znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky  

IV. ÚS 189/04-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   októbra   2004 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Juraja   Horvátha prerokoval prijatú sťažnosť Anny Bronišovej, bytom T., a Sylvie Šebovej, V., zastúpených advokátom JUDr. F. S., T., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 156/96 a takto

r o z h o d o l :  

1.   Základné   právo   Anny   Bronišovej   a Sylvie   Šebovej   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 156/96   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Senica   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   156/96 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Anne Bronišovej   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20   000   Sk   (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Senica p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4.   Sylvii   Šebovej   p   r   i z n   á   v   a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 20   000   Sk   (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Senica p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. Okresný súd Senica   j e   p o v i n n ý   uhradiť Anne Bronišovej a Sylvii Šebovej trovy konania v sume 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún)   do dvoch   mesiacov   od   doručenia   tohto   nálezu   na   účet   ich   právneho   zástupcu JUDr. F. S., T.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2004 doručená sťažnosť Anny Bronišovej a Sylvie Šebovej (ďalej len „sťažovateľka v prvom rade“, „sťažovateľka v druhom rade“ alebo „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie ich základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 156/96.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   189/04-11   z 2.   júna   2004   prijal   sťažnosť sťažovateliek podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie konanie.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   z 23.   septembra   2004 uviedol:

„V   prílohe   predkladám   spis   tunajšieho   súdu   sp.   zn.   8   C   156/96   s vyjadrením a prehľadom úkonov v spise.

Nahliadnutím   do   predmetného   spisu   som   zistil,   že   vzhľadom   na   charakter prejednávanej veci, zrušenie a vysporiadanie spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam reálnou deľbou, alebo alternatívne prikázaním nehnuteľnosti v celosti do vlastníctva žalobcu, je táto vec do určitej miery zložitá. Z pripojeného prehľadu je zrejmé, že vo veci sa koná priebežne, okrem   obdobia od   mája do   decembra   2002,   keď   vo   veci nebol   vykonaný   žiaden   úkon. Pokiaľ   boli   vytyčované   termíny   pojednávania   s odstupom   dlhším   ako   30   dní,   bolo   to z dôvodu, že skoršie termíny boli obsadené inými vecami, alebo konajúca sudkyňa čerpala dovolenku, alebo bola dlhodobo PN.“

Ústavný súd z   obsahu spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 8   C 156/96   a predloženého vyjadrenia okresného súdu zistil:

Konanie začalo podaním žaloby 23. augusta 1996, v ktorej žalobca uplatnil proti sťažovateľkám nárok na zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam.

Do nariadenia prvého pojednávania, ktoré sa konalo 10. októbra 1996, okresný súd žiadal o pripojenie listinných dokladov (dedičských spisov), vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku a žiadal sťažovateľky o vyjadrenie k žalobe. Pojednávanie 10. októbra 1996   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   zistenia   zdravotného   stavu   sťažovateľky v druhom rade. Dňa 19. decembra 1996 okresný súd ustanovil sťažovateľke v druhom rade opatrovníka.

Pojednávanie určené na 6. marec 1997 bolo zrušené na základe žiadosti právneho zástupcu   sťažovateliek,   na   pojednávaní   2.   apríla   1997   okresný   súd   pre   chorobu sťažovateľky   v prvom   rade   vyzval   iba   žalobcu   na   zaplatenie   preddavku   na   znalecké dokazovanie.

Pojednávanie určené na 5. august 1997 bolo odročené na základe žiadosti právneho zástupcu sťažovateliek na 7. august 1997. Toto pojednávanie okresný súd odročil na základe žiadosti žalobcu.

Na pojednávaní 21. augusta 1997 okresný súd vypočul účastníkov konania, určil termín ohliadky na mieste samom na 12. september 1997 a po jej vykonaní určil termín ďalšieho   pojednávania   na   30.   október   1997.   Dňa   18.   septembra   1997   žalobca   zmenil a rozšíril petit žaloby a navrhol vypočuť svedkov.

