znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 186/04-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. mája 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   K.,   bytom   N.,   ktorou   namieta   porušenie   jej   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nitra vo veci vedenej pod sp. zn. 5 T 92/98, za účasti Okresného súdu Nitra, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2004 doručená sťažnosť A. K., bytom N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 5 T 92/98.

Sťažovateľka uviedla, že 31. augusta 1998 bola Okresnou prokuratúrou v Nitre (ďalej len „okresná prokuratúra“) podaná obžaloba na obžalovaného M. S. a spol. pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. c) a iné Trestného zákona (ďalej len „Tr. zák.“) spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr. zák., ktorého sa mali obžalovaní dopustiť   tak,   že 25. mája 1997   po   predchádzajúcej   vzájomnej   dohode   vnikli   spoločne do bytu   sťažovateľky,   na ktorú   fyzicky   zaútočili,   pričom   z bytu odcudzili   rôzne   šperky a finančnú hotovosť. Obžalovaní zároveň spôsobili sťažovateľke rôzne zranenia, ktoré si vyžiadali dobu liečenia 8 až 10 týždňov. Napriek tomu, že od podania obžaloby uplynula už doba 5 rokov a 9 mesiacov, vo veci sa podľa sťažovateľky „... nekoná v dostatočnej miere, obžalovaní neboli odsúdení ako ani žiadnym spôsobom zaviazaní k náhrade spôsobenej škody a teda evidentne dochádza k zbytočným prieťahom v konaní pred súdom“.

Sťažovateľa   sa   prostredníctvom   dcéry   domáhala   žiadosťou   zo   6. augusta 2003, aby jej okresný súd zaslal správu o stave konania, na ktorú však nedostala žiadnu odpoveď. Dňa 16. februára 2004 zaslal jej splnomocnenec okresnému súdu „... žiadosť o odstránenie prieťahov v súdnom konaní ako aj žiadosť o vyradenie veci do samostatného konania“, avšak okresný súd neriešil vec v zmysle jej žiadosti, keď v odpovedi na ňu konštatoval, že k prieťahom v predmetnom konaní nedochádza.

Vzhľadom na to, že sťažovateľka zastáva názor, že postupom okresného súdu boli porušené jej označené práva, navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že „... vo veci samej došlo k zbytočným prieťahom v súdnom konaní na Okresnom súde v Nitre, vyvodil dôsledky voči zodpovedným osobám a rozhodol o okamžitom primeranom finančnom zadosťučinení z fondu Slovenskej republiky z dôvodu, že kvôli prieťahom v konaní nebola sťažovateľke uhradená spôsobená škoda, ktorá mohla byť uhradená už omnoho skôr, keby príslušný súd vo   veci   konal   v samostatnom   konaní   vo   výške   sumy   ohodnotenej   sťažovateľkou   – poškodenou na sumu 300.000,- Sk – hodnota šperkov (...)“. Sťažovateľka osobitne žiada rozhodnúť „o finančnom   zadosťučinení   aj   vo   veci   ťažkého   ublíženia   na   zdraví,   ktoré spôsobili obžalovaní (...)“, a z toho titulu požaduje priznanie sumy 200 000 Sk.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Náležitosti návrhu na začatie konania o sťažnosti sú upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a ďalšie podmienky konania o sťažnostiach sú ustanovené v § 49 až 56 zákona o ústavnom súde, pričom nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Odmietnutie   sťažnosti   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti   možno   vysloviť   v prípade,   ak   ústavný   súd   nezistí   príčinnú   súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta (m. m. III. ÚS 257/03).

Sťažovateľka   namieta postup   okresného   súdu   v konaní vo   veci,   ktorá   je na ňom vedená   pod   sp.   zn.   5 T 92/98,   začatom   na   základe   obžaloby   okresnej   prokuratúry sp. zn. 1 Pv 680/97, ktorá mu bola doručená 31. augusta 1998.

