znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 187/05-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13. septembra 2005 v senáte   zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a   Jána Lubyho prerokoval sťažnosť H. M., K., zastúpenej advokátkou JUDr. D. S., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. E 215/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo H. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. E 215/02 v období od vydania nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. I. ÚS 54/02   z   13. novembra 2002 p o r u š e n é   b o l o.

2. H.   M. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť H. M. trovy konania v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. D. S., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 187/05-13   zo   4. júla 2005   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť H. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   E 215/02   v období   od   vydania   nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 54/02 z 13. novembra 2002.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním   sp. zn.   Spr 508/05   doručeným   ústavnému   súdu   9. júna 2005,   v   ktorom chronologicky   opísal   všetky   úkony   účastníkov   a okresného   súdu   v   napadnutom   konaní od vydania nálezu ústavného súdu. Z obsahu podania okrem iného vyplýva:

„Ústavný   súd   SR   nálezom   zo   dňa   13. 11. 2002   sp.   zn.   I. ÚS 54/02   rozhodol, že Okresný súd Košice II porušil v konaní pod sp. zn. E 215/02 právo H. M., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote a prikázal Okresnému súdu Košice II vo veci konať.

V odôvodnení nálezu je opísaný postup súdu v konaní o výkon rozhodnutia proti povinnému J. M., bytom v K., ku dňu 20. 5. 2002. Sťažovateľka, ktorá v konaní vystupuje ako zákonná zástupkyňa oprávnených maloletých detí, namieta ďalšie porušovanie svojich práv postupom súdu v uvedenom konaní.

Uznesením zo dňa 14. 2. 2002, č. k. E 215/02-14 súd nariadil výkon rozhodnutia na uspokojenie pohľadávky oprávnených v sume 93.500,- Sk odpísaním pohľadávky z účtu povinného v peňažnom ústave. Dňa 6. 3. 2002 podal povinný proti uzneseniu o nariadení výkonu rozhodnutia odvolanie. V odvolaní povinný uvádza, že nie je možné viesť proti nemu výkon rozhodnutia, pretože žiaden nedoplatok na výživnom nemá a otázka dlžného výživného je predmetom dokazovania v trestnom konaní na Okresnom súde Košice II. Po opakovaných žiadostiach bol predsedníčke senátu dňa 13. 11. 2002 predložený spis Okresného súdu Košice II sp. zn. 7 T 494/01. V tomto trestnom konaní bol obžalovaný J. M. uznaný vinným zo spáchania trestného činu zanedbania povinnej výživy. Obžalovaný v konaní predložil poštové poukážky, ktorými preukazoval uhradenie výživného, ktorého vymoženie je predmetom konania v konaní E 215/02.

Uznesením zo   dňa   27. 1. 2003,   č.   k.   E   215/2-28   súd   zastavil   výkon   rozhodnutia do výšky   3.000,- Sk   a   v   prevyšujúcej   časti   návrh   povinného   na   zastavenie   výkonu rozhodnutia zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 5. 3. 2003 a dňa 16. 4. 2003 dala predsedníčka senátu kancelárii pokyn na uloženie spisu do spisovne.

Dňa   22. 12. 2003   podala   oprávnená   návrh   na   čiastočné   zastavenie   výkonu rozhodnutia do výšky 60.000,- Sk. Uznesením z 18. 6. 2004, č. k. E 215/02-34 súd zastavil výkon   rozhodnutia   do   výšky   60.000,- Sk   a   ponechal   v   platnosti   nariadený   výkon rozhodnutia na vymoženie sumy 34.500,- Sk.

Dňa 21. 6. 2004 oznámila S. s. a. s., Mestská pobočka K., že uznesenie o nariadení výkonu   rozhodnutia   vyraďuje   z   evidencie,   pretože   účet   povinného   bol   zrušený   dňa 13. 10. 2003.

Povinný podal dňa 30. 7. 2004 odvolanie proti uzneseniu o čiastočnom zastavení výkonu rozhodnutia a žiadal o jeho úplné zastavenie, pretože dlžnú sumu uhradil v celom rozsahu.

Krajský   súd   v   Košiciach   uznesením   z   30. 9. 2004   č.   k.   11 CoE   64/04-43   zrušil uznesenie   Okresného   súdu   Košice   II   zo   dňa   18. 6. 2004   z   dôvodu,   že   po   zrušení   účtu povinného dňa 13. 10. 2003 nebolo možné pokračovať vo výkone rozhodnutia odpísaním pohľadávky z účtu v peňažnom ústave, takýto výkon rozhodnutia je neúčinný a akékoľvek rozhodnutie o zastavení výkonu rozhodnutia je bezpredmetné.

Podľa právneho názoru Krajského súdu v Košiciach ak ešte existuje neuhradený dlh na výživnom je na oprávnených, aby podali návrh na iný spôsob výkonu rozhodnutia alebo na výkon rozhodnutia prikázaním pohľadávky z iného účtu povinného.

