znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 186/2010-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o., Č., zastúpenej advokátom JUDr.   M.   S.,   Č.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   nebyť   odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cb/24/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra 2008 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cb/24/2008 (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla: «Dňa 23. 01. 2008 bol Okresným súdom Čadca prijatý návrh na začatie konania v právnej   veci   navrhovateľa   R.,   s. r. o...   proti   odporcom   1/   I.,   s. r. o...   a   2/   I.   Č. – B... o zaplatenie   519.429,20   Sk   s   prísl.   Táto   vec   bola   pridelená   pod   sp. zn.   8 Rob/4/2008 na rozhodnutie sudkyni   Mgr.   Z.   V.,   o čom svedčí   aj potvrdenie Okresného   súdu Čadca zo dňa 23. 01. 2008.

Dňa   28.   03.   2008   Okresný   súd   Čadca   pod   sp. zn.   8 Rob/4/2008   vydal   platobný rozkaz.

Dňa 23. 04. 2008 podal sťažovateľ proti uvedenému platobnému rozkazu odpor. Dňa 08. 10. 2008 bolo sťažovateľovi doručené predvolanie Okresného súdu Čadca zo dňa 03. 10. 2008 na pojednávanie, ktoré bolo nariadené na deň 28. 10. 2008 o 8.30 hod. v rovnakej právnej veci, ktorá je však vedená už pod novou sp. zn. 4 Cb/24/2008 s tým, že vec bude rozhodovať sudkyňa JUDr. A. P.

Dňa   13.   10.   2008   sa   sťažovateľ   obrátil   na   predsedu   Okresného   súdu   Čadca s námietkou porušenia práva „nebyť odňatý zákonnému sudcovi“.

Dňa 31. 10. 2008 bolo sťažovateľovi doručené vyjadrenie predsedu Okresného súdu Čadca k doručenej námietke pod sp. zn. Spr. 1347/08 zo dňa 29. 10. 2008.»

Sťažovateľka zastáva názor, že jej základné právo podľa čl. 48 ods. 1 ústavy bolo porušené tým, že v označenej právnej veci došlo bez zákonného dôvodu k jej prideleniu inému sudcovi, a to pri prevode zo súdneho registra pre veci platobných rozkazov (Rob) do súdneho registra pre veci obchodnoprávne (Cb). V súvislosti s tým sťažovateľka cituje z rozvrhu práce Okresného súdu Čadca pre rok 2008, podľa ktorého „Po podaní odporu v skrátenom konaní v registri Ro, Rob, v prípade zápisu (po prevode) do registra C a Cb zákonným   sudcom   sa   stáva   ten   sudca,   ktorý   bol   určený   náhodným   výberom.   Môže   ísť aj o iného sudcu než toho, ktorý bol zákonným sudcom pre potreby rozkazného konania. V ostatných   prípadoch   pri   nariadení   prevodu   veci   z oddelenia   do   oddelenia   (z registra do registra) a naopak, ostáva zákonným sudcom ten sudca, ktorý prevod vo veci nariadil, a to aj vtedy, ak by vec podľa hmotného práva mala patriť do oddelenia iného sudcu.“.

V nadväznosti na uvedené poukazuje sťažovateľka na § 3 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov (ďalej len zákon č. 757/2004 Z. z.), podľa ktorého zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce. Zároveň sa odvoláva na § 51 ods. 4 zákona   č. 757/2004   Z. z.,   podľa   ktorého   sa   náhodným   výberom   pomocou   technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom podľa rozvrhu práce alebo   jeho   zmeny   prerozdeľujú   už   pridelené   veci   aj   v prípade   dlhodobej   šesť   týždňov presahujúcej   neprítomnosti   zákonného   sudcu,   ktorému   bola   vec   pridelená,   zmeny v obsadení súdu sudcami, výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania vo veci vylúčený.

