znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 188/04-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   septembra   2004 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Juraja   Horvátha prerokoval   prijatú   sťažnosť   Ľudovíta   Hrkeľa,   bytom   L.,   zastúpeného   advokátom JUDr. M. B.,   P.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   v   konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 166/94 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ľudovíta Hrkeľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 166/94 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Dolný   Kubín   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   166/94 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ľudovítovi Hrkeľovi p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000   Sk   (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Dolný Kubín p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Dolný Kubín j e   p o v i n n ý   uhradiť Ľudovítovi Hrkeľovi trovy konania   vo   výške   11   063   Sk   (slovom   jedenásťtisícšesťdesiattri   slovenských   korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. B., P.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2004 doručená sťažnosť Ľudovíta Hrkeľa (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „len dohovor“) postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 166/94.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   188/04–11   z   2.   júna   2004   prijal   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie konanie.

Predseda   okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 27. júla 2004 okrem iného uviedol, že

„Žaloba   vo   veci   bola   súdu   doručená   24.   2.   1994.   25.   10.   1994   bol   vyžiadaný notársky spis, ktorý bol pripojený 31. 10. 1994. 11. 1. 1995 bol navrhovateľ vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu, ktorý bol zaplatený 12. 1. 1995. Prvé pojednávanie súd vo veci vykonal 1. 2. 1995, ďalšie 6. 3. 1995, 10. 4. 1995. 6. 6. 1995 právny zástupca navrhovateľa doplnil žalobný návrh, pričom 20. 9. 1995 oznámil súdu, že svoje podanie berie späť. Súd ďalšie pojednávanie vykonal 20. 11. 1995. 1. 12. 1995 podal navrhovateľ návrh na zmenu žaloby, o ktorej súd rozhodol na pojednávaní 18. 1. 1996. Vo februári 1996 požiadal sudca o výsluch A. P. – dožiadaný Okresný súd Topoľčany, ktorý A. P. vypočul 5. 3. 1996 a spisový materiál vrátil súdu 12. 3. 1996. S poukazom na výsluch účastníčky sudca 19. 3. 1996 žiada bývalú správu katastra Dolný Kubín o oznámenie konkrétnych skutočností potrebných pre rozhodnutie, ktoré skutočnosti boli oznámené 22. 4. 1996. A. P. dal súd opätovne vypočuť dožiadaným súdom Topoľčany, ktorý výsluch bol vykonaný 27. 5. 1996. Ďalšie pojednávanie prebehlo 20. 6. 1996 a 23. 7. 1996 žiadal sudca Správu katastra Dolný Kubín o predloženie ďalších listov vlastníctva a notárskych zápisníc. Taktiež 9. 9. 1996   žiadal   Poľnohospodárske   družstvo   Liesek   o   oznámenie   potrebných   skutočností. Odpoveď bola zaslaná 23. 9. 1996. Je potrebné uviesť, že spisový materiál bol vybavovaný dovtedy JUDr. F. P., sudcom Okresného súdu Dolný Kubín pobočka Námestovo. Od 1. 1. 1997 vznikol Okresný súd Námestovo, kde zostal pôsobiť ako sudca JUDr. P. a zákonnou sudkyňou v tejto veci sa stala sudkyňa Okresného súdu Dolný Kubín JUDr. B. S. Ďalší termín   pojednávania   bol   vytýčený   na   4.   11.   1999   a   niekoľkokrát   u   právneho   zástupcu navrhovateľa bolo urgované rozšírenie žaloby na strane odporcov o právnych nástupcov po nebohej A. P. 19. 8. 2002 bol JUDr. M. B. v súlade s ustanovením § 43 ods. 1 a § 79 O. s. p. vyzvaný na doplnenie žaloby v lehote 10 dní, pričom žiadané skutočnosti oznámil 16. 9. 2002. Uznesením zo dňa 29. 1. 2003 súd rozhodol, že pokračuje v konaní na strane odporcu s dedičmi zomrelej A. P. Následne súd zisťoval, kde sa zdržiava odporkyňa v 5. rade O. K. Odporkyni v 5. rade bola žaloba doručená 16. 7. 2003 a k tejto podala vyjadrenie 24. 7. 2003. Od tohto termínu vo veci nebol urobený žiaden úkon.