Pokiaľ   sťažovateľka   tvrdí,   že   v označenom   konaní   bolo   porušené   jej   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd zistil, že táto jej námietka nemala   oporu   v odôvodnení   sťažnosti,   na   základe   čoho   konštatoval   nesúlad   medzi   jej skutkovou   a právnou   stránkou.   Vzhľadom   na   to   sťažnosť   v tejto   časti   po   predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Skutkovým stavom, v ktorom vidí sťažovateľka porušenie uvedených práv, je totiž neprimeraná   dĺžka   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn.   5 T 92/98   a jeho nečinnosť,   resp.   neefektívna   činnosť   v rámci   tohto   konania.   V systematike   dohovoru   aj ústavy   sú   však   celková   dĺžka,   rýchlosť   a plynulosť   súdneho   konania   obsahom   práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   (len   jedného   z aspektov   „spravodlivého procesu“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd posudzoval danú vec so zreteľom na účel, podstatu a zmysel toho základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorom sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci.

Kľúčovým   pojmom   a atribútom   tohto   základného   práva   je   to,   že   jeho   ochrana sa uplatňuje vo   veci   účastníka   konania   v „jeho   veci“.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd vyslovil názor, že uplatnenie tohto základného práva má väzbu iba na takú vec účastníka v konaní   pred   súdom   alebo   iným   orgánom   právnej   ochrany,   ktorej   prejednanie a rozhodnutie   je zahrnuté   do   účelu   procesného   poriadku,   ktorý   upravuje postup   orgánu verejnej moci pri prejednaní veci účastníka konania (napr. IV. ÚS 166/03).

V konaní pred okresným súdom, v ktorom sa rozhoduje o občianskoprávnom nároku sťažovateľky   v procesnom   postavení   poškodenej   a   v ktorom   podľa   nej   dochádza k porušovaniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, nie je možné považovať za vec samu konanie o ňou uplatnenom nároku, ale je ním trestné stíhanie iných   osôb   (obžalovaných).   Trestné   stíhanie   sa   vykonáva   podľa   ustanovení   zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Tr. por.“). Podľa § 1 prvej vety Tr. por. je účelom tohto zákona upraviť postup orgánov   činných   v trestnom   konaní   tak,   aby   trestné   činy   boli   náležite   zistené   a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní. Iný účel Trestného poriadku nie je výslovne vyjadrený, a preto je vecou samou v trestnom konaní zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov. Podľa § 2 ods. 4 a 5 Tr. por. ak tento zákon neustanovuje niečo iné,   postupujú   orgány   činné   v trestnom   konaní z úradnej   povinnosti;   musia   trestné   veci prejednávať   čo   najrýchlejšie   a dôsledne   zachovávať   občianske   práva   zaručené   ústavou. Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie.

Z uvedeného je zrejmé, že zákonným účelom postupu orgánov činných v trestnom konaní nie je prerokovanie, rozhodovanie a rozhodnutie o nároku poškodenej, keďže tento má súkromnoprávnu povahu. Ako už bolo uvedené, možnosť uplatnenia nároku na náhradu škody poškodenými v trestnom konaní nemôže byť vecou samou v takom zmysle, ako to je ponímané v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Tieto závery majú oporu aj v doterajšej judikatúre ústavného súdu (IV. ÚS 4/02), podľa ktorej „účel trestného konania, jeho predmet a základné zásady, na ktorých spočíva dosahovanie tohto účelu, vylučuje záver, aby poškodení mali právo na to, aby ich vec – nárok na náhradu škody – bola prerokovaná bez zbytočných prieťahov v trestnom konaní. Prípustnosť uplatniť nárok na náhradu škody v trestnom konaní nie je dôvodom na záver o tom, že v trestnom konaní sa stáva vecou samou nárok poškodeného. Táto možnosť je iba zvýhodnením poškodeného, ktorý za splnenia zákonných podmienok a ak to nebráni účelu trestného konania môže dosiahnuť uspokojenie svojho súkromnoprávneho nároku prípadne aj v trestnom konaní. To, že sa táto možnosť nemôže uplatniť na úkor dosahovania účelu trestného   konania   (§   1   Tr.   por.),   vyjadrujú   viaceré   ustanovenia   Trestného   poriadku (§ 44 ods.   4,   podľa   ktorého   výkonom   práv   poškodených   nesmie   byť   ohrozený   rýchly priebeh trestného stíhania; § 229 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého „Ak niet podľa výsledku dokazovania pre vyslovenie povinnosti na náhradu škody podklad alebo ak by bolo pre rozhodnutie o povinnosti na náhradu škody potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného stíhania a podstatne by ho pretiahlo, súd odkáže poškodeného na   konanie   o občianskoprávnych   veciach,   prípadne   na   konanie   pred   iným   príslušným orgánom“).

