znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 187/2010-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď..., Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 a čl. 48 ods. 1   a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky, ako aj práv podľa   čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 365/2004 a jeho rozsudkom zo 17. januára 2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 126/2008 a jeho rozsudkom zo 18. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď...   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2009 doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď... (ďalej len „sťažovateľ), doplnená podaním doručeným

7. januára 2010, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1   Dodatkového   protokolu   k dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   postupom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 S 365/2004   a jeho   rozsudkom   zo   17.   januára   2008   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 126/2008 a jeho rozsudkom z 18. februára 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Týmito   postupmi   a   rozsudkami   označených   súdov   došlo   k   zamietnutiu   žaloby sťažovateľa   proti   Katastrálnemu   úradu   v B.   (ďalej   len   „žalovaný“)   o preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného   č. Xo 94/04-Pa   z   19.   novembra   2004,   ktorým   bol opravený údaj v katastri nehnuteľností tak, že na liste vlastníctva č. 3820, na ktorom sú evidované stavby na pozemkoch, zrušil zápis S. (zapísanej ako vlastníka) a ako nového vlastníka zapísal Ž., spol. s r. o.

Sťažovateľ opísal skutkový stav takto: «Sťažovateľ sa stal vlastníkom predmetného majetku (ako fyzická osoba) vedeného na LV č. 3820 k. ú...

Parcela: č.: 17870/3 stavba na pozemku... Parcela: č.: 17870/4 stavba na pozemku... na základe „Zmluvy o predaji časti podniku“ uzatvorenej dňa 30. 4. 1992 medzi FFNM ČSFR a S... (zaregistrovaný v zmysle Hospodárskeho zákonníka dňa 10. 10. 1991) dnes po zmene   názvu   v   zmysle   zákona č. 513/91   Zb.   JUDr.   Ing.   D.   Ď...   pridelený   Českým štatistickým úradom.

Predmetného   majetku   sa   žalobca   nikdy   a   žiadnym   zákonným   spôsobom   nevzdal, nikomu nepredal a nikomu nedaroval!!

Vlastníctvo   k   nehnuteľnostiam   bolo   zapísané   na   sťažovateľa   (nezrušiteľnou) záznamovou   listinou   a   to   uzatvorenou   „Zmluvou   o   predaji   časti   podniku“   zo   dňa

30. 4. 1992, ktorá nepodliehala registrácii ŠN s poukazom na ust. § 19 ods. 3 zák. č. 92/92 Zb. To má ten dôsledok, že pokiaľ sťažovateľ nepodpísal „návrh na vklad vlastníckeho práva“ v zmysle katastrálneho zákona s poukazom na ust. § 133 ods. 2 OZ, a o vlastníctve k týmto nehnuteľnostiam právoplatne nerozhodol v občiansko-súdnom konaní žiadny súd, vlastníctvo takto nadobudnutého majetku nemohlo byť prepísané – prevedené na žiadny iný právny subjekt, iba ak v rozpore so zákonom!!!

Z nepochopiteľných dôvodov (bez akejkoľvek spôsobilej listiny na zmenu vlastníctva) Správa katastra... prepísala vlastníctvo predmetných nehnuteľnosti na Ž., s. r. o... a ako záznamovú listinu „správny orgán“ použil Rozsudok NS SR sp. zn. 6 Obo 62/03 zo dňa 24. 9.   2003,   ktorým   otázka   vlastníctva   riešená   nebola,   čoho   dôkazom   je   výrok   tohto rozsudku!! Vo výroku tohto rozsudku nie je označená žiadna nehnuteľnosť, a preto tento rozsudok nemohol byť použitý ako záznamová listina na prevod vlastníctva. Napriek tomu, správny   orgán   nehnuteľnosti   na   Ž.,   s. r. o.,   prepísal   (najskôr)   na   základe   rozsudku č. 6 Obo 62/2003 (opakujeme), ktorým nebolo rozhodnuté o vlastníctve k žiadnemu majetku, dôkazy sú v spise.