Sťažovateľka   namieta   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd, ku ktorému malo dôjsť ďalším postupom Okresného súdu Košice II v konaní, vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. E 215/02.

Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že výkon rozhodnutia odpísaním pohľadávky z účtu povinného   v peňažnom   ústave,   nariadený   uznesením   Okresného   súdu   Košice   II   zo dňa 14. 2. 2002,   č.   k.   E   215/02-14   sa   stal   neúčinným   dňa   13. 10. 2003   po   zrušení   účtu povinného v S. s. a. s.

V ukončenom neúčinnom konaní o výkon rozhodnutia nemôže dochádzať k ďalšiemu porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   preto navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky ústavnej sťažnosti nevyhovel.“

Obdobné procesné úkony zistil aj ústavný súd z obsahu súdneho spisu a vyjadrení účastníkov. Okrem toho ústavný súd zistil, že okresný súd po vrátení spisu z Krajského súdu v Košiciach   [28. októbra 2004   (ďalej   len   „krajský   súd“)]   24. mája 2005   určil   termín výsluchu povinného na 15. jún 2005.

Dňa 8. augusta 2005 bolo ústavnému súdu doručené stanovisko právnej zástupkyne sťažovateľa, z ktorého okrem iného vyplýva:

„Stanovisko predsedu Okresného súdu Košice II zodpovedá čo do faktografických údajov   skutočnosti   a už   z tohto   stanoviska   možno   dedukovať,   že   okresný   súd po právoplatnosti   nálezu   sp.   zn.   I. ÚS 54/02   zo   dňa   13. 11. 2002   nepostupoval   bez zbytočných prieťahov ale naopak na základe nečinnosti okresného súdu do 13. 10. 2003 (zrušenie   účtu   povinným)   a   následného   uznesenia   okresného   súdu   z   18. 6. 2004 č. k. E 215/02-34,   ktorým   okresný   súd   okrem   iného   ponechal   v   platnosti   nariadený výkon rozhodnutia   na   vymoženie   sumy   34.500,- Sk   bolo   tou   rozhodnou   skutočnosťou, že sťažovateľka   na   základe   tohto   jej   doručeného   uznesenia   (...)   náhodne   nájdených 25.000.- Sk zadržala a uložila na vkladnú knižku detí, ktorým povinný dlhoval podľa neskôr odvolacím   súdom   zrušeného   uznesenia   z   18. 6. 2004   ešte   sumu   34.000,- Sk,   a   ktorých 25.000,- Sk súd svojou nečinnosťou po právoplatnosti hore uvedeného nálezu ústavného súdu   umožnil   povinnému   vybrať   z   účtu   peniaze   pred   tým   ako   povinný   zrušil   svoj   účet a následne svoje príjmy ukladať pod koberec aby nemusel svoj dlh na výživnom uhradiť v celej dĺžnej sume zaostalého výživného. (...)“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich stanoviskami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“   a „práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote...“ podľa čl. 6 ods. dohovoru, čo je zásadne to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom   a   cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne až právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02).   K   vytvoreniu „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03). Toto základné právo sa uplatňuje aj v nútenom výkone   súdnych   a iných   rozhodnutí.   V takom   druhu   civilného   procesu   je   účelom   tohto základného   práva   to,   aby   sa   po   nariadení   núteného   výkonu   bez   zbytočných   prieťahov uskutočnil tento výkon (prípadne súdna exekúcia) tak, aby vymáhaný nárok bol čo najskôr, ak   tomu   nebránia   dôvody   relatívnej   alebo   absolútnej   neprípustnosti   núteného   výkonu súdneho rozhodnutia, uspokojený.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   aj   v nútenom   výkone   rozhodnutia a porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03, II. ÚS 2/05) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, správania účastníka konania a napokon aj spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. E 215/02 podľa označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd už v predchádzajúcom náleze sp. zn. I. ÚS 154/02 uviedol, že konanie o nariadenie výkonu rozhodnutia vzhľadom na jeho predmet, skutkovú a právnu povahu sporu nemožno hodnotiť ako zložitú vec. Ani okresný súd vo svojom vyjadrení netvrdil, že ide o zložitú vec.

2. Ústavný súd zo spisu okresného súdu a ani z vyjadrenia tohto súdu nezistil žiadne skutočnosti,   ktoré   by   boli   v príčinnej   súvislosti   s úkonmi   sťažovateľky   a   znamenali by spomalenie postupu súdu pri výkone rozhodnutia alebo by vytvárali procesné prekážky takého   postupu,   to   znamená,   že   na   namietanej   dĺžke   konania   sa   sťažovateľka   svojimi úkonmi nepodieľala.

3. Čo sa týka postupu okresného súdu pri výkone rozhodnutia, je potrebné uviesť a zhodnotiť jeho podstatné úkony, najmä rozhodnutia súdu a na ne nadväzujúce postupy od vydania nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 154/02 z 13. novembra 2002.

