znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 189/07-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. augusta 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., L., zastúpenej advokátom JUDr. L. K., L., vo veci namietaného   porušenia   jej základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl. 46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Lučenec sp. zn. 12 C 65/2006 zo 17. mája 2006 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 154/2006 zo 17. augusta 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra 2006 doručená sťažnosť J. Š., L. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. L. K., L., ktorou namietala porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 65/2006 zo 17. mája 2006 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 154/2006 zo 17. augusta 2006.Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   okresným   súdom pod sp. zn. 12 C 65/2006 sa sťažovateľka žalobou podanou 20. marca 2006 domáhala proti žalovanému   J.   U.   zaplatenia   sumy   82 740 Sk   s   príslušenstvom   z   dôvodu   vydania bezdôvodného obohatenia.

Okresný   súd   v   predmetnej   veci   rozhodol   rozsudkom   č. k.   12 C 65/2006-49 zo 17. mája 2006, ktorým žalobu sťažovateľky zamietol a súčasne ju zaviazal nahradiť trovy konania žalovanému. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd v odvolacom   konaní rozsudkom   č.   k.   16   Co   154/2006-71   zo 17.   augusta   2006   potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby a zároveň ho v časti výroku o trovách konania zmenil tak, že žalovanému trovy konania nepriznal.

Sťažovateľka v sťažnosti zosumarizovala obsah odôvodnenia rozsudkov okresného súdu a krajského súdu a porušenie označených základných práv skutkovo vymedzila takto: „Okresný súd v Lučenci a následne Krajský súd v Banskej Bystrici   v odvolacom konaní i keď   z iných   právnych   dôvodov   ale   s tým   istým   rozsudkom   vo   výroku   o veci   samej, s odvolaním sa na premlčanie jej práv, zamietli jej žalobu, a týmto svojím rozhodnutím porušili jej základné právo...“

V sťažnosti sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd rozhodol, že rozsudkami okresného   súdu   a   krajského   súdu   v tejto   veci   boli   porušené   jej   základné   práva   podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a súčasne navrhla ústavnému súdu tieto rozsudky zrušiť.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti   a či nie sú   dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú, aby tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú je možné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, II.   ÚS   20/05,   I.   ÚS   25/05,   IV. ÚS 55/05,   I. ÚS   74/05,   I. ÚS 158/05,   I.   ÚS   213/05, IV. ÚS 288/05).

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie. V súlade s princípom subsidiarity právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri posudzovaní, či je daná jeho právomoc, riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov.

V súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta   okrem   iného   porušenie označených   základných   práv   aj   rozhodnutím   okresného   súdu   (rozsudkom   sp.   zn. 12 C 65/2006 zo 17. mája 2006). Sťažovateľka proti rozhodnutiu okresného súdu podala odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol tak, že ho rozsudkom sp. zn. 16 Co 154/2006 zo 17. augusta 2006 vo výroku vo veci samej potvrdil.

Sťažovateľka sa teda vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu v súlade s princípom subsidiarity   ochrany   svojich   práv   domohla   využitím   účinného   prostriedku   nápravy (podaním odvolania), o ktorom následne rozhodoval krajský súd.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   rozsudku   okresného   súdu   odmietol   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu.

Z ústavného   hľadiska   je   v   súvislosti   s   namietaným   porušením   označených základných   práv   preto   pre   ústavný   súd   podstatné   a určujúce   len   preskúmanie   postupu a rozsudku krajského súdu v odvolacom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00   mutatis   mutandis   I. ÚS 37/95,   II. ÚS 58/98,   I. ÚS 5/00,   I. ÚS 17/00) a porušenie   niektorého   z princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli   napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Z rozsudkov okresného súdu a krajského súdu v tejto veci vyplýva, že predmetom tohto konania je sťažovateľkou uplatnený nárok na zaplatenie 82 740 Sk z dôvodu vydania bezdôvodného obohatenia.

Okresný súd podľa sťažovateľky nesprávne posúdil otázku premlčania jej nárokov, ktoré považoval za nároky vzniknuté z bezdôvodného obohatenia. Krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil, ale z iných právnych dôvodov. V odôvodnení svojho rozsudku poukázal na to, že v danom prípade je potrebné nároky uplatnené sťažovateľkou posudzovať podľa   § 420   Občianskeho   zákonníka   (nároky   vzniknuté   zo   zodpovednosti   za   škodu). Nároky   sťažovateľky   však   aj   z hľadiska   tejto   právnej   kvalifikácie   ich   vzniku   posúdil ako premlčané.

Ústavný súd poznamenáva, že žalovaný vzniesol námietku premlčania v priebehu konania okresného súdu.

Sťažovateľka   za   dôvod   nezákonnosti   a   neústavnosti   rozsudku   krajského   súdu označuje   jeho   nesprávne   skutkové   a   právne   závery   v otázke   posúdenia   premlčania   ňou uplatňovaných   nárokov. Zo   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta nesprávny záver ohľadom začiatku plynutia objektívnej a subjektívnej premlčacej lehoty, ako aj nesprávnu aplikáciu zákonných ustanovení o určení dĺžky objektívnej premlčacej lehoty, ktorá podľa jej názoru mala byť desaťročná.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   uvádza, že krajský   súd   sa   vysporiadal   so   všetkými   námietkami   sťažovateľky   uvedenými v jej odvolaní. Rozhodnutie krajského súdu nie je podľa názoru ústavného súdu arbitrárne. Nevyhovenie odvolacím dôvodom, ako ani vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovateľka   nestotožňuje,   nie   je   možné   považovať   za   odmietnutie   spravodlivosti a nemôže   viesť   k záveru   o porušení   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   označeného   článku ústavy.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Absencia   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľa hmotnoprávneho   charakteru   (IV. ÚS 116/05).   Ústavný   súd   totiž   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (napr.   II. ÚS 78/05)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol aj v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. augusta 2007