znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 185/2012-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   P.   N.,   H.,   Ing.   I.   V.,   H.,   a Ing.   J.   N.,   H.,   zastúpených advokátom   JUDr.   M.   R.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl. 13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trnave   č. k.   24 Co 430/2010-149 z 27. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. N., Ing. I. V. a Ing. J. N. o d m i e t a   pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra 2011 doručená sťažnosť P. N. (ďalej len „sťažovateľ v prvom rade“), Ing. I. V. (ďalej len „sťažovateľ v druhom rade“) a Ing. J. N. (ďalej len „sťažovateľ v treťom rade“, všetci spolu ďalej   len „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva na podnikanie podľa   čl. 35   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a základného   práva na súdnu   ochranu   podľa čl. 46   ods. 1   ústavy,   ako   aj   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 24 Co/430/2010-149 z 27. júla 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že manželka sťažovateľa v prvom rade sa ako navrhovateľka   (ďalej len „navrhovateľka“)   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   svojím návrhom domáhala, aby Okresný súd Piešťany (ďalej len „okresný súd“) určil, že zmluvy o prevode častí obchodného podielu z 24. augusta 2007, ktorými sťažovateľ v prvom rade v čase   trvania ich   manželstva bez   jej   súhlasu   previedol   na   sťažovateľov v druhom rade a treťom rade časti svojho obchodného podielu v obchodnej spoločnosti N., s. r. o. (ďalej len „obchodná spoločnosť“), sú neplatné. Navrhovateľka svoju žalobu odôvodnila tým, že sťažovateľ v prvom rade ako jediný spoločník a zakladateľ založil prosperujúcu spoločnosť, pričom   obchodný   podiel   v nej   nadobudol   za   trvania   ich   manželstva   a z prostriedkov patriacich   do   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   (ďalej   aj   „BSM“).   Podľa navrhovateľky má byť preto tento obchodný podiel spoločným majetkovým právom oboch manželov, teda má byť považovaný za súčasť BSM. V dôsledku toho navrhovateľka zastáva názor, že v súlade s § 145 Občianskeho zákonníka mal sťažovateľ v prvom rade potrebovať jej súhlas na prevod tohto obchodného podielu. Keďže súhlas navrhovateľky na prevod obchodného podielu jej manželom nebol od nej vyžiadaný, dospela k záveru, že zmluvy o prevode   obchodného   podielu   z   24.   augusta   2007   sú   v   zmysle   § 40a   Občianskeho zákonníka relatívne neplatnými právnymi úkonmi.

Sťažovatelia v konaní tvrdili, že sťažovateľ v prvom rade nadobudol obchodný podiel v spoločnosti   z prostriedkov   z   pôžičiek   od   svojich   rodičov,   za   ktorých   konal   sťažovateľ v treťom rade,   a   z   pôžičky   od   sťažovateľa   v druhom rade.   Z uvedených   zmlúv   o pôžičke (v znení dodatkov) bol zaviazaný buď priamo sťažovateľ v prvom rade ako dlžník, alebo samotná obchodná spoločnosť, za splnenie záväzku ktorej ručil sťažovateľ v prvom rade. V prípade nesplnenia svojich záväzkov v dohodnutom termíne mal sťažovateľ v prvom rade podľa uvedených zmlúv povinnosť previesť časti svojho obchodného podielu v spoločnosti na účel splnenia svojho záväzku na veriteľa, t. j. sťažovateľa v treťom rade s manželkou alebo ním určenú osobu, a to 1/3 obchodného podielu v obchodnej spoločnosti, a pokiaľ ide o sťažovateľa v druhom rade, prebral sťažovateľ v prvom rade na seba ručiteľský záväzok previesť v prípade včasného neuhradenia pôžičky na neho 2/3 obchodného podielu. Keďže obchodná   spoločnosť   a ani   sťažovateľ   v prvom rade   poskytnuté   finančné   prostriedky   vo forme pôžičky v termínoch splatnosti neuhradili, malo dôjsť k realizácii zabezpečovacích záväzkov   uzavretím   príslušných   zmlúv   o   prevodoch   častí   obchodného   podielu   zo sťažovateľa v prvom rade na sťažovateľov v druhom rade a treťom rade.

Okresný súd svojím rozsudkom č. k. 7 Co/450/2008-101 z 1. júla 2010 navrhovateľke vyhovel považujúc obchodný podiel za súčasť bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a na   dispozíciu   s ním   preto   vyžadoval   súhlas   toho   manžela,   ktorý   nebol   spoločníkom v obchodnej spoločnosti. Z dôvodu absencie takéhoto súhlasu a po účinnom namietaní tohto nedostatku navrhovateľkou okresný súd rozhodol, že zmluvy o prevodoch častí obchodného podielu medzi sťažovateľmi sú neplatné. Proti označenému prvostupňovému rozsudku sa sťažovatelia odvolali.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu č. k. 7 Co/450/2008- 101 z 1. júla 2010 potvrdil ako vecne správny, pričom sa stotožnil s väčšinou dôvodov uvedených v odôvodnení rozsudku okresného súdu.

Proti   napadnutému rozsudku   krajského súdu   podali   sťažovatelia sťažnosť,   ktorou navrhujú, aby ústavný súd rozhodol, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil ich základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   v   spojení   s   právom na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   vrátane   práva   na   účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy. Sťažovatelia ďalej navrhujú, aby ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Sťažovatelia napokon navrhujú, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 7 C 450/2008-101 z 1. júla 2010 v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd vyzval krajský súd na vyjadrenie sa k sťažnosti, pričom toto vyjadrenie mu bolo doručené 28. decembra 2011. Krajský súd v ňom odôvodnil, prečo považuje svoj postup a rozhodnutie vo veci za správne. Sťažovatelia svojím vyjadrením zo 7. marca 2012 reagovali na stanovisko krajského súdu zotrvávajúc v podstate na svojom názore uvedenom v sťažnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. O zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom   prerokovaní ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   týchto   hľadísk   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   najskôr   v časti, ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom na zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (IV. ÚS 115/07).   Podľa   ustálenej judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto sa ich namietané porušenie skúma spoločne.