Z uvedeného   sťažovateľka   vyvodzuje,   že „zákon   nepripúšťa,   aby   súd   zmenil zákonného sudcu pri prevedení veci z jedného súdneho registra do iného súdneho registra. Tým, že Okresný súd Čadca priamo v rozvrhu práce na rok 2008 pripustil zmenu zákonného sudcu,   vydal organizačný   predpis,   ktorý   je v rozpore s čl. 48   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky,   so zákonom   č. 757/2004   Z. z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   o   doplnení   niektorých zákonov. Sťažovateľ sa domnieva, že z uvedeného dôvodu je rozvrh práce Okresného súdu Čadca pre rok 2008 v tejto časti neplatný, nemožno podľa neho postupovať a odvolávať sa naň, klásť ho nad Ústavou Slovenskej republiky zaručené právo. Takto formulovaný rozvrh práce umožňuje nekontrolovateľnú svojvôľu pri rozdeľovaní už zadelených vecí a odňatie veci zákonnému sudcovi, čo je v rozpore s čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“.

S poukazom   na   tieto   skutočnosti   sťažovateľka   namieta,   že   predmetná   vec   bola opísaným postupom odňatá zákonnej sudkyni Mgr. Z. V., a tým malo byť porušené jej základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. K tomu ešte sťažovateľka dodáva, že § 3 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. vyžaduje kumulatívne, aby zmena sudcu bola vykonaná v súlade so zákonom a súčasne v súlade s rozvrhom práce. V danom prípade síce došlo   k zmene   sudcu   v súlade   s rozvrhom   práce,   ale   podľa   sťažovateľky   v rozpore so zákonom,   pretože   nebol naplnený žiaden   zákonný   predpoklad pridelenia   veci   inému, resp. prerozdelenie už pridelenej veci. Podľa § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   len   „OSP“)   sa   konanie   začína   na   návrh.   Platobný   rozkaz   predstavuje   formu rozhodnutia,   ktorou   môže   byť   vec,   resp.   konanie   právoplatne   skončené.   V prípade jeho zrušenia   nedochádza   k opätovnému   podaniu   vo   veci   samej,   nejde   o iné   konanie, práve naopak, pokračuje sa v už začatom konaní na základe návrhu podľa § 79 ods. 1 OSP s tým, že toto konanie bude skončené len inou formou rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu zákonný   sudca   určený   náhodným   výberom   pomocou   technických   prostriedkov a programových prostriedkov na začiatku konania je zákonným sudcom pre celé konanie až do právoplatného skončenia veci.

Sťažovateľka preto tvrdí, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, a domáha sa, aby ústavný súd vo veci samej takto rozhodol:

«Základné právo sťažovateľa „nebyť odňatý zákonnému sudcovi“ upravené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cb/24/2008 porušené bolo.

Okresnému súdu Čadca prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cb/24/2008, konal v senáte Mgr. Z. V. ako zákonnej sudkyne.

Sťažovateľovi priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 7.939,- Sk..., ktoré je súd povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. M. S..., a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.»

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

V zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   zákonným   sudcom   je   sudca,   ktorý   spĺňa zákonom   ustanovené   podmienky   na   funkciu   sudcu.   Okrem   toho   z nej   vyplýva,   že za zákonného   sudcu   treba   pokladať   sudcu   určeného   v súlade   s rozvrhom   práce (II. ÚS 47/99, III. ÚS 202/02) a tiež sudcu, ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť v zmysle § 14 a nasl. OSP alebo pre ďalšie dôvody... (rozhodnutia II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02).

Ak   nastanú   okolnosti   odôvodňujúce   presun   už   pridelenej   veci   (resp.   agendy)   na iného   sudcu   pre dôvody   uvedené   v právnom   predpise,   tak   aj   sudcov,   ktorým   boli   veci následne pridelené, treba takisto považovať za zákonných sudcov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (II. ÚS 87/01, II. ÚS 118/02 a II. ÚS 119/02, III. ÚS 90/02).

