znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 188/03-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. Š., bytom B., zastúpeného komerčnou právničkou JUDr. D. G., B., ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 232/96, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2003 doručená sťažnosť Ing. V. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného komerčnou právničkou JUDr. D. G., ktorou namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 7 C 232/96 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 C 155/93).

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že   22.   novembra   1993   podal   spoločne   s ďalšími štyrmi navrhovateľmi na okresnom súde (pôvodne Obvodnom súde Bratislava 3) „návrh o zaplatenie mzdového nároku voči spoločnosti INCA, a. s“. Uvedená vec bola vedená pod sp. zn. 12 C 155/93. Z dôvodu späťvzatia návrhu jedného z navrhovateľov okresný súd uznesením z 27. mája 1996 zastavil konanie v časti návrhu a ďalšiu časť návrhu zaevidoval pod sp. zn. 7 C 232/96.

Podľa sťažovateľa okresný súd porušil v konaní o mzdovom nároku jeho základné právo   tým,   že   už   nikdy   nedosiahne   uspokojenie   svojho   nároku,   keďže   sa   dosiahnutie právnej   istoty   vydaním   právoplatného   rozhodnutia   stalo   nemožným   v dôsledku   zániku žalovaného subjektu, pričom viackrát žiadal prvostupňový súd, aby konal.

Vo svojej sťažnosti upozorňuje na to, že v dôsledku zbytočných prieťahov v súdnom konaní nebude pri uplatňovaní svojho nároku úspešný, „nakoľko uznesením Krajského súdu v Bratislave vydaným pod č. k.: 1 K 31/02 zo dňa 9. 9. 2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 4. 10. 2002 bol zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku na odporcu a dňa 6. 11. 2002 došlo k jeho výmazu z obchodného registra Okresného súdu v Trenčíne“.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   jeho   ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 232/96 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 C 155/93) porušené.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   Ing.   V.   Š.,   bytom   B.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2/ Ústavy SR postupom Okresného súdu Bratislava III.   v konaní   vedenom   pod   č.   k.:   7 C 232/96   (pôvodne   12   C   155/93)   o mzdový   nárok porušené bolo.

2. Sťažovateľovi Ing. V. Š., bytom B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške   100.000   Sk,-   (slovom:   jednostotisíc   korún   slovenských),   ktoré   je   Okresný   súd Bratislava   III.   Povinný   mu   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie. Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   každej   sťažnosti   pravidelne   skúma   aj   to,   či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   (v   tomto   prípade   okresného   súdu   v občianskoprávnom   konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Zo sťažnosti sťažovateľa, ako aj z jej príloh a zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 232/96 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 C 155/93).

Okresný   súd   v namietanej   veci   rozhodol   rozsudkom   4.   júla   2001.   Vyhlásením rozsudku vo veci samej a jeho doručením (a úkonmi, ktoré musel okresný súd vykonať v spojitosti   s podaním   odvolania   podľa   §   209   a 210   Občianskeho   súdneho   poriadku) okresný   súd   vykonal   všetky   zákonom   predpokladané   a dovolené   úkony   na   odstránenie právnej   neistoty   sťažovateľa.   Ďalšie   úkony   alebo   postupy   už   okresný   súd   nemohol vykonávať (výnimkou je postup podľa § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý však v tejto veci neprichádzal do úvahy), a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty skončila rozhodnutím vo veci samej za predpokladu, že toto rozhodnutie bude   napokon   konečným   rozhodnutím   vo   veci   samej   aj   napriek   podanému   odvolaniu a vykonaniu riadneho opravného konania.

Rozsudok   okresného   súdu   zo   4.   júla   2001   bol   na   základe   odvolania   odporcu uznesením   Krajského súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 8 Co   138/02, 8 Co 139/02   z 27.   mája   2003   zrušený   a konanie   vo   veci   bolo   zastavené.   Rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 23. júna 2003. Rozhodnutím krajského súdu došlo k právoplatnému skončeniu veci bez toho, aby sa vec akýmkoľvek zákonom dovoleným spôsobom dostala späť na okresný súd.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti už nemohol žiadnym ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh   konania,   prípadne   prieťahy   v ňom a napokon   ani   postup   krajského   súdu.   Tento   stav   veci   viedol   ústavný   súd   k záveru, že sťažnosť podaná proti okresnému súdu je zjavne neopodstatnená. Ústavný súd v tejto spojitosti pripomína, že proti porušovaniu základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa sťažovateľ mohol brániť (do vynesenia rozsudku okresným súdom) podaním podnetu na začatie konania podľa ústavného stavu platného do 1. júla 2001.

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2003