Prvá   časť   argumentácie   sťažovateľov   smeruje   proti   záveru   krajského   súdu,   že navrhovateľka má naliehavý právny záujem na výsledku sporu [čo je predpokladom tzv. žaloby o určenie podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)], a to napriek tomu, že navrhovateľka zároveň iniciovala aj konanie o vyporiadanie BSM.

V zmysle § 80 písm. c) OSP návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa   sťažovateľov „skutočnosť,   že   navrhovateľka   iniciovala   aj   konanie o vyporiadanie   jej   BSM   s   odporcom   v   1. rade...,   v   ktorom   nastolila   požiadavku (predbežného)   vyriešenia   (totožnej)   otázky   neplatnosti   zmlúv   o   prevode   obchodného podielu, má za následok, že nemôže osvedčiť naliehavý právny záujem na požadovanom určení v tomto spore“.

Sťažovatelia ďalej poukazujú na to, že „ďalším významným kritériom, ktoré odvolací súd opomenul vziať do úvahy pri rozhodovaní o pripustení určovacej žaloby navrhovateľky, je praktický význam tejto žaloby vo vzťahu k jej následkom. Výroková časť rozhodnutia súdu o určovacom návrhu je vždy deklaratórna, t. j. určité právo/právny vzťah nezakladá, ale iba osvedčuje jeho (ne)existenciu. Dôsledkom dovolania sa relatívnej neplatnosti na základe (negatívnej)   určovacej   žaloby...   je   vznik   záväzkovoprávneho   vzťahu   z   bezdôvodného obohatenia, čo znamená, že úspešný účastník sa môže v ďalšom domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva k veci žalobou na jej vydanie (tzv. vindikačná žaloba). Za predpokladu, že by obchodný podiel, resp. jeho majetková hodnota aj patrila do BSM..., súdna prax zastáva jednotný právny záver..., podľa ktorého v konaní o vyporiadanie BSM súd prikazuje obchodný   podiel   vždy   manželovi   –   spoločníkovi,   pričom   druhému   manželovi   zakladá (konštitutívny výrok), v súlade so zásadou parity podielov manželov na majetku v BSM, vlastnícke právo iba k určitej (vyčíslenej) časti majetkovej hodnoty tvorenej obchodným podielom v rámci BSM, ktorý sa preto (t. j. navrhovateľka) za žiadnych okolností nemôže stať vlastníčkou obchodného podielu, ktorého majiteľom je od jeho nadobudnutia nemenne (až do scudzenia) vždy iba manžel – spoločník. Z uvedeného dôvodu je zrejmé, že určovacia žaloba navrhovateľky je účelová a napadnuté rozhodnutie krajského súdu arbitrárne.“.

Sťažovatelia ďalej namietajú, že krajský súd sa nevysporiadal ani s ich námietkou, že «... zápis   spätného   „posunu“   obchodného   podielu   z   nadobúdateľov   na   prevodcu v obchodnom   registri   na   podklade   napadnutého   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   nie   je možný. Nemožným je z dôvodu, že ani navrhovateľka, ani nikto iný z oprávnených osôb nepodal   žalobu   o   neplatnosť   rozhodnutia   jediného   spoločníka   v   pôsobnosti   valného zhromaždenia   spoločnosti   podľa   ust.   § 131   Obchodného   zákonníka,   čím   nastala   fikcia platnosti   týchto   rozhodnutí.   Ani   registrový   súd,   keďže   uvedené   skutočnosti   zapísal   do obchodného registra, nemôže nad rámec zákonom mu stanovených kompetencií zasahovať do vnútornej pôsobnosti orgánu spoločnosti a sceliť tak už raz rozdelený obchodný podiel. Naviac, takýto zápis by bol v rozpore so zásadou kumulácie obchodných podielov (§ 114 ods. 2 Obchodného zákonníka), podľa ktorej jedna osoba nemôže byť v jednej obchodnej spoločnosti súčasne majiteľom dvoch obchodných podielov.».

Krajský súd potom, ako vysvetlil potrebu skúmania naliehavého právneho záujmu aj v prípade   relatívnej   neplatnosti,   uviedol,   že „... zásadne   platí,   že   možnosť   žaloby na plnenie (v danom prípade návrhu na vyporiadanie BSM)... spravidla vylučuje právny záujem na žalobe určovacej. Toto ale neplatí absolútne. Súdna prax už judikovala (viď judikát 40/1996 ZSP), že ak žalobca môže preukázať, že má právny záujem na tom, aby rozhodnutím súdu bolo určené určité právo alebo právny vzťah, napriek tomu, že by mohol žalovať priamo na plnenie, nemožno mu určovaciu žalobu odoprieť. Za nedovolenú pri možnosti žaloby na plnenie možno považovať určovaciu žalobu len tam, kde by neslúžila potrebám   praktického   života,   ale   len   k   zbytočnému   rozmnožovaniu   sporov.   Ak   však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu a môže sa ňou predísť žalobe na plnenie, je určovacia žaloba prípustná aj napriek tomu, že je možná i žaloba na plnenie.

