znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 187/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   K.,   K.,   vo   veci   návrhu   na prehodnotenie   uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 529/2012-15 z 24. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 31. decembra 2012   doručené   podanie   J.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   označené   ako „Sťažnosť   II   pre spochybnenie: Ústavy SR“. Ústavný súd vychádzajúc z obsahu podania sťažovateľa dospel k názoru, že jeho úmyslom bolo podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ktorou   sa   domáha „prehodnotenia   uznesenia I. ÚS 529/2012-15 s podporou Listiny 23 /1991 čl. 38/2/“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti detailne opisuje genézu veci, ako aj celý následný priebeh jeho sporu s obchodnou spoločnosťou Východoslovenská energetika, a. s. (ďalej len „žalovaná“),   odvíjajúceho   sa   od   zmluvy   o dielo   podľa   §   536   a nasl.   Obchodného zákonníka,   na   základe   ktorej   bol   právny   predchodca   žalovanej   povinný   zhotoviť   pre sťažovateľa   dielo   –   výstavbu   veternej   elektrárne...   a spracovať   východiskovú   revíznu správu. Sťažovateľ sa žalobou podanou Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) 14. novembra 2003 domáhal od žalovanej odstránenia vád veternej elektrárne. Sťažovateľ sa tiež domáhal zaplatenia sumy 20 749,22 € ako náhrady jeho viacerých nárokov, ktoré mu z titulu   poškodenia   a nefunkčnosti   veternej   elektrárne   mali   vzniknúť.   Konanie   bolo vedené   okresným   súdom   pod   sp. zn. 15 C 188/2003.   V priebehu   konania   sťažovateľ niekoľkokrát menil výšku a rozsah nárokov uplatňovaných proti žalovanej. Okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom sp. zn. 15 C 188/2003 z 27. januára 2010 (ďalej len „rozsudok   okresného   súdu   z 27.   januára   2010“),   ktorým   žalobu   sťažovateľa   zamietol. Okresný súd týmto rozsudkom nepripustil sťažovateľom vykonané zmeny žaloby a zároveň určil,   že   o trovách   konania,   trovách   štátu   a odmene   ustanovenej   právnej   zástupkyne sťažovateľa bude rozhodnuté samostatným uznesením. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský   súd“)   rozsudkom   sp. zn.   2 Co 177/2010   z 24.   marca   2011   tak,   že   potvrdil rozsudok,   ktorým   bola   žaloba   sťažovateľa   zamietnutá,   a vo   zvyšnej   časti   odvolanie odmietol.

Sťažovateľ podal proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku krajského súdu z 24. marca 2011 dovolanie, v ktorom žiadal, aby bol rozsudok krajského súdu v tejto časti zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. O dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 4 Cdo 29/2012 z 22. marca 2012, ktorým   dovolanie   sťažovateľa   odmietol.   Najvyšší   súd   dospel   k názoru,   že   dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a zároveň   nezistil   ani žiadnu   z podmienok prípustnosti   dovolania v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľ,   zastúpený   Advokátskou   kanceláriou   JUDr.   P.   H.,   s. r. o.,   P.,   doručil 25. júna   2012   ústavnému   súdu   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   (ďalej aj „predchádzajúca   sťažnosť“),   v   ktorej   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ústavy,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. Predchádzajúca sťažnosť sťažovateľa smerovala proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 15 C 188/2003   z 27.   januára   2010   a postupu   predchádzajúceho   jeho   vydaniu,   rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 177/2010 z 24. marca 2011 a postupu predchádzajúceho jeho vydaniu, ako aj proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 29/2012 z 22. marca 2012. Ústavný   súd   o predchádzajúcej   sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   uznesením   č. k. I. ÚS 529/2012-15 z 24. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie ústavného súdu“), ktorou   ju   odmietol   (pre   nedostatok   svojej   právomoci,   zjavnú   neopodstatnenosť a oneskorenosť).

Touto sťažnosťou sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd na základe argumentácie v nej obsiahnutej jeho predchádzajúcu sťažnosť preskúmal a znovu vo veci rozhodol.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl. 133   ústavy   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nemožno   podať   opravný prostriedok.

