znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 185/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   sudcu   Jána   Lubyho   a   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   predbežne   prerokoval   sťažnosti obchodnej spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa a advokáta   doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp   20500/2013, sp. zn.   Rvp 20501/2013,   sp.   zn.   Rvp   20502/2013,   sp.   zn.   Rvp   20503/2013,   sp.   zn. Rvp 20504/2013, sp. zn. Rvp 20505/2013, sp. zn. Rvp 20506/2013, sp. zn. Rvp 20507/2013, sp.   zn.   Rvp 20508/2013,   sp.   zn.   Rvp   20509/2013,   sp.   zn.   Rvp   20510/2013,   sp.   zn. Rvp 20511/2013, sp. zn. Rvp 20512/2013, sp. zn. Rvp 20513/2013, sp. zn. Rvp 20514/2013, sp.   zn.   Rvp 20515/2013,   sp.   zn.   Rvp   20516/2013,   sp.   zn.   Rvp   20517/2013,   sp.   zn. Rvp 20518/2013, sp. zn. Rvp 20519/2013, sp. zn. Rvp 20520/2013, sp. zn. Rvp 20521/2013, sp.   zn.   Rvp 20522/2013,   sp.   zn.   Rvp   20523/2013,   sp.   zn.   Rvp   20524/2013,   sp.   zn. Rvp 20525/2013, sp. zn. Rvp 20526/2013, sp. zn. Rvp 20527/2013, sp. zn. Rvp 20528/2013, sp.   zn.   Rvp 20529/2013,   sp.   zn.   Rvp   20530/2013,   sp.   zn.   Rvp   20531/2013,   sp.   zn. Rvp 20532/2013, sp. zn. Rvp 20533/2013, sp. zn. Rvp 20534/2013, sp. zn. Rvp 20535/2013, sp.   zn.   Rvp   20536/2013,   sp.   zn.   Rvp   20537/2013,   sp.   zn.   Rvp   20538/2013,   sp.   zn. Rvp 20539/2013, sp. zn. Rvp 20540/2013, sp. zn. Rvp 20541/2013, sp. zn. Rvp 20542/2013, sp.   zn.   Rvp   20543/2013,   sp.   zn.   Rvp   20544/2013,   sp.   zn.   Rvp 20545/2013,   sp.   zn. Rvp 20546/2013, sp. zn. Rvp 20547/2013, sp. zn. Rvp 20548/2013, sp. zn. Rvp 20549/2013, sp.   zn.   Rvp   20550/2013,   sp.   zn.   Rvp 20551/2013,   sp.   zn.   Rvp   20552/2013,   sp.   zn. Rvp 20553/2013, sp. zn. Rvp 20554/2013, sp. zn. Rvp 20555/2013, sp. zn. Rvp 20556/2013, sp.   zn.   Rvp 20557/2013,   sp.   zn.   Rvp   20558/2013,   sp.   zn.   Rvp   20559/2013,   sp.   zn. Rvp 20560/2013, sp. zn. Rvp 20561/2013, sp. zn. Rvp 20562/2013, sp. zn. Rvp 20563/2013, sp.   zn.   Rvp   20564/2013,   sp.   zn.   Rvp   20565/2013,   sp.   zn.   Rvp   22091/2013,   sp.   zn. Rvp 22092/2013 a sp. zn. Rvp 22093/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v   Žiline sp.   zn. 7 NcC   215/2013,   sp.   zn. 7 NcC 219/2013 a sp.   zn. 7 NcC 221/2013 z 18. februára   2013,   sp.   zn.   9   NcC   202/2013,   sp.   zn.   9   NcC   203/2013,   sp.   zn. 9 NcC 207/2013, sp. zn. 9 NcC 226/2013, sp. zn. 9 NcC 227/2013, sp. zn. 9 NcC 228/2013 a sp.   zn.   9   NcC   234/2013   z   19.   februára   2013,   sp.   zn.   5   NcC   206/2013,   sp.   zn. 6 NcC 202/2013, sp. zn. 6 NcC 208/2013, sp. zn. 6 NcC 224/2013, sp. zn. 6 NcC 235/2013, sp.   zn.   6   NcC   236/2013,   sp.   zn.   6   NcC   237/2013,   sp.   zn.   7   NcC   200/2013,   sp.   zn. 7 NcC 204/2013, sp. zn. 7 NcC 216/2013 a sp. zn. 7 NcC 218/2013 z 21. februára 2013, sp. zn. 10 NcC 210/2013, sp. zn. 10 NcC 228/2013, sp. zn. 10 NcC 233/2013 a sp. zn. 10 NcC 234/2013 z 27. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 203/2013, sp. zn. 8 NcC 225/2013, sp. zn. 8 NcC 229/2013, sp. zn. 8 NcC 230/2013 a sp. zn. 10 NcC 202/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 228/2013, sp. zn. 5 NcC 231/2013, sp. zn. 5 NcC 234/2013, sp. zn. 5 NcC 237/2013, sp. zn. 9 NcC 211/2013, sp. zn. 9 NcC 225/2013 a sp. zn. 9 NcC 231/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 5 NcC 208/2013, sp. zn. 8 NcC 201/2013, sp. zn. 8 NcC 203/2013, sp.   zn.   8   NcC   207/2013,   sp.   zn.   8   NcC   210/2013,   sp.   zn.   8   NcC   231/2013   a   sp.   zn. 8 NcC 235/2013   z 8.   marca   2013,   sp.   zn.   5   NcC   226/2013   a   sp.   zn.   5   NcC   232/2013 z 19. marca   2013,   sp.   zn.   10   NcC   207/2013,   sp.   zn.   10   NcC   208/2013,   sp.   zn. 10 NcC 231/2013, sp. zn. 10 NcC 232/2013 a sp. zn. 10 NcC 237/2013 z 27. marca 2013, sp. zn.   10   NcC   230/2013   a   sp.   zn.   10   NcC   236/2013   zo   4.   apríla   2013,   sp.   zn. 6 NcC 399/2013 z 24. apríla 2013, sp. zn. 6 NcC 391/2013, sp. zn. 6 NcC 392/2013, sp. zn. 6 NcC 393/2013, sp. zn. 6 NcC 395/2013 a sp. zn. 6 NcC 397/2013 z 26. apríla 2013, sp. zn. 6 NcC 431/2013, sp. zn. 6 NcC 432/2013, sp. zn. 6 NcC 433/2013 a sp. zn. 6 NcC 434/2013 z 30. apríla 2013, sp. zn. 5 NcC 379/2013, sp. zn. 5 NcC 405/2013 a sp. zn. 5 NcC 406/2013 zo   14.   mája   2013,   sp.   zn.   5   NcC   372/2013,   sp.   zn.   5   NcC   376/2013   a   sp.   zn. 5 NcC 380/2013 z 31. mája 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 20500/2013, sp. zn. Rvp 20501/2013, sp. zn. Rvp 20502/2013, sp. zn. Rvp 20503/2013, sp.   zn.   Rvp   20504/2013,   sp.   zn.   Rvp   20505/2013,   sp.   zn.   Rvp   20506/2013,   sp.   zn. Rvp 20507/2013, sp. zn. Rvp 20508/2013, sp. zn. Rvp 20509/2013, sp. zn. Rvp 20510/2013, sp.   zn.   Rvp   20511/2013,   sp.   zn.   Rvp   20512/2013,   sp.   zn.   Rvp   20513/2013,   sp.   zn. Rvp 20514/2013, sp. zn. Rvp 20515/2013, sp. zn. Rvp 20516/2013, sp. zn. Rvp 20517/2013, sp.   zn.   Rvp   20518/2013,   sp.   zn.   Rvp   20519/2013,   sp.   zn.   Rvp   20520/2013,   sp.   zn. Rvp 20521/2013, sp. zn. Rvp 20522/2013, sp. zn. Rvp 20523/2013, sp. zn. Rvp 20524/2013, sp.   zn.   Rvp   20525/2013,   sp.   zn.   Rvp   20526/2013,   sp.   zn.   Rvp   20527/2013,   sp.   zn. Rvp 20528/2013, sp. zn. Rvp 20529/2013, sp. zn. Rvp 20530/2013, sp. zn. Rvp 20531/2013, sp.   zn.   Rvp   20532/2013,   sp.   zn.   Rvp   20533/2013,   sp.   zn.   Rvp   20534/2013,   sp.   zn. Rvp 20535/2013, sp. zn. Rvp 20536/2013, sp. zn. Rvp 20537/2013, sp. zn. Rvp 20538/2013, sp.   zn.   Rvp   20539/2013,   sp.   zn.   Rvp   20540/2013,   sp.   zn.   Rvp 20541/2013,   sp.   zn. Rvp 20542/2013, sp. zn. Rvp 20543/2013, sp. zn. Rvp 20544/2013, sp. zn. Rvp 20545/2013, sp.   zn.   Rvp   20546/2013,   sp.   zn.   Rvp 20547/2013,   sp.   zn.   