znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 187/2011-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011 prerokoval sťažnosť B. A., R., zastúpenej advokátom JUDr. S. D., K., vo veci namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 35   ods. 1   a 3,   čl. 36   a   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 a čl. 37 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva   podľa   čl. 26   Medzinárodného paktu   o občianskych   a politických   právach   a   práva podľa čl. 1 Dohovoru o diskriminácii (zamestnaní a povolaní) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8 Sžo 203/2008   a jeho   rozsudkom z 2. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo B. A. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základné právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd v spojení so základným právom na rovnosť v konaní podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd,   ako   aj   jej   právo   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 203/2008 a jeho rozsudkom z 2. apríla 2009 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 8 Sžo 203/2008 z 2. apríla 2009   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. B. A. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   v   sume 254,88   € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov), ktorú jej   j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky   p o v i n n ý   uhradiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. S. D., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č. k. IV. ÚS 187/2011-17 z 12. mája 2011 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť B.   A. (ďalej   len   „sťažovateľka“) v časti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a 3, čl. 36 a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ústava“) a podľa   čl. 36   a   čl. 37 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd (ďalej   len „dohovor“), práva podľa čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) a práva podľa čl. 1 Dohovoru o diskriminácii (zamestnaní a povolaní) (ďalej len „dohovor   o diskriminácii“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len „najvyšší   súd“) v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8 Sžo 203/2008   a jeho   rozsudkom z 2. apríla 2009 (ďalej aj „namietaný rozsudok“ alebo „napadnutý rozsudok“). Vo zvyšnej časti bola sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutá.

Zo   sťažnosti,   z   písomností   k   nej   pripojených   a z ústavným   súdom   vyžiadaných súvisiacich   súdnych   spisov   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   navrhovateľkou   v   konaní o preskúmanie rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Rožňave (ďalej len „ÚPSVaR“),   ktorý   s ňou   rozhodnutím   č. AA/2006/040883-OSÚ   z 1. júna   2006   ukončil štátnozamestnanecký pomer „podľa ust. § 39 ods. 1 písm. a), § 40 ods. 2 písm. a) a § 126 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe...“.

Proti   uvedenému   rozhodnutiu   ÚPSVaR   podala   sťažovateľka   16.   júna   2006 odvolanie,   ktoré   odvolací   orgán   (vedúca   služobného   úradu   ÚPSVaR)   rozhodnutím č. k. AA/2006/085853   zo   16.   októbra   2006   na   základe   stanoviska   „poradnej   komisie“ zamietol a rozhodnutie č. AA/2006/040883-OSÚ z 1. júna 2006 potvrdil.

Dňa 21. decembra 2006 podala sťažovateľka Okresnému súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) návrh „na preskúmanie uvedených rozhodnutí podľa 2. hlavy 5. časti OSP“, avšak okresný súd vec 4. januára 2007 postúpil vecne a miestne príslušnému Krajskému súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“).   Krajský   súd   vyzval   11.   marca   2007 sťažovateľku na doplnenie návrhu a tiež na to, aby si v súlade s § 250 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zvolila advokáta na zastupovanie, pretože v uvedenom konaní sa vyžaduje povinné právne zastúpenie. Na žiadosť sťažovateľky jej krajský súd 16. mája 2007 ustanovil v konaní v jej právnej veci právnu zástupkyňu (advokátku).

Sťažovateľka ďalej uviedla, že následne ustanovená advokátka doplnila jej žalobu «zo dňa 21. 12. 2006, a to písomným podaním doručeným súdu dňa 12. 07. 2007... Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 26. 06. 2008... žalobu zamietol... Súd neprihliadal na skutočnosti, na ktoré sťažovateľka poukázala v žalobe zo dňa 21. 12. 2006 tým spôsobom, že uviedla: „Podrobnosti uvádzam vo svojom odvolaní zo dňa 14. 6. 2006“,   t. j.   v   odvolaní   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   ÚPSVaR   v správnom konaní o skončení štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 01. 06. 2006. Sťažovateľka teda v návrhu na začatie konania vymedzila dôvody žaloby jednak priamo v návrhu na začatie konania a jednak odkazom na dôvody uvedené vo svojom podaní zo dňa 14. 6. 2006, ktoré bolo súčasťou administratívneho spisu.

Súd sa však zaoberal iba dôvodmi, výslovne uvedenými v žalobe zo dňa 21. 12. 2006 a   dôvodmi,   uvedenými   odkazom   na   predošlé   podanie   v administratívnom   spise   sa nezaoberal.

