znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 186/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   M.   M.,   B.,   zastúpenej   a.,   s. r. o.,   B.,   konajúcou prostredníctvom   konateľa   a advokáta   Mgr.   P.   T.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 3 Co/241/2011-117 z 31. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. M. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2012 doručená sťažnosť Mgr. M. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej len „krajský   súd“)   č. k. 3 Co/241/2011-117 z 31. októbra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že 30. decembra 2011 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené uznesenie krajského súdu č. k. 3 Co/241/2011-117 z 31. októbra 2011, ktorým tento   súd   ako   súd   odvolací   v právnej   veci   obchodnej   spoločnosti   G.,   s. r. o.,   B.   (ďalej aj „navrhovateľka“), proti sťažovateľke (ako odporkyni) zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 21 C/166/2010-88 z 1. apríla 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažnosť   smeruje   proti   napadnutému   (zrušovaciemu)   uzneseniu   krajského   súdu, pretože   sťažovateľka   nadobudla   presvedčenie,   že   ním   došlo   k porušeniu   jej   v petite sťažnosti označených práv.

Sťažovateľka   v ďalšej   časti   sťažnosti   popisuje   právny   a skutkový   stav   veci upriamujúc pozornosť na zmluvu o nájme nebytových priestorov z 30. júna 2008 (ďalej len „zmluva   o nájme“),   ktorú   uzatvorila   ako   prenajímateľka   s nájomcom   v tejto   zmluve označeným ako G., s. r. o., s tým, že «Na základe uvedenej zmluvy sa zmluvné strany mali dohodnúť   na   prenájme   tam   špecifikovaného   nebytového   priestoru,   a   to   odo   dňa 01. 07. 2008 (článok II. odsek 1). Zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú (článok III bod 1). V zmysle článku II. ods. 3 a 4 zmluvy, predmet nájmu mal byť používaný na účely vyplývajúce z predmetu činnosti nájomcu, ako je uvedený vo výpise z obchodného registra.V zmysle článku VI. ods. 5 zmluvy platilo nasledovné: „Po skončení nájmu nájomca odovzdá   prenajímateľovi   predmet   nájmu   v   stave,   v akom   ich   prevzal,   s prihliadnutím   na bežné   opotrebovanie,   nie   je   však   povinný   uviesť   ho   do stavu pred úpravami, s ktorými dal prenajímateľ písomný súhlas, vrátane úprav podľa prílohy číslo 2 tejto zmluvy, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy.“

V zmysle článku VI. ods. 7 zmluvy platilo nasledovné: „Zmluvné strany sa dohodli, že nájomca je oprávnený vykonať v predmete nájmu úpravy len na základe predchádzajúceho písomného súhlasu prenajímatelia a na svoje náklady, ak nebude   dohodnuté   inak.   Pre   účely   odovzdania   nebytových   priestorov   „v stave, v akom ich prevzal“ sa za pôvodný stav považuje stav ako vyplýva z uskutočnených odsúhlasených zmien.“

V zmysle článku VI. ods. 8 zmluvy platilo nasledovné: „Zmluvné strany sa dohodli, že   náklady   na   stavebné   úpravy   znáša   nájomca,   s   výnimkou   nákladov   na výmenu všetkých okien zo strany P. ulice; náklady na výmenu týchto okien a s tým súvisiace náklady znáša prenajímateľ,“

V zmysle článku VI. ods. 14 zmluvy platilo nasledovné: „Zmluvné strany sa dohodli na tom, že v prípade, ak by sa stal niektorý článok alebo odsek tejto zmluvy neplatný, táto skutočnosť nemá vplyv na celkovú platnosť zmluvy.“

V zmysle článku VII. ods. 4 zmluvy platilo nasledovné: „V otázkach neupravených touto zmluvou platia príslušné právne predpisy Slovenskej republiky.“».

Sťažovateľka   poukazuje   na   to,   že   navrhovateľka   bola   zapísaná   do   obchodného registra až po uzavretí zmluvy o nájme, a to 24. júla 2008.

