znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 187/03-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2004 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Mazáka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Jána   Lubyho   v konaní o sťažnosti   JUDr.   A.   H.,   bytom   B.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   E.   Ľ.,   B.,   vo   veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 93/97, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. A. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 93/97   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 93/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. A. H.   n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4.   Okresný   súd   Bratislava   I   j   e   p   o   v   i   n   n   ý   uhradiť   JUDr.   A.   H. do   15   dní   od   doručenia   tohto   nálezu   trovy   konania   vo   výške   8   796   Sk   (slovom Osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet advokátky JUDr. E. Ľ., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. IV. ÚS 187/03 z 22. októbra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   JUDr.   A.   H.,   bytom   B.,   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 93/97.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 7. apríla 1997 okresnému súdu návrh na určenie neplatnosti právnych úkonov spolu s návrhom na vydanie predbežného opatrenia.

Sťažovateľka uviedla, že od začiatku súdneho konania uplynulo už viac ako 6 rokov a ku   dňu   podania sťažnosti ústavnému súdu   nebolo vydané rozhodnutie vo veci   samej. Sťažovateľka svojím podaním z 8. januára 2001 podala okresnému súdu návrh na vylúčenie zákonnej sudkyne z rozhodovania. Keďže vo veci sa nekonalo, podala sťažovateľka listom zo 7. februára 2002 sťažnosť na prieťahy v konaní Krajskému súdu v Bratislave, na ktorú jej odpovedal podpredseda okresného súdu listom sp. zn. Spr. 3012/01 z 11. júna 2001 s tým, že sťažnosť uznal ako dôvodnú.

