenými   prieťahmi“ spôsobenými   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 1741/09 zdôrazňujúc, že „oneskorená spravodlivosť nie je žiadna spravodlivosť“.

V tejto súvislosti   ústavný súd   zdôrazňuje,   že v systematike   ústavy   sú   primeraná celková   dĺžka,   rýchlosť,   plynulosť a   efektívnosť   súdneho   konania   obsahom   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   a poukazuje na   svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy (ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), pokiaľ namietané porušenie tohto základného práva nedosahuje takú intenzitu, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného prípadu (najmä predmet konania, teda čo je pre sťažovateľa v stávke) by bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (napr. IV. ÚS 242/07).

Keďže ústavný súd už vyslovil, že nečinnosť okresného súdu v namietanom konaní nedosiahla takú intenzitu, na základe ktorej by ju bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nemohlo o to viac v tomto konaní dôjsť ani k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na to,   že   sťažnosť bola odmietnutá ako celok,   bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2012