znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 189/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. B. L., B., vo veci namietaného porušenia jej práv podľa   čl. 6,   čl. 8,   čl. 10,   čl. 13,   čl. 14   a čl. 17   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 13 C 244/91 z 25. januára 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 129/08 z 8. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. B. L.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. januára 2010 doručené podanie Mgr. B. L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorým namieta porušenie svojich práv   podľa   čl. 6,   čl. 8,   čl. 10,   čl. 13,   čl. 14   a čl. 17   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd (ďalej   aj   „dohovor“) rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   II (ďalej len   „okresný   súd“) sp. zn.   13 C 244/91   z 25. januára   2005   (ďalej   aj „namietaný rozsudok okresného súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“) sp. zn.   3 Co 129/08   z 8.   októbra   2009 (ďalej   aj „napadnutý   rozsudok krajského   súdu“).   Posudzujúc   podľa   obsahu   podania   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že zámerom   sťažovateľky   bolo   podanie   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   zamietol   rozsudkom sp. zn. 13 C 244/91 z 25. januára 2005 žalobu sťažovateľky ako navrhovateľky v 1. rade a jej dcéry (v čase podania návrhu v roku 1991 ešte maloletej) ako navrhovateľky v 2. rade o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:«V čase podania návrhu malo byť konanie doložené dôkazmi odporcov a udavačov 1/ I.   P.,   2/ M.   W.,   a   3/ otca   maloletej   dcéry   P.   L.   hodnovernými   dôkazmi   ich   tvrdení na rôzne inštitúcie v Nemecku i na Slovensku do jedného roka od podania návrhu. Okresný súd Bratislava II však nedôsledne a nekvalifikovane konal s nekonečnými prieťahmi, podala som   na   Ústavný   súd   skoro   po   jedenástich   rokoch   od podania   návrhu   sťažnosť na neodôvodnené   prieťahy,   ktorú   váš   súd   prerokoval   a   vyslovil   nález   pod   číslom III. ÚS 63/02-34. OS BA II bol vami zaviazaný príkazom konať bez zbytočných prieťahov a bola mi priznaná finančná kompenzácia vo výške 40 tis. SKK.

Napriek   vášmu   príkazu   z druhého   odseku   nálezu   OS   BA   II   nekonal   kontinuálne a na margo 3 odseku – vyplatenia mi finančného zadosťučinenia – som sa dopočula, že mi to na súde „riadne spočítajú“. A tak v takejto tendencii bolo proti mne pokračované v kauze • mne súd nedoručoval písomné vyjadrovania odporcov (veľmi početné!) • súd ignoroval ich stupňujúce sa urážky a klamstvá • súd nereagoval na ich neustálu ignoráciu súdnych pojednávaní • súd   nežiadal   ani   raz   hodnoverné   dôkazy   ich   krivých   obvinení:   že   som   si objednávala vraždu svojho vtedy ešte manžela, odporcu 3, že som ponúkala vtedy 14-ročnú dcéru,   ako   sexuálnu   odmenu   za   plánované   vraždy,   mala   som   byť   vrahyňou   nejakého Poliaka, vraj som ohrozovala na živote a navádzala na samovraždu odporkyňu 2, podľa nich som mala byť denne alkoholicky opojená, preto som mala zanedbávať dcéru a nestarať sa o ňu... atď. množstvo týchto nehoráznych obvinení nechcem už opakovať a boli mnou doložené do spisu, ale podľa sudkýň B. neskôr P. P., ale i sudkyne Krajského súdu Š. som neuniesla dôkazné bremená poškodzovanie mojej cti a osobnosti, ale Krajský súd uznesením pod   č. 20 co 166/99-206   vyjadrenie   rozsudku   sudkyne   B.   zamietol   ako   neodborne a nesprávne vyneseného rozhodnutia.