Okrem toho, že sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej označeného základného práva, súčasne žiadala,   aby   jej   ústavný   súd   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume1 200 000 Sk.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 3012/01 doručeným ústavnému súdu 24. novembra 2003, v ktorom poukazuje na svoje vyjadrenie sp. zn. Spr. 3012/01 zo 4. septembra 2003, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„V konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 93/97 bol návrh podaný na tunajší súd dňa 7. 4. 1997.   Dňa   23.   4.   1997   doručila   navrhovateľka   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia podľa ust. § 76 ods. 1 písm. e), f) O. s. p. Uznesením č. k. 13 C 93/97 zo dňa 21. 5. 1997 súd o návrhu rozhodol (JUDr. I. Á.) a vydal predbežné opatrenie. Úpravou zo dňa 17. 10. 1997 bol zaslaný odporcovi v 1., 2., 3. rade návrh na vyjadrenie. Z dôvodu závady v doručení sudkyňa vykonala úkony smerujúce k zisteniu sídla a trvalého pobytu odporcov v súlade s O.   s. p. Úpravou sudkyne (JUDr. T.   K.) zo dňa 28. 10. 1998 bol stanovený termín pojednávania na 20. 1. 1999. Navrhovateľka JUDr. A. H. cestou svojho právneho   zástupcu   podaním   doručeným   súdu   dňa   15.   1.   1999   požiadala   o odročenie termínu pojednávania na neurčito a zároveň požiadala o poskytnutie lehoty 1 - 2 mesiacov z dôvodu, že predpokladá mimosúdne vyriešenie sporu a oznámi v uvedenej lehote súdu, či berie návrh späť. Na stanovený termín pojednávania sa navrhovateľka nedostavila a vec bola   odročená   na   neurčito   s tým,   že   bude   robený   dopyt   na   navrhovateľku,   či   trvá na podanom návrhu. Nakoľko právny zástupca navrhovateľky neoznámil v lehote uvedenej v žiadosti o odročenie termínu pojednávania, či došlo k mimosúdnemu vyriešeniu sporu, úpravou sudkyne (JUDr. Z. M.) zo dňa 26. 5. 1999 bola zaslaná právnemu zástupcovi navrhovateľky výzva. PZ navrhovateľky listom doručeným dňa 24. 6. 2003 (správne má byť 24.   6. 1999) oznámil súdu,   že navrhovateľka   je dlhodobo   v zahraničí   a to   od februára do konca   októbra   1999   z uvedeného   dôvodu   nebolo   rokovanie   s odporcom   uzavreté. Sudkyňa dňa 15. 3. 2000 opätovne vyzvala PZ navrhovateľky s poukazom na ich písomné podanie, aby súdu oznámil, či došlo k mimosúdnej dohode. PZ navrhovateľky opäť požiadal o predĺženie lehoty z dôvodu práceneschopnosti navrhovateľky s tým, že v mesiaci máj – jún 2000   má   byť   stretnutie   s odporcom   na   ktorom   sa   rozhodne,   či   bude   vec   uzavretá mimosúdne. Dňa 9. 10. 2000 súd znovu vyzval PZ navrhovateľky o oznámenie. Odporca v I. rade podaním doručeným dňa 10. 11. 2000 oznámil, že PZ navrhovateľky neustále predlžuje   súdne   konanie   svojimi   tvrdeniami   o mimosúdnych   rokovaniach   a prehlásil, že   s navrhovateľkou   uskutočnil   mimosúdne   konanie,   ale   k dohode   nedošlo   a požiadala o vytýčenie   termínu   pojednávania.   Dňa   9.   1.   2001   PZ   navrhovateľky   oznámil,   že   jeho zastupovanie v tomto konaní bolo ukončené. Podaním doručeným súdu dňa 10. 1. 2001 požiadala navrhovateľka o vylúčenie sudkyne JUDr. Z. M. z prejednávanej veci a oznámila, že vypovedala plnú moc právnemu zástupcovi. Zároveň požiadala o pridelenie veci inému súdu. JUDr. J. V. listom zo dňa 19. 12. 2002 vyzvala navrhovateľku na oznámenie, či trvá na návrhu na vylúčenie sudkyne JUDr. Z. M. z prejednávania veci, nakoľko medzičasom došlo k jej dočasnému odchodu zo súdu. Zároveň bola navrhovateľka vyzvaná, aby presne uviedla,   či   žiada   o prikázanie   veci   inému   súdu   podľa   ust.   §   12   ods.   1,   2   O.   s.   p. Navrhovateľka podaním doručeným dňa 27. 1. 2003 oznámila, že na návrhu na vylúčenie sudkyne   trvá.   Úpravou   zo   dňa   3.   3.   2003   bola   vec   predložená   sudkyňou   JUDr.   J.   V. na rozhodnutie KS BA. KS v BA uznesením č. k. 5 NcC 9/03-46 zo dňa 17. 6. 2003 rozhodol, že JUDr.   Z.   M.   nie je vylúčená   z prejednávania   a rozhodovania   tejto   veci.   Na základe Dodatku č. 6 k Rozvrhu práce na rok 2003 sa stala vo veci zákonným sudcom JUDr. L. P., ktorá   úpravou   zo   dňa   30.   7.   2003   vykonala   úkony   potrebné   k zisteniu   trvalého   pobytu odporkyne   v 2.   rade   a vyzvala   navrhovateľku,   by   označila   odporcu   v 3.   rade   v súlade so zápisom do obchodného registra s uvedením jeho aktuálneho obchodného mena, sídla a IČO. Z uvedených skutočností je zrejmé, že samotná navrhovateľka a jej právny zástupca JUDr.   A.   S.   spôsobili   svojím   konaním   prieťahy   v konaní,   svojimi   podaniami   sťažovali postup   súdu   v konaní   sp.   zn.   13   C   93/97   a nedostavili   sa   na   stanovený   termín pojednávania...