V dôsledku   zákonnej   možnosti   odkázať   poškodeného   na   konanie   vo   veciach občianskoprávnych   nie   je   preto   možné   uvažovať   o priznaní   základného   práva na prerokovanie   jeho   nároku   na   náhradu   škody   bez   zbytočných   prieťahov   v adhéznom konaní v takom rozsahu, ako prináleží účastníkovi konania v občianskoprávnom konaní, a to najmä v prípade, že by jeho realizácia presiahla potreby trestného konania.

Ústavný súd v súvislosti s možnosťami poškodeného domáhať sa v trestnom konaní svojho práva spôsobom uvedeným v čl. 48 ods. 2 ústavy pripustil v niektorých smeroch možnosť obmedzenia jednotlivých subjektov práv trestného konania vrátane poškodeného, a to so zreteľom na účel Trestného poriadku (§ 1) a základné zásady trestného konania (§ 2) v rámci   vyvažovania   stretávajúcich   sa   záujmov   a tiež   s prihliadnutím   na   rozdelenie procesných   funkcií   na   hlavné   (obžaloba,   obhajoba   a rozhodovanie   veci)   a vedľajšie (náhrada   škody   a zhabanie   veci),   čo   sa   prejavuje napríklad   v prípade,   že   je   poškodený odkázaný so svojím nárokom na náhradu škody na konanie o občianskoprávnych veciach (§ 229 Tr. por.). Obmedzenie základného práva poškodeného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy však   neznamená   zásah   do   jeho   podstaty,   pretože   poškodený   môže   toto   ústavné   právo realizovať   v konaní   pred   súdom   podľa   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) (m. m. III. ÚS 8/00).

Sťažovateľka má v prípade odstránenia zákonnej prekážky litispendencie (§ 83 OSP) k dispozícii iný účinný prostriedok ochrany v konaní pred občianskoprávnym súdom podľa § 79 ods. 1 OSP.

Podľa názoru ústavného súdu je žalobu o náhradu škody potrebné kvalifikovať ako účinný   právny   prostriedok   ochrany   práv   a slobôd   poškodených   s tým,   že   takáto   žaloba vymedzuje v občianskom sporovom konaní nárok poškodeného na náhradu škody už ako jeho vec, vo vzťahu ku ktorej už má (na rozdiel, keď by ako poškodený uplatnil právo na náhradu   škody   v adhéznom   konaní)   zaručené   základné   právo   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy).

Z uvedeného možno vyvodiť záver, že namietaný postup okresného súdu v konaní, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn. 5 T 92/98, nemôže byť v žiadnej súvislosti s ústavne garantovaným   základným   právom   na   prerokovanie   veci   sťažovateľky   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pod vecou sťažovateľky totiž treba v okolnostiach prípadu   rozumieť   nárok   na   náhradu   škody,   rozhodovanie,   o ktorom   neprináleží   k účelu trestného konania, a navyše takýto nárok môže sťažovateľka uplatňovať za predpokladu splnenia   zákonných   podmienok   aj   v občianskom   spore.   Z týchto   dôvodov   ústavný   súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol,   bolo   už bez ďalšieho právneho významu zaoberať sa jej zvyšnou časťou.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2004