Na základe protestu Okresného prokurátora B. sp. zn. Pd 2027/04-9 zo dňa 16. 6. 2004, správny orgán vydal „Rozhodnutie“ pod č. Z-981/04 dňa 20. 7. 2004, na základe ktorého vrátil späť vlastníctvo nehnuteľností na sťažovateľa – žalobcu (čo bolo jediným možným zákonným riešením správneho orgánu)!

Sme   toho   názoru,   že   „Rozhodnutie“   správneho   orgánu   nemohol   zrušiť   správny orgán, ktorý rozhodnutie vydal, ale toto rozhodnutie mohol zrušiť iba súd.

Správny   orgán   opäť   prepísal   vlastníctvo   predmetných   nehnuteľností   (v   rozpore so zákonom) na Ž., s. r. o., avšak na prevod vlastníctva použil ako záznamovú listinu a to „Dodatok spoločenskej zmluvy“ spoločnosti Ž., s. r. o., zo dňa 23. 11. 1992 napriek tomu, tento   dodatok   spoločenskej   zmluvy   nie   je   listinou   spôsobilou   na prevod   vlastníctva   a takouto listinou nie je ani Rozsudok NS SR č. 2 Obo 170/96 zo dňa 14. 5. 1997, čo správny orgán sám potvrdil v odôvodnení Rozhodnutia Krajského katastrálneho úradu v B. č. k. Katastr-41-621-2/99-LK   dňa   12. 11. 2001   a v rozhodnutí   Katastr-5-29-2/98   -LK   zo   dňa 14. 7.   1999.   Tieto   rozhodnutia   správny   orgán   sám   vydal,   avšak   v   ďalšom   konaní   (v naprosto rovnakom predmete sporu, ale o iných nehnuteľnostiach) tieto svoje rozhodnutia neakceptoval!!

V   týchto   rozhodnutiach   správny   orgán   konštatuje,   že   spoločenská   zmluva   a   jej dodatok č. 1 zo dňa 23. 11. 1992 nespĺňa náležitosti požadované ust. § 37 OZ pre určitosť právneho   úkonu,   keď   nehnuteľnosti   nie   sú   v   nej   presne   identifikované.   Nespĺňa   ani náležitosti § 36, § 42 ods. 1 Katastrálneho zákona a § 39 vyhlášky č. 79/1995 Z. z. v znení neskorších   predpisov,   to   značí,   že   registrovaná   zmena   spoločenskej   zmluvy   zo   dňa 23. 11. 1992 pod č. RI 587/92 z 28. 12. 1992 nespĺňa podmienky pre vykonanie záznamu na zmeny vlastníctva v prospech Ž., s. r. o. (v tej dobe už v konkurze).»

Sťažovateľ na správnom orgáne v predmetnom spore neuspel a neuspel ani krajský prokurátor podaním protestu v jeho prospech, preto 3. decembra 2004 podal na krajskom súde   žalobu   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného   č. Xo94/04-Pa z 19. novembra 2004, ktorým žalovaný opravil údaj v katastri nehnuteľností tak, že na liste vlastníctva č. 3820, na ktorom sú evidované stavby na pozemkoch, zrušil zápis S. (zapísanej ako vlastníka) a namiesto nej zapísal ako nového vlastníka Ž., spol. s r. o.

Porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1   dodatkového   protokolu   podľa   sťažovateľa   spočíva   v   tom,   že „nesprávnym a nezákonným rozhodnutím   oboch súdov sťažovateľ   nemal možnosť   užívať svoj majetok od nezákonného rozhodnutia správneho orgánu až do súčasnosti“.

