znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 187/08-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti V. V. a Ľ. V., obaja bytom T., zastúpených advokátom JUDr. D. D., P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 965/1991, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   V.   V.   a Ľ.   V.   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   ich   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   12 C 965/1991 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 12 C 965/1991 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V. V. a Ľ. V. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré im je Okresný súd Žilina   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť V. V. a Ľ. V. trovy konania v sume 10 924 Sk (slovom desaťtisícdeväťstodvadsaťštyri slovenských korún) na účet ich právneho zástupcu JUDr. D. D., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 187/08 z 3. júna 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. V. a Ľ. V. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 965/1991.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že   sťažovatelia podali   8.   novembra   1991   okresnému   súdu návrh, ktorým sa domáhali ochrany svojho vlastníckeho práva.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:

«My sťažovatelia, sme žalobcami na základe návrhu zo dňa 08. 11. 1991 v konaní vedenom na Okresnom súde, Žilina pod sp. zn. 12 C 965/1991.

Od podania návrhu do dnešného dňa uplynulo vyše 16 rokov, a napriek tomu vec nie je právoplatne rozhodnutá.

Vo veci boli vytýčené za celé obdobie s veľkými časovými odstupmi pojednávania a nie je predpoklad ani teraz urýchleného vybavenia veci.

Posledným „procesným úkonom“, bola výzva súdu adresovaná nám aj odporcovi zo dňa   03. 09. 2007   na   odstránenie   vád   našich   podaní.   Podpredseda   súdu   vo   svojom stanovisku uviedol, že v závislosti od doplnenia podaní bude súd postupovať v konaní ďalej

- buď podania odmietne alebo určí termín pojednávania v čo najkratšom čase.»

Sťažovatelia sa podnetom doručeným 2. augusta 2007 obrátili vo veci ochrany práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   aj   na   verejného   ochrancu   práv,   ktorý v odpovedi okrem iného uviedol:

«Verejný ochranca práv preskúmal činnosť súdu a po preskúmaní úkonov, dospel k záveru,   že   v   období   po   podaní   návrhu   súd   postupoval   v   konaní   tak,   že   pravidelne vykonával   v   konaní   úkony   -   posledným   úkonom   ku   dňu   08. 11. 1993   bolo   nariadenie znaleckého   dokazovania.   Ďalší   úkon   (urgovanie   zálohy)   však   súd   vykonal   až po 22 mesiacoch,   pričom   jeho   nečinnosť   nie   je   ničím   objektívne   odôvodnená.   Ďalšiu nečinnosť súdu možno pozorovať v období odo dňa 07. 02. 1996 - do dňa 18. 06. 1997, t. j. vyše 16 mesiacov. Súd nebol aktívny ani v období odo dňa 12.02. 1998 do 27. 09. 1999, teda vyše 19 mesiacov.

Dlhšie   obdobie   nečinnosti   súdu   sa   v   predmetnom   súdnom   konaní   vyskytlo   opäť odo dňa 21. 04. 2006 do 03. 09. 2007, v rámci ktorého došlo dňa 16. 10. 2006 k zmene v osobe zákonného sudcu - obdobie vyše 16 mesiacov.

„Ombucman“   po   preskúmaní   podnetu   a   aplikácii   základných   kritérií   dospel k záveru, že opakovanými niekoľkomesačnými obdobiami nečinnosti Okresného súdu Žilina došlo   v   konaní,   vedenom   pod   sp. zn.   12 C 965/1991   k   zbytočným   prieťahom,   čím   bolo preukázané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