S poukazom   na   uvedené   si   dovoľujeme   navrhnúť   váženému   Ústavnému   súdu Slovenskej republiky, aby sťažnosť zamietol ako nedôvodnú a to v celom rozsahu.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, vyjadrenia okresného súdu a zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil nasledovný priebeh konania v predmetnej veci od podania návrhu okresnému súdu do 24. novembra 2003, keď bol ústavnému súdu doručený spis okresného súdu sp. zn. 13 C 93/97.

Návrh sťažovateľky na vyslovenie neplatnosti právnych úkonov bol okresnému súdu doručený 7. apríla 1997. Okrem tohto návrhu sú v spise okresného súdu zdokumentované z hľadiska posudzovania, či došlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva, tieto podstatné úkony:

dňa   23.   apríla   1997   bol   sťažovateľkou   doručený   okresnému   súdu   návrh na vydanie predbežného opatrenia,

uznesením okresného súdu z 21. mája 1997 bolo vydané predbežné opatrenie,pojednávanie   20.   januára   1999   okresný   súd   odročil   na   neurčito   s tým, že sťažovateľka svoju neúčasť ospravedlnila a žiadala o poskytnutie 1 až 2-mesačnej lehoty z dôvodu možnosti uzavretia mimosúdnej dohody,

právny   zástupca   sťažovateľky   podaním   doručeným   okresnému   súdu   24.   júna 1999 oznámil, že sťažovateľka sa dlhodobo nachádza v zahraničí a po jej návrate sa vyjadrí ohľadom mimosúdnej dohody,

na   výzvu   okresného   súdu   z 15.   marca   2000   reagoval   právny   zástupca sťažovateľky   podaním   doručeným   okresnému   súdu   10.   apríla   2000,   v ktorom   požiadal o predĺženie   lehoty   na   oznámenie   výsledku   ohľadom   mimosúdnej   dohody   z dôvodu práceneschopnosti sťažovateľky,

odporca v 1. rade – Poštová banka, a. s. – podaním doručeným okresnému súdu 10. novembra 2000 oznámil, že sa uskutočnilo rokovanie so sťažovateľkou bez uzavretia dohody, a preto požaduje, aby sa v konaní pokračovalo nariadením súdneho pojednávania,podaním doručeným okresnému súdu 9. januára 2001 oznámil právny zástupca sťažovateľky ukončenie právneho zastúpenia vo veci,

podaním doručeným okresnému súdu 10. januára 2001 žiadala sťažovateľka, aby bola zákonná sudkyňa z rozhodovania vo veci vylúčená z dôvodu zaujatosti,

listom   doručeným   sťažovateľke   11.   januára   2002 ju   okresný   súd   vyzval, aby v lehote 15 dní oznámila, či trvá na návrhu na vylúčenie zákonnej sudkyne napriek tomu, že „medzičasom dočasne odchádza zo súdu“, a súčasne aby uviedla, či jej písomné podanie z 8. januára 2001 má byť posúdené z hľadiska § 12 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) (prikázanie veci inému súdu),

listom   doručeným   okresnému   súdu   27.   januára   2003   sťažovateľka   uviedla, že 11. júna 2002 sa jej podpredseda okresného súdu písomne ospravedlnil za prieťah, ktorý spôsobila sudkyňa nepredložením spisu krajskému súdu vo veci rozhodnutia o zaujatosti, a súčasne   sťažovateľka   potvrdila,   že   trvá   na   svojom   pôvodnom   návrhu   na   vylúčenie zákonnej sudkyne z prejednávania veci,

dňa   6.   marca   2003   predložil   okresný   súd   spis   Krajskému   súdu   v Bratislave na rozhodnutie o vylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania vo veci,dňa   24.   júna 2003   bolo okresnému   súdu   doručené   uznesenie   Krajského   súdu v Bratislave,   ktorým   sa   rozhodlo,   že   zákonná   sudkyňa   nie   je   vylúčená   z prejednávania a rozhodovania vo veci,