Odvolací súd je toho názoru, že o obdobnú vec ako v ostatne citovanom rozhodnutí sa jedná i v danom prípade. Rozhodnutie o predmete daného sporu pomôže vyriešiť spornú právnu otázku všetkých účastníkov tohto konania, pomôže predísť prípadne ďalším sporom, ak   sa   účastníci   určovaciemu   rozsudku   dobrovoľne   podrobia   a   budú   ho   akceptovať. Rozhodnutie súdu o tom, že predmetné právne úkony sú neplatné, môže vytvoriť pevný právny základ pre právny vzťah navrhovateľky a odporcu 1 (sťažovateľa v prvom rade, pozn.),   môže   vytvoriť   predpoklady   pre   vyporiadanie   ich zaniknutého BSM   mimosúdnou dohodou,   bez   potreby   obrátiť   sa   na   so   žalobou   o   vyporiadanie   BSM   na   súd.   Preto   je i odvolací súd zhodne s prvostupňovým toho názoru, že v danom prípade je daný naliehavý právny záujem navrhovateľky na požadovanom určení.

Pokiaľ   ale   prvostupňový   súd   v   odôvodnení   preskúmavaného   rozsudku   tvrdí,   že otázka   platnosti   zmlúv   o   prevode   obchodných   podielov   by   nemohla   byť   riešená   ako predbežná   otázka   v   rámci   konania   o   vyporiadaní   BSM,   odvolací   súd   poukazuje   na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21 Cdo 679/2001, v ktorom vyslovil názor, že ak súd posudzuje (ne)platnosť   právneho   úkonu   ako   otázku   predbežnú,   rieši   ju   bez   zreteľa   na   to,   kto   je účastníkom   tohto   konania,   i   keby   účastníkom   konania   nebol   žiaden   z   účastníkov   tohto právneho úkonu. S riešením (ne)platnosti právneho úkonu ako otázky predbežnej ale zákon nespája žiadne právne následky pre účastníkov tohto právneho úkonu.“.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   výklad   podmienky   naliehavého   právneho   záujmu zásadne prislúcha všeobecným súdom. Kritériá, podľa ktorých má byť pojem naliehavý právny záujem vykladaný, však nemôžu byť arbitrárne a prípustnosť žaloby v zmysle § 80 písm. c) OSP nemôže závisieť od ľubovôle konajúceho súdu. V tomto prípade ústavný súd nepovažuje   výklad   podmienky   naliehavého   právneho   záujmu   ani   za   arbitrárny   a ani za zjavne neodôvodnený, ale za konformný s požiadavkami základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru). Krajský súd dostatočným spôsobom vysvetlil, prečo považuje naliehavý právny záujem na výsledku konania za daný. Okrem zvýraznenia preventívnej funkcie tzv. žaloby o určenie poukázal krajský súd v napadnutom rozsudku   aj   na   požiadavku   účasti   všetkých   účastníkov   právneho   úkonu   v konaní   pred súdom, teda nielen na účasť bývalých manželov, a zároveň objasnil nedostatky riešenia spornej otázky ako otázky predbežnej v (inom) konaní o vyporiadanie BSM.

Ani sťažovateľmi namietaný následok relatívnej neplatnosti, ktorým má podľa nich byť „vznik záväzkovoprávneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia, čo znamená, že úspešný účastník sa môže v ďalšom domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva k veci žalobou na jej vydanie (tzv. vindikačná žaloba)“, nevedie k inému záveru, keďže cieľ konania pred všeobecnými súdmi sa nemal prejaviť v možnosti navrhovateľky nadobudnúť postavenie spoločníka v spoločnosti, ale len v ustálení rozsahu majetku podliehajúcemu vyporiadaniu bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov.   Rovnako   z pohľadu   ústavného   súdu nespochybňuje   záver   krajského   súdu   ani   namietaná   nemožnosť   následnej   zmeny v obchodnom   registri   z dôvodu   márneho   uplynutia   lehoty   na   napadnutie   rozhodnutia jediného   spoločníka   vykonávajúceho   pôsobnosť   valného   zhromaždenia   o rozdelení a prevode obchodného podielu v zmysle pravidiel obchodného práva. Predmetom konania pred   okresným   súdom   a krajským   súdom   nebola   otázka   platnosti   rozhodnutia   (súhlasu) orgánu obchodnej spoločnosti, ale právny úkon spoločníka – manžela, hoci je na tento úkon potrebné rozhodnutie (súhlas) uvedeného orgánu obchodnej spoločnosti. Súhlas jediného spoločníka vykonávajúceho pôsobnosť valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti by bol v prípade neplatnosti predmetného právneho úkonu a vo vzťahu k nemu bezpredmetným, rovnako ako aj v iných prípadoch neplatnosti tohto prevodu obchodného podielu.

Ústavný súd nad rámec uvedeného dodáva, že záver všeobecného súdu, ktorým sa jednotlivcovi   (v   tomto   prípade   sťažovateľom) otvára   možnosť byť účastníkom   súdneho konania, je výkladom priaznivejším pre realizáciu základného práva na súdnu ochranu ako záver, ktorým by sa jednotlivcovi takáto možnosť nepriznala (tak by to bolo vo vzťahu k sťažovateľom   v druhom   rade   a treťom   rade   v prípade   konania   o vyporiadanie bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov).   V tejto   súvislosti   poukazuje   ústavný   súd aj na svoju predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej zásadu prednosti ústavne konformného výkladu ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb a právnických osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri   uplatnení   štandardných   metód   výkladu   prichádzajú   do   úvahy   rôzne   výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež   medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných základných práv a slobôd.“ (m. m. II. ÚS 148/06, m. m. IV. ÚS 96/07).

