znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 187/07-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   25. októbra 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti J. F., K.; J. B., K.; J. B., K.; M. K., K.; Ľ. B., K.; Š. F., K.; M. F., K., a A. G., K., zastúpených advokátkou JUDr. Ľ. V., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 289/94 (predtým vedenej pod sp. zn. 15 C 817/94), za účasti Okresného súdu Košice I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. F., J. B., J. B., M. K., Ľ. B., Š. F., M. F. a A. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (predtým vedenom pod sp. zn. 15 C 817/94)   p o r u š e n é   b o l o.

2. J. F.,   J. B.,   J. B., M. K.,   Ľ. B., Š. F.,   M. F.   a A.   G. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré   im   je   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť   J.   F.,   J.   B.,   J.   B.,   M.   K., Ľ. B., Š. F.,   M.   F.   a   A.   G.   trovy   právneho   zastúpenia   v sume   40 294 Sk   (slovom štyridsaťtisícdvestodeväťdesiatštyri   slovenských   korún)   na účet   ich   právnej   zástupkyne JUDr. Ľ. V., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2007 doručená sťažnosť J. F., K.; J. B., K.; J. B., K.; M. K., K.; Ľ. B., K.; Š. F., K.; M. F., K., a A. G.,   K.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátkou   JUDr.   Ľ.   V.,   K.,   vo   veci namietaného   porušenia   ich   základného   práva   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 289/94 (predtým vedenej pod sp. zn. 15 C 817/94).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   právna   predchodkyňa   (poručiteľka)   sťažovateľov A. F.   podala   10. októbra 1994   žalobu   o   odstránenie   neoprávnenej   stavby   postavenej na pozemku   pod   č. 6993/2 -   pôvodne   parcela č. 10616   proti   odporkyni T.   Okresný   súd uznesením z 27. júla 2000 pripustil do konania vstup M. K.

Sťažovatelia   a   ďalší   navrhovatelia   podaním   z 15. októbra 2003   upresnili   okruh účastníkov   konania   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   pôvodní   účastníci   konania   na   strane navrhovateľov zomreli. Vec bola okresným súdom vedená pod sp. zn. 15 C 817/94, pričom neskôr   bola   uznesením   okresného   súdu   z   11. novembra 2004   pre   účely   znaleckého dokazovania   spojená   do   sp.   zn.   15 C 289/94.   Okresný   súd   následne   nariadil   znalecké dokazovanie. Znalecký posudok mu bol súdnym znalcom predložený 30. decembra 2005. Okresný súd uznesením z 25. mája 2006 nariadil ďalšie znalecké dokazovanie. Znalecký posudok bol predložený 6. októbra 2006 a pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 2. marca 2007. Sťažovatelia doručili okresnému súdu 17. mája 2007 sťažnosť na prieťahy v konaní.

Podľa názoru sťažovateľov došlo postupom okresného súdu v namietanom konaní k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a preto navrhujú, aby ústavný súd vo veci vydal nasledovný nález:

„Právo sťažovateľov J. F., J. B., J. B., M. K., r. B., Ľ. B., r. F., Š. F., M. F., A. G., r. F.   zaručené   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov konaním Okresného súdu Košice I., pôvodne pod č. 15 C 817/94, t. č. pod č. k. 15 C 289/94 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Košice I., aby konal vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 289/94.

Sťažovateľom   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   každému po 100 000,- Sk, ktoré je Okresný súd Košice I. povinný zaplatiť sťažovateľom do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov konania.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 187/07-17 z 2. augusta 2007 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľov a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedu   okresného   súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľov a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom   na   oznámenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľov   a predsedu   okresného súdu o tom, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.Vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu   č.   Spr   2364/05   z   18. septembra 2007   bolo ústavnému súdu doručené 26. septembra 2007. V predmetnom vyjadrení je uvedené:„O. B., A. F., F. B., Š. F., M. B., M. F. a M. R. podali na tunajšom súde dňa 10. 10. 1994   žalobu   proti   žalovanému   T.,   o   odstránenie   neoprávnenej   stavby   na   ich   pozemku č. 6993/2 zapísanom v katastri nehnuteľnosti na LV č. 11648. Tejto žalobe bola pridelená sp. zn. 15 C 817/94.