V sťažnosti sa sťažovatelia domáhali, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu v ich označenej právnej veci bolo porušené ich základné právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a súčasne žiadali, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov a priznal im finančné zadosťučinenie každému v sume 100 000 Sk, ako aj úhradu trov konania.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. 1SprS/205/08 doručeným ústavnému súdu 14. júla 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Podľa   vyjadrenia   konajúceho   sudcu   sa   jedná   o   skutkovo   a   právne   zložitú   vec, nakoľko sa odvíja od pozemkovoknižného stavu. Účastníci pritom úkony v minulosti nerobili perfektne a k nejasnosti vzťahov prispeli aj neurčitými podaniami, čo konštatoval aj Krajský súd v Žiline. Návrh napriek právnemu zastúpeniu bol podaný bez potrebných podkladov. Súd   musel   následne   vykonať   znalecké   dokazovanie   na   zistenie,   či   vôbec   dochádzalo k zásahom   do   práv   účastníkov.   Navrhovatelia   zložili   zálohu   na   znalecké   dokazovanie po takmer 1,5 roku až po urgencii súdu. V priebehu r. 1995 advokáti účastníkov žiadali o lehotu na mimosúdne rokovanie a toto obdobie nemožno počítať za obdobie prieťahov. K zdržaniu došlo aj v dôsledku toho, že znalec dlhú dobu vyhotovoval geometrický plán. Po rozhodnutí súdu bola vec dva roky na odvolacom súde. V ďalšom období dochádzalo k zdržaniu   v   dôsledku   ospravedlnení   advokáta   odporcu,   ktoré   musel   súd   v   dôsledku rozhodnutia   krajského   súdu   akceptovať.   Dňa   29. 10. 2003   odporca   vzniesol   námietku zaujatosti a vec bola predložená Krajskému súdu v Žiline. Po rozhodnutí krajského súdu o nevylúčení odporca opäť žiadal 16. 6. 2004 o pridelenie veci inému sudcovi, čím zmaril termín   pojednávania.   Sudkyňa   rozhodnutím   krajského   súdu   opäť   nebola   vylúčená. Na ďalšie   pojednávania   sa   opätovne   faxom   ospravedlnil   právny   zástupca   odporcu. Pred pojednávaním   dňa   28. 1. 2005   doručil   advokát   odporcu   súdu   vzájomný   návrh. Po rozhodnutí súdu zo dňa 28. 1. 2005 sa odporca odvolal a dňa 4. 4. 2006 sa vec vrátila prvostupňovému súdu. Dňa 3. 9. 2007 sudca uznesením podľa § 43 O. s. p. sumarizoval celú vec a špecifikoval potrebu doplniť a opraviť podania. Následní účastníci doplnili a opravili podania a bol určený termín na 13. 3. 2008, na ktorom vec bola rozhodnutá. Proti rozsudku sa odvolali navrhovatelia a vec je odoslaná na Krajský súd Žilina.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   navrhujem   ústavnému   súdu,   aby   pri posudzovaní tejto sťažnosti vychádzal zo skutočnosti, že k dĺžke súdneho konania prispeli predovšetkým   obštrukcie   účastníkov   a   ich   právnych   zástupcov   a   tiež   tá   skutočnosť,   že účastníci napriek viacerým výzvam predkladali neúplné a neurčité podania, ktoré musel súd či už vlastnou činnosťou alebo prostredníctvom znalca dopĺňať a upresňovať.“

K vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovatelia   zaujali   písomné   stanovisko   podaním zo 17.   júla   2008   doručeným   ústavnému   súdu   14.   júla   2008,   v ktorom   sa   okrem   iného uvádza:„My,   sťažovatelia,   trváme   v   celom   rozsahu   na   podanej   sťažnosti   a   na   jej pravdivosti. Vyjadrenie Okresného súdu Žilina sp. zn. 1SprS 205/08 považujeme za účelové. Predovšetkým my, žalobcovia, a tiež náš právny zástupca sme nespôsobili prieťahy v konaní.

Poukázali sme riadne a deklarovali sme riadne existenciu nášho vlastníckeho práva, ktoré sme nadobudli k spornej ploche na základe darovacej a kúpnej zmluvy vyhotovenej štátnym notárstvom Žilina dňa 23. 10. 1981 pod č. N 381/81, NZ 469/81, kde sme nadobudli spoluvlastnícke podiely a výlučné vlastníctvo k nehnuteľnostiam parc.   EN 11175/4 lúka o výmere 392 m2 tak, ako to bolo zakreslené na geometrickom pláne č. 241-2-2460-429-81 a tento plán bol podkladom vyššie označených kúpnych a darovacích zmlúv, ktoré boli registrované bývalým štátnym notárstvom pod č. R I 693/81.

K tomu bol daný súhlas bývalého MNV T. dňa 19. 11. 1981 pod č. 2664/81 podľa vtedy platného § 490 O. z.

