znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 188/2014-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   marca   2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudcu   Jána   Lubyho   a   sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   predbežne   prerokoval   sťažnosti obchodnej spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej Fridrich   Paľko,   s. r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa a advokáta   doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp   21818/2013, sp. zn.   Rvp 21819/2013,   sp.   zn.   Rvp   21820/2013,   sp.   zn.   Rvp 21821/2013,   sp.   zn. Rvp 21822/2013, sp. zn. Rvp 21826/2013, sp. zn. Rvp 21827/2013, sp. zn. Rvp 21828/2013, sp.   zn.   Rvp   21829/2013,   sp.   zn.   Rvp 21830/2013,   sp.   zn.   Rvp   21831/2013,   sp.   zn. Rvp 21832/2013, sp. zn. Rvp 21833/2013, sp. zn. Rvp 21834/2013, sp. zn. Rvp 21835/2013, sp.   zn.   Rvp 21836/2013,   sp.   zn.   Rvp   21837/2013,   sp.   zn.   Rvp 21838/2013   a   sp.   zn. Rvp 21948/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24 NcC 6/2012, sp. zn. 24 NcC 66/2012, sp. zn. 24 NcC 69/2012, sp. zn. 24 NcC 71/2012, sp.   zn.   24   NcC   72/2012,   sp.   zn.   24   NcC   153/2012,   sp.   zn.   24 NcC 154/2012,   sp.   zn. 24 NcC 155/2012,   sp.   zn.   24   NcC   157/2012,   sp.   zn.   24 NcC 158/2012,   sp.   zn. 24 NcC 161/2012,   sp.   zn.   24   NcC   167/2012,   sp.   zn.   24 NcC 190/2012,   sp.   zn. 24 NcC 191/2012,   sp.   zn.   24   NcC   192/2012,   sp.   zn.   24 NcC 193/2012,   sp.   zn. 24 NcC 194/2012 a sp. zn. 24 NcC 195/2012 z 26. júna 2012 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 NcC 30/2013 zo 4. februára 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 21818/2013, sp. zn. Rvp 21819/2013, sp. zn. Rvp 21820/2013, sp. zn. Rvp 21821/2013, sp.   zn.   Rvp 21822/2013,   sp.   zn.   Rvp 21826/2013,   sp.   zn.   Rvp   21827/2013,   sp.   zn. Rvp 21828/2013, sp. zn. Rvp 21829/2013, sp. zn. Rvp 21830/2013, sp. zn. Rvp 21831/2013, sp.   zn.   Rvp 21832/2013,   sp.   zn.   Rvp 21833/2013,   sp.   zn.   Rvp 21834/2013,   sp.   zn. Rvp 21835/2013, sp. zn. Rvp 21836/2013, sp. zn. Rvp 21837/2013, sp. zn. Rvp 21838/2013 a   sp.   zn.   Rvp   21948/2013 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené pod sp. zn. Rvp 21818/2013.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., o d m i e t a ako neprípustné.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 22. októbra 2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   doc.   JUDr.   Branislava Fridricha, PhD., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej spolu len „krajské súdy“) označenými v záhlaví tohto uznesenia (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   doručila   Okresnému   súdu   Zvolen a Okresnému   súdu   Prievidza   (ďalej   len   „okresné   súdy“)   žaloby   o   náhradu   majetkovej škody a nemajetkovej   ujmy,   ktorými   sa   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „žaloby o náhradu škody“). Ku vzniku   škody   malo   podľa   nej   dôjsť   kontinuálnym   a   zásadným   zásahom do jej základných   práv,   najmä   práva   na   poskytnutie   súdnej   ochrany   v   zákonom predpokladanej   kvalite   a   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v exekučných konaniach vedených okresným súdom, ktorých účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená,   pozn.).   Konania,   predmetom   ktorých   sú   nároky   sťažovateľky   na   náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike, sú vedené Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 6 C 232/2012, sp. zn. 6 C 240/2012, sp. zn. 6 C 255/2012, sp. zn. 6 C 257/2012, sp. zn. 6 C 269/2012, sp. zn. 10 C 249/2012, sp. zn. 13 C 190/2012, sp. zn. 13 C 212/2012, sp. zn. 13 C 288/2012, sp. zn. 14 C 139/2012, sp. zn. 8 C 197/2012, sp. zn. 14 C 263/2012, sp. zn. 8 C 277/2012, sp. zn. 8 C 280/2012, sp. zn. 14 C 286/2012, sp. zn. 14 C 322/2012, sp. zn. 14 C 326/2012 a sp. zn. 17 C 152/2012 a Okresným súdom Prievidza pod sp. zn. 8 C 230/2012 (ďalej spolu aj „predmetné konania okresných súdov“).

