znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 188/2011-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti I. P., K., zastúpeného advokátom JUDr. V. Z., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Nc 86/1999, za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Nc 86/1999   p o r u š e n é b o l i.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom   pod sp. zn. 15 Nc 86/1999 konal bez zbytočných prieťahov.

3. I. P.   p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré   mu   j e   Okresný   súd   Bratislava   III   p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý uhradiť I. P. trovy konania v sume 456,18   €   (slovom   štyristopäťdesiatšesť   eur   a osemnásť   centov)   na   účet   jeho   právneho zástupcu JUDr. V. Z., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 188/2011 z 12. mája 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť I. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 Nc 86/1999   (ďalej   aj   „namietané konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   ešte   v roku   1999   na   Okresnom   súde Pezinok   štyri   žaloby   o zrušenie   užívacieho   práva   vo   vzťahu   k pozemkom   označeným v žalobách,   pričom   po zrušení   Okresného   súdu   Pezinok   (31.   decembra   2004)   sa   vecne a miestne príslušným na prerokovanie a rozhodnutie veci vedenej pod sp. zn. 15 Nc 86/1999 stal Okresný súd Bratislava III.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jeho právnej veci právoplatne skončené.

Okrem   toho,   že   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na   prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, žiadal, aby mu bolo priznané aj finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € a úhrada trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním z 30. októbra 2010, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„V   súvislosti   s   ústavnými   sťažnosťami   p.   I.   P.   ako   predstaviteľ   štátnej   správy Okresného   súdu   Bratislava   III   udávam,   že   spisy   sp. zn.   5 C 724/1997,   15 Nc 84/01, 15 Nc 86/99   a   15 Nc 94/99   napadli   na   Okresný   súd   Pezinok,   na   ktorom   boli   spisy 15 Nc 84/01, 15 Nc 86/99 a 15 Nc 94/99 vybavené ako skončené inak z dôvodu, že Okresný súd Pezinok v konaní č. k. 5 C 724/1997-53 zo 17. 05. 2004 uznesením pripustil zmenu návrhu tak, že nároky, ktoré si sťažovateľ uplatňoval v konaniach 15 Nc 84/01, 15 Nc 86/99 a 15 Nc 94/99, sa stali predmetom sporu v konaní sp. zn. 5 C 724/1997 a tieto spisy boli pripojené ako skončené inak ku spisu 5 C 724/1997.

Okresný súd Pezinok bol zrušený k 31. 12. 2004 s tým, že výkon súdnictva prešiel na Okresný súd Bratislava III v zmysle zák. č. 371/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Nakoľko   spisy   č. k.   15 Nc 84/01,   15 Nc 86/99   a   15 Nc 94/99   boli   vybavené   ako skončené inak ešte pred prechodom výkonu súdnictva na Okresný súd Bratislava III, neboli ani predmetom odovzdávajúcich protokolov z Okresného súdu Pezinok na Okresný súd Bratislava III. Predmetom prechodu a odovzdávacieho protokolu bol len spis 5 C 724/1997 na Okresný súd Bratislava III vedený pod sp. zn. Pk-5 C 724/1997...“

K   vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   podaním   doručeným ústavnému súdu 20. apríla 2011, v ktorom okrem iného uviedol:

„Z   podania   podpredsedníčky   Okresného   súdu Bratislava   III   zo dňa 30. 10. 2010 vyplýva, že spis 15 Nc 86/99 bol vybavený ako skončený inak z dôvodu, že Okresný súd Pezinok v konaní 5 C 724/1997 zo 17. 5. 2004 uznesením pripustil zmenu návrhu tak, že nároky,   ktoré   si   sťažovateľ   uplatňoval   v   konaní   15 Nc 86/99   sa   stali   predmetom   sporu v konaní 5 C 724/1997 a tento spis bol pripojený ako skončený inak ku spisu 5 C 724/97. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že nemá vedomosti o pripustení zmeny návrhu, ani mu nebolo doručené uznesenie o spojení konania 15 Nc 86/99 s konaním 5 C 724/97 ani o právoplatnom skončení tohto konania inak.

Pripojenie   spisu   15 Nc 86/99   ako   skončeného   inak   k   spisu   5 C 724/99   považuje za nezákonný postup súdu...