Rvp   20548/2013,   sp.   zn. Rvp 20549/2013, sp. zn. Rvp 20550/2013, sp. zn. Rvp 20551/2013, sp. zn. Rvp 20552/2013, sp.   zn.   Rvp   20553/2013,   sp.   zn.   Rvp   20554/2013,   sp.   zn.   Rvp   20555/2013,   sp.   zn. Rvp 20556/2013, sp. zn. Rvp 20557/2013, sp. zn. Rvp 20558/2013, sp. zn. Rvp 20559/2013, sp.   zn.   Rvp   20560/2013,   sp.   zn.   Rvp   20561/2013,   sp.   zn.   Rvp   20562/2013,   sp.   zn. Rvp 20563/2013, sp. zn. Rvp 20564/2013, sp. zn. Rvp 20565/2013, sp. zn. Rvp 22091/2013, sp. zn. Rvp 22092/2013 a sp. zn. Rvp 22093/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 20500/2013.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. augusta 2013 a 22. októbra 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova   25, Bratislava (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uzneseniami   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uvedenými v záhlaví tohto uznesenia (ďalej spolu len „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   doručila   Okresnému   súdu   Žilina   (ďalej len „okresný   súd“)   žaloby   o   náhradu   majetkovej   škody   a   nemajetkovej   ujmy,   ktorými sa proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej republiky,   domáha   svojich   nárokov   podľa   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   o   zodpovednosti za škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „žaloby o náhradu škody“). Ku vzniku škody malo podľa nej   dôjsť   kontinuálnym   a   zásadným   zásahom   do   jej   základných   práv,   najmä   práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   v   exekučných   konaniach   vedených   okresným   súdom, ktorých účastníkom   bola   sťažovateľka   (oprávnená,   pozn.).   Konania,   predmetom   ktorých sú nároky sťažovateľky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike, sú vedené okresným súdom pod sp. zn. 13 C 264/2012, sp. zn. 13 C 253/2012, sp. zn. 13 C 275/2012, sp. zn. 13 C 267/2012, sp. zn. 13 C 265/2012, sp. zn. 13 C 316/2012, sp. zn. 13 C 269/2012, sp. zn. 13 C 260/2012, sp. zn. 13 C 259/2012, sp. zn. 13 C 258/2012, sp. zn. 13 C 280/2012, sp. zn. 13 C 254/2012, sp. zn. 13 C 290/2012, sp. zn. 13 C 262/2012, sp. zn. 13 C 292/2012, sp. zn. 13 C 296/2012, sp. zn. 13 C 310/2012, sp. zn. 13 C 312/2012, sp. zn. 13 C 314/2012, sp. zn. 13 C 311/2012, sp. zn. 13 C 270/2012, sp. zn. 13 C 308/2012, sp. zn. 13 C 268/2012, sp. zn. 13 C 302/2012, sp. zn. 13 C 318/2012, sp. zn. 13 C 268/2012, sp. zn. 25 C 269/2012, sp. zn. 25 C 288/2012, sp. zn. 13 C 240/2012, sp. zn. 13 C 320/2012, sp. zn. 13 C 242/2012, sp. zn. 13 C 301/2012, sp. zn. 13 C 279/2012, sp. zn. 13 C 241/2012, sp. zn. 13 C 247/2012, sp. zn. 13 C 251/2012, sp. zn. 13 C 313/2012, sp. zn. 13 C 276/2012, sp. zn. 13 C 266/2012, sp. zn. 13 C 252/2012, sp. zn. 13 C 288/2012, sp. zn. 13 C 274/2012, sp. zn. 13 C 272/2012, sp. zn. 13 C 246/2012, sp. zn. 13 C 286/2012, sp. zn. 4 C 245/2012, sp. zn. 13 C 294/2012, sp. zn. 13 C 229/2012, sp. zn. 13 C 282/2012, sp. zn. 13 C 239/2012, sp. zn. 13 C 315/2012, sp. zn. 13 C 