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   práve nesprávny úradný postup okresných súdov poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu Zvolen resp. Prievidza sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že okresné súdy, ktoré zapríčinili svojím nesprávnym úradným postupom vznik škody na jej strane, nemôžu byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Napadnuté uznesenia krajských súdov sú podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúce zásah do jej práv, konkrétne:

«- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.»

Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie poukazuje na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   283/09,   III.   ÚS   116/06,   II.   ÚS   336/09, III. ÚS 47/05, III. ÚS 71/97, I. ÚS 46/05, IV. ÚS 345/09), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (rozsudok   ESĽP Findlay v.   Spojené kráľovstvo z 25.   2. 1997,   bod 73; rozsudok   ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. 12. 2005).

V   predmetných   konaniach   vedených   okresnými   súdmi   bude   podľa   sťažovateľky nevyhnutné   na   základe   vykonaného   dokazovania   posúdiť,   či   a   akým   spôsobom   došlo k uskutočneniu   nesprávneho   úradného   postupu,   pričom   pri   danom   právnom   stave   bude takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním   škodu   žalobcovi.   V   tomto   prípade   preto   existuje   legitímny   dôvod   pochybovať o nestrannosti okresných súdov, ako aj nestrannosti sudcov týchto súdov, a to najmä preto, že:„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie, kedy   boli   do   hodnoteného   úradného   postupu   zapájaní   všetci   zamestnanci   súdu.   Preto rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci administratívy   okresného   súdu,   ktorý   nesprávny   úradný   postup   uskutočnil.   V   prípade nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii, kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné rozumne   predpokladať,   že   výpovede   budú   objektívne   pravdivé,   pretože   sudca   bude vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci. Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne tento   kolega   bude   vykonávať   dôkaz   listinou   z   jeho   súdneho   spisu   (alebo   súdneho oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie nemožno   predpokladať.   Nemožno   tiež   predpokladať   spravodlivé zadovažovanie   listín zo súdneho oddelenia.

c)   Otázky,   ktoré   by   museli   v   súvislosti   s   posudzovaním   nesprávneho   úradného postupu   sudcovia,   ktorí   sú   kolegovia   na   tom   istom   súde,   paralelne   riešiť,   a   spôsob ako by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov   rovnakého   druhu   prebiehajúcich   na   tom   istom   súde.   V   takomto   prípade nemožno predpokladať   zdanie   spravodlivého   výkonu   súdnej   moci.   Sudcovia   by   opäť mali nutne   v sporovom   konaní   predsudky,   ktoré   spochybňujú   naplnenie   požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Zvolen resp. Prievidza a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Zvolen resp.   Prievidza,   aby   tak   dokázal,   že   v   danej   veci   nešlo   o   nesprávny   úradný   postup Okresného súdu Zvolen resp. Prievidza a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle   ust. §   21   a   nasl.   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   bude   Ministerstvo   spravodlivosti Slovenskej republiky tým, kto bude uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich regresnému postihu. Predsudky tohto druhu spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.“

Podľa   sťažovateľky   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v   tom,   že   jej   žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresných súdov majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami tých istých okresných súdov, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresných súdov, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, že Krajský súd v Trnave,   Krajský   súd   v   Nitre   a   Krajský   súd   v   Prešove   dospeli   vo   viacerých   svojich rozhodnutiach   v   skutkovo   a   právne   obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu   záveru ako krajský súd vo svojich napadnutých uzneseniach.

Krajské   súdy   podľa   sťažovateľky   v napadnutých   uzneseniach   dostatočne nevyhodnotili dôvody vylúčenia sudcov okresných súdov z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu,   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom, než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Podľa sťažovateľky „sťažovateľ netvrdí a nikdy netvrdil, že sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici resp. Krajského súdu v Trenčíne, ktorí vydali touto ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie... boli v jeho veci zaujatí. O napadnutom uznesení Krajského súdu v Banskej   Bystrici   resp.   Krajského   súdu   v Trenčíne  ...   nerozhodoval   vylúčený   sudca (vylúčení sudcovia)! Dokonca ani na Okresnom súde Zvolen resp. Prievidza nerozhodoval vylúčený sudca, pretože jediným ním uskutočneným úkonom (ktorému predchádzalo jeho rozhodnutie) bolo oznámenie predsedovi súdu podľa ust. § 15 ods. 1 OSP, teda splnenie zákonom   definovanej   povinnosti   slúžiacej   na   zabezpečenie   spravodlivosti   v   občianskom súdnom konaní. V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Sťažovateľka taktiež poukázala na   odôvodnenie   publikovaného   uznesenia   (40/1998   ZSP)   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil:,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval   o   vylúčení   sudcov   príslušného   súdu,   nie je daná   príslušnosť   žiadneho   súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“

