znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 187/04-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júna 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   L.   N.,   bytom   N.,   toho   času   v Ústave   na   výkon   väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody R., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uzneseniami   Okresného   súdu Námestovo   sp.   zn.   2   T   73/03   z 21. októbra   2003   a   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn. 2 To 575/03 z 26. novembra 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. N.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 23.   decembra   2003   doručená   sťažnosť   L.   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 73/03 z 21. októbra 2003 a Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 575/03 z 26. novembra 2003.

Podľa obsahu sťažnosti a jej doplnenia okresný súd v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, a takisto krajský súd v konaní, ktorým zamietol jeho sťažnosť proti rozhodnutiu okresného súdu, porušili čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že „nebola   dostatočným   spôsobom   zabezpečená súdna previerka zákonnosti rozhodnutia pozbavujúceho osobu slobody, zásady rovnosti, kontradiktórnosti   konania   a neboli   splnené   všetky   podmienky   označených   článkov dohovoru. Ďalej uvádza, že „ani jeden zo súdov sa nezaoberal v odôvodnení uznesenia dôvodmi nezákonnosti väzby, ktorými bolo argumentované v žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a tiež v sťažnosti proti zamietavému uzneseniu“.

Sťažovateľ   poukazuje   aj   na   rozhodovaciu   činnosť   Európskeho   súdu   pre   ľudské práva,   keď   uvádza,   že   «pretrvávanie   dôvodného   podozrenia,   že   osoba,   ktorá   bola pozbavená slobody väzbou, spáchala trestný čin, je conditio sine qua non zákonnosti jej ďalšieho držania vo väzbe. Po uplynutí určitého času to však už nestačí, pričom keď má väzba trvať naďalej, musí pristúpiť iný významný a dostatočný („relevant and sufficient“) dôvod   alebo   dôvody   a naviac   musí   byť   preukázané,   že   kompetentné   orgány   postupujú vo veci s osobitnou starostlivosťou („special diligence“).»

Sťažovateľ navrhuje, „1. aby ústavný súd vydal nález, že Okresný súd v Námestove svojím rozhodnutím zo dňa 21. októbra 2003 sp. zn. 2 T 73/03 v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Žiline z dňa 26. novembra 2003 sp. zn. 2 To 575/03, ktorými rozhodli o zamietnutí o prepustenie z väzby na slobodu, porušili ústavné právo v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd navrhovateľa L. N.

2. ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, aby zároveň vrátil vec na ďalšie konanie (...)“, ako ajaby ústavný súd do výroku nálezu o porušení práv pojal aj porušenie čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru“.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

1.   Vo   vzťahu   k napadnutému   postupu   okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá ústavný súd právomoc preskúmavať postup okresného súdu, pretože o sťažnosti proti jeho uzneseniu rozhodoval   krajský   súd.   Z toho   dôvodu   sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta uznesenie okresného súdu   sp.   zn. 2 T   73/03 z 21.   októbra 2003, ktorým   zamietol jeho žiadosť   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   ústavný   súd   odmietol   pre   nedostatok   svojej právomoci.

2.   Vo   vzťahu   k napadnutému   postupu   krajského   súdu   predmetom   sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie o porušení jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 575/03 z 26. novembra 2003.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   odmietnutia   sťažnosti pre zjavnú   neopodstatnenosť   okrem   iného   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02), a tiež absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná judikatúra).