Dňa 29. septembra 2009 sťažovateľka vypovedala zmluvu o nájme výpoveďou, ktorú navrhovateľka prevzala v ten istý deň s tým, že výpovedná doba mala uplynúť 31. decembra 2009. Žiadosťou o vyjadrenie z 30. októbra 2009 oznámila navrhovateľka sťažovateľke, že ak   sa „nevyjadrí   k rozpisu   investovaných   nákladov,   technické   zhodnotenie   a vykonané opravy na prenajatom majetku“, ktorý je vo vlastníctve sťažovateľky, budú odstránené. V nadväznosti na to sťažovateľka 18. novembra 2009 oznámila navrhovateľke, že požaduje dať prenajaté priestory do pôvodného stavu. Dňa 31. decembra 2009 boli prenajaté priestory vrátené sťažovateľke, ale bez toho, aby boli dané do pôvodného stavu.

Navrhovateľka   doručila   5.   marca   2010   okresnému   súdu   návrh   smerujúci   proti sťažovateľke,   ktorým   si   voči   nej   uplatnila   nárok   na   zaplatenie   sumy   21 184,14   € s príslušenstvom.   Predmetná   suma   mala   podľa   návrhu   predstavovať   zvýšenie   hodnoty predmetu   nájmu   na základe   investícií   realizovaných   navrhovateľkou.   Okresný   súd 28. septembra 2010 vydal vo veci platobný rozkaz, ktorým uložil sťažovateľke zaplatiť navrhovateľke žalovanú sumu s príslušenstvom. Proti tomuto platobnému rozkazu podala sťažovateľka   10.   novembra   2010   odpor,   v dôsledku   čoho   bolo   vo   veci   nariadené pojednávanie na 1. apríl 2011, na ktorom rozhodol okresný súd rozsudkom, ktorým návrh navrhovateľky zamietol.

Proti prvostupňovému rozsudku padala navrhovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením.

Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd ako súd odvolací postupoval vo veci v rozpore s § 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku, keď «na strane jednej síce vyčítal súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal otázkou zhodnotenia nehnuteľnosti, na strane druhej však sám postupoval povrchne, keď vôbec neposadil konkrétne skutkové okolnosti v predmetnej veci, na   ktoré   sťažovateľka   vo   svojom   vyjadrení   k odvolaniu   ako   aj   na   súde   prvého   stupňa niekoľkokrát poukazovala),   pokiaľ   uviedol   len,   že „bezdôvodným obohatením   pritom   je aj vynaloženie   nákladov   na   cudziu   vec,   resp.   investície   do   cudzej   nehnuteľnosti; bezdôvodným   obohatením   nie   je   to,   čo   bolo   vynaložené,   ale   to,   o   čo   sa   nehnuteľnosť zhodnotila.“».

V   ďalšej   časti   sťažnosti   analyzuje   sťažovateľka   skutkový   a právny   stav   veci zo svojho   pohľadu   poukazujúc aj   na   judikatúru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky a odmietajúc výklad odvolacieho súdu o vzniku bezdôvodného obohatenia, označujúc ho za „absurdný s ohľadom na čisto logické posúdenie veci“.

Pokiaľ   ide   o prípustnosť   sťažnosti   podľa   § 53   ods. 1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), sťažovateľka uviedla, že proti napadnutému uzneseniu nie je prípustné dovolanie,   a preto   nie   je   táto   sťažnosť   v rozpore   z uvedeným   ustanovením   zákona o ústavnom súde. Podľa sťažovateľky je „Daná sťažnosť je pritom opodstatnená o to viac, že   napadnutým   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   je   súd   prvého   stupňa   viazaný v zmysle § 226 OSP a v prípade, pokiaľ na základe daného uznesenia odvolacieho súdu čo i len sčasti súd prvého stupňa v tejto situácii vyhovie navrhovateľovi v konaní, a následne odvolací súd daný rozsudok súdu prvého stupňa potvrdí, nebude už sťažovateľka oprávnená domáhať sa akýmkoľvek prostriedkom nápravy uvedených rozhodnutí súdu prvého, resp. druhého stupňa, a to napriek skutočnosti, že súd prvého stupňa pôvodne dňa 01. 04. 2011 (t. j. úplne prvým rozhodnutím vo veci) rozhodol v jej prospech.“.

