znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 186/07-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. augusta 2007 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o., M., zastúpenej advokátom Mgr.   M.   B.,   M.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   nebyť   odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8 NcC 55/2006, ako aj jeho uznesením č. k. 8 NcC 55/2006-95 z 24. októbra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   I.,   s.   r.   o., o d m i e t a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2007 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o., M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. M. B., M., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 NcC 55/2006, ako aj jeho uznesením č. k. 8 NcC 55/2006-95 z 24. októbra 2006.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   Okresnému   súdu   Martin   (ďalej   len „okresný súd“) bol 23. novembra 2005 doručený návrh na určenie neplatnosti dražby proti sťažovateľke   ako   odporkyni,   pričom   konanie   bolo   vedené   pod   sp.   zn.   7 C 286/2005. Pojednávania v danej veci sa uskutočnili 24. apríla 2006, 4. mája 2006 a 5. júna 2006.

Sťažovateľka   ďalej   uvádza,   že   okresnému   súdu   bola   17. augusta 2006   doručená námietka   zaujatosti   proti   zákonnému   sudcovi   v tomto   konaní   vznesená   navrhovateľmi v 1. a 2. rade (ďalej aj „navrhovatelia“). Títo namietali zaujatosť zákonného sudcu z dvoch dôvodov.   Prvým   dôvodom   bol   blízky   priateľský   vzťah   zákonného   sudcu   a koncipienta právneho   zástupcu   sťažovateľky,   ako   druhý   dôvod   uviedli   navrhovatelia   skutočnosť, že „matka navrhovateľov je pracovníčkou okresného súdu“.

Zákonný sudca po doručení námietky zaujatosti vykonal nasledovné úkony:

- v úradnom zázname sa vyjadril, že sa necíti byť vo veci zaujatý,

- vec predložil na vyjadrenie ostatným sudcom okresného súdu,

- predložil spis na rozhodnutie nadriadenému (krajskému) súdu.

Krajský súd v danej veci rozhodol uznesením č. k. 8 NcC 55/2006-95 z 24. októbra 2006 tak, že všetci sudcovia okresného súdu sú vylúčení z prerokúvania a rozhodnutia vo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   7 C 286/2005   a   vec   prikázal   na   ďalšie   prerokovanie a rozhodnutie Okresnému súdu Ružomberok. Sťažovateľka ďalej uvádza: „V odôvodnení predmetného uznesenia súd zhrnul obsah námietky zaujatosti, následne uviedol, že sa všetci sudcovia OS Martin cítia zaujatí z dôvodu priateľského vzťahu k matke navrhovateľa v rade 1),   ktorá   je pracovníčkou   OS   (...),   okrem   zákonného   sudcu   JUDr.  ...,   ktorý   sa   k veci nevyjadril.   Následne súd odcitoval   znenie ustanovenia   § 14   ods.   1   OSP   a §   15a OSP a následne dôvodil, že síce námietka bola podaná po lehote uvedenej v § 15a ods. 2 OSP, ale   napriek   tomu   o nej   rozhodne   a vzhľadom   na   priateľský   vzťah   sudcov   k matke navrhovateľa   v rade   1),   ktorá   je   pracovníčkou   OS   (...)   a vzhľadom   na   odstránenie pochybností   a nestranného   rozhodnutia   vylúčil   všetkých   sudcov   OS   Martin.   Súd sa nezaoberal   námietkou   spočívajúcou   v údajnom   priateľskom   vzťahu   zákonného   sudcu a koncipienta právneho zástupcu sťažovateľa, pravdepodobne z dôvodu, že toto tvrdenie navrhovatelia nepreukázali a tiež z dôvodu, že bolo podané po uplynutí lehoty uvedenej v § 15a ods. 2 OSP.“

Na základe uvedených skutkových okolností sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd   porušil   jej   základné   právo   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru tým, že:

«Prvým   a úplne   základným   argumentom   je   skutočnosť,   že   v zmysle   ustanovenia § 15a ods. 2 OSP účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1 najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Právny zástupca navrhovateľov sám   v podanej   námietke   uvádza,   že   zo   strany   navrhovateľov,   došlo   po   pojednávaní 5. 6. 2006   k   „oznámeniu“   skutočnosti,   že   koncipient   právneho   zástupcu   spoločnosti JUDr....   Mgr.  ...   je   v blízkom   priateľskom   vzťahu   so   zákonným   sudcom   JUDr.  ...   Bez ohľadu na to, že sa sťažovateľ k tejto námietke, tvrdenej bez akéhokoľvek dôkazu, meritórne nevyjadruje, je podľa jeho názoru nepochybné, že táto námietka bola podaná po stanovenej lehote a preto sa na ňu v súlade so súdnou praxou, pozitívnou právnou úpravou i odbornou literatúrou (napr. Krajčo, A. a kol. – Občiansky súdny poriadok. Komentár, Eurounion 2006,   s.   98   atď.)   nemalo   prihliadať,   konať   ďalej   tak,   akoby   námietka   nebola   podaná a určite vec nepredkladať na rozhodnutie súdu nadriadenému....

Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že tu existuje zjavný rozpor medzi tým, čo tvrdí Krajský súd Žilina v Uznesení zo dňa 24. 10. 2006 [uviedol, že sa všetci sudcovia OS Martin cítia zaujatí z dôvodu priateľského vzťahu k matke navrhovateľa v rade 1), ktorá je pracovníčkou OS Martin, okrem zákonného sudcu JUDr...., ktorý sa k veci nevyjadril] a obsahom spisu OS Martin, č. l.   87,   kde je zákonným sudcom spísaný úradný záznam o tom, že sa vo veci necíti byť zaujatý.»

Na základe uvedených skutočností považuje sťažovateľka uznesenie krajského súdu za neudržateľné a neodôvodnené, „a to aj s ohľadom na skutočnosť, že ak aj bola námietka nesprávne   nadriadenému   súdu   predložená,   tento   nemohol   pre   nedostatok   právomoci v spojitosti s princípom zakotveným v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR rozhodnúť“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   I.,   s.   r.   o.   nebyť   odňatý   zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Krajského   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8 NcC 55/2006   bolo porušené.

2. Uznesenie Krajského súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 NcC 55/2006 zo dňa 24. 10. 2006 sa zrušuje.

3. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Ružomberok, aby bez zbytočného odkladu odstúpil vec, ktorá bola Okresnému súdu Ružomberok prikázaná na základe Uznesenia Krajského   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   NcC   55/2006   Okresnému   súdu Martin.

4. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Martin, aby konal vo veci, ktorá napadla na Okresný súd v Martine dňa 23. 11. 2005 a ktorej bola pridelená sp. zn. 7 C 286/05 a to bez zbytočného odkladu.

5. Krajský   súd   Žilina   je   povinný   obchodnej   spoločnosti   I.,   s.   r.   o.   uhradiť   trovy konania v sume vyčíslenej pred rozhodnutím vo veci samej a to na účet jeho právneho zástupcu a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľka zároveň požiadala, aby ústavný súd rozhodol „aj o dočasnom opatrení, v ktorom až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej

- uloží Okresnému súdu Ružomberok povinnosť nepokračovať v prejednávaní veci, ktorá bola Okresnému súdu Ružomberok prikázaná na základe Uznesenia Krajského súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 NcC 55/2006“.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď počas celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa   §   14   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa § 15a ods. 2 OSP účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1 najneskôr   na   prvom   pojednávaní,   ktoré   viedol   sudca,   o ktorého   vylúčenie   ide,   alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Podľa § 15 ods. 2 OSP účastníci majú právo vyjadriť sa o skutočnostiach, pre ktoré je sudca vylúčený. Tieto skutočnosti sú povinní neodkladne oznámiť súdu. Na opakované oznámenia tých istých skutočností súd neprihliadne, ak už o nich rozhodol.

Podľa   §   15a   ods.   3   OSP   v námietke   zaujatosti   musí   byť   uvedené,   proti   komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti   o dôvode   vylúčenia   dozvedel.   Na   podanie,   ktoré   nespĺňa náležitosti   námietky zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Podľa   §   16   ods.   1   OSP   o   tom,   či   je sudca   vylúčený,   rozhodne   bez   zbytočného odkladu nadriadený súd.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že krajský súd porušil jej označené práva vo veci vedenej   pod   sp.   zn.   8   NcC   55/2006,   a to   svojím   postupom,   ako   aj   uznesením č. k. 8 NcC 55/2006-95 z 24. októbra 2006 v súvislosti s konaním o námietke zaujatosti tým, že:

- krajský súd rozhodol v merite veci napriek okolnosti, že námietka zaujatosti bola podaná oneskorene,

- uvedené uznesenie krajského súdu je arbitrárne,

- postup krajského súdu pri prerokúvaní námietky zaujatosti nemá oporu v platnej legislatíve a je navyše neodôvodnený (tento argument je uvedený vo vyjadrení sťažovateľky doručenom ústavnému súdu 11. mája 2007).