Sťažovateľ je toho názoru, že bolo porušené aj jeho základné právo na zákonného sudcu   podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, čo vyvodzuje z toho, že „zákonná sudkyňa JUDr. B. vytýčila   pojednávanie   na   26. 7. 2007“,   ktoré   však   bolo   odročené   na 17. január   2008. Sťažovateľovi bolo 6. novembra 2007 doručené predvolanie na pojednávanie nariadené na 17. január 2008, ktoré „zaslala už ako predsedkyňa senátu JUDr. V. bez vyjadrenia, prečo nám bol odňatý zákonný sudca JUDr. B.“. Takýto postup krajského súdu mal podľa názoru sťažovateľa „za následok   nesprávne,   nezákonné   a   hlavne   nespravodlivé   rozhodnutie   vo veci, čím bol porušený čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

Podľa   sťažovateľa   konanie   trvajúce   na   oboch   stupňoch   viac   ako „4 roky a 2 mesiace“ zakladá   aj   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a taktiež aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   odôvodnil   porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že keďže konanie správneho orgánu (žalovaného) bolo podľa jeho názoru   nezákonné, «čo   súdy   prvého a   druhého stupňa   neakceptovali,   a   preto rozsudky oboch súdov sú postihnuté vadou „nespravodlivého rozhodnutia“... teda sú nezákonné!».

Sťažovateľ   podal   v predmetnej   veci   dovolanie.   Dovolacie   konanie   však   bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 113/2009 z 23. septembra 2009 zastavené, pretože „zo žiadneho ustanovenia Piatej časti OSP – Správne súdnictvo – nevplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve...“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:«1/ Krajský súd v Bratislave ako porušovateľ v 2. rade vo veci č. k. 1 S 365/2004 zo dňa 17. 1. 2008 a Najvyšší súd Slovenskej republiky ako porušovateľ v 1. rade vo veci č. k. 6 Sžo 126/2008 zo dňa 16. 2. 2009 porušili právo sťažovateľa:

JUDr. Ing. D. Ď..., aby sa jeho vec verejne (za jeho prítomnosti) prerokovala bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 1, a 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jeho záležitosti v spravodlivom súdnom spore v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj porušenie čl. 20   ods. 1,   3   a   4   Ústavy   SR   a v náväznosti   na   porušenie   čl. 1   ods. 1   dodatkového protokolu k Dohovoru.

2/ Žiadame, aby Ústavný súd SR vydal „NÁLEZ“, ktorým zruší Rozsudok NS SR sp. zn. 6 Sžo 128/2008 zo dňa 18. 2. 2009 a zruší aj Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 365/2004-137 zo dňa 17. 1. 2008 a vráti vec súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

3/ JUDr. Ing. D. Ď. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 500,- Eur, ktoré je Najvyšší súd SR a Krajský súd v Bratislave povinný spoločne a nerozdielne zaplatiť   sťažovateľovi   od   právoplatnosti   nálezu ÚS SR   na   účet   jeho   právneho   zástupcu JUDr. Jozefa Holiča..., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4/   Najvyšší   súd   Slovenskej   SR   a   Krajský   súd   v   Bratislave   sú   povinní   spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 289,64 Eur, na účet advokáta..., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ÚS SR.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môžu odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ   v   odôvodnení   sťažnosti   namietal   porušenie   viacerých   práv,   a   to základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľ je zastúpený právnym zástupcom z radov advokátov. Právny zástupca v petite sťažnosti však uplatňuje iba vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Vzhľadom na to, že ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti, zaoberal sa iba namietaným porušením práv uvedených v petite sťažnosti.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom...

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v   nevyhnutnej miere a   vo verejnom   záujme, a to   len na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd poukazuje na to, že v rámci prípravy predbežného prerokovania veci sa oboznámil s viacerými súvisiacimi súdnymi spismi sťažovateľa vedenými ústavným súdom, ako aj s na vec sa vzťahujúcim spisovým materiálom krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 S 365/2004   a   jeho rozsudkom zo 17. januára 2008

Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva   podľa   čl. 1   ods. 1   dodatkového   protokolu   postupom   krajského   súdu   ako prvostupňového súdu a jeho rozsudkom zo 17. januára 2008 v napadnutom konaní, ústavný súd vychádzal zo skutočnosti, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   je   založená   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   limituje   výkon   tejto   jeho právomoci. Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy, t. j. právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Proti rozsudku krajského súdu zo 17. januára 2008 bol sťažovateľ oprávnený podať (a aj podal) riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 Sžo 126/2008   a jeho rozsudkom z 18. februára 2009