S odvolaním   sa   na   § 52   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   sťažovateľka   zároveň navrhuje, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie, ktorým uloží okresnému súdu, aby v právnej   veci   navrhovateľky   až   do   právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného   súdu   o jej sťažnosti dočasne nekonal. Návrh na vydanie dočasného opatrenia odôvodňuje sťažovateľka okrem iného tým, že «Súd prvého stupňa, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, je už oprávnený okamžite vo veci ďalej konať a prípadne aj vo veci rozhodnúť. Daná situácia z pohľadu sťažovateľky, kedy je k dnešnému dňu základným východiskom pre ďalší priebeh celého   súdneho   konania   práve   napadnuté   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Bratislave, č. k. 3 Co/241/2011-117, IČS: 1310202508, zo dňa 31. 10. 2011, je o to rizikovejšia, že súd prvého   stupňa   po   rozhodnutí   odvolacieho   súdu   už   vytýčil   pojednávanie   na   termín 10. 02. 2012, ktoré sa aj uskutočnilo a na ktorom bola vec riadne prejednávaná, pričom ďalší termín pojednávania je už 09. 03. 2012, na ktorom teoreticky môže – viazaný právnym názorom   odvolacieho   súdu   uvedeným   v   touto   sťažnosťou   napadnutom   uznesení   –   už aj vo veci rozhodnúť. Pritom o tom, že súd prvého stupňa postupuje v zmysle rozhodnutia Krajského   súdu   v   Bratislave,   č. k.   3 Co/241/2011-117,   IČS: 1310202508,   zo   dňa 31. 10. 2011, svedčí aj jeho výzva zo dňa 14. 02. 2012, adresovaná právnemu zástupcovi sťažovateľky,   na   základe   ktorej   má   sťažovateľka   oznámiť   súdu,   „či   namieta   doklady o nákupe materiálu vložených ako investície do predmetných nebytových priestorov“...».

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jej v petite sťažnosti označené práva boli napadnutým uznesením   porušené. Súčasne navrhuje, aby ústavný súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu, aby o nej znovu konal a rozhodol. Sťažovateľka sa napokon domáha, aby jej ústavný súd priznal úhradu trov konania.

Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že okresný súd po vrátení veci krajským   súdom   dosiaľ   meritórne   nerozhodol   a najbližšie   pojednávanie   sa   uskutoční 17. apríla 2012.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V predmetnej veci sťažovateľka namieta, že krajský súd ako odvolací súd svojím uznesením č. k. 3 Co/241/2011-117 z 31. októbra 2011, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 21 C/166/2010-88 z 1. apríla 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za arbitrárne vyjadrujúc názor, že krajský súd postupoval v súvislosti s jeho vydaním svojvoľne, svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a vôbec sa nevysporiadal s jej právnou argumentáciou v odvolacom konaní.

