znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 188/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Ľ.   K.,   Ž.,   osobitného správcu   konkurznej   podstaty úpadcu U..., Z., zastúpeného spoločnosťou s ručením obmedzeným Právny dom – advokáti, B, konajúcej prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. E. M., vo veci namietaného porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 51-24 K 294/96   a jeho uznesením z 8.   júna 2009   a uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo/76/2009 z 30. júla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ľ. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra 2009   doručená   sťažnosť   Ing.   Ľ.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 51-24 K 294/96 a jeho uznesením z 8. júna 2009 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn.   5 Obo/76/2009   z 30.   júla   2009   (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   osobitným   správcom   konkurznej podstaty úpadcu U..., Z. V konkurznom konaní na majetok úpadcu vedenom pod sp. zn. 51-24 K 294/94   mu   krajský   súd   uznesením   z 8.   júna   2009   podľa   § 8   ods. 4   zákona č. 328/1991 Z. z. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov uložil poriadkovú pokutu v sume 300 €. Dôvodom na uloženie poriadkovej pokuty bola podľa krajského súdu skutočnosť, že sťažovateľ nesplnil právoplatné a vykonateľné rozvrhové uznesenie, ktorým bol   zaviazaný   vyplatiť   veriteľom   úpadcu   výťažok   speňaženia   konkurznej   podstaty. Sťažovateľ tvrdí, že postupom krajského súdu a najvyššieho súdu bol poškodený na svojich právach, „a to tým, že uvedené súdy pochybili pri svojej rozhodovacej činnosti, v dôsledku čoho je sťažovateľ sankcionovaný za stav, ktorý nespôsobil a za ktorý nezodpovedá. Ďalej sťažovateľ tvrdí,   že nečinnosťou Krajského súdu v Banskej Bystrici poškodzovanie práv sťažovateľa trvá, nakoľko Krajský súd v Banskej Bystrici je jediný orgán, oprávnený vo veci rozhodnúť (vydaním nového rozvrhového uznesenia).“.

Sťažovateľ ďalej uvádza: «V predmetnom konkurznom konaní vydal Krajský súd Banská Bystrica (ďalej aj len „Krajský súd“) dňa 07. 12. 2006 pod sp. zn.   51-24 K 294/96-1330 rozvrhové uznesenie, ktorým bolo rozhodnuté, v akom rozsahu majú byť konkurzní veritelia osobitným správcom uspokojení z výťažku konkurznej podstaty. Proti uzneseniu Krajského súdu podal odvolanie správca konkurznej podstaty JUDr. I. Č...

Krajský   súd   dňa   16. 1. 2007   vydal   opravné   uznesenie,   ktorým   upravil   výšku uspokojenia   jednotlivých   veriteľov.   Toto   uznesenie   nie   je   pre   samotnú   hmotno-právnu stránku   sťažnosti   podstatné,   sťažovateľ   však   naň   poukazuje   v   súvislosti   s   nekonaním Krajského súdu ako je v sťažnosti uvedené nižšie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „NS   SR“)   uznesením   zo   dňa 27. 03. 2007,   číslo   konania   1 Obo/20/2007   rozhodol   o   podanom   odvolaní   správcu konkurznej podstaty JUDr. I. Č. tak, že zrušil časť rozvrhového uznesenia Krajského súdu, konkrétne   časť   týkajúcu   sa   odmeny   správcu   konkurznej   podstaty   JUDr. I.   Č.,   pričom zostávajúcu časť rozvrhového uznesenia Krajského súdu ponechal v platnosti.

Sťažovateľ tvrdí, že uvedeným postupom vznikol protiprávny stav, nakoľko Najvyšší súd mal rozvrhové uznesenie zrušiť ako celok. Tým, že napadnuté rozhodnutie zrušil iba v časti odmeny správcu JUDr.   Č.,   vytvoril   stav,   ktorý sa premietol do ďalšieho vývoja konkurzného konania, ako je uvedené nižšie. Predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu nie je   preskúmateľné   a   sťažovateľ   nie   je   osobou   oprávnenou   podať   proti   nemu   opravný prostriedok.

Je zrejmé, že tým, že NS SR zrušil rozvrhové uznesenie iba v časti odmeny správcu konkurznej podstaty JUDr. I. Č. (ktorému v pôvodnom rozvrhovom uznesení bola priznaná nižšia odmena) a zvyšnú časť rozvrhu ponechal v platnosti, došlo k tomu, že rozvrh, tak ako mal byť realizovaný podľa vtedajšieho právneho stavu veci, bol nevykonateľný, nakoľko odmena správcu konkurznej podstaty tvorí súčasť rozvrhu a bez právoplatného rozhodnutia súdu o jej výške nebolo možné celkový rozvrh vykonať. Uznesením Krajského súdu zo dňa 7. 12. 2006   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   zo   dňa   27. 3. 2007   vznikol   taký   stav vykonateľných rozhodnutí,   podľa   ktorých sťažovateľ mal vyplatiť veriteľom a správcovi sumu, ktorá prevyšovala aktuálnu hodnotu konkurznej podstaty.»

