znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 188/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť D. M., Česká republika, zastúpenej advokátom JUDr. L. D., M.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Prievidza v bližšie neoznačenom konaní, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. M. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2012 doručená   sťažnosť   D.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v bližšie   neoznačenom konaní.

Sťažovateľka   uviedla,   že „podáva   týmto   sťažnosť   proti   Slovenskej   republike   – Ministerstvo spravodlivosti..., Okresný súd Prievidza...“.

Ďalej sťažovateľka uviedla, že „podala dňa 13. 03. 2006 žalobu na vyporiadanie zrušeného   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   zrušeného   rozsudkom   Okresného súdu Prievidza v konaní č. 8 C 183/2005 zo dňa 27. 10. 2005...

Po   viac   ako   10   mesiacoch   od   podania   návrhu   podala   navrhovateľka   žiadosť o pokračovanie v konaní, ktorú súd prijal ako sťažnosť.

Dňa   31. 01. 2007   Okresný   súd   Prievidza   označil   sťažnosť   zo   dňa   22. 01. 2007 za neopodstatnenú...

Následne,   avšak   v   roku   2008   nariadil   súd   znalecké   dokazovanie   z   odboru stavebníctva a z odboru ekonómie.

Znalecké posudky boli vypracované v priebehu roka 2008 s dodatkom v roku 2009. Navrhovateľka   podala   dňa   03. 07. 2009   stanovisko,   v ktorom   sa   vyjadrila k výsledkom znaleckého dokazovania s návrhom na rozhodnutie súdu...

Až dňa 16. 03. 2011 súd vydal medzitímny rozsudok, v ktorom rozhodol, že dotknutá nehnuteľnosť nepatrí do BSM účastníkov.

Odvolanie navrhovateľky voči tomuto rozsudku bolo dňa 29. 04. 2011 odvolacím súdom odmietnuté...

Napriek tomu, že od podania žaloby ubehlo už bezmála 6 rokov, konanie nebolo do dnešného dňa právoplatne ukončené rozsudkom vo veci, a to aj napriek sťažnostiam na nekonanie a opakované žiadosti o pokračovanie v konaní.“.

V závere   sťažnosti   sťažovateľka   poukázala   na   to,   že „K   prieťahom   v   konaní v žiadnom prípade neprispelo správanie sa sťažovateľky ako účastníka konania, ktorá sa naopak   sústavne   domáhala   pokračovania   v   konaní,   bola   aktívna,   zúčastňovala   sa na pojednávaní a predkladala dôkazy.

Sťažovateľka   sa   preto   domnieva,   že   takýmto   postupom   súdu   bolo   porušené   jej ústavné právo podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, teda právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a to tým, že po dobu takmer jedného roka od odvolania sa proti medzitýmnemu   rozsudku   Krajskému   súdu   v   Trenčíne   sa   vo   veci   nič   nedeje.   Toto   ostro kontrastuje s ustanoveniami o prerokovaní veci bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom   k   vyššie   uvedenému   navrhujem,   aby   Ústavný   súd   vyhovel   sťažnosti a v zmysle ustanovenia čl. 127 ods. 2 Ústavy prikázal Okresnému súdu v Prievidzi, aby vo veci konal, odstránil prieťahy v súdnom konaní a vec, v čo najkratšom možnom termíne právoplatne ukončil.“.

Okrem toho sťažovateľka, žiada, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom.

Povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát   povinný   vykonávať   tak,   aby   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).

Všeobecné a osobitné náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom upravujú ustanovenia § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   preskúmania   obsahu   sťažnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť neobsahuje   jasný   a zrozumiteľný   petit   ako   východisko   na   rozhodnutie   ústavného   súdu. Formulácia   použitá   v závere   sťažnosti,   že „sťažovateľka   sa   preto   domnieva,   že   týmto postupom súdu bolo porušené...“, jednoznačne nespĺňa kritériá relevantného petitu sťažnosti ustanovené v § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Za   najväčší   nedostatok   sťažnosti   ústavný   súd   považuje   skutočnosť,   že   nielen „v petite“, ale ani v celom texte sťažnosti nie je uvedená spisová značka konania, v ktorom malo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, teda namietané konanie nie je jednoznačne a nespochybniteľne špecifikované.

Sťažnosť   ako   celok   pôsobí   zmätočne   a neurčito   a vytvára   priestor   na   dohady a dedukcie, čo pri uplatnení námietok týkajúcich sa porušenia označeného základného práva sťažovateľky, ktorá je navyše v konaní pred ústavným súdom zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nemožno akceptovať.

Ústavný súd zdôrazňuje, že také nedostatky zákonom predpísaných náležitostí, aké má uplatnená sťažnosť, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Nedostatok, resp. nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí   návrhu   účastníka   konania   je   v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu dôvodom odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   (podobne   napr.   IV. ÚS 409/04,   IV. ÚS 168/05,   III. ÚS 210/09, III. ÚS 32/2011).

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

Predmetné rozhodnutie ústavného súdu nezakladá prekážku rozhodnutej veci, avšak iba   za   predpokladu,   ak nová   sťažnosť   podaná   ústavnému   súdu   bude   obsahovať   všetky zákonom predpísané náležitosti ustanovené v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde a v čase jej   podania   namietané   porušovanie   namietaného   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy v konaní vedenom okresným súdom bude trvať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2012