Pojednávanie 30. októbra 1997 bolo odročené pre neprítomnosť účastníkov konania na 8. január 1998. Na tomto pojednávaní sťažovateľka v prvom rade navrhla vypočuť ďalšiu svedkyňu, preto okresný súd pojednávanie odročil na 11. marec 1998.

Dňa   11.   marca   1998   okresný   súd   vypočul   svedkov   a pojednávanie   odročil na neurčito.   Po   pojednávaní   žiadal   obec   Sološnica   a Okresný   úrad   Malacky,   odbor katastrálny, o predloženie listinných dôkazov.

Ďalšie pojednávanie sa konalo 9. júla 1998 a po oboznámení sa s listinnými dôkazmi a vypočutí   účastníkov   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   vykonania   znaleckého dokazovania. Dňa 18. septembra 1998 bolo uznesením okresného súdu sp. zn. 8 C 156/1996 nariadené znalecké dokazovanie z odboru zememeračstva za účelom zistenia, či v minulosti bola   urobená   reálna deľba   sporných   nehnuteľností   a či   bolo   právne   zapísané   podielové spoluvlastníctvo účastníkov k týmto nehnuteľnostiam a na základe akých listín.

Spis   bol   znalcovi   odoslaný   22.   septembra   1998,   19.   júla   1999   znalec   doručil okresnému súdu znalecký posudok, ktorý 9. augusta 1999 okresný súd zaslal na vyjadrenie účastníkom konania.

  Dňa   16.   júla   1999   právny   zástupca   sťažovateliek   doručil   okresnému   súdu   návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Na   pojednávaní   9.   novembra   1999   sa   účastníci   vyjadrili   k   návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia.

  Ďalší   termín   pojednávania   bol   určený   na   28.   marec   2000,   na   ktorom   právna zástupkyňa žalobcu predložila ďalšie listinné dôkazy. Okresný súd pojednávanie odročil za účelom   nariadenia   znaleckého   dokazovania   z odboru   stavebníctva   na   zistenie,   či nehnuteľnosť možno reálne rozdeliť, a určenie jej trhovej ceny.

Dňa   31.   marca   2000   právny   zástupca   sťažovateliek   podal   návrh   na   vylúčenie sudkyne,   ktorému   nebolo   vyhovené.   Dňa   2.   novembra   2000   sudkyňa   určila   termín pojednávania na 9. január 2001, ktoré bolo po vypočutí účastníkov odročené na neurčito za účelom vykonania znaleckého dokazovania znalcom z odboru stavebníctva.

Po   zložení   preddavku   na   znalecké   dokazovanie   žalobcom   okresný   súd   ustanovil znalca 7. mája 2001 a spis mu zaslal 16. mája 2001. Dňa 29. júna 2001 znalec oznámil okresnému   súdu,   že   mu   sťažovateľky   neumožnili   dvakrát   v mesiaci   jún   2001   vykonať ohliadku nehnuteľnosti. Právny zástupca sťažovateliek oznámil okresnému súdu 5. októbra 2001,   že   nehnuteľnosť   znalcovi   sprístupnia.   Dňa   13.   decembra   2001   doručil   znalec okresnému súdu znalecký posudok.

Vo   februári   2002   doručili   okresnému   súdu   účastníci   konania   vyjadrenia k znaleckému posudku a 4. marca 2002 okresný súd určil termín pojednávania na 20. marec 2002.   Pojednávanie   po   vypočutí   znalca   a účastníkov   konania   okresný   súd   odročil na neurčito   za   účelom,   aby   žalobca   doložil   listinné   dôkazy   o investíciách,   ktoré   vložil do nehnuteľností.

Dňa 27. marca 2002 žalobca doručil okresnému súdu požadované listinné dôkazy a 12. apríla 2002 okresný súd vyzval znalca, aby sa k nim vyjadril. Dňa 25. apríla 2002 okresný súd vyzval žalobcu na zloženie ďalšieho preddavku na znalecké dokazovanie, ktorý bol zaplatený 16. mája 2002.

Okresný súd 20. decembra 2002 požiadal znalca z odboru stavebníctva na doplnenie znaleckého   posudku.   Znalec   doplnok   k znaleckému   posudku   doručil   okresnému   súdu 4. marca 2003.   Po   vyjadreniach   účastníkov konania k doplnenému   znaleckému   posudku okresný súd 30. júna 2003 určil termín pojednávania na 9. september 2003, ktoré bolo odročené za účelom ustanovenia znalca z odboru zememeračstva.

