znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 188/05-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4. júla 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. T., bytom B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky postupmi Okresnej prokuratúry Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pn 2524/04, Krajskej prokuratúry Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kn 2202/04 a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. IV/1 Gn 2071/05 a IV/1 Gn 2249/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. T., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2005 doručená sťažnosť Ing. J. T. (ďalej len „sťažovateľ“), s prílohami. Z jej obsahu vyplynulo, že   sťažovateľ   ňou   napáda   postupy   Okresnej   prokuratúry   Banská   Bystrica   (ďalej   len „okresná   prokuratúra“),   Krajskej   prokuratúry   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „krajská prokuratúra)   a   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“)   pri   vybavovaní   jeho   podnetu   z   podozrenia   o   spáchaní   trestného   činu z 9. augusta 2004,   ako   aj   ďalších   opakovaných   podnetov   v   tejto   veci,   s   vybavovaním ktorých sťažovateľ nebol spokojný.

V sťažnosti sťažovateľ okrem iného uvádza: „Sťažovateľ má za to, že pri vybavovaní jeho podnetov a ich doplnení, ktoré podal na Prokuratúru Slovenskej republiky v rámci uplatňovania   svojho,   Ústavou   Slovenskej   republiky   zaručeného,   práva   na   súdnu   a   inú právnu   ochranu,   boli   Prokuratúrou   Slovenskej   republiky   porušené   ustanovenia   Zákona o prokuratúre a Trestného poriadku.“

Sťažovateľ žiada ústavný súd, aby po preskúmaní veci nasledovne rozhodol:

„1. Postupom Okresnej prokuratúry Banská Bystrica 1 Pn 2524/04, základné právo sťažovateľa Ing. J. T., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.

2. Postupom   Krajskej   prokuratúry   Banská   Bystrica   1 Kn   2202/04-17,   základné právo sťažovateľa Ing. J. T., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.

3. Postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   IV/1 Gn 2071/05-25, základné právo sťažovateľa Ing. J. T., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.

4. Postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   IV/1 Gn 2249/05-41, základné právo sťažovateľa Ing. J. T., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.

5. Sťažovateľovi Ing. J. T. priznáva primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3, čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v čiastke 10 500 000,- SKK, ktoré je mu Slovenská republika povinná vyplatiť na jeho účet...

6. Sťažovateľovi Ing. J. T. priznáva primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3, čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v čiastke 625 000 000,- SKK, ktoré je mu Slovenská republika povinná vyplatiť na jeho účet...

7. Slovenská republika je povinná nahradiť sťažovateľovi Ing. J. T., trovy konania pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   za   právne   úkony,   do jedného   mesiaca od právoplatnosti   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   na   účet   advokáta podľa špecifikácie.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd   upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   jeho   prítomnosti a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. III. ÚS 128/02, I. ÚS 23/04).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie čl. 46 ústavy, pričom z obsahu sťažnosti je zrejmé,   že   predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   tvrdené   porušenie   základného   práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   k porušeniu   ktorého   podľa sťažovateľa malo dôjsť tým, že orgány prokuratúry Slovenskej republiky (okresná, krajská a generálna prokuratúra) vo veci nekonali v súlade so zákonom.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   vo   veci   sťažovateľom   podaného podnetu   podozrenia   z   trestného   činu   z   9. augusta 2004   okresnej   prokuratúre   rozhodlo Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Banskej Bystrici (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) uznesením   sp. zn.   ČVS: ORP-2448/2-OSV-BB-2004   z   24. septembra 2004   tak,   že   vec podozrenia   z   trestného   činu   ohovárania   podľa   § 206   ods. 1   Trestného   zákona   bola odmietnutá.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   sťažovateľ   podal   okresnej   prokuratúre   4. októbra 2004 sťažnosť a 5. októbra 2004 podal sťažnosť okresnému riaditeľstvu, o ktorej rozhodla okresná prokuratúra uznesením sp. zn. 1 Pn 2524/04 z 13. októbra 2004 tak, že sťažnosť zamietla. Sťažovateľ podal 25. októbra 2004 opakovaný podnet o podozrení zo spáchania trestného   činu   krajskej   prokuratúre,   aj   s   jeho   doplneniami   z   8. novembra 2004 a 11. novembra 2004,   o   vybavení   ktorého   bol   sťažovateľ   vyrozumený   listom   krajskej prokuratúry   č. k.   1 Kn 2202/04-17   14. decembra 2004   tak,   že   krajská   prokuratúra sa stotožnila   s   rozhodnutím   okresného   prokurátora   a   podnet   odložila.   Sťažovateľ   podal podnet z podozrenia trestného činu 11. januára 2005 aj generálnej prokuratúre, ktorý doplnil 12., 18.,   20.   a   25. januára 2005,   o   vybavení   ktorého   bol   sťažovateľ   vyrozumený   listom generálnej   prokuratúry   sp. zn.   IV/1 Gn 2071/05   z   2. februára 2005   tak,   že   generálna prokuratúra   sa   v celom   rozsahu   stotožnila   s vybavením   podnetu   krajskej   prokuratúry č. k. 1 Kn 2202/04-17   zo   14. decembra 2004.   Ďalší   opakovaný   podnet   sťažovateľ   podal generálnej prokuratúre 3. februára 2005, ktorý doplnil podaniami zo 14., 15., 21. februára 2005,   10.   a   17. marca 2005,   o   vybavení   ktorého   bol   sťažovateľ   vyrozumený   listom generálnej   prokuratúry   sp. zn.   IV/1 Gn 2249/05   zo   7. apríla 2005   s   tým,   že   generálna prokuratúra sa s postupom podriadených prokuratúr v celom rozsahu stotožnila.