Dňa 8. 4. 2003 zomrela žalobkyňa A. F. a na základe osvedčenia o dedičstve č. k. 19 D   164/2003,   Dnot   102/2003,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   16.   12.   2004   ako   dedičia v 1. dedičskej skupine vstúpili do konania: J. F., J. B., J. B., M. K., Ľ. B., Š. F., A. G. a M. F. Po   zaplatení   súdneho   poplatku   za   návrh   dňa   26.4.1995,   súd   zabezpečil   prípravu pojednávania v súlade s ust. § 114 O. s. p.

Uznesením   č.   k.   15 C 817/94-11   zo   dňa   27. 7. 2000   súd   pripustil   do   konania na strane žalovaného M. K.

Dňa 25. 10. 2000 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie. Na tomto pojednávaní súd zistil, že žalobca v 1. rade zomrel.

Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 23. 3. 2004. Uznesením   č.   k.   15   C   817/94-93   zo   dňa   17.   6.   2004,   súd   pripustil   do   konania na strane žalovaného T. K. s. r. o. K.

Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 17. 6. 2004. Od 11. 11. 2004 sa táto vec prejednáva v rámci spoločného konania pod sp. zn. 15 C 289/94.

Dňa 13. 10. 1994 žalobcovia O. B., A. F., F. B., Š. F., M. B., M. F., M. R. a M. L. podali   žalobu   o   odstránenie   stavby   postavenej   na   ich   pozemku   č.   6993/2   zapísanom v katastri nehnuteľnosti na LV č. 11648, proti žalovanému T. K.

Tejto žalobe bola pridelená sp. zn. 15 C 821/94. Po zaplatení súdneho poplatku za návrh dňa 26.   4.   1995,   súd vykonal prípravu pojednávania podľa § 114 O. s. p.

Uznesením   č.   k.   15   C   821/94-11   zo   dňa   27.   7.   2000   súd   pripustil   do   konania na strane žalovaného M. K.

Prvé pojednávanie vo veci súd nariadil na 25. 10. 2000. Ďalší termín bol vytýčený na 11. 12. 2003 a 20. 4. 2004.

Uznesením č. k. 15 C 821/94-108 zo dňa 17. 6. 2004, súd pripustil do konania na strane žalovaného T. K. s. r. o. K..

Od 11. 11. 2004 sa táto vec na základe uznesenia 15 C 289/94-150 prejednáva v rámci spoločného konania pod sp. zn. 15 C 289/94.

Uznesením   č.   k.   15   C   289/94-150   zo   dňa   11.   11.   2004   bolo   vo   veci   nariadené znalecké dokazovanie znalcom, Ing. M. H.

Znalec spis 15 C 289/94 prevzal na vypracovanie posudku 11. 4. 2005. Vzhľadom na náročnosť znaleckej úlohy 4. 7. 2005 znalec požiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie posudku do 30. 9. 2005.

Dňa 27. 9. 2005 znalec požiadal o predĺženie lehoty o ďalších 60 dní. Súd predĺžil znalcovi lehotu na vypracovanie posudku do 30. 11. 2005. Znalec posudok doručil súdu až 2. 1. 2006.

11. 1. 2006 bol znalecký posudok a uznesenie o priznaní znalcovi doručené všetkým účastníkom.

Uznesením   č.   k.   15 C 289/94-261   zo   dňa   25. 5. 2006   súd   nariadil   znalecké dokazovanie znalkyňou Ing. Ľ. L., na ocenenie vecného bremena.

K znaleckému posudku žalovaní predložili písomné stanovisko, v ktorom namietajú množstvo nedostatkov v znaleckom posudku.

Ďalšie   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   2.   3.   2007,   ktoré   bolo   odročené za účelom doplnenia dokazovania na 3. 4. 2007. Toto pojednávanie sa však neuskutočnilo vzhľadom na neprítomnosť predvolanej znalkyne Ing. L.

Posledné   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   3.   5.   2007,   ktoré   bolo   odročené na 3. 7. 2007 za účelom doplnenia dokazovania.