Druhá časť   argumentácie   sťažovateľov   smeruje   proti   záveru   krajského   súdu o požiadavke   súhlasu   manželky   s dispozíciou   s obchodným   podielom   manžela,   ktorý   je spoločníkom v spoločnosti s ručením obmedzeným, ak bol obchodný podiel nadobudnutý počas   trvania   manželstva   a z prostriedkov   v bezpodielovom   spoluvlastníctve   manželov. Podľa   sťažovateľov   krajský   súd „... v   rámci   posúdenia   rozhodujúcich   skutočností marginalizoval   a   nejasne   vyhodnotil   naplnenie   kumulatívnych   predpokladov   pre   status obchodného podielu ako spoločnej veci, resp. spoločnej majetkovej hodnoty manželov... dôsledne   neskúmal   a nevyhodnotil   pôvod   prostriedkov   použitých   na   nadobudnutie obchodného podielu...“.

Sťažovatelia   tvrdia,   že otázku   pôvodu   prostriedkov   na nadobudnutie obchodného podielu posúdil krajský súd «... v rozpore so zásadami akejkoľvek logiky a racionality, keď uzavrel,   že   súčasne(?!)   platí   aj   tvrdenie   navrhovateľky   o   spoločných   finančných prostriedkoch   na   obstaranie   obchodného   podielu,   ako   aj   úplne   opačné   (t. j.   logicky nezlučiteľné s navrhovateľkiným) tvrdenie odporcu v 1. rade o výlučne vlastných finančných prostriedkoch. Pri skúmaní tejto otázky sa súd povrchne uskromnil s právnym názorom, že „nebolo potom potrebné dokazovať, ktorá z týchto alternatív platí“. V uvedenom smere máme za to, že ide o vážne pochybenie súdu ako hodnotového činiteľa a nachádzateľa spravodlivosti v spore, keď z protichodných (sporných) premís dospel k nejednoznačnému, iracionálnemu a neudržateľnému právnemu záveru, čím vážne porušil naše právo na účinný prostriedok nápravy a právo na súdnu ochranu našich práv. Tiež jeho odkaz na zásadu hospodárnosti   považujeme   za   neprijateľný,   ktorá   nikdy   nesmie   byť   v   súdnom   konaní uprednostnená na úkor úplného, spravodlivého a správneho riešenia a rozhodnutia veci!».

Sťažovatelia   prejavili   nespokojnosť   aj   so   spôsobom,   akým   krajský   súd   posúdil otázku, či je založenie obchodnej spoločnosti výkonom povolania na účely určenia rozsahu bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   ako   aj   otázku   potreby   súhlasu   manžela s právnymi úkonmi, pokiaľ ide o veci slúžiace na podnikanie jedného z manželov, a teda nespokojnosť s výkladom § 143 a § 148a ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Podľa § 143 Občianskeho zákonníka v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov...

Podľa § 148a ods. 1 Občianskeho zákonníka na použitie majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve   manželov   potrebuje   podnikateľ   pri   začatí   podnikania   súhlas   druhého manžela.   Na   ďalšie   právne   úkony   súvisiace   s   podnikaním   už   súhlas   druhého   manžela nepotrebuje.

Podľa sťažovateľov «Nedôslednosť a povrchnosť právneho posúdenia merita veci odzrkadľuje   i argumentácia   súdu   zúžená na   osobu   podnikateľa   v spojitosti s výkladom pojmu „výkon povolania“ v rámci skúmania rozsahu BSM v konkrétnom prípade. Citované rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22 Cdo 2545/2003 rieši výkon podnikania jedným z manželov vo vzťahu k BSM... názor súdu obsiahnutý v judikáte však v žiadnom smere nerieši, či sa výkonom   povolania   rozumie   výlučne   činnosť   fyzickej   osoby   podnikateľa...   Naviac,   ani rozhodnutie   NS ČR   sp. zn.   22 Cdo 1717/2000,   na   ktoré   v   texte   judikátu   súd   odkazuje, nedáva odpoveď na túto otázku – jeho právny záver sa týka pojmu „veci slúžiace výkonu povolania“, pri ktorých nie je rozhodujúci pôvod prostriedkov ich obstarania, ale účel použitia týchto vecí a vôľa oboch manželov, ktorému z nich (výkonu povolania) majú slúžiť. V súvislosti s výkonom povolania odporcu v 1. rade už od počiatku zdôrazňujeme, že tento v nadväznosti na skončenie jeho pracovnoprávneho vzťahu založil a rozbehol ako jediný   zakladateľ   novú   obchodnú   spoločnosť,   v   ktorej   bol   jediným   spoločníkom   a   tiež jediným   konateľom,   a   to   všetko   z   externých   zdrojov,   požičaných   za   týmto   účelom (od rodičov,   rodinného   priateľa),   v   rámci   ktorého   procesu   prevzal   na   seba   aj   s   tým súvisiace   podnikateľské   riziko   –   nesplatenia   pôžičky   a   realizácie   ručiteľského   záväzku. Uvedeným   spôsobom   teda   neinvestoval   (pasívne)   do   už   existujúcej   spoločnosti   formou majetkovej   účasti,   ale   svojím   konaním   z   oddelených   finančných   prostriedkov   kreoval spoločnosť za účelom obstarávania obživy pre seba i svoju rodinu. Vzhľadom na príbuznosť našej právnej úpravy s českou a na vyššie uvedené právne závery NS ČR i po komparácii činnosti   fyzickej   osoby   podnikateľa   (SZČO)   a   fyzickej   osoby   spoločníka   a   konateľa jednoosobovej   spoločnosti,   sa   javí   udržateľným   a   opodstatneným   záver,   že   výkonom povolania je aj pôsobenie fyzickej osoby v jednoosobovej obchodnej spoločnosti (s. r. o.), ktoré   vykonáva   za   účelom   zabezpečenia   životných   potrieb   svojich   i   svojej   rodiny aj vo funkcii konateľa, ktorej osobe patria všetky veci spojené s výkonom podnikania jej obchodnej   spoločnosti,   pričom   až   výnosy   z   podnikania   (dividenda,   prípadná   odmena konateľa) sú zdrojom spoločného BSM. Obchodný podiel teda vždy slúži výkonu povolania takejto osoby – manžela, kým výnosy z podnikateľskej činnosti patria aj nepodnikajúcemu manželovi (sú v BSM).