Ústavný súd pri   prerokovaní sťažnosti   sťažovateľa zohľadnil   najmä to,   že podľa sťažovateľa   k   namietanému   porušeniu   jeho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   malo   dôjsť   takým   postupom   označených   orgánov činných v trestnom konaní, ktorý vyústil do uznesenia o odmietnutí veci, pretože nie je dôvod   na   začatie   trestného   stíhania,   alebo   postupu   v   zmysle   § 159   ods. 2   alebo   ods. 3 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), s čím sťažovateľ nie je spokojný.

Ústavný súd uvádza, že nevyhnutnou podmienkou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) je existencia práva, ktorého porušenie sa namieta a ktorého ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha na súde alebo na inom orgáne verejnej moci.

Deviata   hlava   druhej   časti   Trestného   poriadku   upravuje   postup   orgánov   činných v trestnom konaní (postup pred začatím trestného stíhania) pri vybavovaní oznámení osôb o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin (§ 158 ods. 1 Trestného poriadku), podstatou ktorých je preverenie oznamovateľom signalizovaných skutočností.

Z ustanovení Trestného poriadku však nemožno vyvodiť subjektívne právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie, na začatie trestného konania. Aj keď podľa § 2 ods. 3 Trestného poriadku je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, posúdenie   otázky,   či   sú   splnené   zákonné   podmienky   pre   začatie   trestného   stíhania v konkrétnej veci (na základe skutočností uvedených v trestnom oznámení alebo skutočností zistených   preverením   trestného   oznámenia),   je   plne   v právomoci   orgánov   činných v trestnom   konaní   (policajných   orgánov,   vyšetrovateľov,   prokurátorov).   Osobe,   ktorá podala trestné oznámenie, nevzniká právo na začatie trestného stíhania. Absencia existencie práva na začatie trestného konania vylučuje možnosť porušenia sťažovateľom označeného základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Takéto právo nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných práv alebo slobôd podľa druhej hlavy ústavy   (mutatis   mutandis   II. ÚS 42/00,   II. ÚS 238/02,   II. ÚS 43/03,   III. ÚS 45/03, III. ÚS 198/03).

Rovnako   súčasťou   týchto   základných   práv   nie   je   ani   povinnosť   orgánu   štátu kvalifikovať konanie, v ktorom sťažovateľ vidí porušenie svojich práv, ako trestný čin. Ak dôkazy,   ktoré   boli   vykonané,   nedávajú   podklad   pre   začatie   alebo   pokračovanie v trestnom stíhaní, nemôže vyšetrovateľ začať konať alebo pokračovať v konaní. Sťažovateľ ako   oznamovateľ   trestného činu   mal zákonné právo   domáhať sa   len toho,   aby sa   jeho oznámením   či   sťažnosťou   kompetentný   orgán   zaoberal.   Nemá   však   nárok   na   to,   aby výsledok   konania   kompetentného   štátneho   orgánu   zodpovedal   jeho   predstave (II. ÚS 88/99).

Tieto závery viedli ústavný súd k rozhodnutiu o odmietnutí sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2005