Súd   sa   taktiež   žiadnym   spôsobom   nezaoberal   dôvodmi   žaloby,   ktorými   doplnila návrh na začatie konania ustanovená právna zástupkyňa... písomným podaním doručeným súdu dňa 12. 07. 2007, a to z dôvodu, že tieto dôvody boli žalobkyňou prostredníctvom jej právnej   zástupkyne   uplatnené   po   zákonom   stanovenej   dvojmesačnej   lehote   na   podanie žaloby (§ 250b OSP), pričom súd ustanovil žalobkyni advokátku na zastupovanie v konaní až po dvojmesačnej lehote na podanie žaloby.».

Proti   rozsudku   krajského   súdu   č. k.   6 S/25/2007-62   z   26.   júna   2008   podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala už spomínané skutočnosti, najmä to, „že súd sa nezaoberal   všetkými   vznesenými   námietkami,   ale   iba   tými,   ktoré   boli   výslovne   uvedené v žalobe zo dňa 21. 12. 2006...“.

O   odvolaní   sťažovateľky   proti   rozsudku   krajského   súdu   č. k.   6 S/25/2007-62 z 26. júna 2008 rozhodol najvyšší súdu rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 203/2008 z 2. apríla 2009, ktorým   potvrdil   prvostupňový   rozsudok.   Potvrdzujúci   rozsudok   najvyššieho   súdu   bol sťažovateľke doručený 13. mája 2009, pričom v jeho odôvodnení sa okrem iného uvádza: «Tak ako bolo už vyššie uvedené v konaní podľa druhej hlavy piatej časti žalobca musí byť (až   na   zákonom   stanovené   výnimky)   zastúpený   advokátom   (§ 250a   O. s. p.).   Samotná skutočnosť,   že   v   danej   veci   na   základe   žiadosti   žalobkyne   právny   zástupca   bol   jej ustanovený súdom až po uplynutí lehoty na podanie žaloby (§ 250b ods. 1 O. s. p.) nemôže byť   dôvodom,   aby   mohol   súd   prihliadnuť   k   rozšíreniu   rozsahu   napadnutia   správneho rozhodnutia, nakoľko mu v tom bráni ustanovenie § 250h ods. 1 veta druhá O. s. p. V   tejto   súvislosti   najvyšší   súd   poznamenáva,   že   v   správnom   súdnictve   platí koncentračná zásada. Význam správneho vymedzenia žalobných bodov súvisí s dispozičnou zásadou,   ktorá   platí   v   správnom   súdnictve.   Súdy   v   správnom   súdnictve   nie   sú   treťou inštanciou, ktorá by pokračovala v správnom konaní.

Žalobca síce môže meniť rozsah,   v akom rozhodnutie správneho orgánu napáda a uvádzať príslušné dôvody (žalobné body), avšak rozširovať ich môže len do konca lehoty stanovenej zákonom pre podanie žaloby, t. j. podľa ustanovenia § 250b ods. 1 O. s. p. – do 2 mesiacov   od   doručenia   rozhodnutia   správneho   orgánu   v   poslednom   stupni. Zameškanie lehoty nie je možné odpustiť. Preto nie je možné po uplynutí dvojmesačnej lehoty vznášať v priebehu súdneho konania ďalšie výhrady voči správnemu rozhodnutiu. To znamená,   že   súd   nemôže   prihliadať   k   neskôr   uplatneným   výhradám.   Súd   nemôže prihliadať ani k dôvodom odvolania, ktoré boli uplatnené v správnom konaní.

Vzhľadom na dispozičnú zásadu súd ani nemôže preskúmavať zákonnosť žalobcom napadnutého   rozhodnutia   nad   rámec   vymedzený   žalobcom   v   žalobe   a   tak   z   vlastnej iniciatívy jeho prejav nahradzovať a sám vyhľadávať právne chyby žalobcom napadnutého rozhodnutia.

S   poukazom   na   horeuvedené   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   prvostupňový   súd nepochybil,   ak   sa   nezaoberal   namietanými   skutočnosťami   uvedenými   v   podaniach žalobkyne zo dňa 12. 07. 2007 a 27. 05. 2008.

Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobkyne, pokiaľ namietala, že krajský súd mal postupovať ohľadne novely Zákona o štátnej službe – zákon č. 231/2006 Z. z. podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. Rozhodnutie, či súd preruší konanie a podá návrh ústavnému súdu, aby rozhodol o tom, či je všeobecne záväzný právny predpis v rozpore s ústavou, patrí výlučne do pôsobnosti súdu.