dňa   6.   novembra   2003   realizoval okresný   súd   úkony   vo   veci   zistenia pobytu odporkyne   v 2.   rade   a taktiež   vyzval   sťažovateľku   na aktualizáciu   označenia   odporcu v 3. rade v súlade so zápisom do obchodného registra.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   67/03),   pričom   „tento   účel   možno   dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci koná“ (II. ÚS 51/03).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (II. ÚS 813/00, III. ÚS 129/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie   prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 3/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 142/03) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1.   Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   nárok   sťažovateľky   na určenie neplatnosti   právnych   úkonov   (úverovej   zmluvy,   kúpnej   zmluvy   a zmluvy   o zriadení záložného   práva   k nehnuteľnosti)   spolu   s návrhom   na   vydanie   predbežného   opatrenia. Konanie nie je možné hodnotiť ako právne ani fakticky zložité. Ide o problematiku, ktorá je upravená predovšetkým príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka a subsidiárne sa na riešenie otázok, ktoré nie je možné riešiť podľa ustanovení tohto zákona, použijú predpisy občianskeho práva (§ 1 Obchodného zákonníka). Aplikácia týchto predpisov je ustálená aj v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov. Na právnu alebo faktickú zložitosť   veci   nepoukazoval   ani   okresný   súd   vo   vyjadrení   jeho   predsedu   k sťažnosti doručenom ústavnému súdu 12. septembra 2003, a preto z hľadiska tohto kritéria nemožno uvažovať o jeho výraznejšom vplyve na doterajšiu dĺžku konania.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľky   ako   účastníka   súdneho konania.   Z obsahu   spisu   okresného   súdu   vyplýva,   že   ku   vzniku   zbytočných   prieťahov v konaní prispela svojím podielom aj sťažovateľka. Pojednávanie konané 20. januára 1999 bolo na žiadosť sťažovateľky odročené za účelom pokusu o uzavretie mimosúdnej dohody na neurčito s tým, že výsledok bude okresnému súdu oznámený v 1 až 2-mesačnej lehote. Právny   zástupca   sťažovateľky   opakovane   žiadal   okresný   súd   o predĺženie   lehoty na vyjadrenie z dôvodu práceneschopnosti a dlhodobého pobytu sťažovateľky v zahraničí. Výsledok ohľadom dosiahnutia mimosúdnej dohody nebol zo strany sťažovateľky napriek urgenciám okresného súdu oznámený. Týmto spôsobom vznikli zbytočné prieťahy v konaní v trvaní 23 mesiacov, ktoré je potrebné pripísať na vrub sťažovateľky.

V danom prípade ide o sporové konanie, v ktorom je povinnosťou účastníka konania postupovať   aktívne,   súčinnostne   a komunikovať   nielen   so   súdom,   ale   aj   s   ostatnými účastníkmi   konania   tak,   aby   súd   mohol   o uplatnenej   ochrane   rozhodnúť   v súlade so zákonom (§ 6 a § 120 ods. 1 OSP).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   správanie   sťažovateľky   najmä   vzhľadom   na   to, že po odročení pojednávania 20. januára 1999 neprejavila žiadnu aktivitu v spore a výsledok návrhu ňou iniciovanej mimosúdnej dohody ani napriek opakovaným urgenciám okresnému súdu   neoznámila,   nemožno   považovať   za   také,   ktoré   by   bolo   v   súlade   s jej   právami a povinnosťami ako účastníčky sporového konania.

Tieto skutočnosti ústavný súd vyhodnotil tak, že i samotná sťažovateľka sa svojou pasivitou v nie nepodstatnej miere podieľala na vzniku zbytočných prieťahov v konaní pred okresným súdom.

3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, prihliadal ústavný súd na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, ale ani táto povinnosť súdu nemení nič na tom, že v sporovom konaní je predovšetkým vecou účastníka, aby v súlade s § 6 OSP vlastnými úkonmi a nečinnosťou nebránil súdu v jeho postupe.

