znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 186/03-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť A. L., bytom H., zastúpeného advokátom JUDr. A. L., B., ktorou   namietal   porušenie   jeho základného   práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   konaním   Okresného   súdu v Skalici vedeným pod sp. zn. 4 C 145/01, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. L. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky bola 21. mája 2003 doručená sťažnosť A. L., bytom H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní Okresného súdu v Skalici (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 4 C 145/01.

Sťažovateľ uviedol, že 12. septembra 2001 podal okresnému súdu „žalobu o určenie neplatnosti rozhodnutí o uložení neospravedlnených absencií a o náhradu škody“. Napriek tomu, že od podania žaloby do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu prešlo viac ako 19 mesiacov, okresný súd nenariadil ani prvé ústne pojednávanie.

Podľa sťažovateľa okresný súd nepostupuje v namietanom konaní tak, že by to bolo možné kvalifikovať ako rešpektovanie čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, „aby senát ústavného súdu vyniesol toto uznesenie:

Ústavný súd vyslovuje, že nekonaním Okresného súdu v Skalici v občianskoprávnej (pracovnej)   veci   vedenej   pod   č.   k.:   4   C   145/01,   podnecovateľa   A.   L.,   zamestnanca a spoločníka   SKAND   Skalica   spol.   s. r. o.,   došlo   k porušeniu   jeho   ústavného   práva   na prerokovanie   jeho   veci   bez   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky.“

Výzvou z 22. septembra 2003 ústavný súd vyzval sťažovateľa na preukázanie toho, či pred tým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu, využil právny prostriedok, na uplatnenie ktorého   má   právo   podľa   §   17   ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992 Zb. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe súdov,   vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“).

Sťažovateľ na výzvu ústavného súdu v určenej lehote nereagoval. Podľa informácie predsedníčky okresného súdu z 22. októbra 2003 sťažovateľ nevyužil právny prostriedok podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov.

Ústavný   súd   je podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa čl. 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa názoru ústavného súdu podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov sa naďalej, aj po účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých   základných   práv,   ktoré   súvisia   so základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   so   základným   právom   na   konanie   bez zbytočných   prieťahov.   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými prieťahmi   v súdnom   konaní umocňuje aj znenie zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o sudcoch   a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť (§ 2, § 30, § 52, § 116, § 118 citovaného zákona).

Sťažovateľ nepreukázal, že sa sťažoval podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov   v spojení   s §   6   zákona   č.   335/1991   Zb. o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších predpisov.   Naopak,   z informácie   okresného   súdu   vyplynulo,   že   takú   sťažnosť   nepodal. Sťažovateľ   taktiež   nepreukázal   a   netvrdil,   že   uvedenú   podmienku   nesplnil   z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Na základe týchto zistení a právnych záverov ústavný súd odmietol sťažnosť ako neprípustnú (§ 25 ods. 2, § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2003