Ústavný   súd   z príloh   pripojených   k sťažnosti   zistil,   že   navrhovatelia   v   podaní okresnému súdu zo 17. augusta 2006 uplatnili námietku zaujatosti v nasledovnom znení: „Vo veci boli vykonané pojednávania a to dňa 4. 5. 2006 a 5. 6. 2006, kedy zo strany navrhovateľov   bola   oznámená   skutočnosť,   že   právny   zástupca   odporcu   v rade   1)   a 3) Mgr....   je   v blízkom   priateľskom   vzťahu   so   zákonným   sudcom   JUDr.  ...,   čo   vedie navrhovateľov k vzneseniu námietky voči jeho osobe ako sudcovi prejednávajúcemu danú vec, nakoľko je predpoklad nie objektívneho zhodnotenia skutkového a právneho stavu... Ďalšou   okolnosťou,   ktorá   nás   vedie   k podaniu   uvedenej   námietky   je   aj   tá   skutočnosť, že matka navrhovateľov je pracovníčkou príslušného súdu.

Žiadame, aby vec bola pridelená z dôvodu zaujatosti sudcu inému sudcovi iného súdu.“

Podľa úradného záznamu okresného súdu na č. l.   87 sa zákonný sudca vyjadril k námietke   zaujatosti   nasledovne: „Vo   veci   sa   necítim   byť   zaujatý,   i keď   je   pravdou, že sa osobne poznám s Mgr..... Tento určitú dobu pracoval na Okresnom súde v Martine ako vyšší súdny úradník. Určitú dobu bol pridelený aj do môjho senátu.“ Zákonný sudca ďalej na č. l. 88   uviedol: „Spis   predkladám   na   vyjadrenie   aj   ostatným   sudcom,   lebo v námietkach   navrhovateľov   je   uvedené   okrem   iného,   že   žiadajú,   aby   vec   z dôvodov zaujatosti bola pridelená inému sudcovi iného súdu.“ Sudcovia okresného súdu sa k veci vyjadrili na č. l. 89 až 91.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   8   NcC   55/2006-95   z   24. októbra 2006   rozhodol o vylúčení sudcov okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 7 C 286/2005 a prikázal vec na ďalšie konanie a rozhodnutie Okresnému súdu Ružomberok. Krajský súd v odôvodnení predmetného uznesenia uviedol:

„Ústavná   požiadavka   nestrannosti   sudcu   je   v občianskom   súdnom   konaní zabezpečená   inštitútom   vylúčenia   sudcu   z prejednávania   a rozhodovania   veci   v prípade jeho zaujatosti....

Navrhovatelia namietali zaujatosť sudcu JUDr.... podaním došlým Okresnému súdu v Martine dňa 17. 8. 2006, pričom v tomto uviedli, že o dôvode jeho vylúčenia sa mali dozvedieť najneskôr dňa 5. 6. 2006.

Z hľadiska znenia ustanovenia § 15a ods. 2 O. s. p., krajský súd ako súd nadriadený konštatuje,   že   námietka   zaujatosti   navrhovateľov   bola   podaná   po   uplynutí   stanovenej lehoty,   avšak   aj   napriek   uvedenej   skutočnosti   rozhodol   o vylúčení   všetkých   sudcov Okresného   súdu   v Martine   z prejednania   a rozhodnutia   veci,   a to   vzhľadom   na   ich vyjadrenia,   v ktorých   uviedli,   že   sa   cítia   byť   zaujatí   vo   veci   pre   pomer   k jednému z účastníkov   konania,   pričom   ich   postoj   vychádza   z priateľského   vzťahu   k matke navrhovateľa 1). Sudca JUDr.... ponechal rozhodnutie na úvahu krajského súdu, zároveň však nepoprel to, že s matkou navrhovateľa 1) je v priateľskom vzťahu, pričom samotného navrhovateľa   1)   pozná   ako   jej   syna.   Konajúci   sudca   JUDr.  ...   sa   k tejto   skutočnosti nevyjadril,   avšak   krajský   súd   je   toho   názoru,   že   v záujme   nestranného   rozhodnutia a odstránenia   pochybností   bolo   potrebné   vylúčiť   všetkých   sudcov   Okresného   súdu v Martine.“