Je potrebné uviesť, že v konkrétnom štádiu konania prekážkou postupu súdu bolo úmrtie pôvodnej odporkyne v 4. rade A. P. a následné zisťovanie okruhu jej právnych nástupcov.   Prieťahy,   ktoré   boli   spôsobené   súdom,   boli   objektívneho   charakteru   a to v súvislosti so vznikom nového Okresného súdu Námestovo a prechodom sudcov na tento novovytvorený súd, z čoho vyplývalo zlé personálne obsadenie tunajšieho súdu a množstvo kombinovaných agend v jednotlivých senátoch. JUDr. B. S. sa dňom 1. 10. 2003 vzdala funkcie sudkyne Okresného súdu Dolný Kubín. Po nej z dôvodu neobsadenia funkčných miest   sudcu   som   bol   dočasne   poverený   vykonávaním   funkcie   sudcu   na   dočasne neobsadenom funkčnom mieste po JUDr. S. ja, čo trvá doposiaľ a čo dúfam, že sa skončí v priebehu   mesiaca   august   -   september   2004,   kedy   by   mali   byt'   menovaní   dvaja   noví sudcovia na tunajší súd. Ja ako zákonný sudca mám približne 400 nevybavených civilných vecí v senáte, s priemerným mesačným nápadom nových vecí 40 (po JUDr. S. je to ďalších okolo 270 vecí), nehovoriac o ďalších agendách, ktoré vybavujem a mojich povinnostiach ako predsedu súdu. Z vecí po JUDr. S. sa snažím pojednávať a rozhodovať aspoň tie, ktoré neznesú odklad (štatusové veci, pracovné veci, predbežné opatrenia a pod.). Z vecí po JUDr. S. som pritom doposiaľ vybavil okolo 90 vecí, popri práci v mojom senáte. Tunajší súd je pritom trvale personálne poddimenzovaný posledných 10 rokov a terajšia situácia je výslovne kritická (namiesto potrebného počtu minimálne ôsmich sudcov, reálne t. č. pracujú na súde piati sudcovia a predtým trištvrte roka len štyria sudcovia). Táto skutočnosť je hlavným dôvodom prieťahov v danej veci, ktoré sa začali vyskytovať po r. 1997.“

Obdobné procesné úkony, ako uviedol predseda okresného súdu, zistil ústavný súd z obsahu sťažnosti, z jej príloh, z vyjadrení účastníkov a zo spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 166/94.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 166/94 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov... “, a domáhal sa taktiež vyslovenia porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 15/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno za konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa   v konkrétnom posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje   k právoplatnému rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   zákonom   dovoleným spôsobom.   K vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 8 C 166/94 došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ústavný súd   v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).

Pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 8 C 166/94 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Predmetom konania na okresnom súde je nárok sťažovateľa na určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam.   Konanie   tvorí   bežnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   súdov.   Výklad a používanie právnej úpravy obsiahnutej najmä v Občianskom zákonníku sú stabilizované v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, kde je upravená aj metodika postupu všeobecných   súdov   v týchto   sporoch.   Aj   keď   ide   o konanie,   ktoré   je   svojou   povahou náročnejšie na dokazovanie – zistenie skutkového stavu potrebného na rozhodnutie o merite veci,   ústavný   súd   vychádzajúc   zo   samotnej   dĺžky   konania,   jeho   priebehu   a doteraz dosiahnutých   výsledkov   konštatuje,   že   nezistil   také   okolnosti,   ktoré   by   zdôvodňovali desaťročný   priebeh   konania   jeho   zložitosťou.   Napokon,   ani   okresný   súd   vo   svojom vyjadrení nenamietal skutkovú a právnu zložitosť danej veci.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní   pred   označeným   porušovateľom   práva   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

V danom prípade ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a vyvíjať všetko úsilie na   súčinnosť   so   súdom   tak,   aby   súd   mohol   o uplatnenej   ochrane   rozhodnúť   v súlade so zákonom.   Ústavný   súd   z preskúmavaného   spisu   okresného   súdu   zistil,   že   samotný sťažovateľ čiastočne prispel   k vzniku prieťahov v konaní, konkrétne tým, že pri podaní návrhu na začatie konania nezaplatil súdny poplatok, čím si nesplnil poplatkovú povinnosť podľa   §   5   ods.   1   písm.   a) zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992 Zb.   o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, ktorá mu vznikla   v zmysle   citovaného   ustanovenia   podaním   návrhu.   Súdny   poplatok   zaplatil   až 12. januára 1995 na základe výzvy okresného súdu. Na jeho ťarchu možno pripísať i to, že právny   zástupca   sťažovateľa   v priebehu   konania   niekoľkokrát   menil   návrh   na   začatie konania, jeho petit, neskôr podaním z 1. decembra 1995 svoje podanie, ktorým navrhol zmeniť návrh na začatie konania, vzal späť. Rovnako právny zástupca sťažovateľa na výzvu okresného   súdu   z 15.   novembra   2001   na rozšírenie   návrhu   o pasívne   legitimovaných účastníkov   po   odporkyni   v 4.   rade,   ktorá   zomrela   v roku   1999,   reagoval   až   podaním z 13. septembra 2002 po niekoľkých urgenciách zo strany okresného súdu.

