znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 188/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. mája 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   F.,   spol.   s   r.   o.,   M.,   zastúpenej advokátom JUDr. B. N., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 41/2007 z 15. júla 2008 o trovách konania, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   F.,   spol.   s   r. o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra 2008   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   F.,   spol.   s   r.   o.,   M.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. B. N., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   výrokom   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 41/2007 z 15. júla 2008 o trovách konania.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh   vyplýva, že najvyšší   súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 41/2007 z 15. júla 2008 zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 420/2006 z 15. februára 2007 tak, že rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/222/8681-58887/2006/991031-r z 15. augusta 2006 v spojení   s rozhodnutím   Daňového   úradu   M.   č.   k.   606/230/131-11573/2006   z 28. marca 2006   zrušil   a vrátil   vec   na   ďalšie   konanie.   Zároveň   najvyšší   súd   priznal   sťažovateľke náhradu   trov   konania   v sume   363,34   €   (10 946 Sk),   pričom   pri   vyčísľovaní   tejto   sumy vychádzal   z právneho   záveru,   že „v   správnom   súdnictve,   ktoré   nie   je   založené   na nachádzaní   subjektívnych   práv   jednotlivca   vrátane   určovania   ich   spornej   výšky   pri peňažnom plnení, nie je možné pri výpočte výšky základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzať z ust. § 10 vyhlášky, ale úkony právnej služby vykonané v správnom súdnictve je nutné hodnotiť ako hodnotu veci alebo práva, ktoré nie je možné vyjadriť   v peniazoch   a preto   je   v tomto   prípade   na   vyčíslenie   výšky   tarifnej   odmeny potrebné   aplikovať   ust.   §   11   ods.   1   vyhlášky...“. Najvyšší   súd   bol   toho   názoru,   že v správnom   súdnictve   je   predmetom   konania   posúdenie, „či   postup   a napadnuté rozhodnutie správneho orgánu je zákonné alebo nie. Túto skutočnosť nemožno objektívne oceniť v peniazoch...“.

Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd v predmetnom prípade „nepostupoval zákonne“, pretože   odôvodnenie   výroku   napadnutého   rozsudku   o   trovách   konania „je   v úplnom rozpore   so   skutkovým   stavom   obsiahnutým   v spise“.   Podľa   sťažovateľky   najvyšší   súd nezdôvodnil,   prečo   nepostupoval   podľa   §   10   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), pretože „z predmetu sporu   je   jednoznačne   zrejmé,   že   predmetom   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   je skutočnosť, či máme alebo nemáme zaplatiť dodatočne vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2004 vo výške 428.648,- Sk. Z tohto je jednoznačne zrejmé, že predmetom sporu je určený už vyčíslený rozdiel dane v sume 428.648,- Sk, čo je skutočným   predmetom   sporu.   Najvyšší   súd   však   túto   skutočnosť   vôbec   nezohľadnil a neuviedol, prečo nevychádzal pri určení výšky náhrady odmeny advokáta z takto zrejme určeného predmetu sporu v peniazoch. Takéto rozhodnutie predchádza povinne rozhodnutiu o náhrade trov podľa § 11 cit. vyhlášky. Ak by sa bol Najvyšší súd touto skutočnosťou v dôvodoch rozhodnutia zaoberal, jednoznačne by musel prísť k záverom, že mal rozhodnúť o náhrade trov konania zodpovedajúcej odmene advokáta podľa § 10 cit. vyhlášky.“.

Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu o nemožnosti vyjadriť hodnotu   veci   v správnom   súdnictve   v peniazoch, „pretože   pri   každom   preskúmavaní rozhodnutia súdmi a to či už v riadnych opravných prostriedkoch, mimoriadnych opravných prostriedkoch   alebo   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutí   správnych   orgánov   sa   vždy posudzuje   zákonnosť   týchto   rozhodnutí,   ale   predmet   sporu   je   vždy   určený   obsahom, rozsahom žaloby resp. iného podania, na základe ktorého súdy konajú“.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd dotknuté právne normy aplikoval v rozpore s čl. 152 ods. 4 ústavy, a tým „neposkytol právnu ochranu v medziach zákonov, ktorú čl. 46 ods. 1 Ústavy zaručuje“.