Okresný súd ustanovil znalca uznesením z 9. septembra 2003. Toho istého dňa podal žalobca okresnému súdu návrh na vydanie predbežného opatrenia. Po výzve okresného súdu na zaplatenie súdneho   poplatku   okresný   súd   o jeho návrhu   rozhodol   17.   októbra   2003. Po podanom odvolaní sťažovateľkami bol spis predložený odvolaciemu súdu 21. novembra 2003.

Dňa 20. apríla 2004 bol spis vrátený z odvolacieho súdu bez rozhodnutia o opravnom prostriedku, pretože dosiaľ nebolo rozhodnuté o návrhu právneho zástupcu sťažovateliek na vydanie predbežného opatrenia zo 16. júla 1999. Okresný súd uznesením z 12. mája 2004   zastavil   konanie   o tomto   návrhu   a 9.   júna   2004   bol   spis   predložený   opätovne   na rozhodnutie odvolaciemu súdu o návrhu žalobcu na vydanie predbežného opatrenia.

Vo veci dosiaľ nebol vyhlásený rozsudok ani nebolo vydané iné rozhodnutie, ktorým by sa skončilo konanie pred okresným súdom vo veci samej.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 156/96 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľky   sa   podanou   sťažnosťou   domáhali   vyslovenia   porušenia   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „ Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, IV.   ÚS   15/03,   II.   ÚS   66/03),   v súlade   s ktorou   možno   za   konanie   (postup)   súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej   neistoty   zákonom   dovoleným   spôsobom.   K vytvoreniu   právnej   istoty   preto dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   okresného   súdu   vedenom   pod sp. zn. 8 C 156/96 došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).

Pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 8 C 156/96 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1.   Ústavný   súd   z predloženého   súdneho   spisu   zistil,   že   v predmetnom   konaní žalobca uplatňuje proti sťažovateľkám nárok na zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Z právneho hľadiska vec nie je možné hodnotiť ako zložitú. Predmet konania   má   stabilnú   právnu   úpravu   obsiahnutú   v zákone   č.   40/1964   Zb.   Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a jej výklad a používanie sú ustálené v judikatúre všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   pripúšťa   skutkovú   zložitosť   veci   s poukazom   na   to, že v konaní bolo   potrebné vykonať znalecké   dokazovanie,   čo   ovplyvnilo   celkovú   dĺžku konania.   Aj   okresný   súd   vo   vyjadrení   k sťažnosti   uviedol,   že   „vzhľadom   na   charakter prejednávanej   veci,   zrušenie   a vyporiadanie   spoluvlastníctva   k nehnuteľnostiam   reálnou deľbou, alebo alternatívne prikázaním nehnuteľnosti v celosti do vlastníctva žalobcu, je táto vec   do   určitej   miery   zložitá“.   Ústavný   súd   však   konštatuje,   že   skutková   zložitosť   veci nemôže ospravedlniť celkovú dĺžku konania.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní pred označeným porušovateľom práva došlo k zbytočným prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy.   Správanie   sťažovateľky   v druhom   rade,   ktorá   bola   v konaní   zastúpená opatrovníkom (sťažovateľkou v prvom rade), ústavný súd nehodnotil.