Keďže   krajský   súd   v   rozsahu   dôvodov   uvedených   v   žalobe   dospel   k   záveru,   že rozhodnutie a postup žalovaného „v medziach žaloby“ bol v súlade so zákonom, podľa názoru odvolacieho súdu dôvodne podľa § 250j ods. 1 O. s. p. žalobu zamietol.»

Podľa sťažovateľky porušenie jej v sťažnosti označených práv vyplýva okrem iného z toho, že jej najvyšší súd nepriznal „... ochranu jej práv, ako aj zo skutočnosti, že Najvyšší súd... sa odmietol zaoberať odvolacími dôvodmi, uvedenými žalobkyňou v návrhu na začatie konania   zo dňa 21.   12.   2006   tým   spôsobom,   že v žalobe   poukázala   na svoje   odvolanie zo dňa 14. 6. 2006 voči Rozhodnutiu žalovaného o skončení štátnozamestnaneckého pomeru č. AA 2006/040883-OSÚ,   ktoré   už   bolo   založené   v   administratívnom   spise   správneho orgánu. Súd   mal   za   to,   že   odvolacie   dôvody   mala   žalobkyňa   uviesť   výlučne   v   návrhu na začatie   konania   pred   súdom,   a   že   nemohla   v   žalobe   poukázať   na   svoje   písomné odvolanie zo dňa 14. 6. 2006 voči prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu, ktoré sa nachádza v administratívnom spise, ktorý bol súdu doložený...

... tento názor Najvyššieho súdu... nie je správny a žalobca môže predmet konania v návrhu   na   začatie   konania   vymedziť   priamo   písomne   v   žalobe   alebo   za   účelom zamedzeniu duplicitnosti podaní môže žalobca taktiež odkázať na svoje písomné podanie, ktoré je určiteľné a identifikovateľné a je súčasťou administratívneho spisu.

... že súd si vymedzenie predmetu konania žalobcom vysvetlil reštriktívne, pričom súdu   nič   nebránilo   oboznámiť   sa   s   dôvodmi   žaloby,   aj   keď   sa   obsah   tejto   písomnosti nachádza v administratívnom spise (spomínané odvolanie žalobkyne zo dňa 14. 6. 2006), ktorý   je   súčasťou   súdneho   spisu,   keďže   správny   orgán   doložil   súdu   pri   rozhodovaní o žalobe kópiu celého administratívneho spisu.“.

Sťažovateľka napokon uviedla, že „súd sa však s týmto názorom nestotožnil, čím bol predmet konania súdom vyložený príliš úzko, čo spôsobilo to, že žalobkyni bola súdom odňatá možnosť konať pred súdom, keďže sa konalo iba o časti jej návrhu na začatie konania a časť dôvodov žaloby, ozrejmená v pripojenom spise správneho orgánu, ostala súdom neprejednaná a súd o nej nerozhodol.

Tiež sa Najvyšší súd... ako aj Krajský súd... odmietli zaoberať Doplnením žaloby, doručeným súdu 12. 7. 2007, ktoré súdu doložila súdom ustanovená advokátka... v lehote 2 mesiacov od svojho ustanovenia, pričom JUDr. A. bola sťažovateľke súdom ustanovená až po uplynutí 2-mesačnej lehoty na podanie žaloby. Odmietnutie Doplnenia žaloby bolo odporcami   odôvodnené   jednoducho   tým,   že   bolo   doložené   po   lehote,   zakotvenej   v   ust. § 250b ods. 1 OSP.

Máme   za   to,   že   ak   súd   neakceptoval   doplnenie   žaloby   právnou   zástupkyňou žalobkyne, porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie a odňal jej možnosť konať pred súdom, keďže pri akceptovaní vyššie uvedeného názoru súdu bola advokátka žalobkyni ustanovená de facto zbytočne.“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 203/2008 a jeho rozsudkom z 2. apríla 2009 boli porušené jej v sťažnosti označené práva. Súčasne žiadala zrušiť rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.   8 Sžo 203/2008   z   2.   apríla   2009   a   vrátiť   mu   vec   na   ďalšie   konanie.   Ďalej   sa domáhala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie „vo výške 10.000,- €“ a úhrada trov právneho zastúpenia.

II.