Kauzu prevzala sudkyňa P. P., ktorá vo veci nič neurobila pre spravodlivé súdne konanie,   ignorovala   váš   príkaz   o   konaní   bez   zbytočných   prieťahov,   ignorovala   moje zákonné právo nahliadať do spisu s odôvodnením, že spis študuje, čo trvalo zase niekoľko rokov, šikanovala moju dcéru neustálymi požiadavkami na jej opakovanú plnú moc napriek dcérinej generálnej plnej moci pre mňa (dcéra žije od roku 1997 v R.), nedoručovala mi žiadne   vyjadrenia   odporcov,   musela   som   si   ich   zadovážiť   ako   spoplatnené   fotokópie, neupozornila odporcov na trestnosť krivých výpovedí a klamstiev pred súdom.

Diskriminovala rovnosť účastníkov pred súdom a akceptovala udavačské praktiky konšpirátora všetkých osočovacích metód proti mne a našej dcére agentom ŠTB vyslaným do N., L. – odporca 3, ktorý má s ŠTB 2 viazacie akty.»

Podľa sťažovateľky zákonné sudkyne, ktoré pojednávali „v jej kauze“, zneužívali právomoci verejného činiteľa,   «keď neuznali   výpoveď a doručenie ohováračských listov odporcu 1 súdu a „vyrobili“, pretože im táto výpoveď nevyhovovala, môj údajný vzťah so svedkom Sírnym.

Šikanovanie mojej osoby sudkyňou P. P. išlo až do takej miery, že sa ňou zaoberal Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   kedy   prieťahmi   súdov   sa   vec   neriešila   spravodlivo 17 rokov a ja som si dovolila, napriek môjmu vycestovaniu do cudziny k dcére neprevziať jej rozsudok do 3 dní a napísať odvolanie proti jej predpojatému rozsudku v jej stanovenom termíne,   hoci   ja   som   odvolanie   napísala   v   súdom   stanovenej   lehote,   čo   po dovolacom konaní konštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku č. 3 Cdo 27/2008. Dôkazy   zaujatosti,   neodbornosti,   diskriminácie,   nerovnosti   účastníkov   konania, šikanovania, zneužívania právomoci verejného činiteľa sú obsiahnuté v spise uvedených čísel a zmiznuté moje dôkazy môžem Ústavnému súdu doložiť – listiny zo spisu na OS BA II mizli!».

Sťažovateľka zastáva názor, že okresný súd a krajský súd počas celej doby trvania predmetného   konania,   ktorá   predstavuje   viac   ako   18   rokov,   sústavne   porušovali   jej označené práva zaručené „Deklaráciu ľudských práv“ (z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka má na mysli Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pozn.), a preto   sa   obracia   na   ústavný   súd „s nádejou   a pevnou   vierou,   že   napriek   akciám a vyjadreniam odporcov 1, 2 a 3 sa ja a moja dcéra po viac ako 18-tich rokoch dočkáme objektívneho a spravodlivého posúdenia podaného návrhu, ktorý súdy definitívne zmietli“.

Keďže   sťažnosť   nespĺňala   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie   konania ustanovené   v   § 20   ods. 1   a 2,   § 49   a   § 50 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“), ústavný súd vyzval 2. februára 2010 sťažovateľku na jej doplnenie, resp. odstránenie jej   nedostatkov.   V reakcii   na   výzvu   ústavného   súdu   z 15.   februára   2010   sťažovateľka predovšetkým   s poukazom   na svoje   nepriaznivé   sociálne pomery   požiadala, aby jej   bol v konaní o sťažnosti ustanovený advokát ex offo. Zároveň ústavnému súdu zaslala kópie právoplatných   rozhodnutí,   ktorými   mali   byť   porušené   jej   práva.   Ďalej   sťažovateľka spochybnila hodnovernosť svedeckých   výpovedí   v konaní vypočutých   svedkov   a spôsob hodnotenia   dôkazov   a taktiež   vzniesla   výhrady   voči   viacerým   procesným   pochybeniam „sudkýň všetkých zainteresovaných súdov“, o ktorých tvrdí, že ignorovali jej požiadavky na doloženie aspoň jediného dôkazu početných obvinení zo strany odporcov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa   v súlade   s   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   a zisťuje,   či   návrh   spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   a   skúmal,   či   neexistujú   dôvody   na   jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 13 C 244/91 z 25. januára 2005

Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich práv podľa čl. 6, čl. 8, čl. 10, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn.   13 C 244/91   z 25.   januára   2005,   ústavný   súd   vychádzal   z   princípu   subsidiarity zakotveného   v   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať len v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vo   vzťahu   k označenému   rozsudku   okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa sťažovateľka   využila   ústavnú   a   zákonnú   možnosť   a   obrátila   sa   na   krajský   súd,   ktorý na základe   ňou   podaného   odvolania   vo   veci   konal   a   rozhodol.   Právo   krajského   súdu preskúmať na základe podaného riadneho opravného prostriedku rozsudok okresného súdu sp. zn. 13 C 244/91 z 25. januára 2005, a poskytnúť tak ochranu sťažovateľkiným právam, vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v označenej veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08, III. ÚS 386/09).

2. K namietanému porušeniu práv zaručených v čl. 6, čl. 8, čl. 10, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 129/08 z 8. októbra 2009

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v tomto prípade krajského súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu   štátu   do   takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej   (m. m.   III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná judikatúra).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti proti rozsudku krajského súdu v súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   pripomína,   že rozhodnutia   všeobecných   súdov môžu   byť zmenené,   prípadne   zrušené   zásadne   len   z dôvodov   uvedených   v Občianskom súdnom poriadku (ďalej len „OSP“) a iba na základe riadnych, prípadne mimoriadnych opravných   prostriedkov,   ktoré   majú   účastníci   konania   k dispozícii   v rámci   všeobecného súdnictva.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   alebo   alternovať   všeobecné   súdy, ktorým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a uplatňovania s ústavou, resp. s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že môže   preskúmavať   rozhodnutia všeobecných   súdov   len   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   predchádzalo   ich   vydaniu,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04, IV. ÚS 397/08).

Krajský súd napadnutým rozsudkom ako súd odvolací potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn.   13 C 244/91   z 25.   januára   2005. V relevantnej   časti   odôvodnenia   svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa náležite zistil   skutkový   stav   veci   a jeho   právny   záver   je   zákonu   zodpovedajúci.   V odvolaní   sa neargumentuje   skutočnosťami,   ktoré   by   mali   za   následok   zmenu   súdom   prvého   stupňa zisteného   stavu   alebo   jeho   právneho   hodnotenia,   ani   takými,   o ktorých   by   súd   prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť alebo ktoré by nebol uvážil. Z konania pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny   záver   nevyplýva   a v odvolaní   uvedené   argumenty   nie   sú   spôsobilé   privodiť   iné právne   hodnotenie   stavu   veci.   Odvolací   súd   ustálil   vecnú   správnosť   odvolaním napadnutého prvostupňového rozhodnutia a podľa § 219 O. s. p. ho potvrdil.“

Podľa   § 219   ods. 2   OSP   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný súd vo svojej judikatúre v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutím prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane   (m. m.   II. ÚS 78/05,   III. ÚS 264/08,   IV. ÚS 372/08,   IV. ÚS 350/09),   pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

V nadväznosti na uvedené upriamuje ústavný súd pozornosť na tú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v ktorej sa konštatuje, že „Vo veciach ochrany osobnosti, ktoré sú svojím charakterom konania osobité, je aj pri minimálnych nárokoch na obsah žaloby nutné,   aby   žalobca   (navrhovateľ)   jednoznačným   a konkrétnym   opisom   (uvedením) skutkového stavu (t. j. špecifikáciou skutočností, času a spôsobu ich vykonania) uviedol, za akých   okolností   a akým   konaním   došlo   k zásahu   do   jeho   osobnostných   práv. Z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci navrhovateľky tieto okolnosti neuviedli.“.

Okresný súd taktiež skonštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že by odporcovia boli autormi anonymných listov urážajúcich osobu sťažovateľky ani že by písali štátnym orgánom   Spolkovej   republiky   Nemecko   udavačské   listy.   Ako   nekonkrétne   vyhodnotil okresný súd tvrdenia navrhovateliek o intrigách a klamstvách šírených odporcami, keďže neuviedli kedy, akým spôsobom (akým konkrétnym slovným alebo iným prejavom) a pred akým okruhom subjektov sa mali dopustiť zásahu do ich osobnostných práv. Podľa názoru okresného súdu „Takéto všeobecné tvrdenia nemožno považovať za dôkaz preukazujúci, že konanie   odporcov   bolo   spôsobilé   privodiť   navrhovateľkám   ujmu   na   ich   osobnostných právach.“.