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ zastáva názor,   že vec nie je doteraz právoplatne skončená, že súd svojím postupom pochybil, preto v celom rozsahu trvá na svojej sťažnosti...“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z   obsahu   sťažnosti   a   zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp. zn. 15 Nc 86/1999 ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

- 17. decembra 1999 boli Okresnému súdu Pezinok doručené 4 žaloby, ktorými sa sťažovateľ domáhal „zrušenia dohody o obhospodarovaní z roku 1953“ a priznania s tým súvisiacich finančných nárokov,

- 14. marca 2002 zákonná sudkyňa v úradnom zázname uviedla argumenty, ktorými zdôvodnila doterajšie nekonanie vo veci,

-   3. júna 2002   bola   Okresnému   súdu   Pezinok   doručená   sťažovateľova „žiadosť o vylúčenie sudcu“ odôvodnená doterajšou nečinnosťou vo veci,

- 13. júna   2002   bol   občianskoprávnou   kanceláriou   Okresného   súdu   Pezinok vyhotovený úradný   záznam,   z   ktorého   vyplýva,   že   štyri   žaloby   sťažovateľa   boli „na základe rozhodnutia predsedu okresného súdu“ zapísané pod sp. zn. 15 Nc 86/99,

- 3. júla 2002 Okresný súd Pezinok vyzval sťažovateľa, aby v lehote 15 dní odstránil nedostatky v štyroch podaniach doručených 17. decembra 1999,

- 15. júla   2002   bola   Okresnému   súdu   Pezinok   opätovne   doručená   sťažovateľova „žiadosť o vylúčenie sudcu“ odôvodnená jeho doterajšou nečinnosťou vo veci,

- 15. júla   2002   sťažovateľ   na   základe   výzvy   Okresného   súdu   Pezinok   doplnil a opravil štyri podania zo 17. decembra 1999,

- 15. júla   2002   bola   Okresnému   súdu   Pezinok   doručená   žiadosť   o oslobodenie od súdnych poplatkov,

- 1. augusta 2002 zákonná sudkyňa konštatovala, že do spisu nebola založená proti nej   vznesená   námietka   zaujatosti,   ďalej   žiadala,   aby   do   spisu   bolo   založené   opatrenie predsedu Okresného súdu Pezinok, na základe ktorého sú štyri žaloby sťažovateľa vedené pod sp. zn. 15 Nc 86/99,

-   13. augusta   2002   predseda   Okresného   súdu   Pezinok   odpovedal   na   sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní,

- 19. septembra 2002 vyzval Okresný súd Pezinok odporcu, aby sa v lehote troch dní vyjadril k pripojenej námietke zaujatosti zákonnej sudkyne,

-   22. novembra 2002   zákonná   sudkyňa   dala   kancelárii   pokyn   na   predloženie predmetného spisu Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti,

-   9. júna 2003   bol   krajskému   súdu   predložený   spis   na   rozhodnutie   o vznesenej námietke zaujatosti,

- 13. novembra 2003 bolo Okresnému súdu Pezinok doručené uznesenie krajského súdu sp. zn. 7 NcC 11/03 z 31. októbra 2003, v ktorom krajský súd vyslovil, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania vo veci,

- 1. decembra 2003 zákonná sudkyňa dala pokyn kancelárii na doručenie uznesenia krajského súdu účastníkom konania,

-   18. decembra 2006   bola   Okresnému   súdu   Bratislava   III   doručená „Žiadosť o informáciu o spise“ týkajúca sa štyroch žalôb podaných Okresnému súdu Pezinok ešte 17. decembra 1999.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   si   pri   výklade   obsahu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť prerokúvanej veci, ústavný súd konštatuje, že   rozhodovanie   o sťažovateľom   podaných   žalobách   o   zrušenie   užívacieho   práva k pozemkom patrí do bežnej agendy všeobecných súdov. Vzhľadom na stav, v akom sa preskúmavané   konanie   nachádza   v čase   meritórneho   prerokovania   sťažnosti,   nemožno z doterajšieho postupu okresného súdu vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by príčinou jeho doterajšej dĺžky mohla byť právna alebo faktická zložitosť prerokúvanej veci.

2. Čo sa týka správania sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd konštatuje, že   nezistil   také   relevantné   skutočnosti,   ktoré   by   v súvislosti   s namietaným   postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo potrebné pripísať na jeho ťarchu. Napriek tomu považuje však za potrebné zmieniť sa o neúplnosti sťažovateľom podaných žalôb, čo podľa názoru   ústavného   súdu   pri   sústredenom   postupe   nebránilo   okresnému   súdu   postupovať v napadnutom konaní plynulo a v primeranej lehote vo veci meritórne rozhodnúť.

3.   Pokiaľ   ide   o   postup   okresného   súdu   v   posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal na ustanovenie § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v   ňom   súd   i   bez ďalších   návrhov tak, aby vec bola čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Ústavný súd v súvislosti s uvedeným poukazuje na to, že podľa príslušných ustanovení zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov   s účinnosťou   od   1.   januára   2005   prešiel   výkon   súdnictva   v danej   veci z Okresného   súdu   Pezinok   na   Okresný   súd   Bratislava   III.   Neoddeliteľnou   súčasťou prechodu   súdnictva   v danej   veci   je   aj   prenesenie   zodpovednosti   za   prieťahy   v konaní, a preto v tomto zmysle je potrebné hodnotiť napadnuté konanie ako celok.