Teda registráciou kúpnej zmluvy sa nadobúdalo vlastníctvo, ktoré sme takto súdu deklarovali. Nevieme, prečo Správa katastra na základe týchto listín nevydala vlastnícky list, a preto súd za účelom identifikácie nášho vlastníctva pozemok, ktorý sme nadobudli, zidentifikoval Ing. J. M., ako parc. (...) a zakázal žalovanému do tejto parc. nám zasahovať a odstrániť z tejto parc. drevenú šopu, uskladnené drevo za šopou, čerešňu a slivku. Postup Okresného súdu ohľadom rýchlosti konania sme nijako neovplyvnili, naopak sme trpezlivo čakali na jeho rozhodnutia.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 965/1991 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

- 8. novembra 1991 bol okresnému súdu doručený návrh, ktorým sa sťažovatelia domáhali ochrany vlastníckeho práva,

- 12.   novembra   1991 okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania na 20.   november 1991, pričom uvedené pojednávanie bolo odročené na 22. november 1991,

- pojednávanie   uskutočnené   22.   novembra   1991   okresný   súd   odročil   za   účelom uskutočnenia výsluchu znalca z odboru geodézie,

- z dôvodu neúčasti predvolaného znalca z odboru geodézie okresný súd opakovane nariaďoval   termíny   výsluchu   znalca   -   3. jún 1992,   24. jún 1992,   13. november 1992, 4. marec 1993,

- 15. septembra 1993 okresný súd nariadil termín pojednávania na 29. september 1993, pričom uvedené pojednávanie bolo odročené na 14. október 1993 za účelom ohliadky na mieste samom,

- 8. novembra 1993 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru geodézie,

- 31. januára 1995 okresný súd urgoval zloženie zálohy na znalecké dokazovanie,

- 31. marca 1995 a 21. apríla 1995 sa uskutočnili pojednávania vo veci samej s tým, že pojednávanie uskutočnené 21. apríla 1995 bolo odročené na neurčito,

- 8. mája 1995 sa na okresný súd dostavili právni zástupcovia účastníkov konania a požiadali o poskytnutie lehoty na uzavretie mimosúdnej dohody,

- 16. novembra 1995 okresný súd vyzval a 21. decembra 1995 urgoval právnych zástupcov účastníkov konania, aby oznámili, či došlo k uzavretiu mimosúdnej dohody,

- 18. januára 1996 okresný súd nariadil pojednávanie na 7. február 1996, ktoré sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito,

- 18. júna 1997 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie, pričom 12. februára 1998 bol ustanovený znalec urgovaný, aby predložil vypracovaný znalecký posudok,

- 27. septembra 1999 okresný súd nariadil pojednávanie na 19. október 1999, ktoré sa uskutočnilo s tým, že právny zástupca sťažovateľov v lehote 10 dní predloží upravený petit,

- 3. novembra 1999 okresný súd doručil účastníkom konania na vyjadrenie upresnený petit návrhu a 18. mája 2000 nariadil termín pojednávania na 21. jún 2000,

- ďalšie   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   14.   februára   2001   (nariadené   bolo 9. januára 2001) a 14. decembra 2001, pričom okresný súd na druhom pojednávaní vyhlásil rozsudok vo veci; proti prvostupňovému rozsudku podal odporca 2. mája 2002 odvolanie, spis bol spolu s odvolaním 27. septembra 2002 predložený Krajskému súdu v Žilne (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie,

- krajský súd rozsudok prvostupňového súdu sp. zn. 12 C 965/91 zo 14. decembra 2001 zrušil rozsudkom sp. zn. 23 Co 1948/02 z 29. novembra 2002 a 7. januára 2003 vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie,

- 23. júla 2003 okresný súd nariadil termín pojednávania na 24. september 2003, následne uvedené pojednávanie bolo odročené na 29. október 2003,

- na   pojednávaní   uskutočnenom   29.   októbra   2003   odporca   vzniesol   námietku zaujatosti   voči   zákonnej sudkyni   a spis   bol   predložený   na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý   po rozhodnutí,   že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z rozhodovania vo veci,   spis 23. decembra 2003 vrátil okresnému súdu,

- obdobne v súvislosti s ďalšou vznesenou námietkou zaujatosti zákonnej sudkyne na pojednávaní   uskutočnenom   14.   júla   2004   bol   spis   22.   septembra   2004   predložený na rozhodnutie krajskému súdu; krajský súd rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania   a rozhodovania   vo   veci,   a 14.   októbra   2004   vrátil   spis   okresnému   súdu na ďalšie konanie,