Ústavný   súd   zistil,   že   časť   zbytočných   prieťahov   v konaní   spôsobil   svojou nečinnosťou   aj   okresný   súd.   Napriek   tomu,   že   vykonal   niektoré   úkony   spojené so zisťovaním   pobytu   sídla   účastníkov,   prvé   pojednávanie   vo   veci   nariadil   takmer po 2 rokoch   od   podania   návrhu.   Najzávažnejším   pochybením   okresného   súdu   bolo   to, že spis na rozhodnutie o sťažovateľkou vznesenej námietke zaujatosti zákonnej sudkyne predložil   Krajskému   súdu   v Bratislave po   viac ako 2   rokoch   od   namietnutia zaujatosti. V nadväznosti   na   to   nemožno   však   na   druhej   strane   neprihliadnuť   na   skutočnosť, že sťažovateľka zotrvala na návrhu na vylúčenie zákonnej sudkyne aj po tom, keď bola okresným súdom informovaná, že táto „dočasne odchádza zo súdu“. Nepredloženie spisu na rozhodnutie o sťažovateľkou vznesenej námietke zaujatosti posúdil ako zbytočný prieťah v konaní aj okresný súd v liste sp. zn. Spr. 3012/01 z 11. júna 2002 zaslanom sťažovateľke ako odpoveď na jej sťažnosť na prieťahy v konaní. V tomto smere nie je možné akceptovať tvrdenie predsedu okresného súdu, že „nedošlo k žiadnym zbytočným prieťahom zo strany konajúceho   súdu“,   ako   to   uvádza   v jeho   vyjadrení   zo   4.   septembra   2003   zaslanom ústavnému súdu.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 1 200 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ), podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade neprichádza do úvahy.

V sporovom konaní, akým je aj posudzované konanie, nesie procesnú zodpovednosť za   riadne   uvedenie   návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej,   postup   vo   veci   samej, predkladanie dôkazov a iných úkonov potrebných na dosiahnutie účelu takého konania vo výraznej miere účastník (najmä § 6, § 101 a § 120 ods. 1 OSP). V spore ide na ťarchu účastníka,   ak   navrhne   hoci   len   faktické   pozdržanie   kvôli   možnej   mimosúdnej   dohode. V takom druhu civilného procesu je navyše dôvodné požadovať, aby účastník urobil všetko pre to, aby súd nemal sťaženú úlohu pri jeho postupe, najmä pokiaľ ide o základné procesné úkony,   ktorými   sú   pojednávania.   Sťažovateľka   nedbala   dôsledne   na   tieto   povinnosti a urobila   viaceré   úkony,   ktoré   znamenali   jej   značnú   spoluúčasť   na   vzniku   zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd nepovažoval za nevyhnutné dovršovať ochranu jej porušeného základného práva na súdnu ochranu aj priznaním primeraného finančného zadosťučinenia, a to   aj   v porovnaní   s inými   prípadmi,   v ktorých   sa   toto   zadosťučinenie   priznalo   za predpokladu, že účastník konania neniesol žiadny podstatný podiel na vzniku zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   považoval   v tomto   prípade   výrok   o porušení   základného   práva sťažovateľky   a výrok,   ktorým   prikázal   okresnému   súdu   v predmetnej   veci   konať   bez zbytočných prieťahov, za dostatočnú ochranu jej základného práva.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. E. Ľ., uplatnených v podaní z 10.   októbra 2003.   Úhradu   priznal za   dva   úkony   právnej   služby v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške 8 796 Sk za 2 úkony po 4 270 Sk a 2 x 128 Sk režijný paušál. Podania právnej zástupkyne doručené ústavnému súdu   3.   júna   a 16.   decembra   2003   nevyhodnotil   ústavný   súd   vzhľadom   na   ich   obsah (absencia   ústavnoprávneho   aspektu)   ako   podania   vo   veci   samej,   a preto   odmenu za ne nepriznal.

Náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 15. januára 2004