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   aj   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu štátu (v tomto prípade okresného súdu a krajského súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Článok 17 ods. 2 ústavy upravuje významný ústavnoprocesný princíp uplatňujúci sa pri obmedzovaní osobnej slobody ako základnej hodnoty v demokratickom a právnom štáte. Porušenie   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy   sa   musí   vzťahovať   na   to, že obvineného   možno   vziať   do   väzby   iba   z dôvodov   a na   čas   ustanovený   zákonom a na základe rozhodnutia súdu, pričom niektorý z týchto ústavných prvkov pri uvalení väzby chýbal alebo sa nepoužil, prípadne sa použil v rozsahu prevyšujúcom zákonom dovolený rozsah, napríklad obvinený by bol vo väzbe nad čas dovolený zákonom bez rozhodnutia súdu o predĺžení väzby alebo bez osvedčenia konkrétnych skutkových okolností.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem (...) prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane   (...)   zákonným   zatknutím   (...)   za   účelom   predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Ústava sama teda neustanovuje ani dôvody väzby, ani čas na ktorý možno vziať do väzby, ale odkazuje v tomto smere na zákonnú úpravu. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody. Jej nerešpektovanie je zároveň nerešpektovaním ústavy, a tým i porušením ňou zaručeného práva na osobnú slobodu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanovením ods. 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť   súdený   v primeranej   lehote   alebo   prepustený   počas   konania.   Prepustenie   sa   môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadil jeho prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Ústavný súd preskúmal námietku sťažovateľa, že porušenie označených práv vidí v tom, že „ani jeden zo súdov sa nezaoberal v odôvodnení uznesenia dôvodmi nezákonnosti väzby,   ktorými   bolo   argumentované   v žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   a tiež v sťažnosti proti zamietavému uzneseniu“.

Sťažovateľ   v žiadosti   o prepustenie   z väzby   zo   16.   októbra   2003   okrem   iného uviedol, že

„Do vyšetrovacej väzby som bol vzatý dňa 27. 6. 2003 Okresným súdom v Námestove z dôvodov   uvedených   v   §   67   ods.   1   písm.   a)   a c)   Tr.   por.   Vo   väzbe   sa   nachádzam   aj po podaní   obžaloby.   Dňa   15.   10.   2003   bolo   v tejto   veci,   ktorá   je   vedená   pod   sp.   zn. 2 T 73/03 hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito. Počas tohto pojednávania bolo vykonané dokazovanie, z ktorého vyplynulo, že som sa k predmetným skutkom viac - menej priznal. Odročenie hlavného pojednávania súd odôvodnil tým, že je potrebné počkať na   právoplatné   rozhodnutie   inej   trestnej   veci   (sp.   zn.   2   T   103/00).   Som   toho   názoru, že takéto zadržiavanie vo väzbe nemá žiadnu zákonnú, a teda ani ústavnú oporu, pričom dochádza k porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. c) Európskeho dohovoru“.

V závere žiadosti uviedol: „Mám za to, že môj prípad nie je až natoľko závažný, že by si vyžadoval ďalšie trvanie väzby, pričom naviac v zmysle ustanovenia § 73 ods. 1 písm. b) Tr. por. dávam písomný sľub, že budem viesť riadny život, najmä, že sa nedopustím trestnej činnosti a plním povinnosti a dodržím obmedzenia, ktoré sa mi uložia.

Vychádzajúc   z uvedeného   preto   navrhujem,   aby   súd   v zmysle   §   72   Tr.   por. neodkladne rozhodol o mojom prepustení z väzby na slobodu.“

Okresný súd uznesením sp. zn. 2 T 73/03 z 21. októbra 2003 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku zamietol a podľa § 73 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku neprijal sľub sťažovateľa a ponechal ho vo väzbe.

Svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil okrem iného takto:

„Preskúmaním spisového materiálu súd zistil, že v danom prípade nie sú splnené podmienky   na   prepustenie   obžalovaného   z väzby.   Obžalovaný   je   osoba   náchylná   na páchanie trestnej činnosti, o čom svedčí skutočnosť, že bol doteraz 5-krát súdne trestaný z toho 4–krát bol vo výkone trestu so zaradením do II. nápravno–výchovnej skupiny. Okrem toho sa na tunajšom súde vedú proti nemu dve konania, v ktorých sú vytýčené termíny hlavných pojednávaní a to na deň 10. 12. 2003 o 8. 30 hod. a 19. 11. 2003 o 13. 00 hod. Z uvedeného   dôvodu   súd   preto   zamietol   jeho   žiadosť   o prepustenie   z väzby   a neprijal ponúknutý sľub.“

Proti   citovanému   uzneseniu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   odôvodnil   tým, že okresný súd postupoval rutinérsky, čím porušil jeho ústavné práva, nevidí dôvody väzby a žiada o prepustenie na slobodu.

Krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. 2 To 575/03 z 26. novembra 2003, ktorým sťažnosť sťažovateľa zamietol, okrem iného uviedol:

„Zo správania sa obvineného pred vzatím do väzby plynulo, že sa vyhýbal trestnému stíhaniu a nerešpektoval príkaz orgánu trestného konania. Podľa odpisu z registra trestov od roku 1996 stál už 5-krát pred súdom. Vždy to bolo za úmyselnú najmä majetkovú trestnú činnosť.   V jednom   prípade   sa   neosvedčil   v skúšobnej   dobe   podmienečného   prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody. V súčasnosti je trestne stíhaný v ďalších dvoch veciach. Dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestnej činnosti obvineným je podložená dosiaľ vykonaným dokazovaním.

Tieto konkrétne skutočnosti (vyhýbanie sa trestnému stíhaniu a dôvodné podozrenie zo špeciálnej recidívy trestnej činnosti) odôvodňujú obavu, že obvinený (bez väzby) ušiel by alebo   by   sa   skrýval,   aby   sa   tak   vyhol   trestnému   stíhaniu   alebo   hroziacemu   trestu a pokračoval by v trestnej činnosti. Sú tu teda dôvody väzby tak, ako ich má na mysli § 67 ods. 1 písm. a), c) Tr. por.

Ak   z týchto   dôvodov   vzal   okresný   súd   obvineného   do   väzby,   rozhodol   správne. Krajský súd sa s týmto rozhodnutím stotožnil.“

K písomnému sľubu sťažovateľa krajský súd v závere uviedol:

„Súd   vzhľadom   na   povahu   trestnej   činnosti   a kriminálnu   minulosť   obvineného nepovažoval predložený sľub za dostatočný. Vzhľadom na tieto skutočnosti ani krajský súd neuvažoval o prijatí sľubu obvineného, a tak jeho sťažnosť zamietol.“

Ústavný   súd   podobne   ako   v prípade   iných   sťažností   namietajúcich   porušenie označených práv sťažovateľa všeobecnými súdmi skúmal, či ich uznesenia neboli svojvoľné alebo   arbitrárne   a či   nezakladajú   možnosť   porušenia   sťažovateľom   označených   práv. Z napadnutých uznesení je zrejmé, aké skutočnosti uznali všeobecné súdy za základ svojich rozhodnutí. Ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádza v konaní   pred   ústavným   súdom,   žiadny   taký   dôvod   alebo   skutočnosť,   ktoré   by   mohli spochybniť   právne   závery   okresného   súdu   a krajského   súdu,   a preto   na   základe horeuvedených   skutočností   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru treba uviesť, že podľa názoru ústavného súdu skutkový stav, ktorý sťažovateľ uvádza, nie je v príčinnej súvislosti s týmito článkami.

Ústavný súd po oboznámení sa s rozhodnutím krajského súdu z 26. novembra 2003 pod sp. zn. 2 To 575/03 s prihliadnutím k uzneseniu okresného súdu z 21. októbra 2003 pod sp. zn. 2 T 73/03, ktoré tento súd preskúmal, dospel k názoru, že citované rozhodnutie nemôže   byť   z hľadiska   požiadaviek   ustanovených   v označených   článkoch   ústavy považované za zjavne svojvoľné a arbitrárne. Sťažovateľ bol vzatý do väzby 27. júna 2003 okresným súdom z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Krajský súd vo svojom rozhodnutí jednoznačne vyslovil, ktoré zákonné dôvody podľa § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku u sťažovateľa pretrvávajú, a tieto dôvody aj riadne odôvodnil, ako je to uvedené v citácii jeho rozhodnutia, preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd preskúmal aj námietku sťažovateľa, že všeobecné súdy porušili jeho označené práva tým, že 15. októbra 2003 bolo odročené hlavné pojednávanie na neurčito z dôvodu, že je potrebné vyčkať na právoplatné rozhodnutie v inej trestnej veci sťažovateľa.