Mätúcimi   z   hľadiska   relevantnosti   dôvodov   sa   potom   javia   protirečivé   závery odvolacieho   súdu,   že   odporca   v   1. rade   nie   je   podnikateľom   a   „z   tohto   dôvodu   preto nemožno stotožniť to,   že by obchodný podiel ako súčasť   podniku mohol patriť výlučne manželovi – spoločníkovi obchodnej spoločnosti... a zároveň, že majiteľom obchodného podielu   je   vždy manžel   –   spoločník...   Uvedená konštelácia je   nezrozumiteľná,   ktorá   by znamenala, že v čase jediného zapísaného spoločníka spoločnosti N., s. r. o., H. – odporcu v 1. rade (ako nepodnikateľa) a manžela navrhovateľky (tiež nepodnikateľky), by 100 % obchodného podielu spoločnosti nepatrilo jej jedinému spoločníkovi?!

Rovnako neudržateľná je aj aplikácia právnej vety judikovaného rozhodnutia NS ČR sp. zn. 2345/2003, resp. NS ČSSR sp. zn. 8 Cz 36/69, súdom na zistený skutkový stav veci – jednak subsumácia nadobudnutia obchodného podielu spoločnosti pod pojem „kúpa veci“, ako aj z dôvodu, že ide o finančné zdroje dlžníka z pôžičky, ktorý ich vynaložil „zo svojho“ a na spoločný majetok, čím sa rozumie len taká vec resp. majetková hodnota, ktorá náleží do BSM iba a súčasne „za splnenia ostatných podmienok uvedených v § 143 Občianskeho zákonníka“... Veci a práva použité alebo slúžiace na výkon podnikateľskej činnosti fyzickej osoby realizujúcej svoje ústavné právo na podnikanie,   či už na základe živnostenského zákona alebo iných zákonov (napr. zákony upravujúce tzv. slobodné povolania) nepatria do rozsahu BSM v súlade s § 143 Občianskeho zákonníka, keďže účelovo sú určené a slúžia výkonu   takéhoto   povolania.   Súhlas   druhého   manžela   sa   vyžaduje   iba   na   začiatku podnikania a za predpokladu, že na podnikanie sa použijú spoločné prostriedky. Z opaku je zrejmé,   že   pokiaľ   sa   nepoužili   na   začiatku   podnikania   spoločné   prostriedky   alebo   veci a práva,   súhlas   druhého   manžela   sa   vôbec   nevyžaduje.   Za   tejto   situácie   je   akákoľvek intervencia druhého manžela (nepodnikajúceho) do podnikania druhého – podnikajúceho manžela právne bez významu. Podnikajúca fyzická osoba pri podnikaní vstupuje do rôznych a početných právnych vzťahov. Uzatvára zmluvy, berie si úvery, poskytuje za ne záruky a pod.   Za   absurdnú   treba   považovať   čo   i   len   možnosť   pre   nepodnikajúceho   manžela vstupovať do týchto vzťahov a prípadne ich negovať, ako aj to, aby za následky niesol zodpovednosť (za nesplatený úver – napr.). Jeho ochranu zabezpečuje zákon dostatočne, ale inak (zrušenie BSM, vyhradenie vzniku BSM a pod.).

Uvedené závery sa podľa nášho názoru plne vzťahujú aj na podnikajúceho manžela v jednoosobovej spoločnosti založenej podľa obchodného práva, v ktorej je nielen jediným spoločníkom,   ale   aj   konateľom.   Ciele   a   účel   je   rovnaký   (podnikať   a   zabezpečiť   zdroje na financovanie rodiny z podnikateľských zámerov).

... Ignorovanie právnej podstaty spočíva v nesprávnej aplikácii a výklade ust. § 143 a § 145 ods. 1 Obč. zákonníka na konkrétny riešený prípad a opomenutie a zjednodušenú interpretáciu príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, napriek tomu, že sme súdu poskytli   dostatočné   dôkazy.   Potom   vyznieva ako zákonne   neprimerané a   nespravodlivé, najmä vo vzťahu k odporcom v 2. a 3. rade, že sú atakovaní právnou neistotou, vyvolanou nepodnikajúcim manželom, ktorý z dôvodov ich sa nedotýkajúcich a dotýkajúcich sa len bývalých manželov, osobuje si právo sankcionovať vzniknuté právne vzťahy pri podnikaní neplatnosťou   napriek   tomu,   že   s   podnikaním   bývalého   manžela   (hoci   aj   konkludentne) súhlasil a na riešenie majetkových vzťahov po zániku manželstva má iné právne prostriedky (podať návrh na vyporiadanie BSM, čo aj urobil).».

Krajský súd pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku postupoval tak, že sa najprv vysporiadal   s argumentáciou   týkajúcou   sa   potreby   súhlasu   manžela   na   právne   úkony súvisiace s podnikaním druhého manžela.