Základné   právo   osoby   nebyť   odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi   nemožno interpretovať   až   tak   extenzívne,   aby   sa   spájalo   s   osobou   jediného   sudcu.   Účelom základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy je zabezpečiť fyzickým osobám a právnickým osobám, aby ochranu ich právam poskytol sudca ako predstaviteľ tej zložky súdnej moci, ktorá má právomoc o veci konať, a aby ochranu práva v rámci súdnej moci poskytol sudca zo   súdu,   ktorý   je   vecne   a miestne   príslušný   (II. ÚS 134/07),   za predpokladu,   že podľa rozvrhu   práce   ide   o sudcu,   ktorý   je   oprávnený   konať   a rozhodovať   určitý   druh   súdnej agendy (II. ÚS 15/96, III. ÚS 90/02).

V zmysle § 3 ods. 3 a 4 zákona č. 757/2004 Z. z. zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce   na   konanie   a   rozhodovanie   o   prerokovávanej   veci.   Ak   súd   rozhoduje   v   senáte, zákonnými   sudcami   sú   všetci   sudcovia   určení   podľa   rozvrhu   práce   na   konanie a rozhodovanie v senáte. Zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a rozvrhom práce.

Podľa § 50 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. sa rozvrhom práce rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Predtým, než ústavný súd pristúpi k vecnému prieskumu sťažnosťou napadnutého postupu všeobecného súdu, musí sa zaoberať tým, či sú v okolnostiach konkrétneho prípadu splnené procesné podmienky, ktoré takéto preskúmanie pripúšťajú.

V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   uvádza,   že   namietané   porušenie   niektorého zo základných   práv   alebo   slobôd   nezakladá   automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu na konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že sťažovateľ   sa   ochrany   základného   práva   alebo   slobody   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

V čl. 127 ods. 1 ústavy má svoj právny základ zásada subsidiarity sťažnosti, z ktorej vyplýva aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do činnosti všeobecných súdov, čo   znamená, že sťažnosť podľa   označeného článku ústavy nie je bežným prostriedkom na ochranu základných práv a slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb, ale prichádza do úvahy až v prípade, keď nápravu pred postupom alebo rozhodnutím týchto súdov už nemožno   dosiahnuť   štandardným   postupom.   Ústavný   súd   stabilne   judikuje,   že   ochrana ústavnosti   nie   je a z povahy veci   ani nemôže byť v demokratickom   právnom   štáte   iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy   prichádzajúcich   orgánov   verejnej   moci   (napr.   IV. ÚS 133/09,   I. ÚS 341/09). Sťažnosť podľa čl.127 ods. 1 ústavy predstavuje ultima ratio, teda je nástrojom ochrany základných práv nastupujúcich po vyčerpaní všetkých dostupných efektívnych prostriedkov ochrany   práv   uplatniteľných   v súlade   so   zákonom   v systéme   orgánov   verejnej   moci (IV. ÚS 62/08, I. ÚS 279/09).