Na výzvu ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde z 30. mája 2011 sa   k sťažnosti   vyjadril   predseda   najvyššieho   súdu   poukazujúc   v celom   rozsahu na odôvodnenie   napadnutého   rozsudku,   najmä na   dôvody,   pre   ktoré   potvrdil   rozsudok krajského   súdu   č. k.   6 S/25/2007-62   z 26.   júna 2008   ako   vecne   správny.   Podľa   názoru najvyššieho   súdu   nebola   sťažovateľke   jeho   postupom   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 8 Sžo 203/2008 ani jeho rozsudkom z 2. apríla 2009 odňatá možnosť konať pred súdom, a preto nedošlo ani k namietanému porušeniu jej práv označených v sťažnosti. Najvyšší súd vzhľadom na to navrhol, „aby sťažnosť sťažovateľky bola ako nedôvodná odmietnutá“. Najvyšší súd napokon súhlasil s tým, aby ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v tejto veci od verejného ústneho pojednávania.

K vyjadreniu   najvyššieho   súd   zaujala   stanovisko   sťažovateľka   prostredníctvom svojho   právneho   zástupcu   zotrvávajúc   na   skutkovom   a právnom   odôvodnení   svojej sťažnosti a v plnom rozsahu poukazujúc na dôvody v nej obsiahnuté. Rovnako ako najvyšší súd   aj   sťažovateľka   súhlasila   s tým,   aby   ústavný   súd   vo   veci   rozhodol   bez   nariadenia verejného ústneho pojednávania.

Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde so súhlasom účastníkov upustil   v   danej   veci   od verejného ústneho   pojednávania,   pretože   dospel   k   názoru,   že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

III.1   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 36   ods. 1   listiny   sa   každý   môže   domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy   v   spojení   s čl. 51   ods. 1   ústavy).   Táto   povinnosť   všeobecných   súdov   vzhľadom na ich   postavenie   ako   primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodné záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (pozri   napr.   III. ÚS 79/02)   zahŕňa zároveň   požiadavku   rešpektovania   procesných   garancií   spravodlivého   súdneho   konania vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj pri rozhodovaní v danej veci.

Sťažovateľka tvrdí, že jej v sťažnosti označené práva boli porušené tým, že v konaní, ktoré   predchádzali   vydaniu   namietaného   rozsudku,   sa   konajúce   súdy   nezaoberali odvolacími dôvodmi uvedenými „v jej návrhu na začatie konania“ z 21. decembra 2006, v ktorom   poukázala na svoje odvolanie zo 14. júna 2006 proti   rozhodnutiu žalovaného o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, a tiež tým, že konajúce súdy   sa   nezaoberali doplnením žaloby doručeným krajskému súdu 12. júla 2007 s odôvodnením, že uplynula dvojmesačná   lehota   na   podanie   žaloby   v zmysle   § 250b   ods. 1   OSP,   hoci   predmetnú písomnosť predložila súdom   ustanovená advokátka v lehote dvoch   mesiacov od svojho ustanovenia.   V tejto   súvislosti   upriamuje   pozornosť   aj   na   to,   že   advokátka   jej   bola ustanovená až po uplynutí uvedenej dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby.

V spojitosti   s uvedeným   bolo   úlohou   ústavného   súdu   preskúmať,   či   napadnutým rozsudkom   mohlo   v dôsledku   sťažovateľkou   formulovaných   pochybení   v postupe najvyššieho   súdu,   resp.   v dôsledku   podľa   nej   nesprávnych   záverov   vyslovených v napadnutom   rozsudku (za   ktoré   považuje   nesprávnu   interpretáciu   § 250b   ods. 1   OSP v spojení s § 250h ods. 1 OSP) dôjsť k porušeniu v sťažnosti označených práv.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   okrem   iného   uviedol,   že „v konaní podľa druhej hlavy piatej časti žalobca musí byť (až na zákonom stanovené výnimky) zastúpený advokátom (§ 250a O. s. p.). Samotná skutočnosť, že v danej veci na základe žiadosti žalobkyne právny zástupca bol jej ustanovený súdom až po uplynutí lehoty na podanie žaloby (§ 250b ods. 1 O. s. p.), nemôže byť dôvodom, aby mohol súd prihliadnuť k   rozšíreniu   rozsahu   napadnutia   správneho   rozhodnutia,   nakoľko   mu   v   tom   bráni ustanovenie § 250h ods. 1 veta druhá O. s. p... Vzhľadom na dispozičnú zásadu súd ani nemôže preskúmavať zákonnosť žalobcom napadnutého rozhodnutia nad rámec vymedzený žalobcom v žalobe a tak z vlastnej iniciatívy jeho prejav nahradzovať a sám vyhľadávať právne   chyby   žalobcom   napadnutého   rozhodnutia.   S   poukazom   na   horeuvedené   podľa názoru   odvolacieho   súdu   prvostupňový   súd   nepochybil,   ak   sa   zaoberal   namietanými skutočnosťami uvedenými v podaniach žalobkyne zo dňa 12. 07. 2007 a 27. 05. 2008.“.