- okresný súd uskutočnil ďalšie dve pojednávania 24. novembra 2004 a 28. januára 2005, pričom na druhom pojednávaní bol vyhlásený rozsudok vo veci,

- 21. marca 2005 bolo okresnému súdu doručené odvolanie odporcu proti rozsudku,

- od 10. mája 2005 do 29. septembra 2005 rozhodovali okresný súd aj krajský súd o poplatkovej povinnosti odporcu za odvolanie,

- 24.   novembra   2005   okresný   súd   predložil   spis   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku, ako aj o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, ktorým nepripustil protinávrh odporcu z 21. januára 2005,

- krajský   súd   uznesením   sp. zn.   23 Co/557/05   z 15.   februára   2006   napadnuté uznesenie,   ako   aj   prvostupňový   rozsudok   okresného   súdu   z 28.   januára   2005   zrušil a 4. apríla 2006 vrátil spis okresnému súdu na ďalšie konanie,

- 16. októbra 2006 bol spis pridelený novému zákonnému sudcovi,

- na   základe   výzvy   okresného   súdu   z 3.   septembra   2007   účastníci   konania 27. novembra 2007 a 13. decembra 2007 doručili podania s požadovanými údajmi,

- l. februára 2008 okresný súd nariadil pojednávanie na 13. marec 2008, na ktorom vyhlásil rozsudok vo veci samej,

- proti   rozsudku   okresného   súdu   podali   sťažovatelia   29.   apríla   2008   odvolanie a 30. mája 2008 okresný súd vyzval odporcu, aby sa k podanému odvolaniu vyjadril.

Ústavný súd na okresnom súde zistil, že súdny spis spolu s odvolaním proti rozsudku okresného   súdu   z 13.   marca   2008   bol   23.   júla   2008   predložený   krajskému   súdu na rozhodnutie (ostatný úkon vo veci).

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   návrh   sťažovateľov,   ktorým   sa domáhajú ochrany vlastníckeho práva. Z právneho hľadiska nejde podľa názoru ústavného súdu o zložitú vec, avšak v súvislosti s nutnosťou nariadenia znaleckého dokazovania treba pripustiť   určitú   mieru   skutkovej   zložitosti   veci,   na   ktorú   poukazuje   aj   okresný   súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 8. júla 2008. Týmto konštatovaním však podľa názoru ústavného   súdu   nemožno   ospravedlniť   obdobia   nečinnosti   a neefektívnosti   postupu okresného súdu vyhodnotené na inom mieste tohto nálezu.

2. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   súdneho konania.

Ústavný   súd   čiastočne   akceptoval   argumenty   okresného   súdu   uvedené   v jeho vyjadrení   k sťažnosti   poukazujúce   na   príčinnú   súvislosť   medzi   správaním   sťažovateľov a zbytočnými prieťahmi v konaní. Konkrétne ide o opakované žiadosti právnych zástupcov účastníkov   konania   o uzavretie   mimosúdnej   dohody   bez   reálneho   efektu,   o nedostatky a neúplnosť návrhov a podaní sťažovateľov, ktoré okresný súd musel odstraňovať, ako aj o skutočnosť, že sťažovatelia zložili zálohu na znalecké dokazovanie po takmer jeden a pol roku až po urgencii okresného súdu.

Ústavný súd sa však nestotožnil s argumentmi okresného súdu, ktorými poukazoval na   predĺženie   priebehu   konania   z dôvodu   opakovaných   námietok   zaujatosti   zákonnej sudkyne, ktoré neboli úspešné.

V uvedenej   súvislosti   ústavný   súd   už   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre konštatoval (napr. m. m. I. ÚS 191/04), že využitie možností daných sťažovateľovi (ako účastníkovi konania) procesnými predpismi (napr. námietky zaujatosti podľa Občianskeho súdneho   poriadku)   na   uplatňovanie   a presadzovanie   jeho   práva   v občianskom   súdnom konaní spôsobuje síce   predĺženie priebehu konania, nemožno ho   však   kvalifikovať ako postup, dôsledkom ktorého sú zbytočné prieťahy, ktoré by bolo možné pripísať na jeho ťarchu.