Na   základe   uznesenia   najvyššieho   súdu   z 27.   marca   2007   krajský   súd   následne vykonával šetrenie s cieľom zistenia odmeny správcu konkurznej podstaty. Dňa 2. januára 2009 vydal krajský súd nové rozvrhové uznesenie č. k. 51-24 K 294/96-Ďu-1442, v ktorom rozhodol o odmene správcu konkurznej podstaty. Sťažovateľ poukazuje na to, že v období od vydania pôvodného rozvrhového uznesenia (t. j. od 7. decembra 2006) do 2. januára 2009,   keď   bolo   vydané   nové   rozvrhové   uznesenie,   došlo „v dôsledku   odôvodnených nákladov spojených so správou podstaty (pohľadávky proti podstate) k zmenšeniu majetku konkurznej podstaty, z ktorej je možné uspokojiť pohľadávku veriteľov. Toto zníženie bolo sťažovateľom   riadne   zdokumentované,   zaúčtované   a predložené   Krajskému   súdu. Sťažovateľ opakovane upozorňoval na túto skutočnosť a opakovane žiadal Krajský súd, aby pri vydávaní nového rozvrhového uznesenia zohľadnil aktuálny stav majetku podstaty a aby rozvrhovým uznesením rozhodol nielen o odmene správcu JUDr. Č. (teda v časti Najvyšším súdom zrušeného pôvodného rozvrhového uznesenia), ale aby vydal úplne nové rozvrhové uznesenie, v ktorom bude zohľadnený aktuálny stav konkurznej podstaty.“.

Napriek opakovaným upozorneniam sťažovateľa adresovaným krajskému súdu, že v konkurznej   podstate   nie   je dostatok   finančných   prostriedkov   na   realizáciu   pôvodného rozvrhového uznesenia, vydal krajský súd 2. januára 2009 už spomínané nové rozvrhové uznesenie,   ktorým   bolo   rozhodnuté   iba   o odmene   správcu   konkurznej   podstaty,   avšak námietkami,   pripomienkami   a žiadosťami   sťažovateľa   sa   krajský   súd   v tomto   uznesení vôbec nezaoberal. Krajský súd v dôsledku uvedeného vydal podľa sťažovateľa uznesenie, ktorým ho zaviazal na plnenie, o ktorom v čase vydania rozhodnutia vedel, že je nemožné.

Krajský súd napriek opakovanej žiadosti sťažovateľa z 24. apríla 2009, aby vydal nové rozvrhové uznesenie, ktorým by sa dosiahlo zosúladenie „nemožného právneho stavu so skutočnosťou“, tak neurobil tvrdiac, že mu to právna úprava vzťahujúca sa na predmetné konkurzné konanie neumožňuje. S týmto názorom sťažovateľ nesúhlasí a uvádza prípady, v ktorých sa tak už v minulosti stalo. V súvislosti s tým vyslovuje tiež názor, že „ak zákon bližšie   neupravuje   niektoré   práva   a povinnosti,   je   povinnosťou   súdu   vychádzať zo základných princípov stanovených Ústavou Slovenskej republiky“.

V nadväznosti na žiadosť sťažovateľa o vydanie nového rozvrhového uznesenia mu krajský súd 8. júna 2009 uložil poriadkovú pokutu za to, že neplní pôvodné rozvrhové uznesenia, o ktorých sťažovateľ tvrdí, že sú od začiatku objektívne nevykonateľné.

O odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu o uložení poriadkovej pokuty rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Obo/76/2009 z 30. júla 2009, ktorým rozhodnutie krajského súdu potvrdil.

S poukazom na uvedené je sťažovateľ toho názoru, «že konaním a rozhodovacou činnosťou   Krajského   súdu   Banská   Bystrica   v   konkurznom   konaní,   v   ktorom   bola sťažovateľovi ako osobitnému správcovi úpadcu uznesením Krajského súdu Banská Bystrica zo   dňa   08. 06. 2009   spisová   značka   51-24 K 294/96-1475   určená   povinnosť   zaplatiť poriadkovú   pokutu   vo   výške   300,-   EUR   z   dôvodu   nesplnenia   rozvrhového   uznesenia, a následným potvrdením tohto uznesenia NS SR (ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom jeho doručenia   sťažovateľovi)   došlo   k   porušeniu   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľa, vyplývajúcich z Ústavy Slovenskej republiky, a to konkrétne č1. 46 ods. 1 „každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“».

K porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy dochádza podľa neho tým, že krajský súd odmieta vydať nové rozvrhové uznesenie, na základe ktorého by bolo možné uspokojiť konkurzných veriteľov.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol vo veci samej tak, že zruší:„- uznesenie Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa   08. 06. 2009,   sp. zn. 51-24 K 294/96-1475

- uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 07. 2009 číslo konania 5 Obo/76/2009

- uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 03. 2007 číslo konania 1 Obo/20/2007

- uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa   2. 1. 2009   sp. zn. 51-24 K 294/96-1442.

Ďalej sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky zakázal Krajskému súdu v Banskej Bystrici ukladať sťažovateľovi poriadkové pokuty z toho dôvodu, že ako osobitný správca neplní doteraz v konaní 51-24 K 294/96 vydané rozvrhové uznesenia. Sťažovateľ   navrhuje,   aby   Ústavný súd Slovenskej republiky   zaviazal Krajský   súd Banská Bystrica na vydanie rozvrhového uznesenia, ktorým v konaní 51-24 K 294/96 medzi konkurzných   veriteľov   úpadcu   rozvrhne   na   rozdelenie   sumu   rovnajúcu   sa   aktuálnemu účtovnému zostatku peňažných prostriedkov na účte úpadcu ku dňu vydania uznesenia. Sťažovateľ žiada Ústavný súd, aby priznal sťažovateľovi náhradu trov konania pred Ústavným súdom... v celkovej sume 267,44 Eur.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   v   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   predbežne   prerokoval   sťažnosť podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   a   skúmal,   či   neexistujú   dôvody   na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   51-24 K 294/96   a jeho uznesením z 8. júna 2009

Pri   prerokovaní   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   51-24 K 294/96   a jeho   uznesením   z   8.   júna   2009, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať len v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vo   vzťahu   k označenému   postupu   a   uzneseniu   krajského   súdu   ako   súdu   prvého stupňa sťažovateľ využil ústavnú a zákonnú možnosť a obrátil sa na najvyšší súd, ktorý na základe   podaného   odvolania   vo   veci   konal   a   rozhodol.   Právo   najvyššieho   súdu preskúmať   na základe   podaného   riadneho   opravného   prostriedku   namietaný   postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 51-24 K 294/96 a jeho uznesenie z 8. júna 2009,   a   poskytnúť   tak   ochranu   sťažovateľovmu   základnému   právu   vylučuje   právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v označenej konkurznej veci a postup predchádzajúci jeho vydaniu.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08, III. ÚS 386/09).

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo/76/2009 z 30. júla 2009

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľa   pre   namietané   porušenie   jeho základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo/76/2009 z 30. júla 2009 mu bola doručená 30. novembra 2009, pričom z odtlačku poštovej pečiatky na obálke obsahujúcej sťažnosť zároveň zistil, že bola podaná na poštovú prepravu 27. novembra 2009.

Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia (m. m. IV. ÚS 14/03, II. ÚS 246/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn. 5 Obo/76/2009 z 30. júla 2009 nadobudlo právoplatnosť 25. septembra 2009. Vzhľadom na dátum odovzdania zásielky obsahujúcej sťažnosť na poštovú prepravu Slovenskej pošte, Banská Bystrica 11 (k čomu došlo, ako už bolo uvedené 27. novembra 2009), je zrejmé, že sťažovateľ tak urobil jeden deň po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom   súde na podanie sťažnosti podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd pripomína,   že   na   základe   ustálenej   praxe   považuje   lehotu   podľa   § 53   ods. 3   zákona o ústavnom súde za lehotu procesnoprávnu. Posledným dňom, keď sťažovateľ mohol podať sťažnosť   proti   uvedenému   uzneseniu,   bol   pondelok   26. októbra 2009,   keďže   koniec dvojmesačnej lehoty pripadol na nedeľu 25. októbra 2009.

Vzhľadom   na uvedené   považoval   ústavný   súd za dostatočne   preukázané podanie sťažnosti   v   tejto časti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   dvojmesačnej   lehoty   (obdobne napr. III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07, IV. ÚS 156/08). Keďže zmeškanie lehoty na podanie ústavnej   sťažnosti   nemožno   odpustiť,   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   ako podanú oneskorene.