Ústavný súd v rámci svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 126/03, I. ÚS 121/06) uvádza, že pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ podľa čl. 48 ods. 1 ústavy treba brať do úvahy nielen príslušnú zákonnú úpravu, ale predovšetkým ustanovenia ústavy a dohovoru o nezávislom a nestrannom výkone súdnictva. Existencia nestrannosti musí byť určená jednak podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania   konkrétneho   sudcu   v danej   veci,   jednak   podľa   objektívneho   hľadiska,   teda zisťovaním,   či   sudca   poskytuje   dostatočné   záruky,   aby   bola   z tohto   hľadiska   vylúčená akákoľvek   oprávnená   pochybnosť.   V tomto   smere   ide   o zvažovanie   zistiteľných skutočností, ktoré môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu môže mať dokonca určitý význam aj tzv. zdanie (javenie sa) pochybnosti (appearance of bias). Je to inými slovami vyjadrený výstižný výrok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci   Delcourt   v.   Belgicko,   1970,   séria   A,   č.   11,   podľa   ktorého   „spravodlivosť má byť nielenže vykonávaná, ale sa aj musí javiť, že je vykonávaná“. Podstatnou je dôvera, ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať (III. ÚS 16/00).

Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých   prípadoch,   ak porušenie   procesných   práv   účastníkov   konania, ktoré   sú   chránené zákonmi, by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (I. ÚS 13/00, IV. ÚS 287/04).

V zmysle   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon. Ústavný súd sa vo svojej doterajšej   judikatúre   už   priklonil   k zásade   prednosti   ústavne   konformného   výkladu, čo v konaní   o súlade   právnych   predpisov   vyjadril   nasledovným   právnym   názorom: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavu   a medzinárodnými   dohovormi   podľa   čl.   11   ústavy   a   druhý   výklad   je   s   nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány   majú vtedy   ústavou   určenú   povinnosť uplatňovať právnu   normu   v súlade s ústavou“   (PL. ÚS 15/98).   Zo   zásady   ústavne   konformného   výkladu   vyplýva   tiež požiadavka, aby v prípadoch,   ak pri   uplatnení štandardných   metód výkladu   prichádzajú do úvahy   rôzne   výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý zabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv fyzických osôb   alebo   právnických   osôb.   Inak   povedané,   všetky   orgány   verejnej   moci sú povinné v pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v prospech   realizácie   ústavou (a tiež medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv   a   slobôd (II. ÚS 148/06).

Vychádzajúc z uvedeného v danom prípade aj keď krajský súd rozhodol o námietke zaujatosti   napriek   tomu,   že   bola   podaná   oneskorene   (§   15a   ods.   3   OSP),   namietaným uznesením č. k. 8 NcC 55/2006-95 z 24. októbra 2006 a postupom v tejto veci rešpektoval ústavné princípy a požiadavky stanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pri ktorom odňatím veci okresnému   súdu   a jej   prikázaním   Okresnému   súdu   Ružomberok   odstránil   pochybnosti o prípadnej   absencii   nestrannosti   sudcov   okresného   súdu.   Nemožno   tiež   prisvedčiť argumentácii sťažovateľky o tom, že uznesenie krajského súdu je arbitrárne, pretože krajský súd   uviedol,   že   sudcov   okresného   súdu   vylúčil „v záujme   nestranného   rozhodnutia a odstránenia   pochybností“. V danom   prípade   neobstojí   ani   argumentácia   sťažovateľky o rozpornosti uznesenia krajského súdu, pretože podľa úradného záznamu okresného súdu na   č.   l.   87   zákonný   sudca   vo   svojom   vyjadrení   nezaujal   stanovisko   k osobe   matky navrhovateľa v 1. rade ako pracovníčky okresného súdu, vyjadril sa len k osobe právneho zástupcu sťažovateľky.

Krajský   súd   preto   rešpektujúc   požiadavky   ústavne   súladnej   aplikácie   právnych predpisov   a judikatúry   ESĽP   prikázaním   veci   inému   súdu   zachoval   rovnosť   účastníkov konania   (navrhovateľov   aj   sťažovateľky)   tak,   aby   rozhodovanie   o danej   veci   mohlo byť uskutočnené   nestranným   súdom.   Z uvedených   dôvodov   nemožno   jeho   postup a uznesenie v danej veci označiť za arbitrárne a bez opory v platnej legislatíve. Na základe uvedených   skutočností   ústavný   súd   nezistil   medzi   postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 8 NcC 55/2006 a uznesením č. k. 8 NcC 55/2006-95 z 24. októbra 2006 žiadnu príčinnú súvislosť s porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne   neopodstatnená.   V súlade s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu   a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú   je   možné   považovať   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Na základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi   sťažovateľky   (napr.   rozhodovanie   o predbežnom   opatrení,   zrušenie   uznesenia krajského súdu, úhrada trov právneho zastúpenia atď.), ktoré sú viazané na rozhodovanie vo veci samej.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. augusta 2007