307/2012, sp. zn. 13 C 283/2012, sp. zn. 13 C 298/2012, sp. zn. 13 C 297/2012, sp. zn. 13 C 263/2012, sp. zn. 13 C 293/2012, sp. zn. 13 C 287/2012, sp. zn. 13 C 284/2012, sp. zn. 25 C 305/2012, sp. zn. 25 C 314/2012, sp. zn. 25 C 299/2012, sp. zn. 25 C 300/2012, sp. zn. 13 C 305/2012, sp. zn. 13 C 306/2012, sp. zn. 13 C 304/2012, sp. zn.   13 C 309/2012,   sp. zn.   13 C 285/2012   a   sp.   zn.   13 C 243/2012   (ďalej   spolu len „predmetné konania okresného súdu“).

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že   okresný   súd,   ktorý   zapríčinil   svojím   nesprávnym   úradným   postupom   vznik   škody na jej strane,   nemôžu   byť   zároveň   orgánom   súdnej   moci,   ktorý   bude   o   tejto   škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet   esse   iudex   in   propria   causa,   a   taktiež   poukázala   na   judikatúru   ústavného   súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Napadnuté uznesenia krajských súdov sú podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúce zásah do jej práv, konkrétne:

«- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.»

Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie poukazuje na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   283/09,   III.   ÚS   116/06,   II.   ÚS   336/09, III. ÚS 47/05,   III.   ÚS   71/97,   I.   ÚS   46/05,   IV.   ÚS   345/09),   ako   aj   Európskeho   súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. 2. 1997, bod 73; rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. 12. 2005).

V   predmetných   konaniach   vedených   okresným   súdom   bude   podľa   sťažovateľky nevyhnutné   na   základe   vykonaného   dokazovania   posúdiť,   či   a   akým   spôsobom   došlo k uskutočneniu   nesprávneho   úradného   postupu,   pričom   pri   danom   právnom   stave   bude takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním   škodu   žalobcovi.   V   tomto   prípade   preto   existuje   legitímny   dôvod   pochybovať o nestrannosti okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto okresného súdu, a to najmä preto, že:

„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie, kedy   boli   do   hodnoteného   úradného   postupu   zapájaní   všetci   zamestnanci   súdu.   Preto rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci administratívy   okresného   súdu,   ktorý   nesprávny   úradný   postup   uskutočnil.   V   prípade nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii, kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné rozumne   predpokladať,   že   výpovede   budú   objektívne   pravdivé,   pretože   sudca   bude vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci. Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne tento   kolega   bude   vykonávať   dôkaz   listinou   z   jeho   súdneho   spisu   (alebo   súdneho oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie nemožno   predpokladať.   Nemožno   tiež   predpokladať   spravodlivé zadovažovanie   listín zo súdneho oddelenia.