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   je   tiež   posúdiť,   či   tento   nie   je   zjavne neopodstatnený.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   (m. m.   II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo zisteného skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody   (m. m.   I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Vzhľadom   na uvedené   bolo   úlohou   ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní posúdiť, či sťažnosť sťažovateľa nie je v časti, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv namietaným postupom a rozsudkom najvyššieho súdu, zjavne neopodstatnená. Z toho   dôvodu   ústavný   súd   preskúmal   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu,   ako aj relevantnú časť napadnutého rozsudku krajského súdu, na správnosť ktorého najvyšší súd v rozsudku poukázal a stotožnil sa s ním.

Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo „rozhodnutie katastrálnych orgánov v konaní o oprave chyby v katastrálnom   operáte podľa   § 59 ods. 1 písm. a/ katastrálneho   zákona,   podľa   ktorého správa katastra aj bez návrhu opraví údaje katastra, ak sú v rozpore s verejnou listinou alebo   s   inou   listinou,   alebo   s   výsledkami   prešetrovania   zmien   údajov   katastra,   alebo s výsledkami revízie údajov katastra“.

Najvyšší   súd   ďalej   vysvetľuje,   že   inštitút   opravy   chyby   v katastrálnom   operáte „v zmysle   ustanovenia   § 59   ods. 1   písm. a)   katastrálneho   zákona   slúži   výlučne na zosúladenie   údajov   katastra   nehnuteľnosti   s verejnými   a   inými   údajmi   katastra nehnuteľností.

Podľa § 59 ods. 4 katastrálneho zákona oprava chýb v katastrálnom operáte nemá vplyv na vznik, zmenu ani na zánik práv k nehnuteľnostiam; to neplatí, ak ide o opravu podľa § 59 ods. 1 písm. a/ a § 78 ods. 1.“.

Najvyšší súd ďalej uvádza, že «Opravou údajov katastra podľa ustanovenia § 59 ods. 1 písm. a/ katastrálneho zákona však nemožno riešiť spor o vlastníctvo.

Rozhodnutie vydané podľa citovaného ustanovenia „nemá hmotnoprávne, ale len evidenčné   účinky,   samo   osebe   nerieši   konečným   spôsobom   otázku“,   kto   je   vlastníkom nehnuteľností, resp. kto má vecné právo k nehnuteľnosti.

Všetky údaje o právnych vzťahoch k nehnuteľnosti zapísané v katastri, o ktorých oprávnený tvrdí, že alebo nezodpovedajú súčasnému právnemu stavu, že k ich zápisu došlo bez platného právneho dôvodu, že boli zápisom v katastri vo svojich právach ukrátení, zbavení možnosti s nehnuteľnosťou nakladať alebo k nej vykonávať iné právo a vyžadujú preto   zmenu   zápisu   v   katastri,   nemožno   odstrániť   opravou   chyby   nebo   zmenou   zápisu postupom podľa § 59 katastrálneho zákona. Právnym prostriedkom k dosiahnutiu zmeny zápisov v katastru nehnuteľností tak, aby zápisy zodpovedali právnemu stavu, je určovacia žaloba   podľa   § 80   písm. d   OSP,   nie   žaloba   o   výmaz   či   na   zrušenie   právneho   vzťahu zapísaného v katastri nehnuteľností.».

V   nadväznosti   na   právne   závery   krajského   súdu   najvyšší   súd   v   odôvodnení napadnutého   (potvrdzujúceho)   rozsudku   uviedol,   že «obsahom   pripojených administratívnych spisov a súdneho spisu odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel   k   záveru,   že   námietky   žalobcu   o   nesprávnosti   rozhodnutí   žalovaných   správnych orgánov neobstoja.