Z   uvedeného   podľa   sťažovateľky   vyplýva „v   právnom   štáte   jednoznačný   záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských   súdov   Slovenskej   republiky,   ktoré   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu   ako dôkazy   v   konaní   a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy z prejednávania   a   rozhodovania   vecí   s   predmetom   náhrady   škody,   neostáva   nič   iné, len zo strany   ústavného   súdu   vyhovieť   princípu   legality   a   princípu   právnej   istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami krajských súdov boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, citované uznesenia krajských súdov zruší a veci vráti krajským súdom na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti“ predmetných uznesení krajských súdov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1 a čl. 48 ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označenými   uzneseniami krajských súdov.

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 21818/2013, sp. zn. Rvp 21819/2013, sp. zn. Rvp 21820/2013, sp. zn. Rvp 21821/2013, sp.   zn.   Rvp   21822/2013,   sp.   zn.   Rvp 21826/2013,   sp.   zn.   Rvp   21827/2013,   sp.   zn. Rvp 21828/2013, sp. zn. Rvp 21829/2013, sp. zn. Rvp 21830/2013, sp. zn. Rvp 21831/2013, sp.   zn.   Rvp 21832/2013,   sp.   zn.   Rvp   21833/2013,   sp.   zn.   Rvp 21834/2013,   sp.   zn. Rvp 21835/2013, sp. zn. Rvp 21836/2013, sp. zn. Rvp 21837/2013, sp. zn. Rvp 21838/2013 a sp. zn. Rvp 21948/2013, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a charakteru   rozhodnutí   krajských   súdov, proti ktorým   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd,   aplikujúc   §   31a   zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol.

Ústavný súd zistil, že svojím uznesením sp. zn. IV. ÚS 674/2013 z 12. decembra 2013   rozhodol   o   odmietnutí   sťažnosti   sťažovateľky   vo   vzťahu   ku   konaniu   o   námietke zaujatosti   vedenému   Krajským   súdom   v Banskej   Bystrici   pod   sp.   zn.   24   NcC   6/2012, v ktorom Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol aj o námietkach zaujatosti v konaniach pôvodne   vedených   pod   sp.   zn.   24   NcC   6/2012,   sp.   zn.   24   NcC   66/2012,   sp.   zn. 24 NcC 69/2012,   sp.   zn.   24   NcC   71/2012,   sp.   zn.   24   NcC   72/2012,   sp.   zn. 24 NcC 153/2012,   sp.   zn.   24   NcC   154/2012,   sp.   zn.   24   NcC   155/2012,   sp.   zn. 24 NcC 157/2012,   sp.   zn.   24   NcC   158/2012,   sp.   zn.   24   NcC   161/2012,   sp.   zn. 24 NcC 167/2012,   sp.   zn.   24   NcC   190/2012,   sp.   zn.   24   NcC   191/2012,   sp.   zn. 24 NcC 192/2012,   sp.   zn.   24   NcC   193/2012,   sp.   zn.   24   NcC   194/2012   a   sp.   zn. 24 NcC 195/2012.

Uznesením   sp.   zn. IV.   ÚS   695/2013 z 12.   decembra   2013   ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky vo vzťahu ku konaniu o námietke zaujatosti vedenému Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 40 NcC 30/2013.

Sťažnosti boli odmietnuté z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie a rozhodnutie.

Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 21818/2013 vystupujú identickí účastníci, predmet konania je rovnaký a sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia rovnakých práv vo vzťahu ku konaniam krajského súdu, o ktorých už ústavný súd rozhodol svojimi uzneseniami sp. zn. IV. ÚS 674/2013 a sp. zn. IV. ÚS 695/2013   z   12.   decembra   2013.   Inými   slovami,   sťažovateľka   sa   domáha   toho, aby ústavný   súd   konal   vo   veci,   o   ktorej   už   raz   právoplatne   rozhodol,   bez   toho, aby sa zmenili   podmienky   konania.   Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní odmietol   sťažnosti   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde ako neprípustné.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2014