Podľa   § 24   písm. c)   zákona   o ústavnom   súde   návrh   nie   je   prípustný,   ak   sa   ním navrhovateľ domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.

S   prihliadnutím   na   účel   predloženej   sťažnosti   treba   ju   pokladať   za   opravný prostriedok, prostredníctvom ktorého sťažovateľ napáda konkrétne rozhodnutie ústavného súdu. Ústava výslovne vylučuje akýkoľvek opravný prostriedok (riadny alebo mimoriadny), čiže nielen odvolanie, ale napr. aj návrh na obnovu konania, pomocou ktorého by sa dalo uchádzať   o preskúmanie   rozhodnutia   ústavného   súdu.   Neprichádza   preto   do úvahy primerané   použitie   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde)   relevantných   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný   súd   v predmetnej   veci   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti konštatuje, že táto sťažnosť doručená mu 31. decembra 2012 sa týka tých istých konaní okresného súdu,   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu,   ktoré   už   ústavný   súd   posúdil   v súvislosti s predbežným   prerokovaním   predchádzajúcej   sťažnosti   sťažovateľa   24.   októbra   2012 a uznesením č. k. I. ÚS 529/2012-15 ju odmietol (pre nedostatok svojej právomoci, zjavnú neopodstatnenosť a oneskorenosť).

Z uvedeného je zrejmé, že ústavný súd by mal opätovne konať a rozhodovať vo veci, o ktorej už právoplatne rozhodol.

Konanie pred ústavným súdom ako nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je v dôsledku zvolenej podoby špecializovaného a koncentrovaného modelu ústavného   súdnictva   v   Slovenskej   republike   konaním   jednoinštančným   a   rozhodnutia ústavného súdu sú konečné a záväzné pre všetky orgány verejnej moci, fyzické osoby alebo právnické osoby, ktorých sa týkajú. Právomoci a pôsobnosť, ktoré má ústavný súd ústavou a zákonom o ústavnom súde presne vymedzené, nemôže prekračovať. V nadväznosti na to ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   medzi   jeho   oprávnenia   nepatrí rozhodovanie   o   opravných   prostriedkoch   vo   všeobecnosti a fortiori o   opravných prostriedkoch,   ktorými   sa fyzické   osoby   alebo   právnické   osoby   domáhajú   preskúmania rozhodnutí ústavného súdu, proti ktorým podľa čl. 133 ústavy a podľa § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde žiaden opravný prostriedok nie je prípustný.

Ku   skúmaniu   sťažovateľových   argumentov   a k   prehodnoteniu   správnosti   záverov predchádzajúceho uznesenia ústavného súdu č. k. I. ÚS 529/2012-15 z 24. októbra 2012 ústavný súd nemohol pristúpiť, pretože mu v tom zjavne bráni prekážka neprípustnosti jeho sťažnosti v zmysle citovaného ustanovenia § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde. Jeden zo základných princípov právneho štátu, ktorý je pozitívne zakotvený v čl. 2 ods. 2 ústavy, vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany ústavnosti   vychádza   pri   svojej   jurisdikcii   dôsledne   z   uvedeného   princípu   (ktorý   musí rešpektovať každý orgán verejnej moci), a preto, čo sa týka medzí, rozsahu a spôsobu, môže uplatňovať štátnu moc iba v zákonnom a ústavnom rámci. V súlade s ústavnou normou obsiahnutou v čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať   opravný   prostriedok,   ani   zákon   o   ústavnom   súde   možnosť   opravného   konania vo vzťahu k rozhodnutiam ústavného súdu nepripúšťa (obdobne pozri III. ÚS 350/09).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že rozhodnutia ústavného súdu, ktoré sú účastníkmi konania namietané ako protiústavné alebo odporujúce medzinárodným dohovorom,   ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná,   nemožno   preskúmať   v   konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy. O ochranu základných práv a slobôd sa v takomto prípade možno uchádzať iba podľa medzinárodných dohovorov o ľudských právach a základných slobodách   pred   orgánmi   vytvorenými   na   ochranu   práv   priznaných   medzinárodnými dohovormi (mutatis mutandis III. ÚS 320/05).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej neprípustnosť [§ 24 písm. c) zákona o ústavnom súde].

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2013