V spojitosti s tým je potrebné pripomenúť, že ústavné súdnictvo v individuálnych veciach je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania právoplatne skončených vecí (IV. ÚS 187/09). Právomoc ústavného súdu preto zásadne smeruje voči právoplatným rozhodnutiam orgánov verejnej moci a právomoc preskúmavať aj ich „iný zásah“, ktorým malo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľa, je len nevyhnutnou výnimkou, u ktorej však podmienka nemožnosti nápravy namietanej protiústavnosti iným spôsobom musí zostať zachovaná. Tak to nie je v prípade, ak námietka smerujúca proti „inému zásahu“   orgánu   verejnej   moci   môže   byť   efektívne   uplatnená   v rámci   ďalšieho konania (napr. pri uplatňovaní procesných prostriedkov proti meritórnym rozhodnutiam). Vzhľadom na subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd vyplývajúce (aj a nielen) z čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať právoplatné rozhodnutia, opatrenia alebo iné zásahy orgánov verejnej moci, ak nápravu   vo   veci   môže   vykonať   iný   orgán   verejnej   moci   na   základe   opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Z obsahu predloženej sťažnosti, ako aj z vyžiadaného súvisiaceho spisu okresného súdu   vyplýva,   že   sťažovateľka   v   namietanom   konaní   v procesnom   postavení   odporcu v 1. rade   sa   13.   októbra   2008   potom,   ako   predmetná   vec bola   pri   prevode   zo   súdneho registra   pre   veci   platobných   rozkazov   preradená   do   súdneho   registra   pre   veci obchodnoprávne a pridelená podľa nej „bez zákonného dôvodu inému sudcovi“, písomne obrátila na predsedu okresného súdu s námietkou porušenia jej základného práva nebyť odňatý   zákonnému   sudcovi.   Predseda   okresného   súdu   sa   k   sťažovateľkou   vznesenej námietke vyjadril prípisom sp. zn. Spr. 134/08 z 29. októbra 2008, v ktorom okrem iného uviedol, že k zmene zákonného sudcu došlo v danom prípade v súlade s platným rozvrhom práce,   ktorý «plne   rešpektuje   Ústavu   a je   v súlade   s kancelárskym   poriadkom   Vyhl. č. 543/2005   Z. z.   Po   tom,   čo   vec   bola   vybavená   iným   spôsobom   v oddelení   Rob,   teda prevodom do registra Cb, súd v súlade so zásadou rovnomerného rozdeľovania vecí medzi jednotlivých   sudcov   tunajšieho   súdu   vec   prostredníctvom   náhodného   výberu,   ktorý   bol realizovaný výpočtovou technikou, pridelil sudkyni JUDr. P. do senátu „4 Cb“. Toho času nie je možné rozhodnúť o odňatí už pridelenej veci a postupovať striktne podľa Vašich predstáv a pokynov a prideliť vec na prejednanie pôvodne konajúcej sudkyni.».

Namietané konanie, ktoré je v súčasnosti stále vedené na súde prvého stupňa, bolo uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob/10/2009 zo 7. mája 2009, ktorým bolo zmenené uznesenie   okresného   súdu   sp. zn.   4 Cb/24/2008   z 28.   októbra   2008,   prerušené do skončenia konania pred ústavným súdom vo veci námietky sťažovateľky týkajúcej sa porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka má vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu možnosť svoje procesné   práva   vrátane   námietky,   že   bola   odňatá   svojmu   zákonnému   sudcovi,   čo predstavuje závažné procesné pochybenie, v plnej miere uplatniť v odvolacom konaní.

V tomto štádiu konania nemôže ústavný súd vstupovať do jurisdikcie všeobecných súdov a vyjadrovať sa k výkladu zákonov alebo podzákonných noriem (k súladu rozvrhu práce okresného súdu na rok 2008 so zákonom č. 757/2004 Z. z.), pretože tak musí pred ním najskôr v namietanom konaní urobiť všeobecný súd, a až v prípade, že by jeho výkladom bolo podľa   názoru   sťažovateľky   porušené jej základné právo nebyť odňatý   zákonnému sudcovi upravené v čl. 48 ods. 1 ústavy, mohol by sa vecou zaoberať ústavný súd, ale len na základe   nového   návrhu   (sťažnosti)   podaného   sťažovateľkou.   Vzhľadom   na   to   je v predmetnej veci sťažnosť podaná ústavnému súdu predčasne.

Nad   rámec uvedenej   argumentácie   ústavný   súd   uvádza,   že   realizácia   základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 a nasl. ústavy čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd [ďalej len „dohovor“ (vrátane základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods.1 ústavy)] je zabezpečená aj v rámci dovolacieho konania (§ 237 OSP).

Práve preto jednotlivé dôvody prípustnosti dovolania uvedené v § 237 OSP sa musia vykladať tak, aby ich prostredníctvom bola poskytnutá plná ochrana uvedeným článkom ústavy   a dohovoru.   Z   toho   vyplýva,   že   súd   treba   považovať   za   „nesprávne   obsadený“ aj vtedy,   ak nekoná   zákonný   sudca,   resp.   zákonní   sudcovia.   Reštriktívny   výklad,   ktorý neposkytuje ochranu základnému právu na zákonného sudcu   podľa   čl. 48 ods. 1 ústavy v dovolacom konaní, nie je ústavne akceptovateľný (pozri m. m. II. ÚS 136/08).

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   podľa   čl. 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   je   bez   ďalšieho   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi obsiahnutými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2010