Ústavný súd na základe uvedených skutočností konštatuje, že správanie sťažovateľov prispelo k spomaleniu priebehu napadnutého konania, čo ústavný súd zohľadnil v súvislosti s rozhodovaním o priznaní finančného zadosťučinenia.

3.   Napokon   ústavný   súd   posudzoval   postup   okresného   súdu   z hľadiska,   či   došlo k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní.

V priebehu   konania, ktoré   začalo   8.   novembra   1991   podaním   návrhu   okresnému súdu, ktorým sa sťažovatelia domáhali ochrany vlastníckeho práva, ústavný súd zistil tieto obdobia úplnej nečinnosti:

- od 8. novembra 1993 (okresný súd nariadil znalecké dokazovanie) do 31. januára 1995   (okresný   súd   urgoval   zloženie   zálohy   za   znalecké   dokazovanie),   t. j.   takmer 15 mesiacov,

- od 7. februára 1996 (na okresnom súde sa uskutočnilo pojednávanie) do 18. júna 1997 (okresný súd nariadil znalecké dokazovanie), t. j. viac ako 16 mesiacov,

-   od   12.   februára   1998   (urgencia   znalcovi   na   predloženie   znaleckého   posudku) do 27. septembra   1999   (okresný   súd   nariadil   pojednávanie   vo   veci),   t. j.   viac   ako 19 mesiacov,

- od 4. apríla 2006 (krajský súd po rozhodnutí o odvolaní vrátil spis okresnému súdu) do 3. septembra 2007 (okresný súd vyzval účastníkov konania na podanie relevantných údajov), t. j. 17 mesiacov.

Celková doba nečinnosti okresného súdu v doterajšom priebehu konania je viac ako päť a pol roka.

Okrem   nečinnosti   okresného   súdu   bolo   napadnuté   konanie   poznačené   aj neefektívnosťou.   Krajský   súd   uznesením   sp. zn.   23 Co 1948/02   z 29.   novembra   2002 prvýkrát zrušil meritórny rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 965/1991 zo 14. decembra 2001 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Dôvodom zrušenia súdneho rozhodnutia je aj odňatie účastníkovi možnosti konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým   účastníkovi   odníma   možnosť   realizovať   tie   procesné   práva,   ktoré   mu   zákon priznáva. Tým je i právo, aby jeho vec prejednal v jeho prítomnosti. To neznamená, že by súd nemohol konať a rozhodovať o veci bez prítomnosti účastníka, účastníkovi je ale vždy povinný poskytnúť možnosť, aby bola vec prejednaná v jeho prítomnosti. Ustanovenie § 115 O. s. p. ukladá súdu, aby – ak zákon neustanovuje inak – nariadil na prejednanie veci pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, prítomnosť ktorých je potrebná, pričom   predvolanie   musí   účastníkom   doručiť   tak,   aby   mali   dostatok   času   na   prípravu. Potom je už na účastníkovi, či svojho práva využije, alebo nevyužije. Podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný   účastník   neustanoví   na   pojednávanie   a ani   nepožiadal   z dôležitého   dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka.

Ak   však   účastník   z dôležitého   (a   existujúceho)   dôvodu   požiadal   o odročenie pojednávania a súd napriek tomu vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti, je potom zrejmé, že povinnosť poskytnúť mu možnosť, aby vec bola prejednaná v jeho prítomnosti, nesplnil a tým zasiahol do jeho práva vyplývajúceho z článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a účastníkovi odňal možnosť konať pred súdom.

Zo spisu je nepochybné, že odporca bol v konaní zastúpený advokátom JUDr. L. P., ktorý dňa 14. 12. 2001 o 8.15 hod. (z faxového podania, ktoré predchádzalo, nie je možné zistiť čas odoslania) požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie s pojednávaním na Krajskom súde v Žiline č. k. 4 T 14/01, kde bola jeho účasť nutná z dôvodu, že sa jednalo o väzobnú   vec,   nutnú obhajobu,   ktorú substitučne nemohol zabezpečiť,   pričom   odporca v tomto   konaní   trvá   na   jeho   osobnej   prítomnosti   na pojednávaní.   Aj   keď   sudkyňa, prejednávajúca vec pred súdom prvého stupňa, ako to vyplýva zo zápisnice, nachádzajúcej sa na čl. l. 112-113 spisu, nemala v čase pojednávania o 10.00 hod. žiadosť o odročenie pojednávania   k dispozícii   a zrejme   aj   preto   pokračovala   v konaní,   musel   odvolací   súd konštatovať, že pokiaľ prvostupňový súd vo veci konal a vykonal dokazovanie výsluchom znalca, zasiahol do práv odporcu, odňal mu možnosť konať pred súdom, a preto musel jeho rozhodnutie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.“