Sťažovateľka   svoju   argumentáciu   podporila   aj   poukazom   na   iné   rozhodnutie najvyššieho súdu v skutkovo podobnom prípade, v ktorom najvyšší súd pri vyčísľovaní trov konania v správnom súdnictve vychádzal z vyjadriteľnosti predmetu konania v peniazoch. Toto rozhodnutie sťažovateľka pripojila k predmetnej sťažnosti ako prílohu.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo spoločnosti F., spol. s r. o., M. na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru konaním a rozsudkom Najvyššieho súdu SR pod č. k. 5 Sžf 40/2007 zo dňa 15. júla 2008 bolo porušené.

2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 5 Sžf 41/2007 zo dňa 15. júla 2008 v časti o trovách konania a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Náhradu trov konania na ústavnom súde nežiadame.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Obsahom práva   na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo   na   rozhodnutie   o trovách   konania,   resp.   o náhrade   trov   konania   v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti voči napadnutému rozsudku najvyššieho súdu   zásadným   spôsobom   namietala   jeho   postoj   k   vyjadriteľnosti   predmetu   konania v žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

K tejto otázke ústavný súd zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Z napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil svoj postoj k   spornej   otázke   trov   konania   s poukazom   na predmet   konania   v správnom   súdnictve, ktorým   je   preskúmanie   rozhodnutia   správneho   orgánu,   a   tomuto   rozhodnutiu predchádzajúceho postupu správneho orgánu z pohľadu   zákonnosti. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal na to, že „základným kritériom, ktoré súd uplatňuje v tomto prieskume, je posúdenie, či postup a napadnuté rozhodnutie správneho orgánu je zákonné alebo nie je. Túto skutočnosť nemožno objektívne oceniť v peniazoch. Preto Najvyšší súd konštatuje, že v správnom súdnictve, ktoré nie je založené na nachádzaní subjektívnych práv jednotlivca vrátane určovania ich spornej výšky pri peňažnom plnení, nie je možné pri výpočte výšky základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzať z ustanovenia § 10 vyhlášky, ale úkony právnej pomoci vykonané v správnom súdnictve je nutné hodnotiť ako hodnotu veci alebo práva, ktoré nie je možné vyjadriť v peniazoch, a preto je v tomto prípade na vyčíslenie výšky tarifnej odmeny potrebné aplikovať ustanovenie § 11 ods. 1 vyhlášky...“. Aplikácia ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky je preto v danom prípade podľa názoru   ústavného   súdu   odôvodnená   ústavne   konformným   spôsobom   (dostatočne a relevantne). Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí vyjadril právny názor, ktorý nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd ho tiež nehodnotí ako zjavne neodôvodnený.

Navyše, ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania podrobnejšie preskúmava iba celkom výnimočne. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (mutatis mutandis IV. ÚS 170/08, II. ÚS 64/09).

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť konštatovania porušenia označeného základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v rámci meritórneho prerokovania predloženej sťažnosti. To vedie štandardne ústavný súd k odmietnutiu sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľka poukázala i na rozdielnosť prístupov najvyššieho súdu k obdobným skutkovým situáciám a ako dôkaz priložila k sťažnosti rozhodnutie najvyššieho súdu v inej veci,   v ktorej   došlo   k zmene   prvostupňového   rozhodnutia   vo   výroku   o trovách   konania na prvom stupni práve v prospech tvrdenia sťažovateľky o vyjadriteľnosti predmetu konania podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku v peniazoch.

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať   in abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov,   a suplovať   tak   poslanie,   ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1   písm. b),   § 21,   § 22   a   § 23   ods. 1   písm. b)]   zveruje   práve   najvyššiemu   súdu (resp. jeho   plénu   a kolégiám),   keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj   právomoc   zaujímať stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov   (mutatis   mutandis   I. ÚS 17/01,   IV. ÚS 267/05).   Práve   plénum   a kolégiá najvyššieho   súdu   sú   oprávnené   odstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania   účastníkov   súdnych   konaní.   Ústavný   súd   však   vzhľadom   na   to,   že   nie   je súčasťou   systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad   vyznačuje   svojvôľou   a zjavnou   neodôvodnenosťou   do   tej   miery,   že   to   má   za následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody.   Keďže   ústavný   súd   v prípade napadnutého rozsudku najvyššieho súdu takéto nedostatky nezistil, odmietol sťažovateľkinu sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími požiadavkami formulovanými sťažovateľkou v sťažnostnom petite.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. mája 2009