Podľa   krajského   súdu «Je   nesporným,   že výkonom   povolania   v   zmysle § 143 Občianskeho   zákonníka   je   aj   podnikanie   jedného   z   manželov,   ale   ako fyzickej   osoby. Podnikanie   je   v   § 2   ods. 1   Obchodného   zákonníka   definované   ako   sústavná   činnosť vykonávaná   samostatne   podnikateľom   vo   vlastnom   mene   a   na   vlastnú   zodpovednosť za účelom   dosiahnutia   zisku.   Tejto   definícii   potom   nezodpovedá   účasť   spoločníka v spoločnosti s ručením obmedzeným. Spoločník v spoločnosti s ručením obmedzeným nie je preto   z   dôvodu   účasti   v   tejto   spoločnosti   podnikateľom   (zhodne   rozsudok   NS ČR 2 Cdon 1652/97). Z tohto dôvodu preto ani nemožno uvažovať o tom, že by obchodný podiel ako súčasť podniku mohol patriť výlučne manželovi – spoločníkovi, obchodnej spoločnosti (pozri rozsudok NS ČR 22 Cdo 103/2005, rozsudok NS ČR sp. zn. 2 Cdon 1652/97). Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že ak jeden z manželov je spoločníkom v spoločnosti s ručením obmedzeným,   nie   je   možné   z   tohto   dôvodu   považovať   ho   za   podnikateľa   a   jeho   účasť v spoločnosti za podnikanie. Ust. § 148a ods. 1 Občianskeho zákonníka, na ktoré odkazujú odvolatelia, je preto na daný prípad nepoužiteľné.. Rovnako potom nie je možné tvrdiť, že by obchodný podiel slúžil výlučne výkonu povolania odporcu 1 a preto v zmysle § 143 Občianskeho   zákonníka   do   BSM   nepatrí.   Ak   v   tejto   súvislosti   odvolatelia   odkazujú na rozsudok NS ČR 22 Cdo 2545/2003, je potrebné poukázať na to, že do citácie vsunuli časť, uvádzanú v zátvorke a ktorá je rozdielna od textu rozhodnutia najvyššieho súdu. Veta totiž znie: „Výkonom povolania je aj podnikanie jedného z manželov ako fyzickej osoby“. V danom prípade ale odporca 1, ako bolo uzavreté vyššie nepodnikal ako fyzická osoba.».

Následne   sa   krajský   súd   vysporiadal   s otázkou,   či   je   obchodný   podiel   súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva   manželov a či   je navrhovateľkou   namietaný nedostatok súhlasu s prevodom obchodného podielu manžela dôvodom neplatnosti tohto prevodu.

Podľa   krajského   súdu „Základnou   podmienkou   pre...   vyporiadanie   obchodného podielu manžela v spoločnosti s ručením obmedzeným v rámci BSM... je, aby bol tento obchodný podiel nadobudnutý za trvania manželstva, čo bolo v danom prípade nepochybne preukázané   a   z prostriedkov   patriacich   do   BSM.   Navrhovateľka   pritom   tvrdí,   že   tomu v danom prípade tak bolo, čo odporca popiera a vyvracia tým, že prostriedky na získanie obchodného podielu získal výlučne on pôžičkami od svojich rodičov (odporcu 3 a matky) a od odporcu 2, čo preukazuje písomnými zmluvami o pôžičkách.

Táto otázka bola rovnako už vyriešená ustálenou súdnou judikatúrou, ktorú na danú vec prvostupňový súd i aplikoval a na ktorej svoje rozhodnutie založil. Podľa rozhodnutia ešte bývalého NS ČSSR sp. zn. 8 Cz 36/69 prebratého i do súdom prvého stupňa citovaného rozsudku NS ČR sp. zn. 22 Cdo 2345/2003, ak vznikol za trvania manželstva dlh, z ktorého bol   zaviazaný   len   jeden   z   manželov,   ktorý   napríklad   uzavrel   vlastným   menom   zmluvu o pôžičke, a ak boli takto získané peniaze použité na kúpu určitej veci, teda bola za ne získaná určitá majetková hodnota, náleží i táto hodnota, za splnenia ostatných podmienok uvedených v § 143 Občianskeho zákonníka a bez ohľadu na to, či bola zmluva o pôžičke platne   uzavretá,   do   bezpodielového   spoluvlastníctva.   K   záväzku   manžela,   ktorý   takto zabezpečil peniaze, ktoré je povinný vrátiť, či už z titulu zmluvného záväzku alebo z titulu bezdôvodného   obohatenia   a   ktorý   ich   vynaložil   v   skutočnosti   na   spoločný   majetok   zo svojho, sa prihliadne pri vyporiadaní BSM (tzv. vnos).

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že rovnako ak platí tvrdenie navrhovateľky, že na obchodný podiel z predmetnej spoločnosti s ručením obmedzeným odporca vynaložil finančné   prostriedky   patriace   do   BSM   a   rovnako   ak   platí   tvrdenie   odporcu,   že na zabezpečenie obchodného podielu vynaložil výlučne vlastné finančné prostriedky získané pôžičkami,   z   ktorých   bol   zaviazaný   len   on   sám,   keďže   tieto   peniaze   boli   za   trvania manželstva použité na kúpu – zabezpečenie obchodného podielu v spoločnosti s ručením obmedzeným,   stal   sa   tento   obchodný   podiel   zo   zákona   súčasťou   BSM   navrhovateľky a odporcu 1, keďže nejde o niektorý z taxatívnym spôsobom v § 143 Občianskeho zákonníka vypočítaných   prípadov,   kedy   sa   vec   do   BSM   nenadobúda.   Vzhľadom   na   zásadu hospodárnosti,   ktorou   sa   riadi   občianske   súdne   konanie,   nebolo   potom   potrebným dokazovať, ktorá z týchto alternatív platí.