Aj podľa názoru odvolacieho ani jedno zo súdnych rozhodnutí označených žalobcom sa netýka priamo a výlučne nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania, nie je nimi určené vlastnícke právo k nim a nemajú ani vplyv na platnosť vykonania zápisu zmeny spoločenskej zmluvy. O viazanosti štátnych orgánov právoplatným rozhodnutím bývalého Štátneho notárstva B. z 28. decembra 1992 č. k. RI 587/92, z ktorého vychádzal aj krajský súd, svedčia aj rozsudky Krajského súdu v Bratislave č. k.: 27 S 60/99-37 z 11. januára 2001 a č. k. 27 S 15/98-22 zo 6. októbra 1998 ako aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Sžo KS 151/2006 z 9. júla 2007. Odvolací súd preto opätovne poukazuje na to, že riešenie spornej otázky vlastníctva vyplývajúceho z rozhodnutia štátneho notárstva o   registrácii   spoločenskej   zmluvy   nepatrí   do   právomoci   správneho   orgánu,   ale do právomoci súdu (7 OSP).

Základným cieľom, resp. poslaním konania v správnom súdnictve (v rámci ktorého bol vydaný aj žalobcom napadnutý rozsudok krajského súdu) je preskúmavať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami povedané, treba vziať do úvahy, že správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu   verejnej   správy.   Rozhodnutie   správneho   súdu   je   výsledkom   preskúmavania zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Správny súd nie je správnou inštanciou a nerozhoduje vo veci samej.».

Keďže   najvyšší   súd   sa   stotožnil   s právnym   posúdením   a dôvodmi   uvedenými v napadnutom rozsudku krajského súdu, je odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu potrebné ponímať aj v kontexte odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia. V spojitosti s tým odkazuje ústavný súd aj na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej nadväznosti na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) stabilne zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   označených   práv   sťažovateľa   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu (vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku) je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, v rámci ktorého súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu   v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to,   či   kompetentné   orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobou rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a   procesno-právne   predpisy.   Preto   treba   vziať do úvahy, že správny   súd   nie je súdom   skutkovým,   ale je súdom,   ktorý   posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na   tieto   špecifiká   správneho   súdnictva   ústavný   súd   posudzoval   aj   dôvodnosť   námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Z   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   (ako   aj   napadnutého rozsudku krajského súdu, na ktoré sa v plnom rozsahu odvoláva aj najvyšší súd) vyplýva, že sťažovateľovi   bolo   dostatočne   vysvetlené,   prečo   správny   orgán   začal   konanie   o oprave chyby   v katastri   nehnuteľností   (keď   sporné   nehnuteľnosti   boli   zapísané   do   katastra nehnuteľností až na základe žiadosti sťažovateľa z 21. septembra 1995, teda potom, ako bola   zaregistrovaná   zmena   spoločenskej   zmluvy   o založení   obchodnej   spoločnosti z 23. novembra   1992,   ktorou   sťažovateľ   vniesol   ako   nepeňažný   vklad   majetok S. do spoločnosti   Ž.   spol.,   s r. o.,   v rozsahu,   v akom   ho   nadobudol   na   základe   zmluvy o predaji časti   podniku z 30.   apríla 1992, s výnimkou dvoch   označených   nehnuteľností) a opravil zapísaného vlastníka, ktorým bola S. na nového vlastníka Ž., spol. s r. o. Rovnako ozrejmil sťažovateľovi, že správny orgán už neskúmal spôsobilosť listín z roku 1992 (kúpna zmluva z 30. apríla 1992 a zmena spoločenskej zmluvy o založení obchodnej spoločnosti z 23. novembra 1992), ako ani platnosť rozhodnutia bývalého Štátneho notárstva B. č. k. RI 587/92 z 28. decembra 1992, ktorým bol správny orgán viazaný aj na základe rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 SžoKS 151/2006 z 19. júla 2007, ale len zosúlaďoval vykonané zápisy s nimi. A napokon najvyšší súd správne poukázal na to, že riešenie otázky vlastníctva k predmetným   nehnuteľnostiam   patrí   do   právomoci   všeobecného   súdu,   a nie   správneho orgánu. K uvedenému je potrebné poznamenať, že konanie pred orgánmi správy katastra o oprave chyby nepredstavuje konanie, cieľom ktorého je riešiť otázku vlastníckeho práva ku   konkrétnej   nehnuteľnosti   v   prípade   jej   spornosti.   Spornosť   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam je oprávnený záväzným spôsobom vyriešiť iba všeobecný súd v rámci konania o určovacej žalobe. Odvolací súd teda jednoznačne uviedol, ktoré dôvody ho viedli k záveru, že bolo potrebné potvrdiť napadnutý rozsudok krajského súdu.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatoval, že aj   keď   obsahuje   len   stručné   odôvodnenie   opierajúce   sa   o   zistenia   správnych   orgánov (a krajského súdu), nemožno ho považovať ani za zjavne neodôvodnený, ani za arbitrárny, pričom právne názory, na ktorých je založený, sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnymi   názormi   najvyššieho   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   ich   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými právnymi názormi. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, že v danom prípade najvyšší súd ako správny súd nebol a ani nemohol byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nebolo nahrádzať činnosť správnych orgánov   pri   zisťovaní   skutkového   stavu,   považuje   ústavný   súd   označené   rozhodnutie najvyššieho súdu aj v tomto kontexte za ústavne aprobovateľné.