Od tohto obdobia okresný súd 27. januára 2003 zastavil v časti výkon rozhodnutia (o vymoženie   sumy   3 000 Sk)   a   v   prevyšujúcej   časti   návrh   povinného   na   zastavenie výkonu rozhodnutia   zamietol.   Uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   5. marca 2003. Dňa 22. decembra 2003   podala   sťažovateľka   návrh   na   čiastočné   zastavenie   výkonu rozhodnutia,   o   ktorom   okresný   súd   18. júna 2004   rozhodol.   Dňa   30. júla 2004   povinný podal   odvolanie   proti   uzneseniu   o čiastočnom   zastavení   výkonu   rozhodnutia. Dňa 30. septembra 2004   krajský   súd   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   zrušil   a spis   vrátil okresnému súdu 28. októbra 2004. Dňa 24. mája 2005 okresný súd určil termín výsluchu povinného na 15. jún 2005.

Z obsahu spisu vyplýva, že okresný súd bol v predmetnej veci absolútne nečinný bez akejkoľvek zákonnej prekážky v období od 27. januára 2003, keď rozhodol o zastavení výkonu rozhodnutia v časti o sumu 3 000 Sk, do 18. júna 2004, keď rozhodol o nároku sťažovateľky na čiastočné zastavenie výkonu rozhodnutia, a v období od 28. októbra 2004, keď mu bol spis vrátený z krajského súdu, do 24. mája 2005, keď určil termín výsluchu povinného na 15. jún 2005.

Ústavný súd obranu okresného súdu, „že výkon rozhodnutia odpísaním pohľadávky z účtu   povinného   v   peňažnom   ústave,   nariadený   uznesením   Okresného   súdu   Košice   II zo dňa 14. 2. 2002, č. k. E 215/02-14 sa stal neúčinným dňa 13. 10. 2003 po zrušení účtu povinného v S. s. a. s.

V ukončenom neúčinnom konaní o výkon rozhodnutia nemôže dochádzať k ďalšiemu porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky ústavnej sťažnosti nevyhovel“, neakceptoval, pretože vo výkone   rozhodnutia   okresný   súd   po   jeho   nariadení   postupuje   z úradnej   povinnosti až do núteného   splnenia   vymáhanej   pohľadávky   [§   265   ods. 1   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)].

Ústavný   súd   pri   hodnotení   postupu   okresného   súdu   prihliadol   aj   na   skutočnosť, že napriek tomu, že ústavný súd už raz vyslovil nálezom, že základné právo sťažovateľky bolo v predmetnom konaní porušené, všeobecný súd neorganizoval počas troch rokov svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 OSP).

Ústavný   súd   na   základe   týchto   zistení   mohol   dospieť   k   záveru,   že   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. E 215/02 od vydania nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 154/02 z 13. novembra 2002 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aj   napriek   zisteniu   ústavného   súdu,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru okresným   súdom,   neprikázal   mu,   aby   vo   veci   sp. zn.   E 215/02   konal   bez   zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 154/02 z 13. novembra 2002.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha“.   Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 60 000 Sk. Dôvodom na uplatnenie tejto žiadosti je „pocit právnej neistoty sťažovateľky v to kedy súd konečne vymôže výživné na mal. deti v celom rozsahu a kedy v súlade so zákonom   ukončí   exekučné konanie,   ak   ani po   viac   ako dvoch   a pol rokoch od právoplatnosti nálezu ústavného súdu nevykonal exekúciu v celom rozsahu, lebo bol nečinný (resp. postupoval contra lege artis), čo sťažovateľka pociťuje ako revanš súdu za to, že podala skoršiu ústavnú sťažnosť“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   aj   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľke.   Pri   jeho   priznaní   ústavný   súd vychádzal   z princípov   spravodlivosti   a z potreby   zavŕšenia   ochrany   základných   práv. Sťažovateľka   musí   za   daných   okolností   pociťovať   určitú   beznádej   vo   svojej   veci, ak okresný súd napriek tomu, že o zbytočných prieťahoch v konaní pred ním už rozhodol ústavný súd, vo veci nekonal. Podľa názoru ústavného súdu nemožno pripustiť, aby sa takým spôsobom, aký bol zistený v tejto veci, nerešpektovali a porušovali základné práva účastníka konania pred všeobecným súdom. Takýto prístup všeobecných súdov k nálezom ústavného súdu a k odstraňovaniu príčin vedúcich k záverom o porušovaní základných práv účastníkov ohrozuje dôveru občanov k princípom právneho štátu. Opierajúc sa i o svoje predchádzajúce   rozhodnutia   (napr.   IV. ÚS 139/03,   IV. ÚS 140/03,   IV. ÚS 307/04) považoval ústavný súd za primerané priznať sťažovateľke sumu 30 000 Sk.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným súdom   advokátkou JUDr. D. S. Sťažovateľka požadovala úhradu trov konania vo výške 5 302 Sk.

Ústavný   súd   zistil,   že   uplatnená   suma   trov   právneho   zastúpenia   spolu   5 302 Sk je v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   účinnej od 1. januára 2005 v znení vyhlášky č. 279/2005 Z. z.. Preto ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľky úhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2005