Z uvedeného   vyplýva,   že podľa   právnych   záverov   vyslovených   v   napadnutom rozsudku sa lehota dvoch mesiacov plynúca od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni podľa § 250b ods. 1 OSP vzťahuje aj na prípady, keď súd ustanoví účastníkovi konania advokáta aj po uplynutí uvedenej lehoty.

V nadväznosti   na   to   sa   musel   ústavný   súd   vysporiadať   s tým,   či   najvyšší   súd v uvedenom prípade aplikoval ustanovenia § 250b ods. 1 OSP v spojení s § 250h ods. 1 OSP ústavne konformným spôsobom rešpektujúc účel a zmysel uvedenej právnej normy.

Podľa § 250a OSP žalobca musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý zaňho na súde koná; to neplatí vo veciach, v ktorých je daná vecná príslušnosť okresného súdu, alebo ak ide o preskúmanie rozhodnutia a postupu vo veciach zdravotného poistenia, sociálneho zabezpečenia vrátane nemocenského poistenia, dôchodkového zabezpečenia, štátnych sociálnych dávok, sociálnej pomoci a poistenia v nezamestnanosti, aktívnej politiky trhu práce a garančného fondu, poskytovania   zdravotnej   starostlivosti,   vo   veciach   priestupkov   a   vo   veciach   azylu a doplnkovej ochrany.

Podľa § 250b ods. 1 OSP žaloba (proti rozhodnutiu správneho orgánu) sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty nemožno odpustiť.

Podľa § 250h ods. 1 OSP až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutia správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b ods. 1.

Účelom   § 250h   ods. 1   OSP   je   zakotviť   koncentračnú   zásadu   v   rámci   konania o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, na základe ktorej už žalobca v priebehu tohto konania nemôže rozšíriť jeho predmet, len ho obmedziť.

Súčasťou doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého postup   súdu   rešpektujúci práva   a právom   chránené záujmy účastníkov   konania v prípade   podania   neperfektnej   žaloby   o   preskúmanie   rozhodnutia   správneho   orgánu, resp. žaloby   nespĺňajúcej   všetky   zákonné   náležitosti,   znamená,   že   koncentračná   zásada vyjadrená v § 250h ods. 1 OSP nadobudne účinnosť až po doplnení podania sťažovateľom podľa § 43 OSP v spojení s § 246c OSP, a to aj v prípade, ak k odstráneniu nedostatkov podanej žaloby dôjde až po lehote uvedenej v § 250b ods. 1 OSP (I. ÚS 224/09). O obdobnú situáciu išlo aj v okolnostiach danej veci, a keďže ústavný súd rešpektuje svoje vlastné rozhodnutia, nie je mu v tomto prípade známy žiaden dôvod, pre ktorý by sa mal odkloniť od svojej predchádzajúcej judikatúry.

Ústavný   súd   ďalej   poznamenáva,   že   povinnosť   obrátiť   sa   na   vyšší   súd prostredníctvom   advokáta,   ak   účastník   konania   sám   nemá   právnické   vzdelanie   (ktorú možno nájsť ustanovenú v právnom systéme viacerých členských štátov Rady Európy), je v súlade   s   povinnosťou   Slovenskej   republiky   zabezpečiť   účinné   právne   prostriedky nápravy pred národným orgánom každému, koho práva a slobody priznané ústavou alebo medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách boli porušené.

Pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   ústavný   súd   uprednostňuje   materiálne   poňatie právneho štátu, pričom pri interpretácii a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslu a   účelu   príslušnej   právnej   úpravy   a   dbá   o   to,   aby   prijaté   riešenie   bolo   akceptovateľné aj z hľadiska   všeobecne   ponímanej   spravodlivosti   (m. m.   IV. ÚS 1/07,   I. ÚS 57/07, IV. ÚS 182/07).   Výklad   relevantných   právnych   noriem   nemôže   byť   taký   formalistický, aby sa   ním   v   konečnom   dôsledku   nielen   zmaril   účel   požadovanej   súdnej   ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.

Právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého v konaní, v ktorom   je vyžadované povinné   zastúpenie   žalobcu,   ktorý   nemá   právnické   vzdelanie,   advokátom,   dvojmesačná lehota podľa § 250b ods. 1 OSP, v ktorej môže žalobca podľa 250h ods. 1 OSP rozšíriť rozsah   napadnutia   správneho   rozhodnutia,   plynie   bez   ohľadu   na   to,   či   súd   na   žiadosť ustanovil   žalobcovi   advokáta,   popiera   podľa   názoru   ústavného   súdu   účel   povinného zastúpenia advokátom v správnom súdnictve, resp. účel základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 37 ods. 2 listiny a vzhľadom na to vybočuje z medzí ústavne konformného   výkladu   a   aplikácie   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku (predovšetkým   jeho   § 250b   ods. 1   a   § 250h   ods. 1).   Obdobný   záver   bol   vyslovený aj v uznesení   najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho   sp. zn.   5 Cdo 151/2009   z 27.   júla 2010, v ktorom najvyšší súd v spojitosti s tým zároveň uviedol, že „ak súd síce formálne koná v medziach práva, ale prostredníctvom jeho realizácie neguje obsah jeho ustanovení, ide síce o výkon práva, ale o chybný výkon práva“.

Druhá námietka sťažovateľky smeruje proti postupu konajúcich súdov, ktoré podľa nej prihliadli iba na skutočnosti uvedené v návrhu na začatie konania z 21. decembra 2006 označenom ako „Preskúmanie rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru – odvolanie“, nie však ku skutočnostiam, ktoré uvádzala v odvolaní proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu zo 14. júna 2006, ktoré k návrhu na začatie konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov priložila a na ktoré sa v návrhu aj odvoláva.

V odôvodnení namietaného uznesenia najvyšší súd vyslovil názor, že „Vzhľadom na dispozičnú   zásadu   súd   ani   nemôže   preskúmavať   zákonnosť   žalobcom   napadnutého rozhodnutia nad rámec vymedzený žalobcom v žalobe a tak z vlastnej iniciatívy jeho prejav nahradzovať a sám vyhľadávať právne chyby žalobcom napadnutého rozhodnutia.“.

Ústavný súd sa s týmto názorom nestotožňuje poukazujúc jednak na to, že najvyšší súd mal zohľadniť skutočnosť, že sťažovateľka formulovala svoju žalobu v danej veci bez právneho zástupcu, ale aj na to, že ak zákon výslovne ukladá súdu povinnosť (§ 250d ods. 1 OSP)   vyžiadať   si   administratívny   spis   žalovaného   správneho   orgánu,   odvolávanie   sa na dispozičnú   zásadu   a v nadväznosti   na   to   nevysporiadanie   sa   so   skutočnosťami,   ktoré sťažovateľka uvádzala v odvolaní proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu zo 14. júna 2006 (a ktoré k návrhu na začatie konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov   priložila)   s tým,   že   súd   sa   môže   zaoberať   iba   s námietkami   vymedzenými „žalobcom v žalobe“, považuje ústavný súd za ústavne neakceptovateľné.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že uvedené právne názory vyslovené v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 203/2008 z 2. apríla 2009 predstavujú ústavne neprijateľný výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (predovšetkým § 250b ods. 1 a § 250h ods. 1).

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok svojimi účinkami porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých reálne uplatnenie, zabezpečenie a realizácia vylučujú taký postup a rozhodnutie, ktoré najvyšší súd vyniesol 2. apríla 2009 pod sp. zn. 8 Sžo 203/2008, bolo potrebné rozhodnúť o porušení označených práv sťažovateľky tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

III.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   právnu   pomoc   podľa čl. 37   ods. 2   listiny,   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   konania   podľa   čl. 37 ods. 3 listiny a práva na rovnaké zaobchádzanie podľa čl. 26 paktu a čl. 1 dohovoru o diskriminácii

III.2.1 Podľa čl. 37 ods. 2 listiny má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny sú všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Základné právo na právnu pomoc sa priznáva každému, fyzickej osobe aj právnickej osobe, štátnemu orgánu, ak vystupuje v spore ako žalovaná strana. Hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47 ods. 2 ústavy (súdy, iné štátne orgány,   orgány   verejnej   správy)   majú   zodpovedajúcu   povinnosť   nebrániť   účastníkovi, aby v konaní pred nimi využíval právnu pomoc. Základné právo na právnu pomoc trvá až do skončenia konania, t. j. do právoplatného rozhodnutia (II. ÚS 78/03).