V danom prípade ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a vyvíjať všetko úsilie o súčinnosť so súdom tak, aby mohol o uplatnenej ochrane rozhodnúť v súlade so zákonom. Vychádzajúc z uvedenej charakteristiky sporového konania možno sťažovateľke v prvom rade vytknúť pasívny prístup z dôvodu, že sa nezúčastnila troch pojednávaní (10. októbra 1996, 2.   apríla   a 30.   októbra   1997)   a pojednávanie   určené   na   6.   marec   1997   bolo   tiež odročené na žiadosť jej právneho zástupcu. Sťažovateľka v prvom rade 31. marca 2000 podala taktiež návrh na vylúčenie sudkyne, ktorému nebolo vyhovené. Spis bol vrátený okresnému súdu až 13. októbra 2000. Konanie sťažovateľky v prvom rade (jej právneho zástupcu) nebolo v súlade s jej právami a povinnosťami ako účastníčky sporového konania ani 16. júla 1999, keď podala návrh na vydanie predbežného opatrenia, pretože 28. marca 2000 oznámila súdu, že netrvá na tom, aby o jej návrhu rozhodoval. Celkovú dĺžku konania ovplyvnil tiež nesúhlas sťažovateľky v prvom rade (4. a 29. júna 2001) so sprístupnením nehnuteľnosti znalcovi za účelom jej ohliadky. Sťažovateľka v prvom rade až 5. októbra 2001 oznámila okresnému súdu, že súhlasí s ohliadkou nehnuteľnosti znalcom.

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľka   v prvom   rade   neposkytla   okresnému   súdu potrebnú súčinnosť vyplývajúcu jej z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný   súd   pri   hodnotení   postupu   sťažovateľky   v prvom   rade   (jej   právneho zástupcu) bral do úvahy i to, že ako účastníčka konania nesporne má právo na procesné úkony, ktoré urobila. V dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania neznáša zodpovednosť za predĺženie konania oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno   pripísať   na vrub   ani   štátnemu   orgánu   konajúcemu   vo   veci   (III.   ÚS   242/03, IV. ÚS 218/04).   V súlade   s touto   judikatúrou   preto   dobu   potrebnú   na   rozhodnutie o sťažovateľkou   v prvom   rade   uplatnených   procesných   právach   ústavný súd nezapočítal do doby zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu.

3. Ústavný súd sa napokon zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn.   8   C   156/96.   Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní, ústavný súd prihliadal na ustanovenie § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými   účastníkmi   konania   postupovali   tak,   aby   ochrana   práv   bola   rýchla   a účinná, a ďalej na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd konštatuje, že v konaní okresného súdu sa vyskytli v určitom období zbytočné prieťahy, v určitom období bolo jeho konanie málo efektívne a minulo sa svojmu účinku.   Okresný   súd   určil   14   termínov   pojednávaní,   z čoho   vyplýva,   že   nerešpektoval zásadu   hospodárnosti   konania.   Procesné   úkony   okresného   súdu   boli   nekoncentrované, nesústredené a málo efektívne.

Okresný   súd   bol   v predmetnej   veci   nečinný   bez   akejkoľvek   zákonnej   prekážky od 17. marca 2002, keď mu žalobca doručil požadované listiny na doplnenie znaleckého dokazovania,   do   20.   decembra   2002,   keď   za   tým   účelom   ustanovil   znalca   z odboru stavebníctva   (nečinnosť   9   mesiacov),   čo   čiastočne   priznal   aj   okresný   súd   vo   svojom vyjadrení, v ktorom uviedol, že „vo veci sa koná priebežne, okrem obdobia od mája do decembra 2002, keď vo veci nebol vykonaný žiaden úkon“.