c)   Otázky,   ktoré   by   museli   v   súvislosti   s   posudzovaním   nesprávneho   úradného postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov rovnakého   druhu   prebiehajúcich   na   tom   istom   súde.   V   takomto   prípade   nemožno predpokladať   zdanie   spravodlivého   výkonu   súdnej   moci.   Sudcovia   by   opäť   mali   nutne v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislý od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Žilina a   na   strane   žalovaného   stojí   zástupca Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Žilina, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Žilina a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislý od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. bude Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   tým,   kto   bude   uplatňovať   regresnú náhradu   voči   súdu   a   následne   súd   bude   povinný   uplatňovať   regresnú   náhradu   voči zodpovednej osobe,   teda   sudcovi.   Sudca má   záujem na   tom,   aby   žalovaný bol   v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich regresnému   postihu.   Predsudky   tohto   druhu   spochybňujú   naplnenie   požiadavky nestrannosti.“

Podľa   sťažovateľky   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v   tom,   že   jej   žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, že Krajský súd v Trnave,   Krajský   súd   v   Nitre   a   Krajský   súd   v   Prešove   dospeli   vo   viacerých   svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súd vo svojich napadnutých uzneseniach.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu,   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Podľa sťažovateľky „sťažovateľ netvrdí a nikdy netvrdil, že sudcovia Krajského súdu v Žiline, ktorí vydali touto ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie... boli v jeho veci zaujatí.   O napadnutom uznesení   Krajského   súdu   v Žiline nerozhodoval   vylúčený sudca (vylúčení sudcovia)! Dokonca ani na Okresnom súde Žilina nerozhodoval vylúčený sudca, pretože jediným ním uskutočneným úkonom (ktorému predchádzalo jeho rozhodnutie) bolo oznámenie predsedovi súdu podľa ust. § 15 ods. 1 OSP, teda splnenie zákonom definovanej povinnosti slúžiacej na zabezpečenie spravodlivosti v občianskom súdnom konaní. V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Sťažovateľka taktiež poukázala na   odôvodnenie   publikovaného   uznesenia   (40/1998   ZSP)   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil: ,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“

Z   uvedeného   podľa   sťažovateľky   vyplýva „v   právnom   štáte   jednoznačný   záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských   súdov   Slovenskej   republiky,   ktoré   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu ako dôkazy   v   konaní   a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy z prejednávania   a rozhodovania   vecí   s   predmetom   náhrady   škody,   neostáva   nič   iné, len zo strany   ústavného   súdu   vyhovieť   princípu   legality   a   princípu   právnej   istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o   konaní pred   ním   a   o   postavení jeho sudcov   v   znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade vykonateľnosti“ napadnutých uznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 20500/2013, sp. zn. Rvp 20502/2013, sp. zn. Rvp 20503/2013, sp. zn. Rvp 20504/2013, sp.   zn.   Rvp   20505/2013,   sp.   zn.   Rvp   20506/2013,   sp.   zn.   Rvp   20507/2013,   sp.   zn. Rvp 20508/2013, sp. zn. Rvp 20509/2013, sp. zn. Rvp 20510/2013, sp. zn. Rvp 20511/2013, sp.   zn.   Rvp   20512/2013,   sp.   zn.   Rvp   20513/2013,   sp.   zn.   Rvp   20514/2013,   sp.   zn. Rvp 20515/2013, sp. zn. Rvp 20516/2013, sp. zn. Rvp 20517/2013, sp. zn. Rvp 20518/2013, sp.   zn.   Rvp   20519/2013,   sp.   zn.   Rvp   20520/2013,   sp.   zn.   Rvp   20521/2013,   sp.   zn. Rvp 20522/2013, sp. zn. Rvp 20523/2013, sp. zn. Rvp 20524/2013, sp. zn. Rvp 20525/2013, sp.   zn.   Rvp   20526/2013,   sp.   zn.   Rvp   20527/2013,   sp.   zn.   Rvp   20528/2013,   sp.   zn. Rvp 20529/2013, sp. zn. Rvp 20530/2013, sp. zn. Rvp 20531/2013, sp. zn. Rvp 20532/2013, sp.   zn.   Rvp   20533/2013,   sp.   zn.   Rvp   20534/2013,   sp.   zn.   Rvp   20535/2013,   sp.   zn. Rvp 20536/2013, sp. zn. Rvp 20537/2013, sp. zn. Rvp 20538/2013, sp. zn. Rvp 20539/2013, sp.   zn.   Rvp   20540/2013,   sp.   zn.   Rvp   20541/2013,   sp.   zn.   