Zo sťažnosti   a z predloženého súdneho spisu   ústavný súd vyplýva, že napadnuté konanie začalo v roku 1999 podaním štyroch žalôb sťažovateľa Okresnému súdu Pezinok, konanie   o ktorých   bolo   vedené   pod   sp. zn.   15 Nc 86/1999.   Podľa   vyjadrenia podpredsedníčky okresného súdu z 30. októbra 2010, ako už bolo spomenuté, vec vedená pod sp. zn. 15 Nc 86/1999 bola skončená inak „z dôvodu, že Okresný súd Pezinok v konaní č. k. 5 C 724/1997 zo 17. 05. 2004 uznesením pripustil zmenu návrhu tak, že nároky, ktoré si sťažovateľ   uplatňoval v konaní   vedenom pod   sp. zn.   15 Nc 86/1999,   sa   stali predmetom sporu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 724/1997 a spis 15 Nc 86/1999 bol pripojený ako skončený inak ku spisu sp. zn. 5 C 724/1997“.

Ústavný súd, tak ako už uviedol   v uznesení o prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie z 12. mája 2011, nemôže akceptovať tvrdenie podpredsedníčky okresného súdu, že nároky, ktoré   si   sťažovateľ   uplatňoval   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 Nc 86/1999,   sa   stali predmetom   konania   vedeného   pod   sp. zn.   5 C 724/1997.   Z uznesenia   Okresného   súdu Pezinok   sp. zn.   5 C 724/1997   zo   17.   mája   2004   takáto   skutočnosť   nevyplýva,   a keďže v súdnom   spise   okresného   súdu   sp. zn.   15 Nc 86/1999   sa   nenachádza   ani   uznesenie o spojení tejto veci s vecou vedenou pod sp. zn. 5 C 724/1997, ústavnému súdu rovnako ako sťažovateľovi neostáva než konštatovať, že napadnuté konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

Vychádzajúc z doterajšieho priebehu napadnutého konania ústavný súd konštatuje, že v období od jeho začatia (17. december 1999) až do 1. decembra 2003 sa postup Okresného súdu Pezinok v merite veci vyznačoval neefektívnosťou, resp. nečinnosťou. Ústavný súd ďalej konštatuje, že od 1. decembra 2003, keď zákonná sudkyňa dala pokyn na doručenie uznesenia krajského súdu sp. zn. 7 NcC 11/03 z 31. októbra 2003 (o nevylúčení zákonnej sudkyne z prerokúvania a rozhodovania veci) účastníkom konania, nebol až dosiaľ vo veci vykonaný žiaden ďalší procesný úkon, z čoho vyplýva, že Okresný súd Pezinok a Okresný súd Bratislava III boli v tejto veci nečinné v trvaní viac ako sedem rokov.

Vzhľadom   na   uvedené   a   berúc   do   úvahy   najmä   skutočnosť,   že   preskúmavané konanie nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 11 rokoch jeho trvania, pričom jeho doterajší priebeh je poznačený nečinnosťou ako celok (vo veci samej nebol urobený ani jeden úkon) a sťažovateľ sa o tento stav konania žiadnym relevantným spôsobom nepričinil, ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Nc 86/1999   došlo k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušené, prikázal   mu   vzhľadom   na   to,   že   namietané   konanie   nebolo   ku   dňu   meritórneho prerokovania sťažnosti právoplatne skončené, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa v napadnutom konaní nachádza sťažovateľ.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj o   priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia   v   sume 7 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že v dôsledku nečinnosti okresného súdu sa dlhodobo nachádza v stave právnej neistoty.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na viac ako 7-ročnú nečinnosť okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Nc 86/1999, ktoré od jeho začatia trvá už viac ako 11 rokov, a berúc do úvahy konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   ako   aj   skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie sumy 5 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátom JUDr. V.   Z. Podľa   § 36 ods. 2 zákona o ústavnom   súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ   uplatnil   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vrátane   dane   z pridanej hodnoty za tri úkony právnej služby (dva úkony uskutočnené v roku 2010 a jeden úkon uskutočnený v roku 2011) spolu v sume 456,18 €.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov konania je nižšia ako suma vypočítaná ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a neodporuje tejto vyhláške.

Ústavný   súd   preto   priznal   úhradu   trov   konania   v sume   vyčíslenej   právnym zástupcom sťažovateľa.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s § 149   OSP)   v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 7. júla 2011