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   vyhodnotil   ako   zjavne neopodstatnenú, a z tohto dôvodu ju už pri predbežnom prerokovaní odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z odôvodnenia sťažnosti podanej ústavnému súdu vyplýva, že porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu odvodzuje sťažovateľ vo väzbe na porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádza do úvahy ani možnosť porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Absencia porušenia ústavnoprocesných princípov totiž zásadne vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecného súdu za porušenie práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru upravených v označenom článku ústavy   a dodatkového   protokolu   (m. m.   II. ÚS 201/04,   IV. ÚS 184/05,   IV. ÚS 189/07). Ústavný   súd   totiž   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 82/09)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl.   46   až čl.   48   ústavy, resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru. Ústavný   súd preto odmietol sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 365/2004

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že mu v prvostupňovom konaní „bol odňatý zákonný sudca, bez udania dôvodu“ (dôvody pozri bližšie na s. 4 tohto uznesenia), a tým malo byť porušené jeho základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, z čoho vyvodzuje, že oba napadnuté rozsudky sú nespravodlivé, ústavný súd túto námietku vyhodnotil ako neopodstatnenú. Z predloženého spisového materiálu nevyplynulo, že by ju sťažovateľ   uplatnil   v   odvolacom   konaní.   Pokiaľ   by   ju   prípadne   v   odvolacom   konaní namietal,   avšak   odvolací   súd   by   sa   ňou   nezaoberal,   iba   v takomto   prípade   by   mohol sťažovateľ takýto chybný postup odvolacieho súdu v sťažnosti namietať.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   poskytnutie   ochrany   konkrétnemu právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom v zásade nie je prípustné, pokiaľ ten, kto má v úmysle sa jej dovolať, najprv nevyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré sú   mu   dostupné   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (IV. ÚS 201/04,   IV. ÚS 254/08). Namietané porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo slobôd,   tak   ako   sú   uvedené v druhej hlave ústavy, totiž nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 42/00, IV. ÚS 254/08).

Uvedené právne názory vychádzajú z už citovaného princípu subsidiarity, na ktorom je   založená   právomoc   ústavného   súdu   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Princíp   subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú   osobu.   Preto   každý,   kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, kompetencia   ktorého   predchádza   právomoci   ústavného   súdu   (IV. ÚS 128/04, IV. ÚS 254/08). Ak ústavný súd zistí, že sťažovateľ mal pred podaním sťažnosti možnosť uchádzať sa   o   ochranu svojich   práv na inom   orgáne   verejnej   moci,   sťažnosť   odmietne pre nedostatok svojej právomoci, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Nad   rámec   uvedenej   argumentácie   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   k   zmene zákonného sudcu v posudzovanom konaní došlo podľa jeho zistení zo zákonných dôvodov za splnenia všetkých zákonných podmienok (na základe zmeny v rozvrhu práce sudcov krajského súdu).