Keďže krajský súd napadnutým uznesením zrušil prvostupňový rozsudok a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie, je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že napadnutým   uznesením   sa   konanie   v právnej   veci   navrhovateľky   neskončilo.   V   danom prípade   nejde,   resp.   nešlo   ešte   o   konečné   rozhodnutie,   dôsledkom   ktorého   by   bolo právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania. Aj keď z formálneho hľadiska je napadnuté uznesenie právoplatným rozhodnutím, konanie medzi sťažovateľkou ako odporkyňou a navrhovateľkou ďalej pokračuje.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti, nezákonnosti a arbitrárnosti rozhodnutia   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu   nemôže   byť   samo   osebe   dôvodom na namietanie   porušenia   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd v danom prípade neodmietol sťažovateľke poskytnutie súdnej   ochrany,   vecou   sa   zaoberal   a rozhodol   o nej.   Sťažovateľka   mala a aj   bude   mať v ďalšom   štádiu   konania   možnosť   pred   okresným   súdom   a následne   prípadne   aj   pred krajským súdom uplatniť ochranu označených práv, ako aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný právny   prostriedok   ochrany   tých   práv,   ktorých   porušenie   namieta   vo   svojej   sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie nachádza v štádiu prvostupňového konania pred okresným súdom,   ktorý   bude   v nadväznosti   na   názor   odvolacieho   súdu   vykonávať   dokazovanie v súlade   s právnym   názorom   vysloveným   krajským   súdom.   K vykonávaniu   dôkazov   sa sťažovateľka bude môcť v konaní pred krajským súdom vyjadriť za tých istých podmienok, ako   navrhovateľka,   keďže   má   k   dispozícii   celý   nový   proces,   v   ktorom   môže   uplatniť aj svoje   ďalšie   výhrady   vo   veci   pri   využití   prostriedkov   právnej   ochrany,   ktoré   jej Občiansky súdny poriadok priznáva proti meritórnemu rozhodnutiu. Sťažovateľka má teda aj právo na riadne opravné prostriedky a za splnenia zákonom ustanovených podmienok tiež právo využiť mimoriadne opravné prostriedky proti právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Okolnosť,   že   prvostupňový   súd   je   viazaný   právnym   názorom   odvolacieho   súdu, neznamená, že sťažovateľka   nemôže v ďalšom   štádiu   namietať proti   ňou   oponovanému právnemu   názoru   krajského   súdu   (ako   súdu   odvolacieho),   a to   aj   na   základe   totožnej argumentácie, akú predložila v prerokovanej sťažnosti ústavnému súdu, s tým, že všeobecné súdy budú musieť zvážiť relevanciu jej argumentácie a podľa svojho úsudku ju zohľadniť v rámci svojho rozhodovania.

Sťažovateľke   napokon   nič   nebráni,   aby   v budúcnosti   napadla   sťažnosťou   podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   aj   konečné   rozhodnutie,   ktoré   bude   v jej   právnej   veci   vydané, t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli porušené   jej   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   garantované   práva alebo   slobody.   Najskôr   teda   musí   prebehnúť   celé   konanie   až   do   štádia   meritórneho právoplatného   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   a až   potom   sa   sťažovateľke   naskytne možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne   konanie   príslušným   všeobecným   súdom   nahradzoval   ústavný   súd   svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,   či   napadnuté   konanie   ako   celok   bude   spravodlivé,   závisí   v danej   veci od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03)   obdobne   ako   z   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky   súd   pre   ľudské   práva   overujú,   či   konanie   posudzované   ako   celok   bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   predchádzajúcej   judikatúry   taktiež   vyslovil,   že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   je   také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05,   II. ÚS 307/06).   V   nadväznosti   na to ústavný súd   pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky zo zásady   možnosti   preskúmavania   len   meritórnych   právoplatných   rozhodnutí,   išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však navyše je a to, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa,   ale   zároveň   aj   to,   že   námietka   ich   porušenia   sa   musí   vzťahovať   výlučne na dané   štádium   konania   a   nemohla   by   už   byť   uplatnená   neskôr   (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo   by   ho   možné   korigovať   v   ďalšom   procesnom   postupe   alebo   v   opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).

Ústavný súd nezistil žiadne dôvody na pripustenie výnimky z uvedenej zásady, ani pokiaľ ide o túto sťažnosť smerujúcu proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, v ktorej ako súd odvolací zrušil v napadnutej časti prvostupňový rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Pokiaľ by ústavný súd preskúmal sťažnosť predtým, než o veci samej   definitívne   rozhodne   príslušný   súd,   mohol   by   zasiahnuť   do   rozhodovania všeobecných súdov a nedodržal by princíp subsidiarity sťažnosti ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   konštatuje,   že   sťažnosť   bola   za   danej procesnej   situácie   podaná   predčasne.   Sťažovateľka   totiž   bude   mať,   resp.   má   možnosť uplatniť ochranu svojich práv v ďalšom priebehu konania pred všeobecnými súdmi.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený   podľa   osobitných   predpisov. Vzhľadom   na   to   sa   ústavný   súd   podanou sťažnosťou   meritórne   nezaoberal,   ale   ju   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako neprípustnú   (predčasne   podanú)   podľa   § 53   ods. 1   v   spojení   s   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   (z dôvodu   uvedeného   v enunciáte   svojho rozhodnutia), nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2012