Ústavný   súd   doterajší   postup   okresného   súdu   pri   nariaďovaní   znaleckého dokazovania považuje za neefektívny a bez možnosti prispieť k rozhodnutiu vo veci samej. Tento   postup   okresného   súdu   spôsobil   prieťahy   v činnosti   okresného   súdu,   ktoré   boli zistené   od 22. novembra   1998,   keď   ustanovený   znalec   z odboru   zememeračstva   mal okresnému súdu predložiť znalecký posudok do 60 dní, ale ten ho okresnému súdu doručil až 19. júla 1999. Okresný súd vo vzťahu k tomuto postupu znalca neprijal žiadne opatrenia. Postup   okresného   súdu   bol   naďalej   neefektívny,   pretože   28.   marca   2000   odročil pojednávanie   za   účelom   ustanovenia   znalca   z odboru   stavebníctva,   pričom   uznesenie o ustanovení   znalca   nevypracoval,   a 2.   novembra   2000   určil   termín   pojednávania   na   9. január   2001.   Toto   pojednávanie   taktiež   odročil   za   účelom   ustanovenia   znalca   z odboru stavebníctva. Uznesenie o ustanovení znalca z odboru stavebníctva vypracoval až 7. mája 2001.   Znalec   znalecký   posudok   vypracoval   až   13.   decembra   2001.   Po   námietkach účastníkov   konania   uložil   okresný   súd   znalcovi   20. decembra   2002   doplniť   znalecké dokazovanie, na základe čoho bol doplnený znalecký posudok doručený okresnému súdu 4. marca   2003.   Po   takto   vykonanom   znaleckom   dokazovaní   okresný   súd   opätovne pojednávanie   9.   septembra   2003   odročil   za   účelom   vykonania   znaleckého   dokazovania znalcom   z odboru   zememeračstva   (hoci   znalec   z odboru   zememeračstva   znalecké dokazovanie vykonal ešte v roku 1998), pričom toto dokazovanie nie je dosiaľ vykonané. Dĺžka konania od 18. septembra 1998, keď bol prvýkrát ustanovený znalec, až do súčasného obdobia   je   výsledkom   nesústredenej   a neefektívnej   činnosti   okresného   súdu.   Pri   väčšej sústredenosti mal okresný súd postup v súvislosti s nariadením znaleckého dokazovania organizovať tak, aby znalec odpovedal na všetky otázky potrebné pre rozhodnutie vo veci samej tak, aby nemusel úkon ustanovenia znalca opakovať, tak ako tomu bolo v tomto prípade.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd v tomto prípade nevyužil dôsledne a včas všetky procesné prostriedky smerujúce k tomu, aby znalecké dokazovanie bolo urýchlene skončené.

Ústavný súd konštatoval, že prebiehajúce konanie je na súde prvého stupňa stále na začiatku, a to bez ukončenia znaleckého dokazovania naposledy nariadeného v septembri 2003 a rozhodnutia vo veci samej napriek tomu, že od podania návrhu uplynula doba viac ako 8 rokov.

Vyššie   uvedený   postup   okresného   súdu   nesvedčí   o tom,   že   by   svoju   činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 156/96 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 156/96 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Sťažovateľky   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia každá vo výške 40 000 Sk. Žiadosť odôvodnili tým, že ich stav právnej neistoty v tomto konaní trvá už 8 rokov.

V dôsledku toho považoval preto ústavný súd za potrebné priznať sťažovateľkám primerané finančné zadosťučinenie. Pri jeho priznaní ústavný súd vychádzal zo skutočnosti, že sťažovateľky si uplatnili nárok na ochranu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   v spore,   ktorého   doterajšie   trvanie   nemožno   ničím   ospravedlniť. Podľa ústavného súdu nemožno od sťažovateliek spravodlivo žiadať, aby čakali na výsledok súdneho sporu takú neprimerane dlhú dobu, a nie je akceptovateľné ani to, aby bol stav konania ku dňu vydania tohto nálezu taký, ako bol zistený v prípade sťažovateliek.

Vychádzajúc z odôvodnenia celej situácie sťažovateliek, z princípov spravodlivosti, ale   aj   z toho,   že   sťažovateľka   v prvom   rade   ako   účastníčka   konania   prispela   svojím správaním k tomu, že sa spor neúmerne predlžoval, ako to bolo konštatované ústavným súdom   pri   hodnotení   konania   podľa   druhého   kritéria   „správanie   účastníkov   konania“, ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   primerané finančné   zadosťučinenie   podľa   §   56   ods.   4 zákona   o ústavnom   súde   vo   výške   20   000   (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún) pre každú sťažovateľku, ktoré je okresný súd povinný uhradiť v súlade s výrokom tohto nálezu, je za porušenie základného práva sťažovateliek primeranou satisfakciou spojenou s porušením ich základného práva.

Podľa § 36 ods. 2 v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde a § 151 ods. 1 OSP ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateliek, ktoré im vznikli v dôsledku právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   F.   S.   Sťažovateľky požadovali úhradu trov konania v sume 8 796 Sk.

Ústavný   súd   zistil,   že   uplatnená   suma   trov   právneho   zastúpenia   spolu 8 796 Sk je nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a neodporuje tejto vyhláške. Preto ústavný súd priznal právnemu zástupcovi úhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške.  

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2004