Nie   je   pritom   rozhodné,   že   z   predmetnej   pôžičky   a   zo   súvisiaceho   ručiteľského záväzku   mal   byť   zaviazaný   výlučne   odporca   1.   Podľa   konštantnej   súdnej   judikatúry, ak za trvania manželstva a BSM uzavrie zmluvu o pôžičke ako dlžník iba jeden z manželov, nepotrebuje na to súhlas druhého manžela, a to ani keď nejde o bežnú vec (Cpj 86/1971, R 42/1972). Ak si požičiava jeden z manželov peniaze a ak v zmluve o pôžičke vystupuje ako dlžník iba on, je zaviazaný a oprávnený len ten z manželov, ktorý ju ako dlžník uzavrel a na jej platnosť netreba súhlas druhého manžela v zmysle § 145 OZ, keďže zmluvou sú peňažné   prostriedky   ešte   len   nadobúdané   (NS ČR   sp. zn.   29 Odo 162/2005).   Rovnako k ručiteľskému: záväzku jedného z manželov podľa konštantnej judikatúry nie je potrebný súhlas   druhého   manžela.   Prevzatím   ručiteľského   záväzku   jedným   z   manželov   nevzniká záväzok   obidvoch   manželov.   Záväzok   vzniká   len   tomu   z   manželov,   ktorý   je   ručiteľom (rozsudok NS SSR 1 Cz 43/73, R 61/73 i rozhodnutie NS ČR sp. zn. 29 Odo 398/2005). Keďže potom, s poukazom na vyššie uvedené, predmetný obchodný podiel odporcu 1 v   danej   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným   tvoril   súčasť   BSM...   a   prevod   obchodného podielu,   resp.   jeho   časti,   nesporne   nie   je   možné   v   zmysle   § 145   ods. 1   Občianskeho zákonníka   považovať   za   bežnú   vec,   pričom   zároveň   bolo   nesporné   a   preukázané,   že navrhovateľka k tomuto prevodu súhlas neudelila, právne úkony... sú relatívne neplatnými právnymi   úkonmi.   Keďže   zároveň sa   tejto   relatívnej   neplatnosti   právnych   úkonov navrhovateľka ako aktívne legitimovaná spoluvlastníčka, ktorá túto neplatnosť nespôsobila, v zmysle § 40a Občianskeho zákonníka dovolala, bolo dôvodným, aby súd určovacej žalobe navrhovateľky plne vyhovel.“.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nielen v judikatúre všeobecných súdov,   ale   ani   v právnej   teórii   neexistuje   jednoznačný   právny   názor   na   otázku,   či   je obchodný podiel (ako iná majetková hodnota) súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov,   a ani   na   otázku,   či   môže   manžel,   ktorý   nie   je   spoločníkom   v spoločnosti s ručením   obmedzeným,   napadnúť   námietkou   relatívnej   neplatnosti   prevod   obchodného podielu druhého manžela – spoločníka, a to ani v právnej vede, ani v judikatúre.

V rámci   právnej   teórie   existuje   k tejto   problematike   pluralita   názorov,   keď zástancovia jedného názoru nepovažujú obchodný podiel jedného z manželov ex definitione za súčasť bezpodielového spoluvlastníctva manželov (napríklad Kubíčková, G. In Lazar, J. a kol. Občianske právo hmotné. 1. diel. 3. vydanie. Bratislava: Iura Edition 2010, s. 522), zatiaľ čo druhá časť názorov bez ďalšieho s prihliadnutím najmä na českú právnu úpravu (ktorá však vykazuje oproti slovenskej podstatné odlišnosti) navrhuje zahrnutie obchodného podielu   do   tohto   majetkového   manželského   režimu   (napríklad   Fekete,   I. Občiansky zákonník.   Veľký   komentár. 1.   diel.   Bratislava:   Eurokódex   2011,   s. 829).   Medzi   týmito názormi sa objavuje množstvo návrhov kompromisných riešení. Určitá časť spektra právnej vedy navrhuje analogickú aplikáciu pravidiel o bezpodielovom spoluvlastníctve manželov aj   na   obchodný   podiel   (napríklad   Tomašovič. M.   Aplikácia   inštitútu   bezpodielového spoluvlastníctva manželov na majetkové účasti v právnických osobách. In Justičná revue, 6-7/2007,   s.   805 - 817),   iní   autori   navrhovali   v dôsledku   nejasnej   judikatúry   rozlišovať medzi záverom, že obchodný podiel je súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov a záverom,   že   práva   vyplývajúce   z tohto   obchodného   podielu   prislúchajú   spoločníkovi samému   (napríklad   Valko,   E.   Aký   je   vzťah   obchodného   podielu   k   BSM?   In Bulletin slovenskej advokácie, 3/2008, s. 6 - 8).

Nejednotný prístup vykazuje aj rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), keď napríklad podľa rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obdo 30/2009 z 26. novembra 2009 nie je obchodný podiel súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a ten z manželov, ktorý nie je spoločníkom, nemôže namietať relatívnu   neplatnosť   zmluvy   o prevode   obchodného   podielu,   avšak   podľa   rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 11/2007 z 25. júna 2008 práve naopak, nedostatok súhlasu druhého z manželov s predajom obchodného podielu v spoločnosti s ručením obmedzeným je dôvodom na vyslovenie neplatnosti takejto zmluvy.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   primárnu   úlohu   všeobecných   súdov vykladať a aplikovať právne predpisy vrátane predpisov Občianskeho zákonníka týkajúcich sa bezpodielového spoluvlastníctva manželov a na úlohu najvyššieho súdu zabezpečovať v rámci   procesne   prípustných   možností   jednotnosť   rozhodovacej   činnosti.   Ústavný   súd nemá právomoc nahradzovať činnosť všeobecných súdov pri výklade a aplikácii inštitútov súkromného práva, ak tieto nemajú ústavnoprávne dôsledky. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov ústavný súd preto neposudzoval, či je správny výklad, podľa ktorého je   obchodný   podiel   ako   predmet   právnych   vzťahov   súčasťou   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov,   ani   to,   v akom   rozsahu   môže   jeden   z manželov   napádať námietkou   relatívnej   neplatnosti   právne   úkony   druhého   manžela,   ktorý   uskutočnil   ako spoločník   v obchodnej   spoločnosti.   Ústavný   súd   mohol   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti skúmať iba to, či napadnutým rozsudkom krajského súdu mohli byť porušené základné práva označené v petite sťažnosti, a v súvislosti s tým najmä to, či výklad použitý krajským súdom nie je zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a teda či je ešte z ústavného hľadiska udržateľný.