3.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy postupom   krajského   súdu   v   konkurznom   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 51-24 K 294/96

K porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy dochádza podľa sťažovateľa tým, že krajský súd odmieta vydať nové rozvrhové uznesenie, na základe ktorého by bolo možné uspokojiť konkurzných veriteľov.

S opakovanými žiadosťami sťažovateľa o vydanie nového rozvrhového uznesenia rešpektujúceho   aktuálny   skutkový   stav   sa   vysporiadal   najvyšší   súd   v uznesení   sp. zn. 5 Obo/76/2009   z 30.   júla   2009   odmietnuc   túto   požiadavku   sťažovateľa   s tým,   že   nemá právomoc dodatočne meniť právoplatné a vykonateľné rozvrhové uznesenie krajského súdu č. k.   51-24 K 4196-1330   zo   7.   decembra   2006   v znení   opravného   uznesenia   č. k. 51-24 K 294/96-335 zo 16. januára 2007 (zrušené najvyšším súdom len v časti týkajúcej sa odmeny správcu konkurznej podstaty).

Posúdenie namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy by vzhľadom na podstatu jeho tvrdení bolo možné iba v tom prípade, ak by ústavný súd prisvedčil jeho názoru, že krajský súd je v okolnostiach daného prípadu povinný vydať nové   rozvrhové   uznesenie,   t. j.   že   nerešpektovaním   žiadosti   sťažovateľa   o jeho   vydanie porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. K takémuto záveru by však ústavný súd   mohol   dospieť   iba   za   predpokladu,   že   by   označil   za   arbitrárny   alebo   ústavne neakceptovateľný   názor   najvyššieho   súdu   o nedostatku   právomoci   dodatočne   meniť právoplatné a vykonateľné rozvrhové uznesenie krajského súdu vyslovený v jeho uznesení sp. zn. 5 Obo/76/2009 z 30. júla 2009, ktorým potvrdil napadnuté uznesenie krajského súdu č. k.   51-24 K 294/96-1475   z 8.   júna   2009   o uložení   poriadkovej   pokuty   sťažovateľovi. Keďže ústavný súd vzhľadom na oneskorené podanie sťažnosti v časti smerujúcej proti napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   nemôže   toto   rozhodnutie   vecne   preskúmavať z hľadiska kritérií jeho ústavnej udržateľnosti, táto skutočnosť mu neumožňuje ani zistenie príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom krajského súdu a prípadným porušením základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy.   Z toho   dôvodu   bolo   potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Ďalej ústavný súd uvádza, že sťažnosť v predloženej podobe nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 2 a § 50 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd hodnotil ako podstatný nedostatok náležitostí sťažnosti sťažovateľa to, že   v jej   petite   neoznačil   žiadne   konkrétne   základné   právo,   porušenie   ktorého   svojou sťažnosťou namieta. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na rozhodnutie (petitom). Sťažovateľ však v petite sťažnosti navrhuje iba zrušenie označených   rozhodnutí   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   bez   konkretizácie,   ktorými právoplatnými rozhodnutiami, opatreniami alebo inými zásahmi mali byť jeho základné práva   alebo   slobody   porušené,   ako   tiež   bez   toho,   aby   sa   vôbec   domáhal   vyslovenia porušenia   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   [§ 50   ods. 1   písm. a)   a b)   zákona o ústavnom   súde].   Rozhodovanie   o zrušení   sťažovateľom   označených   rozhodnutí   by prichádzalo   do   úvahy   len   v súvislosti   s vyslovením   porušenia   jeho   práv   alebo   slobôd (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy). Zrušenie právoplatného rozhodnutia v konaní o sťažnosti podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy bez   spojitosti   s   vyslovením   porušenia   práv   alebo   slobôd sťažovateľa ústava ani zákon o ústavnom súde neumožňujú.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené dospel k záveru, že v sťažnosti nie je návrh rozhodnutia (petit) vymedzený dostatočne presne, určito a zrozumiteľne [v súlade s čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde], teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   v uvedenej   veci   (obdobne   pozri   napr. III. ÚS 17/03, III. ÚS 234/04).

Na základe uvedeného ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že v predmetnej veci je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným advokátom, ktorý sťažnosť podpísal a opatril svojou pečiatkou. Za daných okolností ústavný súd poukazujúc aj na svoju predchádzajúcu judikatúru pripomína, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, aký vyplýva zo sťažnosti, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom   a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 409/04).

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa z dôvodu, že nespĺňala náležitosti kvalifikovaného návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom   ustanovené   v   § 20   a   § 50   zákona o ústavnom súde, pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde zároveň odmietol aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

V nadväznosti   na   tento   záver   sa   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa uplatnenými v jeho sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2010