Okresný   súd   taktiež   zdôvodnil,   prečo   nevykonal   niektoré   dôkazy   navrhované sťažovateľkou,   a s poukazom   na   výsledky   vykonaného dokazovania   dospel   k záveru,   že navrhovateľky neuniesli dôkazné bremeno v charakterizovaní skutkov a okolností, ktorými mali   odporcovia   zasiahnuť   do   ich   osobnostných   práv,   a   preto   návrh   ako   nedôvodný zamietol.

Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   podľa   názoru   ústavného   súdu   žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia. Odôvodnenie napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   v spojení   s odôvodnením   namietaného   rozsudku okresného súdu má oporu vo vykonanom dokazovaní a obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, čo napokon vyplýva aj z citovaných častí odôvodnení   oboch   rozsudkov.   Takto   koncipované   odôvodnenie   neumožňuje   vyslovenie názoru,   že   v ňom   absentujú   natoľko   závažné   skutočnosti,   ktoré   by   podporili   tvrdenie sťažovateľky o svojvoľnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti výkladu a záverov krajského súdu a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Ústavný súd stabilne judikuje, že „Ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne udržateľným spôsobom v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich   uplatneniu,   nemôže   dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces“ (m. m. IV. ÚS 329/04, III. ÚS 30/06).Pretože   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nevykazuje   podľa   názoru   ústavného súdu znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osobe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti. Aj stabilná rozhodovacia   činnosť   ústavného súdu   (II. ÚS 4/94,   II. ÚS 3/97)   rešpektuje   názor,   podľa ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranu   (resp.   na spravodlivý   proces)   stotožňovať s procesným   úspechom, z čoho   vyplýva, že všeobecný   súd   nemusí   rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou   inštanciou   v systéme   všeobecného   súdnictva.   Vzhľadom   na   to   sťažnosťou napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   posudzoval   iba   z hľadiska   možnej   kolízie so sťažovateľkou označenými právami garantovanými dohovorom. Pre oblasť dokazovania z toho vyplýva zásada, že ústavný súd sa v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy zaoberá sťažnosťou len vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré sa týkajú tvrdení sťažovateľov o zásahu do   ich základných práv alebo slobôd, avšak nevykonáva dokazovanie vo veci samej, ktoré by v konečnom dôsledku mohlo viesť k inému meritórnemu rozhodnutiu, než k akému dospel všeobecný súd. Úlohou ústavného súdu taktiež nie je do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 325/08).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že argumenty   uvádzané v sťažnosti   nenaznačujú   takú   intenzitu   možného   porušenia   (m. m.   II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04) uvedených práv sťažovateľky, najmä práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   ktorá   by   odôvodňovala   nevyhnutnosť   prijatia   sťažnosti na ďalšie konanie.

K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľky   podľa   čl. 8,   čl. 10,   čl. 14   a čl. 17 dohovoru ústavný súd považuje za potrebné v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou uviesť, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 a 2 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumcia pod právne normy. V okolnostiach danej veci uvedené znamená, že ani z tohto dôvodu   nie   je   žiadna   vecná   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu a sťažovateľkou označenými právami.

Pokiaľ   sťažovateľka   namietala   porušenie   čl. 13   dohovoru,   t. j.   že   v konaní   pred všeobecným súdmi nemala k dispozícii účinný prostriedok nápravy, ktorým mohla namietať porušenie svojho práva na spravodlivé súde konanie, ústavný súd poukazuje na to, že čl. 13 sa vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému   kráľovstvu,   rozsudok,   27.   apríla   1988,   séria   A,   č. 131,   ods. 52),   pričom k takémuto záveru v okolnostiach danej veci nedospel.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   uzavrel,   že   nezistil   rozpor   v   postupe a interpretácii zákona krajským súdom s dohovorom, ako ani žiadnu inú možnosť porušenia označených   práv   sťažovateľky,   reálnosť   ktorých   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2010