Krajský   súd   uznesením   sp. zn.   23 Co/557/05   z 15.   februára   2006   zrušil   aj   druhý meritórny rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 965/91 z 28. januára 2005 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol:„Pokiaľ však súd prvého stupňa nevykonal ním navrhované dôkazy a v odôvodnení rozhodnutia neuviedol prečo tak neurobil trpí konanie vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie o veci. Z odôvodnenia prvostupňového súdu nie je zrejmé ako sa vysporiadal s tvrdeniami odporcu poukazujúcimi na jeho vlastnícke právo k nehnuteľnosti KN parc. (...) a na spôsob jeho nadobudnutia reálnou deľbou. Z odôvodnenia tiež nevyplýva akými úvahami sa prvostupňový súd riadil a z akých dôvodov nevykonal dôkazy navrhované odporcom   a to   výpovede   navrhovaných   svedkov,   nariadenie   kontrolného   znaleckého dokazovania. Z dôvodu, že v odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňového súdu tieto skutočnosti absentujú, je tento rozsudok nepreskúmateľným a preto musel byť v zmysle ust. § 221 ods.1 písm. c/ O. s. p. zrušený.

Z vykonaného   dokazovania   nevyplýva   na   základe   čoho   prvostupňový   súd   dospel k takýmto právnym záverom, z čoho vychádzal a ako mal preukázané, že zo strany odporcu dochádza k zasahovaniu do vlastníckeho práva navrhovateľov. Okrem toho prvostupňový súd   sa   nevysporiadal   s otázkou   akých   konkrétnych   zásahov   do   vlastníckeho   práva navrhovateľov má odporca zdržať, nakoľko formulácia nárokov navrhovateľov v žalobnom návrhu   bola   v tomto   smere   neurčitá.   Bolo   preto   povinnosťou   prvostupňového   súdu postupovať v zmysle ust. § 43 ods. 1 O. s. p. a vyzvať navrhovateľov na odstránenie týchto nejasností tak, aby sa ustálil predmet konania, aby bolo zrejmé o akom nároku má konať. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností bude povinnosťou prvostupňového súdu odstrániť neurčitosť podaného žalobného návrhu v tej časti, ako to bolo uvedené odvolacím súdom   vyššie.   Ďalej   prvostupňový   súd   pri   svojom   ďalšom   rozhodovaní   náležite   zistí skutkový stav tak, aby dodržal ust. § 132 O. s. p. a aby jeho skutkové zistenia zodpovedali vykonaným dôkazom, svoje nové rozhodnutie odôvodní v zmysle zásad stanovených v § 157 ods. 2 O. s. p.“

Ústavný   súd   hodnotiac   postup   okresného   súdu   v okolnostiach   tohto   konania zdôrazňuje   predovšetkým   to,   že   z ústavnoprávneho   hľadiska   je   neprijateľné,   aby o sťažovateľmi uplatnenom nároku nebolo právoplatne rozhodnuté ani po takmer 17-tich rokoch od podania návrhu.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   12 C 965/1991   došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému v sume 100 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 12 C 965/1991 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sťažovateľmi požadovanej sumy za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľov, ktoré   im   vznikli   v dôsledku   ich   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom advokátom   JUDr.   D.   D. Podľa   § 36   ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   ústavný súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola   19 056 Sk.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „vyhláška“),   pričom   výšku   základnej   sadzby   tarifnej   odmeny   bolo   potrebné v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky znížiť o 20 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2008 predstavuje spolu s režijným paušálom (2 x 190 Sk) u jedného sťažovateľa sumu 5 462 Sk a trovy právneho zastúpenia dvoch sťažovateľov boli priznané v celkovej sume 10 924 Sk.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008