Sťažovateľke síce bola v konaní o jej žalobe o preskúmanie rozhodnutí správnych orgánov   na   základe   jej   žiadosti   ustanovená   právna   zástupkyňa   z radov   advokátov (uznesením krajského súdu č. k. 6 S/25/2007-35 zo 16. mája 2007), ale ako už ústavný súd uviedol, právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého v konaní, v ktorom je vyžadované povinné   zastúpenie   žalobcu,   ktorý   nemá   právnické   vzdelanie,   advokátom,   dvojmesačná lehota podľa § 250b ods. 1 OSP, v ktorej môže žalobca podľa 250h ods. 1 OSP rozšíriť rozsah   napadnutia   správneho   rozhodnutia,   plynie   bez   ohľadu   na   to,   či   súd   na   žiadosť ustanovil žalobcovi advokáta, popiera účel povinného zastúpenia advokátom v správnom súdnictve.

Najvyšší súd preto podľa názoru ústavného súdu uvedenou ústavne nekonformnou interpretáciou a aplikáciou príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku zasiahol aj do   podstaty   a zmyslu   základného   práva   sťažovateľky   na právnu   pomoc podľa   čl. 37 ods. 2 listiny.

Zásada   rovnosti   občanov   pred   zákonom   ustanovená   v   čl. 12   ods. 1   ústavy   sa v občianskom súdnom konaní transformuje do zásady rovnosti účastníkov konania (čl. 37 ods. 3 listiny) a vzťahuje sa na všetky materiálne a procesné zákony a na každého. Rovnosť pred súdom je len výrazom rovnosti strán pred zákonom, v tomto prípade pred Občianskym súdnym poriadkom. Z toho vyplýva, že rovnosť pred zákonom a rovnosť pred súdom je obsahom toho istého pojmu a znamená rovnaké postavenie oboch   procesných   strán   pri aplikácii   hmotných   i   procesných   predpisov   ktorýmkoľvek   súdom   voči   ktorémukoľvek účastníkovi konania. Zásada   rovnosti   strán   v   civilnom   procese   sa   prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, III. ÚS 63/06).

Keďže jedným z účelov práva na právnu pomoc je zabezpečiť rovnosť účastníkov konania a ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd namietaným rozsudkom zasiahol do podstaty a zmyslu základného práva sťažovateľky na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny, ktoré súvisí s vytvorením podmienok na rovnosť účastníkov v súdnom konaní, bolo nutné   v spojitosti   s tým   vysloviť   aj   porušenie   základného   práva   garantovaného   v čl. 37 ods. 3 listiny (bod 1 výrokovej časti tohto nálezu).

III.2.2 Podľa čl. 26 paktu všetci sú si pred zákonom rovní a majú právo na rovnakú ochranu   zákona   bez   akejkoľvek   diskriminácie.   Zákon   zakáže   akúkoľvek   diskrimináciu a zaručí   všetkým   osobám   rovnakú   a   účinnú   ochranu   proti   diskriminácii   z   akýchkoľvek dôvodov, napr. podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného presvedčenia, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku a rodu.

Podľa   čl. 1   dohovoru   o diskriminácii   na   účely   dohovoru   o diskriminácii výraz „diskriminácia“ zahŕňa:

a) akékoľvek rozlišovanie, vylučovanie alebo dávanie prednosti založené na rase, farbe   pleti,   pohlaví,   náboženstve,   politických   názoroch,   národnostnom   alebo   sociálnom pôvode,   ktoré   má   za   následok   znemožnenie   alebo   porušenie   rovnosti   príležitostí   alebo zaobchádzania v zamestnaní alebo povolaní;

b)   akékoľvek   iné   rozlišovanie,   vylučovanie   alebo   dávanie   prednosti,   ktoré   má za následok   znemožnenie   alebo   porušenie   rovnosti   príležitostí   alebo   zaobchádzania v zamestnaní   alebo   povolaní,   ktoré   môže   určiť   zúčastnený   členský   štát   po   prerokovaní s reprezentatívnymi organizáciami zamestnávateľov a pracovníkov, pokiaľ také organizácie existujú, a s inými príslušnými orgánmi.