4.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod   sp. zn.   1 S 365/2004,   ako   aj   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 126/2008

a) Ústavný súd z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj zo spisu krajského súdu zistil, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu z 18. februára 2009, ktorým bol potvrdený napadnutý rozsudok krajského súdu zo 17. januára 2008, bol sťažovateľovi doručený 16. marca 2009, keď aj konanie bolo právoplatne skončené.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (IV. ÚS 96/02,   IV. ÚS 61/03, II. ÚS 212/06, IV. ÚS 103/07) sa ochrana základného práva vrátane práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom a najvyšším   súdom)   ešte   mohlo   trvať   (m. m.   I. ÚS 34/99,   III. ÚS 20/00,   II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05),   t. j.   vtedy,   ak   mu   bola   sťažnosť   doručená   v   čase,   keď   ešte   nedošlo k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa z dôvodu, že príslušný súd ešte vo veci sťažovateľa právoplatne nerozhodol.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   pri   skúmaní   porušenia   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov a práva na konanie v primeranej lehote zohľadňuje aj to,   či   u sťažovateľa   objektívne   ide   o   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   v   jeho   veci, pretože len v takom prípade možno uvažovať o porušení týchto práv (IV. ÚS 226/04).Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k porušovaniu označených práv, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov toto porušovanie skončilo (IV. ÚS 103/07).

Tento   skutkový   stav   bol   so   zreteľom   na obsah sťažnosti,   ako aj s prihliadnutím na obsah   a   účel   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   čl. 6   ods. 1   dohovoru   základom   rozhodujúcim na posúdenie dôvodnosti sťažnosti v tejto časti ústavným súdom.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že v čase, keď bola sťažnosť sťažovateľa doručená ústavnému súdu (22. mája 2009, podaná na poštovú prepravu 18. mája 2009), už bol odstránený stav   právnej   neistoty,   v   ktorom   sa   sťažovateľ   nachádzal   po   celý   čas trvania súdneho konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu vedeného krajským súdom pod sp. zn. 1 S 365/2004, ako aj odvolacím najvyšším súdom pod sp. zn. 6 Sžo 126/2008. Sťažovateľ sa teda obrátil na ústavný súd so svojou sťažnosťou v čase, keď krajský súd ani najvyšší súd už svojím postupom nemohli porušovať jeho označené práva (obdobne IV. ÚS 211/07, IV. ÚS 300/07).

Ak bol sťažovateľ toho názoru, že v označenom konaní krajského súdu a najvyššieho súdu   dochádzalo   k   zbytočným   prieťahom,   mal   možnosť   domáhať   sa   ochrany   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním sťažnosti ústavnému súdu v čase, keď uvedené súdy ešte v jeho veci konali.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   považuje   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti za zjavne neopodstatnenú, a preto ju z tohto dôvodu v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

b) Vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   rozhodol   o jeho   odvolaní na neverejnom   zasadnutí   kvalifikujúc   túto   okolnosť   za   jeho   pochybenie   znamenajúce porušenie jeho práva na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy najvyšším súdom,   ústavný   súd   uvádza,   že   postup   najvyššieho   súdu   rozhodujúceho   o   odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 S 365/2004 zo 17. januára 2008 bez nariadenia pojednávania bol v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, na ktoré v napadnutom rozsudku výslovne poukazuje (§ 250ja ods. 2 prvá veta a § 214   ods. 2   v spojení   s   § 246c   ods. 1   prvou   vetou   OSP).   Napokon,   ako   to   vyplýva zo znenia uvedených zákonných ustanovení účinného v relevantnom čase, hlavnou formou odvolacieho konania je konanie bez nariadenia pojednávania.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd vyslovuje názor, že ak orgán verejnej moci (v danom prípade najvyšší súd) legálnym a dôvodným spôsobom aplikuje právo, dôsledky vo veci uplatnených právnych predpisov nemôžu znamenať porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa.

Keďže najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu postupoval, aj pokiaľ ide o túto námietku sťažovateľa, spôsobom súladným so zákonom, je namieste uzavrieť, že takýmto spôsobom nemohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a sťažnosť je potrebné aj v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami   sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti   obsiahnutými   v petite   jeho   sťažnosti nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2010