Z pohľadu ústavného súdu napadnuté rozhodnutie krajského súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce   z čl. 46   ods. 1   ústavy   a   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Krajský   súd   dal   dostatočnú odpoveď   na   všetky   námietky   uplatnené   sťažovateľmi.   Podľa   krajského   súdu   účasť spoločníka v spoločnosti s ručením obmedzeným nezakladá v zmysle doslovného výkladu relevantných právnych noriem postavenie podnikateľa, a teda založenie spoločnosti nie je ani   začatím   podnikania   v zmysle   § 148a   ods. 1   Občianskeho   zákonníka.   Taktiež   podľa krajského súdu nie je ani obchodný podiel vecou slúžiacou výkonu povolania manžela, čo by tento predmet právnych vzťahov mohlo v zmysle § 143 Občianskeho zákonníka vylúčiť z bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Následne   si   krajský   súd   osvojil   názor,   podľa   ktorého   spadá   obchodný   podiel do bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   ak   sú   splnené   dve   podmienky.   Po   prvé, predmetná   účasť   v spoločnosti   s ručením   obmedzeným   vznikla   za   trvania   manželstva, a po druhé, táto účasť, resp. obchodný podiel bol nadobudnutý z prostriedkov patriacich do bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov.   Ústavný   súd   nezistil   sťažovateľmi namietaný   nedostatok   odôvodnenia   druhej   z týchto   dvoch   podmienok,   resp.   jeho protirečivosť.   Krajský   súd   nepovažoval   za   potrebné   skúmať,   ktorá   z dvoch   alternatív uvedených sporovými stranami zodpovedá platnej právnej úprave, pretože dospel k názoru, že obe vedú k rovnakému záveru, keďže aj v prípade, ak by bol obchodný podiel skutočne nadobudnutý   z prostriedkov   získaných   na základe pôžičky,   ktorú   poskytli sťažovateľovi v prvom rade   sťažovatelia   v druhom rade   a treťom rade,   tak   by   tento   podiel   vzhľadom na tzv. vnos   majetkovej   hodnoty   spadal   do   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov. V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje pozornosť aj na svoju doterajšiu   rozhodovaciu činnosť,   podľa   ktorej   sa   účinky   právneho úkonu   len jedného   z manželov (v   danej   veci dohoda   o pristúpení   k záväzku   tretej   osoby,   v tomto   prípade   záväzok   sťažovateľa v prvom rade   voči   sťažovateľom   v druhom   a treťom rade)   môžu   za určitých   okolností prejaviť v prípade jeho exekučného vymáhania aj vo sfére spoločných vecí, resp. vo sfére majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Za týchto okolností sa takýto   právny   úkon   týka   vybavovania   spoločných   vecí,   pretože   druhý z manželov v dôsledku jeho účinkov môže byť v rámci exekúcie pozbavený spoluvlastníctva svojho majetku (I. ÚS 26/2010).

Napadnutý rozsudok krajského súdu nie je podľa názoru ústavného súdu arbitrárny ani zjavne neodôvodnený. Odôvodnenie krajského súdu nie je protirečivé a vyplýva z neho záver, ktorý bol podkladom výroku napadnutého rozsudku. Krajský súd odôvodnil svoje závery okrem iného aj poukazom na judikatúru všeobecných súdov v obdobných veciach. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Hoci výklad príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorý zaujal krajský súd, nie je jediným možným výkladom, nemožno ho však kvalifikovať ako   natoľko   nenáležitý,   prípadne   extrémny,   že   mal   mať za   následok   jeho ústavnú   neudržateľnosť.   Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   ani   postup krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku, nebol svojvoľný, teda arbitrárny, pričom krajský súd svoje závery v napadnutom rozsudku náležite odôvodnil.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým rozsudkom krajského súdu.   Z toho   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

Sťažovatelia   namietali   tiež   porušenie   svojho   práva   podľa   čl. 13   dohovoru,   podľa ktorého každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný súd uvádza, že z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom. Ústavný   súd   konštatuje,   že   právo   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   (opravný prostriedok)   sťažovateľom   odopreté   nebolo.   Okresný   súd   aj   krajský   súd   sa   žalobou zaoberali v súlade s ustanoveniami relevantného právneho predpisu a krajský súd ako súd odvolací   prvostupňové   rozhodnutie   preskúmal.   Obsahom   práva   na   účinný   opravný prostriedok nie je automaticky nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal predstave sťažovateľov (IV. ÚS 243/2011). Z uvedeného pohľadu ústavný súd posúdil teda ako zjavne neopodstatnenú aj tú časť sťažnosti,   ktorá sa týka námietky porušenia čl. 13 dohovoru, a z toho dôvodu ju pri predbežnom prerokovaní sťažnosti odmietol.

V nadväznosti na tieto závery ústavný súd napokon odmietol aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na podnikanie v zmysle čl. 35 ods. 1 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vychádzajúc z toho, že absencia porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv hmotnoprávneho charakteru. Ústavný súd totiž   v   súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   (napr.   II. ÚS 78/05,   III. ÚS 218/07, IV. ÚS 116/05)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48   ústavy.   V   opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl. 124   ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal dokazovanie,   ktoré   je   základným   predpokladom   toho,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (II. ÚS 71/07).

Z uvedených dôvodov je sťažnosť ako celok zjavne neopodstatnená pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľov podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi   sťažovateľov   vrátane   návrhu   na   odloženie   vykonateľnosti   rozsudku   okresného súdu   č. k.   7 C 450/2008-101   z 1.   júla   2010   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu č. k. 24 Co 430/2010-149 z 27. júla 2011, čoho sa sťažovatelia taktiež domáhali.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2012