Z citovaných   článkov   ústavy   a dohovoru   vyplýva,   že   všeobecný   súd   pri   svojom rozhodovaní v trestnej veci musí rešpektovať právo obvineného byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania z väzby na slobodu. Z judikatúry ústavného súdu k čl. 5 ods. 3 dohovoru (napr. III. ÚS 227/03) vyplýva, že právo sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru v časti týkajúcej sa primeranosti doby väzby možno porušiť iba v konaní trvajúcom   určitú   dobu   súhrnom   viacerých   právnych   skutočností   (najmä   rozhodnutie, opomenutie a nečinnosť), ktoré majú spolu za následok neprimerane dlhú väzbu, nie však jedným rozhodnutím, ktoré spravidla takýto následok nemôže mať.

Ústavný   súd   si   preto   vyžiadal   stanovisko   okresného   súdu   k veci,   týkajúcej   sa dôvodov odročenia konania v trestnej veci sťažovateľa, ktoré bolo odročené 15. októbra 2003.

Z vyjadrenia predsedu okresného súdu z 18. mája 2004 vyplýva, že „konajúci sudca skutočnosť, že v zápisnici o hlavnom pojednávaní zo dňa 15. 10. 2003 je uvedené, že toto hlavné   pojednávanie   sa   odročuje   na   neurčito   za   účelom   vyčkania   právoplatnosti rozhodnutia vo veci 2 T 103/00 vo svojom vyjadrení vysvetlil tým, že v čase, keď odročoval hlavné pojednávanie dňa 15. 10. 2003 vo veci 2 T 73/03, vec pod sp. zn. 2 T 103/00 prišla z krajského súdu s tým, že v tejto veci bolo potrebné vykonať už len jeden dôkaz a teda predpokladal, že po vykonaní tohto dôkazu sa vec 2 T 103/00 skončí skôr ako vec pod sp. zn. 2 T 73/03 a následne po skončení vo veci 2 T 73/03 bude prichádzať do úvahy uloženie súhrnného trestu. Vo veci 2 T 103/00 bolo aj nariadené hlavné pojednávanie na deň 10. 12. 2003,...“.

Okresný súd vo veci sp. zn. 2 T 73/03 dňa 17. decembra 2003 aj meritórne rozhodol.

Dôvod   odročenia   hlavného   pojednávania   vo   veci   samej,   t.   j.   procesný   postup všeobecného súdu sa nejaví podľa názoru ústavného súdu ako svojvoľný, neodôvodnený a zjavne neopodstatnený a vzhľadom na dobu predĺženia tohto konania (o dva mesiace) ani za   neprimeraný   a taký,   aby   ústavný   súd   mohol   považovať   konanie   všeobecného   súdu za porušenie označených článkov ústavy a dohovoru, ktoré by zakladalo jeho povinnosť prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). Taktiež platí, že ak všeobecný súd dôjde k záveru, že prepustením   obvineného na slobodu   by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, taký záver nie je preskúmateľný ústavným súdom, ak inak   nedošlo   k porušeniu   ústavoprocesných   princípov,   ktoré   upravujú   také   obmedzenie osobnej   slobody,   akým   je   väzba   v trestnom   konaní   (II.   ÚS   76/02,   IV.   ÚS   83/03, IV. ÚS 124/03).

Vychádzajúc   z uvedených   názorov   ústavného   súdu   treba   uviesť,   že   sťažovateľ uplatnil   svoje   právo   na   podanie   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   a uplatnil   aj riadny   opravný   prostriedok   proti   uzneseniu   o zamietnutí   jeho   žiadosti.   Väzobné   súdy zákonom   predpísaným   spôsobom   zabezpečili   preskúmanie   práva   sťažovateľa   na   jeho prepustenie   z väzby   na   slobodu   rozhodnutiami,   ktoré   síce   neakceptovali   subjektívnu predstavu   sťažovateľa,   ale   bez   toho,   aby   sa   rozhodovanie   väzobných   súdov   dostalo z ústavne konformného postupu väzobných súdov.

Ústavný   súd   na   záver   ešte   pripomína,   že   o žiadosti   na   prepustenie   z väzby   a aj o sťažnosti sťažovateľa väzobné súdy rozhodovali bez zbytočného odkladu a nedali preto žiadnu zámienku na záver, že by neboli rešpektovali ich povinnosť rozhodovať o väzbe sťažovateľa urýchlene.

Ústavný súd vzhľadom na vyššie uvedené rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2004