Vychádzajúc   zo   svojej   ustálenej   judikatúry   (napr.   IV.   ÚS   22/03)   ústavný   súd pripomína,   že   v sporovom   konaní,   akým   je   aj   posudzované   konanie,   nesie   procesnú zodpovednosť za riadne uvedenie návrhu na rozhodnutie vo veci samej, postup vo veci samej,   predkladanie   dôkazov   a iných   úkonov   potrebných   na   dosiahnutie   účelu   takého konania vo výraznej miere účastník (§ 6, § 120 ods. 1 a iné OSP).

Tieto skutočnosti ústavný súd vyhodnotil tak, že aj samotný sťažovateľ sa svojím konaním podieľal na zbytočných prieťahoch v konaní pred okresným súdom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn.   8   C   166/94.   Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní, ústavný súd prihliadal na ustanovenie § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, a ďalej na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z rozboru veci, ktorý je výsledkom preskúmania obsahu súdneho spisu a doterajšieho priebehu   konania,   vyplýva,   že   v predmetnej   veci   došlo   k obdobiam   nečinnosti   bez akejkoľvek zákonnej prekážky, čím vznikli v konaní zbytočné prieťahy. Ústavný súd je toho názoru,   že   postačuje   vymedziť   len   jednotlivé   najzávažnejšie   obdobia   nečinnosti,   resp. činnosti, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zbytočné   prieťahy   sa   začali   vyskytovať   v činnosti okresného   súdu   od   23.   septembra   1996,   keď   mu   bolo   doručené   vyjadrenie Poľnohospodárskeho   družstva   Liesek,   do   20.   septembra   1999,   keď   určil   termín pojednávania na 4. november 1999 (nečinnosť takmer 36 mesiacov), a od tohto dátumu do 15. novembra 2001, keď požiadal právneho zástupcu sťažovateľa o rozšírenie žaloby na strane   žalovanej   v 4.   rade   (o   jej   dedičov)   (nečinnosť   viac   ako   24   mesiacov),   a tiež od 7. mája   2003,   keď   doručil   návrh   na   začatie   konania   na   vyjadrenie   odporcom v 4. a 5. rade, do 27. júla 2004, keď predložil spis ústavnému súdu (nečinnosť viac ako 14 mesiacov).

Obranu okresného súdu spočívajúcu v odvolávaní sa na veľký počet nevybavených vecí, nedostatočné personálne obsadenie a na enormnú zaťaženosť sudcov okresného súdu v tomto smere neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu vecí a v tejto súvislosti enormného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd konštatuje, že predmetné konanie je stále na súde prvého stupňa bez rozhodnutia vo veci samej napriek tomu, že od podania žaloby uplynula doba viac ako 10 rokov.

Vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho doterajšieho priebehu a z dosiahnutých výsledkov okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 166/94 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 166/94 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 200 000 Sk. Žiadosť odôvodnil tým, že „ prieťahmi v konaní na príslušnom súde, mu vznikli veľké morálne a nemajetkové straty, predovšetkým tým, že zo strany   súdnej   moci   nedošlo   k odstráneniu   právnej   neistoty   a nedostalo   sa   mu   právnej ochrany   v   prípade   rozhodovania   o žalobnom   návrhu   vo   veci,   a ktorej   následky   nesie dodnes(...)“.

Ústavný   súd   pri   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   zo skutočnosti, že sťažovateľ požiadal o ochranu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote v spore, ktorého   doterajšie   trvanie   nemožno   ničím   ospravedlniť.   Podľa   názoru   ústavného   súdu nemožno žiadať od sťažovateľa, aby čakal na výsledok súdneho sporu viac ako 10 rokov, a nie je akceptovateľné, aby po takejto dobe bol stav konania taký, aký bol zistený v tomto prípade. Vzhľadom na to, že i sťažovateľ sa podieľal na zbytočných prieťahoch súdneho konania,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je okresný súd povinný uhradiť v súlade   s výrokom   tohto   nálezu,   je   primeranou   satisfakciou   spojenou   s porušením základného práva sťažovateľa.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde a § 151 ods. 1 OSP ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. B.

Ústavný súd zistil, že advokát je platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa mu priznáva odmena zvýšená o sadzbu dane z pridanej hodnoty vo výške 19 %, t. j. o 1 773 Sk podľa § 10 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty   v znení   neskorších   predpisov.   Sťažovateľom   uplatnená   suma   trov   právneho zastúpenia spolu 11 063 Sk je však nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19, § 22 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a podľa citovaného zákona, preto ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa úhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2004