Rvp   20542/2013,   sp.   zn. Rvp 20543/2013, sp. zn. Rvp 20544/2013, sp. zn. Rvp 20545/2013, sp. zn. Rvp 20546/2013, sp.   zn.   Rvp   20547/2013,   sp.   zn.   Rvp   20548/2013,   sp.   zn.   Rvp   20549/2013,   sp.   zn. Rvp 20550/2013, sp. zn. Rvp 20551/2013, sp. zn. Rvp 20552/2013, sp. zn. Rvp 20553/2013, sp.   zn.   Rvp   20554/2013,   sp.   zn.   Rvp   20555/2013,   sp.   zn.   Rvp   20556/2013,   sp.   zn. Rvp 20557/2013, sp. zn. Rvp 20558/2013, sp. zn. Rvp 20559/2013, sp. zn. Rvp 20560/2013, sp.   zn.   Rvp   20561/2013,   sp.   zn.   Rvp   20562/2013,   sp.   zn.   Rvp   20563/2013,   sp.   zn. Rvp 20564/2013, sp. zn. Rvp 20565/2013, sp. zn. Rvp 22091/2013, sp. zn. Rvp 22092/2013 a sp. zn. Rvp 22093/2013, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a rozhodnutia krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými krajský súd inter alia rozhodol o (ne)vylúčení konkrétnych sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania tam označených civilných vecí.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažností   konštatoval,   že   sťažovateľka   sa   na   neho opakovane   obracia   so   skutkovo   a   právne   takmer   identickými   sťažnosťami,   o   ktorých už viackrát   rozhodol,   pričom   formuloval   k   jej   námietkam   jednoznačné   právne   závery (pozri m. m. IV. ÚS 579/2013, IV. ÚS 390/2013, IV. ÚS 531/2013). Z uvedeného vyplýva, že   sťažovateľke   už   musí   byť   právny   názor   ústavného   súdu   na   problematiku   týkajúcu sa nedostatku jeho právomoci na preskúmanie rozhodnutí príslušných všeobecných súdov týkajúcich   sa   námietky   zaujatosti   sudcov   všeobecných   súdov   konajúcich   o   žalobách sťažovateľky o náhrade škody dostatočne známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v   skutkovo   a   právne   takmer   identických   veciach,   keďže   aj   podľa   judikatúry   ESĽP nie je nevyhnutné, aby z hľadiska splnenia právnych predpokladov na podanie individuálnej sťažnosti   na   ESĽP   opakovane   preukazovala   vyčerpanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy   ako   právneho   prostriedku   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   tento   javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V   naznačenom   kontexte   ústavný   súd   poukazuje   na   judikatúru   ESĽP   k   čl.   13 dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej účinnosti   (k   tomu   pozri   KMEC,   J.   et   al.   Evropská   úmluva   o   lidských   právech.   Velké Komentáře. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy i v prípade   pochybnosti   o   jeho   účinnosti   vyplýva   taktiež   z   ustálenej   judikatúry   ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. 11. 1980, č. 7654/76, bod 37), táto sa však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú podložené   dostatočnými   argumentmi,   z   ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť,   že   takýto prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú vnútroštátnu   judikatúru   (Radio   France   a   ďalší   proti   Francúzsku,   rozhodnutie   ESĽP z 23. 9. 2003, č. 53984/00, bod 34).

Z   takmer   identickej   argumentácie   sťažovateľky   uvedenej   v   sťažnostiach, ktoré sú predmetom   predbežného   prerokovania,   možno   vyvodiť,   že   odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu obsahovali z hľadiska skutkových zistení a právneho posúdenia vecí krajským súdom obdobné závery ako v iných jej veciach, ktoré už ústavným súdom boli preskúmané a rozhodnuté.

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania týchto sťažností plne   stotožňuje   s   dôvodmi   uvedenými   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach (napr. uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 579/2013 z 23. septembra 2013, sp. zn. IV. ÚS 390/2013 z 20. júna 2013 a sp. zn. IV. ÚS 531/2013 z 22. augusta 2013), týkajúcich sa   takmer   rovnakých   sťažností   sťažovateľky,   ktoré   boli   ústavným   súdom   odmietnuté z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   už   uvedené   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažností zdôraznil,   že   považuje   za   dostatočné   poukázať   na   právne   závery,   na   základe   ktorých odmietol predchádzajúce sťažnosti sťažovateľky z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu   na   ich   prerokovanie,   ktoré   nie   je   účelné   opakovane   uvádzať   aj   v   odôvodnení tohto uznesenia,   a   preto   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto uznesenia.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2014