Je pravdou, že od roku 1994 nebolo ešte vo veci meritórne rozhodnuté. Po právnej stránke vec nie je náročná. Je však náročná po stránke skutkovej. V konaní vystupuje na strane žalobcov viacej subjektov, z ktorých v priebehu konania niekoľkí zomreli, a preto bolo potrebné čakať na výsledky dedičských konaní. Na objektívne zistenie skutkového stavu bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. Tieto skutočnosti a tiež zmeny v osobe zákonnej sudkyne značne prispeli k predĺženiu konania.“

Ústavný   súd   zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   zistil   v zásade   rovnaké   skutočnosti, ako vo svojom vyjadrení uviedol okresný súd.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3). V   súlade s judikatúrou   ESĽP   v   rámci   prvého   kritéria   ústavný   súd   prihliada   aj na predmet   sporu (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

Pokiaľ   ide   o kritérium   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   predmetom   konania pred okresným súdom je rozhodovanie o nároku sťažovateľov na odstránenie neoprávnenej stavby,   resp.   alternatívne   zriadení   vecného   bremena.   Vzhľadom   na   nutnosť   nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj so zreteľom na vstupovanie ďalších účastníkov do konania v súvislosti s právnym nástupníctvom po zomrelých žalobcoch možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Samotnú vecnú zložitosť, na ktorú poukázal vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 18. septembra 2007 aj predseda okresného súdu, však nemožno   dávať   do   súvislosti   s dlhotrvajúcou   nečinnosťou   okresného   súdu.   Po   právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri preskúmaní spisu   nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorou   by sťažovatelia   prispeli k zbytočným prieťahom   v   konaní.   Je   nesporné,   že   okrem   pôvodných   žalobcov   sťažovatelia   vstúpili do prebiehajúceho   konania   ako   právni   nástupcovia   po smrti ich   právnej   predchodkyne (poručiteľky)   A.   F.,   ktorá   zomrela   8. apríla 2003,   avšak   ústavný   súd   už v súvislosti so zmenou   účastníkov   konania   v predchádzajúcej   judikatúre   uviedol,   že „navrhovatelia môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo zmene účastníkov“ (napr. IV. ÚS 403/04, II. ÚS 95/06).

Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu   práva   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti, či v dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu   uvedeného   základného   práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek skutočnosti, že plynulému postupu nebránila žiadna   zákonná   prekážka   v   konaní   (II.   ÚS   3/00,   III.   ÚS   46/04). Ústavný   súd   zároveň pri posudzovaní prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z dosiaľ vykonaných úkonov okresného súdu vyplýva, že okresný súd bol v spore sťažovateľov v podstate nečinný. Nečinnosť okresného súdu charakterizuje konanie vedené pod   sp. zn.   15 C 289/94   (predtým   vedené   pod   sp.   zn.   15 C 817/94)   ako   celok,   a preto ústavný   súd   nepovažuje   za   potrebné   hodnotiť   jeho   sporadické   úkony   (nariadenie pojednávania po 6 rokoch, nariadenie znaleckého dokazovania po viac ako 10 rokoch, atď.).Argumentáciu   okresného   súdu   spočívajúcu   v poukázaní   na   nutnosť   zisťovania výsledkov   dedičských   konaní   z dôvodu   úmrtí   niekoľkých   žalobcov,   potrebu   nariadenia znaleckého dokazovania a na zmenu zákonnej sudkyne, ktoré mali prispieť k predĺženiu konania,   ústavný   súd   neakceptoval.   Okresným   súdom   uvedené   skutočnosti   jednotlivo ani vo vzájomnej   spojitosti   nemôžu   odôvodňovať   doterajšiu   neprimeranú   dĺžku posudzovaného súdneho konania, ktoré dosiaľ predstavuje viac ako dvanásť rokov.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (predtým vedenom pod sp. zn. 15   C   817/94)   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Aj   napriek   zisteniu   ústavného   súdu,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, neprikázal mu, aby vo veci sp. zn. 15 C 289/94 konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 44/07 z 21. júna 2007 (m. m. IV. ÚS 187/05).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj žiadosťou sťažovateľov o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovatelia žiadali, aby im bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie každému v sume 100 000 Sk poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, zložitosť veci, správanie sťažovateľov ako účastníkov konania, povahu prerokovanej veci, ktorá   je   predmetom   posudzovaného   konania, ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia pre každého zo sťažovateľov v sume 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún) primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou   JUDr. Ľ.   V. Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola   17 822   Sk.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „vyhláška“),   pričom   výšku   základnej   sadzby   tarifnej   odmeny   bolo   potrebné v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky znížiť o 20 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní viacerých osôb. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2007 predstavuje spolu s režijným paušálom sumu 5 036,80 Sk a trovy právneho zastúpenia 8 sťažovateľov v konaní boli priznané v celkovej sume 40 294 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2007