Pokiaľ ide o namietané porušenie princípu zákazu diskriminácie podľa čl. 26 paktu a čl. 1 dohovoru   o diskriminácii, ústavný   súd   konštatuje,   že   vyslovenie   porušenia základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny), na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny v spojení so základným právom na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je postačujúce na zabezpečenie nápravy vo veci a poskytnutie účinnej ochrany sťažovateľke. Podrobnejšie zaoberanie sa dôvodmi namietaného porušenia práva na rovnaké zaobchádzanie podľa čl. 26 paktu, resp. čl. 1 dohovoru o diskriminácii by podľa   názoru   ústavného   súdu   presahovalo   rámec   jeho   subsidiárnej   funkcie   pri   ochrane ústavou   chránených   práv   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   a preto   sa   obmedzil vo výrokovej časti tohto nálezu len na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny), čl. 37 ods. 2 v spojení s čl. 37 ods. 3 listiny   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   (podobne II. ÚS 209/06)   a vo   vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 26 paktu, resp. čl. 1 dohovoru   o diskriminácii sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 13 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 203/2008 a jeho rozsudkom z 2. apríla 2009 ústavný súd uvádza, že z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom. Uplatňovanie práva vyplývajúceho   z   čl. 13   dohovoru   musí   preto   nadväzovať na   aspoň   obhájiteľné   tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom   (III. ÚS 38/05). Keďže ústavný súd poskytol   ochranu namietanému porušeniu   práv sťažovateľky, preukázal, že sťažovateľka   má   k   dispozícii   účinný   právny   prostriedok   vnútroštátnej   povahy,   a   preto v tejto časti návrhu sťažovateľky nevyhovel; poznamenáva však, že poskytnúť túto ochranu mal v prvom rade najvyšší súd, tak ako to vyplýva zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu, ktorej predchádza právomoc všeobecných súdov.

III.4 K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   slobodnú   voľbu povolania, uskutočňovanie zárobkovej činnosti podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a základného práva na prácu podľa čl. 35 ods. 3 ústavy

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy má každý právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 35 ods. 3 ústavy občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne   zabezpečuje   občanov,   ktorí   nie   z   vlastnej   viny   nemôžu   toto   právo   vykonávať. Podmienky ustanoví zákon.

Pretože   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   najvyšší   súd   namietaným   rozsudkom a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, porušil základné právo sťažovateľky na súdnu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru, ktorý zároveň zrušil, otvára sa po vrátení veci na ďalšie konanie podľa názoru ústavného súdu priestor na to, aby sa krajský súd sám vyrovnal s ochranou označeného základného práva hmotného charakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľka domáhala vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a 3   ústavy,   nevyhovel   uprednostňujúc   právomoc   všeobecného   súdu   na   ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom,   t. j.   zásadu   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných súdov (bod 4 výroku tohto nálezu), keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľke na ochranu jej základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a 3 ústavy poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu týchto základných práv v rámci sústavy všeobecných súdov.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa   odseku   1   (čl. 127   ods. 1   ústavy,   pozn.),   a   zruší   také   rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody   porušil,   vo   veci   konal.   Ústavný   súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   alebo   ak   je   to   možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), obnovil stav pred porušením.

Keďže ústavný súd rozhodol, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 203/2008 z   2.   apríla   2009 došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy, ústavný súd tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze [§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu)].

Bude úlohou najvyššieho súdu v ďalšom priebehu odvolacieho konania rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k. 6 S/25/2007-62 z 26. júna 2008 takým   spôsobom,   ktorý   bude   ústavne konformný a bude   v   súlade s právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   požadovala,   aby   jej   ústavný   súd   priznal   tiež   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, avšak dôvody, z akých sa ho domáha, bližšie neozrejmila.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k názoru, že konštatovanie porušenia práv sťažovateľky uvedených v bode 1 výroku tohto nálezu je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto sťažovateľke finančné zadosťučinenie nepriznal považujúc samotné vyslovenie porušenia označených práv v danom prípade za dostatočné (podobne napr. m. m. IV. ÚS 22/03, IV. ÚS 142/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľky vychádzal z § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania pozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Podľa   § 1   ods. 3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za I. polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na to ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za   prvý polrok 2009, ktorá bola 721,40 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky, a to za každý úkon po 120,23 €, t. j. spolu v sume 240,46 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 254,88 €.

Uplatnenú úhradu trov konania vzniknutých z dôvodu právneho rozboru veci ústavný súd   nepriznal,   pretože   ich   nepovažoval   za   účelne   vynaložené   náklady   právnej   pomoci v súvislosti s uplatnením ochrany práv sťažovateľky pred ústavným súdom.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2011